Radikálna ochrana časť 2. - Dornbuschkirche

Ako pristupovať k obnove architektonického dedičstva? Architekt Igor Machata sa dlodobo venuje stratégiám adaptívnej konverzie stavieb, so zameraním najmä na diela neskorého modernizmu. Systematickú práca autora, ktorá sa snaží hľadať potenciál diel, pohybujúcich často na okraji záujmu, si všimla už v roku 2018 porota prehliadky diplomových prác českých architektonických škôl. Za Projekt OKDR 2.0 si vtedy v rámci súťažnej prehliadky odniesol hlavnú cenu.

Aktivita Igora Machatu okrem dizertačnej práce, výstavných a publikačných projektov nedávno vyústila do predstavenia publikácie Radikálna ochrana s podtitulom Prípadové štúdie metódy adaptívneho opätovného využitia stavieb (Ochrana prestavbou). Zverejnené príklady ilustrujú konkrétne nástroje a postupy metódy "radikálnej ochrany". Prípadové štúdie sprevádza súbor doplňujúceho materiálu, ktorý približuje kontext ich vzniku a metodiku práce s neskoro modernou architektúrou.

Na stránkach ARCHINFO si v nasledujúcich týždňoch budete môcť prečítať štyri rozhovory s nemeckými architektmi, ktoré vznikli ako súčasť aktuálnej publikáce. Druhý diel predstaví pohľad architekta Floriana Schlütera na projekt transformácie kostola Dornbusch.
 

Na úvod ešte pár slov ku konceptu radikálnej ochrany: 

Radikálna ochrana je metóda architektonickej stratégie adaptívneho opätovného využitia existujúcich stavieb. Je reakciou na nutné prehodnocovanie spôsobov nášho prístupu ku životnému prostrediu a existujúcemu stavebnému fondu. Jej použitie je v záujme širších cieľov ochrany pamiatkových hodnôt, podpory a vytvárania udržateľného prostredia v kontexte prispôsobovania sa meniacim sa globálnym podmienkam a spoločenským potrebám.

Radikálna ochrana uvažuje o stavbách ako o procesoch. Každý postavený dom je len jednou fázou vývoja architektonického projektu. Ak dokážeme identifikovať inherentné vlastnosti stavieb a mechanizmy ako boli navrhnuté, môžeme ich rozvíjať a vytvárať ďalšiu fázu evolúcie - kontinuálnu stavbu. Konkrétne postupy metódy závisia teda od špecifík jednotlivých architektonických projektov. Takýmto cieleným rozvíjaním dokážeme v rámci transformácie stavieb chrániť ich hodnoty. Ochrana prestavbou.

Termín “ochrana“ odkazuje na predmety zamerania tejto metódy, a teda objekty, ktoré potenciálne obsahujú pamiatkové hodnoty. Konkrétnejšie vychádza z potreby aktualizácie architektúry druhej polovice 20. storočia, a teda povojnovej architektúry neskorého modernizmu vo všeobecnosti, alebo socialistického modernizmu v rámci kontextu krajín bývalého Východného bloku. Tie ostávajú kvôli ich ideologickej kontaminácií na okraji spoločenského záujmu o ich starostlivosť a dostávajú sa pod tlak ekonomicky a politicky motivovaných síl. Ak sa aj tieto objekty stanú pamiatkami, je otázne, či inštitucionalizovaná pamiatková starostlivosť disponuje vhodnými stratégiami pre ich zapojenie do súčasného života a zabezpečenie ich odolnosti do budúcnosti.

Preto je použitý termín “radikálna“, a to v rámci prehlbovania vedomostí o týchto objektoch a overovania možných spôsobov ich ochrany, ktorých výsledkom môžu byť nekonvenčné a invazívne postupy. Príklady radikálnej ochrany vznikajú v čase urgentnej potreby ich aktualizácie a/alebo zmeny funkcie v záujme ich záchrany. V tomto kontexte môže byť radikálna ochrana chápaná ako prirodzený vývoj disciplíny pamiatkovej starostlivosti, ako vznik neortodoxnej metódy práce a starostlivosti o architektonické dedičstvo v čase jeho ohrozenia.

Nasledujúca publikácia predstavuje prípadové štúdie architektonických projektov, ktoré sú interpretované ako radikálna ochrana. Historické a súčasné príklady ilustrujú konkrétne možné nástroje a postupy metódy radikálnej ochrany. Prípadové štúdie sprevádza súbor doplňujúceho materiálu, ktorý má za úlohu podrobnejšie popísať radikálnu ochranu a kontext jej vzniku ako metódu architektonickej práce s neskoro modernou architektúrou. Predastavuje ju ako metódu reagujúcu na klimatickú krízu a tézu antropocénu a s tým súvisiacimi zmenami architektonickej praxe a profesie. Taktiež priblíženie súčasnej spoločenskej pozície architektúry neskorého a/alebo socialistického modernizmu, príčiny a následky jej vymazávania a zadefinovanie polohy radikálnej ochrany v historickom kontexte vývoja disciplíny pamiatkovej starostlivosti.

Dornbuschkirche

Všeobecné informácie:

Názov projektu: Dornbuschkirche
Miesto: Frankfurt nad Mohanom

Pôvodná budova

Autor(i): Ernst Görcke, Ludwig Müller
Klient: Evanjelický regionálny zbor
Realizácia: 1960 - 1962
Funkcia: kostol 

Popis: Osídľovanie dnešnej frankfurtskej mestskej časti „Dornbusch“ sa začalo na prelome 19. a 20. storočia. V roku 1929 tu bol založený evanjelický zbor, pre ktorý bol v roku 1930 postavený drevený, tzv. „núdzový“ kostol. V 60. rokoch 20. storočia bol na jeho mieste postavený nový kostol podľa projektu architektov Ernsta Görckeho a Ludwiga-Eberharda Müllera. V tesnej blízkosti objemu kostola, ľudovo nazývaného ako „hangár“, bola umiestnená samostatne stojaca zvonica. Pôvodná stavba ponúkala priestor pre približne 600 ľudí. Kostol, otvorený v roku 1962, bol v 90. rokoch 20. storočia v zlom stavebno-technickom stave. Zároveň sa výrazne znížil počet veriacich a tak sa stal kostol nedostatočne využívaným, príliš veľkým a náročným na údržbu.

Transformácia

Autor(i): Meixner Schlüter Wendt
Klient: Evanjelický regionálny zbor
Realizácia 2003 - 2005
Funkcia: Kostol

Popis: Architekti Meixner Schlüter Wendt dostali zadanie kostol zbúrať a postaviť namiesto neho menšiu kaplnku. Autori prišli s návrhom čiastočnej demolácie hlavnej lode. Zachovalo sa bývalé presbytérium, ktoré sa dnes využíva ako hlavná miestnosť kostola. Pred samotnou demoláciou bola zo statických dôvodov vo vnútri ešte existujúcej lode postavená nová južná fasáda. Táto stena je realizovaná formou reliéfu, ktorý vznikol odtláčaním stôp prvkov pôvodnej južnej fasády, ktoré zanikli pri demolácií. Tento nový sochársky objekt je informovaný pôvodnými prvkami, ktoré sú formulované novým spôsobom. Odtlačky odkazujú na minulosť a pracujú s kolektívnou pamäťou komunity. Zdemolovaním hlavnej lode architekti vytvorili nové predpolie medzi kostolom a zvonicou, ktorá vo vzťahu s otvoreným priestorom získala novú urbanistickú kvalitu. Spevnená plocha predpolia nasleduje pôdorysnú stopu pôvodnej stavby. Pôdorys a prvky lode sú prenesené na spevnenom povrchu pomocou čiar vo forme podobnej športovému ihrisku. Dornbuschský kostol vo svojej pôvodnej podobe stratil funkčnosť. Zvolením prístupu čiastočnej demolácii sa architektom podarilo stavbu čiastočne zachrániť a predĺžiť jej životnosť. Ochrana demoláciou.

Radikálna ochrana: demolácia, odtláčanie

Rozhovor

Architektonickú kanceláriu MEIXNER SCHLÜTER WENDT založili v roku 1997 vo Frankfurte nad Mohanom Claudia Meixner, Florian Schlüter a Martin Wendt. Ich prax kladie dôraz na kontextuálny prístup a transformačné princípy dizajnu. Uprednostňujú pochopenie špecifických kvalít miesta každého projektu a snažia sa o integráciu svojich návrhov s existujúcim prostredím. Kancelária chápe architektúru ako neustály proces transformácie, pričom sa snaží priniesť nové kvality do zastavaného prostredia a zároveň minimalizovať vplyv na životné prostredie.

Rozhovor s Florianom Schlüterom o ich projekte Dornbuschkirche prebiehal online v písomnej forme počas januára a februára 2024.

IM: Mohli by ste opísať kontext pôvodnej budovy? Kto boli jej architekti, ako by ste opísali jej architektúru a čo považujete za architektonické kvality pôvodného projektu?

FS: Pôvodný kostol bol postavený začiatkom 60. rokov 20. storočia ako náhrada za drevený „núdzový kostol“ stavebným oddelením evanjelickej cirkvi, architekti boli Ernst Görcke a Ludwig Müller. Okresný kostol pre farnosť s 10 000 členmi bol veľkoryso dimenzovaný a dostal prezývku „hangár“. Práve pre túto nedostatočnú priestorovú hustotu vznikla potreba optimalizácie a napokon aj ďalšej stavebnej činnosti.

IM: Pri transformácii existujúcich budov je nevyhnutné zaoberať sa ich fyzickou podstatou, čím sa vytvára určitý druh dialógu. Možno nie vždy je to tak pokiaľ ide o koncepčný kontext architektonického projektu a o reflexiu myšlienok a zámerov pôvodných architektov a ich návrhu. Bola táto reflexia témou vo vašom prípade?

FS: Fyzická podstata nebola rozhodujúcim faktorom. Na základe zásadne praktických úvah o zmenšení kostola bola v skutočnosti rozhodujúcim dôvodom estetická a koncepčná komplexnosť tohto riešenia. Samozrejme tam boli prítomné fyzické prvky, ktoré bolo možné transformovať alebo adaptovať - napríklad oltár a vitráž od Hansa Adama.

IM: Váš projekt považujem za veľmi zaujímavý príklad. Pre mňa predstavuje nielen pragmatický prístup k existujúcemu prostrediu v čase, kedy je potreba uvažovať o opätovnom využití existujúcich stavieb viac než naliehavá, ale aj progresívny spôsob zaobchádzania s architektonickým a kultúrnym dedičstvom.

Kostol vo svojej pôvodnej forme prestal byť vhodný pre svoju funkciu. Vaším rozhodnutím použiť stratégiu kontrolovanej demolácie sa vám podarilo stavbu ochrániť, predĺžiť jej životnosť a možno aj dať jej nové významy. Dalo by sa to popísať ako ochrana demoláciou. Akým spôsobom ste uvažovali pri rozvíjaní tejto myšlienky? Bola to pragmatická odpoveď z hľadiska nákladov projektu a udržateľného prístupu, alebo ste mali v úmysle zachovať akési kultúrne, sociálne alebo architektonické kvality, ktoré ste rozpoznali?

FS: Na jednej strane pragmatické využitie existujúcej hmoty ušetrilo šedú energiu stavby a taktiež náklady. Oveľa dôležitejšie pre nás však bolo, aby sa kolektívna pamäť komunity autenticky odovzdávala ďalej. Takže v tomto prípade sa namiesto ochrany prostredníctvom demolácie možno ešte lepšie hodí koncentrácia prostredníctvom demolácie – koncentrácia histórie. V konečnom dôsledku bol pre nás nehmotný zdroj prinajmenšom rovnako dôležitý ako materiálny. Pre nás je to jeden zo základných aspektov aj vo všeobecnej diskusii o udržateľnosti.

IM: Rozhodnutie, ktorá časť kostola má byť zdemolovaná, sa zdá byť jasné vo vzťahu k zvyšku komplexu. Zvažovali ste však aj iné scenáre? Aké boli faktory, ktoré formovali rozhodnutia?

FS: Vzhľadom na využitie a pôdorysnú štruktúru to bolo pomerne rýchlo jasné. Na jednej strane komunitné centrum priamo susedí so severnou časťou kostola na západe. Na druhej strane sme vyhodnotili, že týmto spôsobom vzniklo nové námestie, alebo predpolie presne na tom správnom mieste, v priestorovom napätí s kostolnou vežou.

IM: Demolácia sa väčšinou chápe ako veľmi drsný, deštruktívny proces. Vo vašom prípade sa to javí inak, pretože tu bol zámer ponechať časť pôvodnej stavby neporušenú. To naznačuje, že bola potrebná väčšia úroveň kontroly, starostlivosti a precíznosti. Bolo to tak? Ako prebiehal proces demolácie?

FS: Pôvodne sa plánovalo kostol zbúrať úplne. Hovorilo sa o tom aj v médiách. My a mnohí ďalší – vrátane susedov, ktorí do kostola nikdy nechodia – sme však mali pocit, že búranie kostola je niečo neetické. Celkovo bola celá prestavba veľmi špeciálnym procesom v tom, že nová fasáda bola najprv zo statických dôvodov vbudovaná do existujúcej lode. Tento medzi stav vytvoril veľmi zvláštnu vnemovú situáciu. Až potom bola stará loď zbúraná.

IM: Mohli by ste vysvetliť rozhodnutie odkazovať na zbúrané časti kostola na nových konštrukciách? Aký bol váš zámer?

FS: Toto rozhodnutie vychádza z nášho základného záujmu používať autentické predmety ako východisko pre proces navrhovania a ich transformáciu. V tomto prípade nová stena kostola odráža pamäť tohto cirkevného zboru skrz transformáciu rôznych prvkov predchádzajúceho kostola.

IM: Bolo zámerom vytvoriť sochu/plastiku? Alebo to bol dôsledok potreby vytvoriť novú stenu s dostatočnou hrúbkou ako konštrukčný prvok?

FS: Samozrejme, masívny reliéf s priestorovou hĺbkou pomáha spevniť severo – južnú konštrukčnú os. Avšak, zámer vytvoriť plastiku tam bol. Z čisto konštrukčných dôvodov by vzniklo zrejme niečo iné - tu sa naopak spája konštrukcia, forma a obsah do jedného objektu.

IM: V čom vidíte relevantnosť vytvárania odkazov na už neexistujúce objekty?

FS: Veľmi nás zaujíma vytváranie odtlačku ako metóda transformačného procesu! Je to názorný spôsob, ako poukázať na niečo neprítomné alebo to zviditeľniť. Týmto spôsobom možno podnietiť veľmi rozmanité asociácie a v kontexte kostola sa dokonca dotknúť konceptu transcendencie až spirituálnym spôsobom.

IM: Artikulácia foriem odtlačkov mi príde v tomto zaujímavá. Nie je to technika Rachel Whiteread, a teda vytvárania priameho odtlačku niečoho čo tam už nie je – vytváranie „ducha“.¹ Vy vytvárate nový, až nezávislý objekt, ktorý je informovaný pôvodnými formami (objektami, ktoré boli charakteristickým znakom Dornburschského kostola), ale je formulovaný a poskladaný iným spôsobom. Rozvíja teda pôvodné prvky a dáva im nové významy a funkcie. Mohli by ste opísať proces tvorby tejto formy?

FS: Váš opis to veľmi dobre vystihuje! Mohli by sme ešte spomenúť aj dielo Brucea Naumana „Odliatok priestoru pod mojou stoličkou“² V porovnaní s umeleckým dielom je však vytváranie odtlačku v architektúre samozrejme komplexnejšie – ide skôr o iteračný proces transformácie než o jednorazový odtlačok. Rozhodujúcu úlohu tu zohrávajú parametre ako funkcia, priestor a svetlo.

IM: Ďalšou novou funkciou ako výsledok vášho zásahu, ktorá prináša nový význam na toto miesto je nový verejný priestor, predpolie, alebo ihrisko. Zdá sa, že prináša akúsi novú kvalitu pre farnosť, ktorá tu predtým nebola. A to v nadväznosti na ideu farského centra ako komplexu budov a tspájania ľudí v rámci komunity. Môžeme to tu tak isto pozorovať iný postup v rámci zachytávania niečoho, čo už nie je, v tomto prípade obkresľovaním, alebo trasovaním. Čo stojí za týmto postupom?

FS: Bolo pre nás dôležité, aby sme skôr ako oficiálne kostolné námestie, ktoré by pôsobilo slávnostne, vytvorili viac neformálny priestor. Zámer bol transformovať dispozíciu bývalého kostola do grafickej skratky, ktoré bude vnímané ako neformálne športové ihrisko, alebo verejný otvorený priestor pre každého. Takáto forma podporuje sociálnu interakciu a je jednoduchšie akceptovaná ľuďmi. Nové predpolie kostola vo vzťahu s novou fasádou vrstevnato komunikuje minulosť tohto miesta. Je to vlastne sled vnímania, reflexie a interakcie.

(1) pozri prácu Rachel Whiteread, okrem iného aj dielo Ghost, 1990
(2) pozri Bruce Neuman, A Cast of the Space Under My Chair, 1965-1968