Transformácie (Ikonické ruiny) časť 3: Transformácie Nadbytočného

Pohľad na architektúru druhej polovice 20. storočia, pri záchrane ktorej zlyhávajú univerzálne zásady pamiatkovej starostlivosti. Projekt Ikonické ruiny sa snaží ukázať ako integrovať architektúru druhej polovice 20. storočia do súčasného životného a kultúrneho prostredia.

Pod gesciou Jana Studeného sa na príprave podieľali hlavne členovia a študenti KAT VŠVU a blízki spolupracovníci (autorský kolektív viď. v spodnej časti článku). Výsledok bol publikovaný v špeciálnom čísle časopisu PROJEKT 3-4 2017. Typografia je dielom Ľ. Segečovej (ISSUU náhľad). Uverejňujeme na pokračovanie. Časť 3:

…chceme neskoromoderné paláce zo socialistického obdobia zbúrať, alebo rekonštruovať? Myslíme si, že ani jedno ani druhé. Hľadáme spôsoby ako ich transformovať.

IKONICKÉ RUINY AKO PROGRAM PRE REINTEGRÁCIU ARCHITEKTÚRY DRUHEJ POLOVICE DVADSIATEHO STOROČIA NA SLOVENSKU DO SÚČASNÉHO SPOLOČENSKOKULTÚRNEHO PROSTREDIA
Marian Zervan

Úvod

Náš vzťah k architektúry ďalekej i blízkej minulosti ovládajú starostlivosť a aktivizmus ako dve reaktívne sily voči expanzívnej aktívnej sile developerov a investorov. Zatiaľ čo reaktívna sila starostlivosti navonok vystupuje z pozície univerzálnych zásad, ktoré nerozlišujú medzi historickou a modernou architektúrou a architektúrou druhej polovice 20. storočia, potom aktivizmus už nerozlišuje ani medzi nearchitektúrou a architektúrou. Univerzálne zásady starostlivosti si ako tak vedia poradiť s dilemou architektúry ako vzorkovnice historicky cenných vrstiev alebo zjednocovania diela na základe najcennejšej vrstvy, potom pri architektúre 20. storočia nevedia rozhodnúť ani to, aké vrstvy chrániť, ani to, čo je najcennejšia vrstva. Pri modernizme zachraňujú schodiská namiesto toho aby chránili to, čo ovládalo spacialistický modernizmus: priestorové konštelácie a usporiadania. Architektúru druhej polovice 20. storočia pre istotu odmietajú chrániť vôbec pre rôzne vyfabulované architektonické alebo urbanistické chyby, namiesto toho, aby chránili to, čo je pre ňu charakteristické: hybridné spojenia atypických foriem a materiálov a priestorové zhluky rozmanitých proveniencií. Aktivizmus si vie poradiť s oslovovaním verejnosti a burcovaním verejnej mienky a možno aj brikolážovaním, ale nie s architektúrou. Architekti sú v tomto svete ovládanom finančnou dravosťou, rigídnosťou starostlivosti a naivizmom aktivizmu vytláčaní na perifériu záujmu a sú pozývaní ako konzultanti s hlasom poradným. Preto rozumiem snahám architektov dostať sa do centra pozornosti, ale to nepôjde bez toho, aby preukázali, že disponujú premyslenými koncepciami a stratégiami a napokon aj kvalitnejšími a efektívnejšími výsledkami. Projekt Ikonické ruiny považujem za jednu z takýchto vznikajúcich platforiem, kde sa úlohy vymieňajú a aktivisti sa stávajú hlasom poradným a starostlivosť je nahradzovaná permanentnými konzultáciami blízkych disciplín napríklad architektúry a dejín umenia - a pokusy zachraňovať sa nahrádzujú návodmi ako integrovať architektúru druhej polovice 20. storočia do životného a spoločensko-kultúrneho prostredia. Premyslená koncepcia by sa okrem iného mala vyznačovať aj pojmovým aparátom, v ktorom sa dajú formulovať nielen špecifické architektonické problémy, ale ktorý je schopný oslovovať aj iné disciplíny a kultúrnu verejnosť. Preto rozumiem takisto aj voľbe názvu vznikajúcej architektonickej platformy, ktorý je dostatočne provokujúcim oxymoronom a zapamätateľným logom, upozorňujúcim na mnohotvárnosť problematiky a súčasne disponuje kritickými možnosťami rozlišovať. Rád by som sa venoval len veľmi stručne práve poslednému aspektu, teda kritickému potenciálu názvu. Urobím to tak, že sa pokúsim porovnať tento dvojslovný názov s príbuznými slovami alebo pojmami. A nakoľko ide o slová dve, budem porovnávať najskôr s ikonou či ikonickosťou a potom s ruinou.

Porovnanie prvé:

Nový Slovník súčasného slovenského jazyka rozlišuje štyri významy slova ikona: 1. kultový obraz svätca alebo svätice, 2. malý obrázok alebo symbol na obrazovke počítača, 3. znak založení na podobnosti medzi označujúcim a označovaným a 4. obdivovaný predstaviteľ, imidžová postava, symbol niečoho. Stručný etymologický slovník slovenčiny pozná len dva významy, ale poukazuje na grécky a latinský pôvod tohto slova. Pokúsim sa teraz porovnať len tri základné významy s pomenovaním ikonická ruina s cieľom zistiť, aký význam ikonickosti v sebe nesie, respektíve aké významy ikonickosti vyzdvihuje a ktoré potláča.

Ikona a ikonické ruiny

Ikona je obraz svätca, či svätice, ktorých protoobrazom bol rukou nestvorený alebo rukou tvorený obraz Krista, a preto sú ikony súčasťou sakrálneho priestoru, liturgie a rituálov uctievania. Je otázkou, či by sme našli analógiu ikon v architektúre, hoci medzi cirkevnými stavbami existuje čosi ako cirkevno-správna hierarchia a patrocíniá takúto možnosť minimálne pripúšťajú. Ikona nebola naturalistickou podobnosťou, ale skôr ustáleným ikonografickým a idealizovaným typom so špecifickou geometriou sústredných kruhov a tzv. obrátenou perspektívou, prostredníctvom ktorých človek participoval na posvätnom a stával sa súčasťou náboženského sveta. Ikonické ruiny ako architektonické diela druhej polovice 20. storočia na Slovensku nevznikali s náboženských dôvodov, ale zo svetských a politických dôvodov. Vznikali ťažiskovo v 60. rokoch, teda v časoch uvoľnenia a dočasnej demokratizácie spoločenského života, ale dostavané boli už v čase normalizácie a politických represií. Nesú vďaka svojmu pôvodu v sebe zápis architektonického dialógu so svetovou architektúrou, ale boli spájané s politickými rituálmi slávnostných otvorení, nakoľko sa mali stať výkladnými skriňami socializmu a nedemokratický normalizačný režim si ich neprávom prisvojoval. Po roku 1989 sú všetky tieto diela bez ďalšieho rozlišovania veľkou časťou verejnosti hádzané do jediného nediferencovaného vreca megalomanských stavieb socializmu a namiesto akejkoľvek formy úcty je im preukazovaná organizovaná a cielená neúcta dokonca aj časťou architektonickej obce. Programom išlo zväčša o verejné kultúrne, obchodné, školské alebo administratívne stavby celospoločenského významu s geometriou, ktorá nastoľovala predpoklady a poskytovala rámce nenormalizovanému spôsobu života.

Ikonický znak a ikonické ruiny

Architektúru ešte aj dnes mnohí chápu ako jedno z nezobrazujúcich umení. Napriek tomu architektúra disponuje komplexom znakov. Znaky architektúry však často neodkazujú na niečo mimoarchitektonické, ale už na niečo architektonizované. Spomínaná gotická katedrála na pôdoryse latinského kríža môže odkazovať práve na základe podobnosti na kríž ako náboženský symbol, ale takýto pôdorys sa dá čítať aj ako odkaz na pôdorysy rímskych táborov a svojimi trojosovými portálmi s dvoma vežami práve na základe podobnosti - teda ikonického znaku -, neodkazuje katedrála výlučne na kríž, ale predovšetkým na pôdorysy zakladaných miest a na mestské brány. Architektúra teda ikonickosť nevylučuje, ale hľadá svoje miesto medzi mimoarchitektonickou a vnútroarchitektonickou ikonickosťou. Manieristické či dokonca aj niektoré puristické fasády vykazovali podobnosť s ľudskou tvárou a  modernistické diela napodobňovali formami a okennými otvormi lietadlá aj lode alebo odkazovali na antické architektonické diela a usporiadania: Farnsworth House v Illinois, USA od Miesa van der Rohe nesie v sebe odkazy na pódiá rímskych chrámov, rodinný dom v Bratislave od Ivana Matušíka odkazuje podobnosťou na Palladiove vily. Ikonické ruiny ako diela druhej polovice 60. rokov 20. storočia sa zvyčajne chápu ako abstraktné a dávajú sa do súvislostí s abstraktným umením. Ich hmotovo-priestorové konfigurácie sú tak hrou geometrických objemov ale aj nezvyklých „neeuklidovských“ foriem: budova nového rozhlasu v Bratislava od Štefana Svetka je obrátenou pyramídou, odkazujúcou svojou podobnosťou na egyptské sepulkrálne stavby, Matušíkov Obchodný dom Prior v Bratislave je kváder na trojuholníkovej podstave, pritom svojím šesťuhoľníkovým rastrom odkazuje nielen na včelie plásty, ale aj na obchodný dom od Marcela Breura v Rotterdame. Premostenie Slovenskej národnej galérie v Bratislave od Vladimíra Dedečka je „neeuklidovskou formou“ ale odkazuje - na základe podobnosti priestorového usporiadania - na antické amfiteátre. Len výnimočne nájdeme v dielach, ktoré sú označované ako ikonické ruiny, mimoarchitektonickú ikonickosť. Dedečkov Štátny archív v Bratislave - na základe podobnosti troch častí spojených obručou - mohol byť z jedného z možných pohľadov obrazom Svätoplukových prútov, hoci ďalšie pohľady a celkové priestorové usporiadanie tento výklad spochybňovali.

Ikonická budova a ikonické ruiny

Charles Jencks v knihe The Iconic Building z roku 2005 nachádza síce predchodcov ikonických stavieb aj v minulosti, ale v porovnaní s nimi majú ikonické budovy 90. rokov 20. storočia nie jednoznačnú ikonickosť historických stavieb: napríklad katedrála napodobňuje formami mesto, lebo má byť svätým alebo nebeským mestom v meste svetskom, ale ikonickosť nejednoznačnú, respektíve enigmatickú, čo spôsobuje, že ľudia im dávajú mená podľa toho, čo im pripomínajú, hoci samé nevznikali ako obrazy niečoho. Ikonické stavby sa okrem enigmatickej ikonickosti vyznačujú formovou a priestorovou excentrickosťou, prázdnou monumentalitou a ich zámerom je často tzv. Bilbao efekt. Jediné, čo majú spoločné ikonické budovy so svojimi predchodcami s jednoznačnou ikonickosťou je, že obsadzujú významné miesta verejného priestoru a sú pre svoju účasť v panorámach a siluetách miest znakom týchto miest. Ikonické ruiny 60. rokov na Slovensku nemohli rátať s Bilbao efektom, teda s formou navyšovania rozpočtu prostredníctvom turistiky za umením a architektúrou. Naopak tieto ikonické ruiny sa projektovali ale hlavne dokončovali v časoch, kedy rozpočet skôr vyčerpávali, kedy na ich výstavbu chýbali peniaze, a preto boli napokon postavené v „lacnejších“ verziách alebo nedokončené. Majú však s ikonickými budovami 90. rokov 20. storočia spoločné to, že boli dielami spoločenskej prestíže, osadzovali sa na exponovaných verejných priestoroch a vyznačujú sa formami, ktoré často komplikujú ich jednoznačnú čitateľnosť, hoci žiadna z nich nemala ambície stať sa enigmatickou ikonou ale ani mimoarchitektonickým ikonickým znakom. Niektoré ich formy sú napriek tomu excentrické, hoci nie sú prázdne monumentálne. Ich monumentalita bola zdôvodnená pátosom 60. rokov v Československu a nikdy nebola samoučelná ani deklaratívna: mnohé diela označované pomenovaním ikonické ruiny obsahujú demonumentalizačné postupy. V súčasnosti sú tieto ikonické ruiny síce destináciami ciest zahraničných architektov a študentov architektonických škôl, ale ich Bilbao efekt je minimalizovaný dlhodobým chátraním či mnohokrát dokonca zámerným a manipulovaným znefunkčňovaním. Tieto niektoré veľmi voľné analógie s ikonickými budovami nerešpektujú ich základné rozdiely: predovšetkým dobové a spoločenské. Ikonické ruiny sú skôr v určitom zmysle protoikonickými budovami postavenými lokálnymi architektonickými „hviezdami“ zamestnanými v štátnych projektových ústavoch, ale ich zmysel a postavenie určoval predovšetkým demokratizačný proces umožňujúci široký architektonický dialóg.

Módna a dobová ikona a ikonické ruiny Ikonické budovy sú aj dobovými módnymi ikonami. Často ale ikonicky odkazujú na mimoarchitektonické módne ikony. Jencks v svojej knihe The Iconic Building publikuje obchodný dom Selfridges od ateliéru Future Systems ktorý svojím plášťom mimoarchitektonicky ikonicky napodobňoval metalické šaty herečky Audrey Hepburn od značky Paco Rabane. Ikonické ruiny síce vznikali aj ako výkladné skrine socializmu a nesporne aj ako architektonické logá inštitúcií, ktoré mali reprezentovať, ale neboli provoplánovo napodobeninami módnych ikon mimoarchitektonického pôvodu. V našom architektonickom kontexte sa ale stali ikonami architektúry 60. rokov 20. storočia a pre neprajníkov zasa pseudoikonami architektúry socializmu.

Porovnanie druhé:

Nakoľko Slovník súčasného slovenského jazyka nedisponuje časťou so slovami začínajúcim písmenom „r“, musím použiť Slovník slovenského jazyka, ktorý nezohľadňuje súčasné významy slov, ale len tie zaužívané a prenesené. Ten rozlišuje pri slove ruina jeden význam: rozvaliny a zrúcaniny a jeden prenesený význam zničeného človeka či už finančne, spoločensky alebo zdravotne. Stručný etymologický slovník slovenčiny akceptuje tieto významy a zdôvodňuje pôvod slova v latinčine, kde označovalo rovnako zvalenie, trosky a rozvaliny ale aj privádzanie na mizinu, zničenie niekoho.

Faktická ruina a ikonické ruiny

Ako zničené a zrúcané sú vlastne ikonické ruiny? Sú ruinami aj stavby opustené alebo dočasne uzavreté? Symbolicky sú ikonické ruiny pre mnohých ruinami z rozmanitých dôvodov, ale sú nimi aj fakticky? Fakticky sú ruinami rozvaliny či už v stave permanentného rozpadu alebo stabilizovaného rozpadu. Takých stavieb máme v našej histórii mnoho, mnohé z nich sú predmetom ochrany a starostlivosti a viaceré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Neplatí to však o architektúre druhej polovice 20. storočia. Tie sú napokon často umelo smerované do stavu permanentného rozkladu práve preto, že sú symbolicky vytesňované ako hmateľné stopy socializmu, hoci so socialistickým realizmom viedli architektonickú diskusiu a nikdy prvoplánovo neslúžili politickým cieľom. Mnohé z týchto diel však neboli a doposiaľ nie sú faktickými ruinami, ale len nevyhovujú súčasným technickým ani prevádzkovým normám alebo sú ekonomicky nerentabilné.

Umelá ruina a ikonická ruiny

V období opakujúcich sa historizmov a romantického nadchýňania sa dejinami sa ruiny stali nielen miestom kultúrnych stretnutí a úcty, ale aj nostalgie a umelo sa budovali ako kuriózne architektúry ako neodmysliteľná súčasť záhradnej architektúry. V 20. storočí, ktoré býva označované aj ako priestorové a štruktúrne - a vystriedalo historizujúce storočie 19. -, sa umelé ruiny stavali takisto, ale už nie ako predmety uctievania ani nostalgie. Azda najznámejšími umelým ruinami 70. rokov 20. storočia je séria obchodných domov BEST od skupiny SITE, ktorá ruinózne procesy využívala nielen ako negatívnu reklamu, ale aj ako doklad stavebnej a technickej rafinovanosti. Ikonickú ruiny na Slovensku nie sú umelo stavanými ruinami, ale dielami umelo smerovanými do stavu rozpadu a rozkladu. Nie sú predmetom nostalgie ani uctievaným dokladom nedávnej histórie. Práve naopak - v spojení so symbolickou ruinizáciou - sú nechceným dokladom „vymazávanej a deformovanej“ histórie a spoločenského aj architektonického obrazoborectva a prežívajúceho pseudohistorizmu. Toto je špecifický dôvod, ktorý odôvodňuje pomenovanie ikonické ruiny pre diela architektúry druhej polovice 60. rokov 20. storočia v Československu aj v krajinách bývalého východného bloku. Inak by bolo pomenovanie ikonické ruiny mimo kontextov umelých ruín iba provokujúcim oxymoronom.

Politická, ideologická aj pseudohistorická ruina a ruinizácia a ikonické ruiny Zruinovať človeka, architekta aj jeho dielo je možné rozmanitými spôsobmi. Keď sa to nedarí fakticky, o čo sa v 90. rokoch 20. storočia pokúsili mnohí kritici architektúry aj niektorí architekti, potom je dostupná aj druhá možnosť - symbolická ruinizácia. Je možné vyhlásiť kultúrnu kliatbu nad architektúrou druhej polovice 20. storočia, mediálne ju ruinizovať ako politickú a ideologickú na jednej strane a z druhej strany ju démonizovať z pseudohistorickej perspektívy ako necitlivú voči historickej architektúre a kontextom. Ikonické ruiny sú ruinami predovšetkým v spomínaných významoch.

Záver

Projekt Ikonické ruiny chápem ako projekt symbolickej detabuizácie architektonických diel druhej polovice 20. storočia, ako projekt nielen symbolickej ale aj faktickej reintegrácie týchto diel do súčasného spoločenského prostredia. To si vyžaduje okrem pojmových rozlíšení aj inovatívne stratégie takejto faktickej integrácie - odlišné od pamiatkárskych prístupov k historickej architektúre pohybujúcej sa v polarite vzorkovnice všetkých historických vrstiev alebo štýlovej jednoty na základe „najvýznamnejšej“ historickej vrstvy, ako aj od prístupov docomomo k modernej architektúre, ktorá z nej zachováva dizajnové fragmenty a nie to, čo bolo pre modernú architektúru typické: výnimočné priestorové usporiadania. Pred nami stojí teda vážna úloha: preskúmať špecifické stratégie vhodné pre architektúru druhej polovice 20. storočia u nás aj v krajinách bývalého východného bloku, ktoré budú rešpektovať jej osobitosť a nezastupiteľnosť pre architektúru.

SLOVENSKÝ ROZHLAS - OBNOVA
Martin Mikovčák, Miroslav Búran

Projekt obnovy budovy Slovenského rozhlasu, má snahu oživiť, otvoriť a sprístupniť priestory obrátenej pyramídy. Zakladá sa na dostavbe dvoch objektov v nárožných častiach komlpexu. Obnovením cirkulácie pohybu v pôvodnej budove zabezpečujú výmenu jej uzavretého charakteru za nový, komunikujúci s mestom. Samotoná pyramída sa nemení, mení sa len jej funkcia na mediatéku–modernú formu knižnice. K nej sa programovo cez nové prístavby pripájajú funkcie inkubátora a ubytovania. Rozmerová proporcia novej časti vychádza s modulového rozmeru pôvodnej stavby, čím je zaručená ich ďalšia podobnosť a príbuzenstvo. Hlavný nový objekt inkubátora, ktorý je situovaný na streche v severozápadnej časti podnože je členený na 3 časti. Ide o preformátovaný priestor rozhlasovej pyramídy, kde sa odseparováva vnútorné prádzno od terasovitej ochodze. Vzniká tak veľká výrobná hala, malé utilitárne ateliéry a pracovné priestory a voľnočasové terasy zakryté jednotnou strechou. Druhý objekt je situovaný ako pridaná hodnota hlavných objektov mediatéky a inkubátora-ubytanie pre hostí. Tu sa pracuje s vynechaním prádzneho prepájacieho priestoru pyramídy, tá je nahradená otvoreným spodným podlažím, ktoré ďalej distribuje pohyb v rámci budovy. Zvyšok budovy je vyskladaný s rovnorodých buniek s priľahlými exteriérovými terasami. V oboch prípadoch je modifikačným parametrom hrany architektúry výpočet slnečného obalu, ktorý zabráni tienenu okolitých domov, ako reakcia na komplikovanosť a špecifickosť okolitej prevažne bytovej zástavby.

STARTUP CENTRUM MLYNSKÁ DOLINA (ASOCIÁCIE FORMY A JEJ VÝZNAMU, REPETÍCIA)
Gabriela Lenďáková

Budova Slovenskej televízie bola od výstavby využívaná iba čiastočne. V súčasnej dobe sa nenachádza v jej blízkosti iba areál internátu, viaceré výskumné IT ústavy, areál Slovenskej akadémie vied, ale v budúcnosti sa plánuje aj výstavba centrály firmy Eset. Preto som presvedčená, že program, ktorý som v projekte v budove rozvíjala by naplnil jej kapacity a využil potenciál okolia. Slovensko nemá zatiaľ atraktívne centrum pre začínajúce firmy a startupy, ktoré by spolupracovalo zo študentmi a výskumom. Tiež chýbajú reprezentačné priestory, ktoré by slúžili na prezentovanie projektov pre zahraničné návštevy či veľké konferencie pre vedcov, umelcov, či vývojárov. Preto som sa rozhodla pracovať s témou startupového centra v budove Slovenskej televízie. Považujem budovu Slovenskej televízie za príťažlivú ikonu s kvalitnými vnútornými priestormi, do ktorých som nechcela extrémne zasahovať. Kancelárske bunky, ktoré zaberajú väčšinu priestorov veže by som využila po strhnutí zbytočných vnútorných priečok ako priestory pre jednotlivé umelecké tímy. Každé poschodie má zázemie, spoločenskú miestnosť a prístup k výťahom. Tému práce a vývoja som sa snažila uchopiť aj z pohľadu budúceho vývoja práce ako takej. Predpokladám, že pri väčšom zapájaní technológií do bežného života bude pre pracovníkov prospešné ak nájdu v centre priestory, kde budú môcť aktívne oddychovať. K budove televízie som pripojila prístavbu, rovnako ako som rozšírila pôvodný program práce na program oddychu a kolaborácie. Pracovala som s formou veže, kde som v analýzach skúšala rozširovať jej časti - napríklad jadro, zavetrenie, či jej celý objem. Ako metódu som použila repetíciu alebo extrudovanie pôvodnej formy k dosiahnutiu nového výsledku. V novej prístavbe som umiestnila priestory, ktoré by nebolo možné umiestniť do hlavnej veže. Nachádzajú sa tam reštaurácie, ktoré pracujú s panoramatickým výhľadom, kaviarne, ktoré ponúkajú uzavreté enklávy, galérie farieb alebo oddychové miestnosti zo zakrivenými stenami pre súkromné konverzácie. Pripojila som aj konferenčné miestnosti, veľkú stretávaciu sálu, hudobnú miestnosť, kaplnku, saunu s bazénom, lezecké poschodia či veľký dvojposchodový park. Projekt ukazuje potenciál, ktorý by táto ikonická ruina mohla v budúcnosti mať.

STV
Ernest Bevilaqua

Stavbe dávam novú funkciu. Z administratívnej veže sa stáva vertikálna dedina. Chýbajúcu flexibilitu dodávam prostredníctvom vloženia systému z prefabrikovaných modulov, ktoré sú kompatibilné s mriežkou budovy, variabilné a navzájom vymeniteľné. Vytvárajú pole vhodné pre vyjadrenie individuality vlastníka modulovej bunky. Pretrvávajúca pevná štruktúra budovy poskytuje geometrickú aj praktickú podporu, v jej technologickom a úžitkovom zázemí. Stáva sa akýmsi „regálom“ pre novú vrstvu, ktorá je určená pre novú generáciu. Vlastnosti tohto systému sú adaptovateľné pre rôzne iné situácie. Buď iné stavebné komplexy s podobným nosným systémom, alebo ako prenosný modul priamo na pozemok. Túto variabilnú modulárnosť vnímam ako univerzálnu odpoveď na revitalizáciu “ikonických ruín”. Našou úlohou je byť flexibilný, lebo doba je plná zmien a prináša len miešanie programov.

KRÍŽENEC NA KAMENNÉM NÁMĚSTÍ
Filip Kusák

Vzniklý kříženec reaguje na problematiku a charakter (nevyužitá-nepřístupná terasa, absence tramvajových zastávek, monotematický program, parkovací plochy…) i na kvality (odchylky vzniklé při prolnutí dvou urbanistických vrstev - solitéry), které náleží prostoru Kamenného náměstí. Projektem zpřístupňuji střešní terasu pomocí nově navrženého (vloženého) elementu rampy. Rampa je nositelem programu knihkupectví, který na úrovni terasy ústí v program kavárny. Kavárna s knihkupectvím expanduje na střešní terasu. Na terase je tak možné uspořádat aktivity různorodého typu - prostory kavárny nabízí zázemí. Terasa ožívá, promítáme letní kino, pořádáme přednášky a představení, nebo si jen užíváme klidnou oázu s výhledem. Z těchto prostor můžeme taktéž navštívit “halové prostory” nově vzniklé bratislavské knihovny v horizontální formě. Vertikální forma nás pomocí další rampy přivádí do studoven, které postupně otevírají další výhledy na město. Dále coworking kanceláře, bar, které se již neodehrávají na rampách. Vertikála je zakončena větrnou turbínou (možný vztah s parkovištěm za předpokladu budoucnosti elektromobilů). Podzemní prostory jsou těmito garážemi, které uvolňuji statické dopravě. Ta v současné době zabírá značnou část předpole,Matušíkova „horizontálního mrakodrapu”. Nastává zde kombinace strategií (přestavby - vložená rampa, konverze - parkoviště na promenádu / náměstí a přístavby - knihovna…). Z formálního pohledu je dům křížen sám sebou v bodě strukturální odchylky v gridu. Poloha věže je při takto vzniklé operaci situována nad vozovkou s novými zastávkami. Horizontála tak působí jako pomyslná brána v centrálním bodě města (severojižní magistrála). Studovny knihovny jsou pojaty jako „sbalená“ knižní police tvořící dutinu vertikály. Obvod dutiny je vyplněn depozitem knih, které jsou obsluhovány pomocí výtahu. Výtah tak obsluhuje doručení knih přímo na recepci. Promixování volnočasového programu nové formy s hektickým komerčním programem stávajícího Matušíkova domu se navzájem podporují, nabádají k vzájemnému pronikání, a tak i náhodným setkáním - (platforma pro příběhy/události). Pří příjezdu na Kamenné náměstí mohu vystoupit směrem do obchodní zóny, nebo směrem do nově vzniklého parčíku a vyčkat tak v klidném prostředí příjezdu navazujícího spoje. V parčíku je situován i druhý vstup do nadúrovňového objektu se samostatnou recepcí. Projekt je zamýšlen jako propojený celek všech třech stávajících figur, doplněný o navrhované figury.

ARCHITEKTÚRA BEZ OBALU (KAMENNÉ NÁMESTIE)
Miroslav Búran

Snaha urobiť novú vrstvu architektonického komplexu ako otvorenú ma viedla k procesu analýzy, ktorej výsledkom je rozčlenenie a vzniká jasná a prehľadná schéma architektonickej skladby. Táto analýza rozdelila štrukturálnu skladbu na vrstvu obalu, konštrukcie, ďalej na otvorené voľné a uzavreté členité priestory, otvorené významové a uzavreté únikové jadrá. Nová budova má ambíciu sa stať mladšou verziou pôvodného komplexu. Preto stojí na pôdorysnej stope a preberá výškový index obchodného domu a hotela. Významovo posúva výraznú Matušíkovu figúru bližšie ku Kamennému námestiu. Priestor reorganizuje a jasne definuje priestor námestia. Projekt je skladaný s rovnakých architektonických prvkov ako Matušíkov komplex, teda z tyčovej konštrukčnej skladby s otvoreným pôdorysom, pevných únikových jadier, komunikačných prvkov a platforiem. Ďalším krokom je prvková analýza pôvodného komplexu. Rozložil som ho na jednotlivé prvky, z ktorých sa skladá. Postupným odstraňovaním nadbytočných vrstiev, odbaľovaním, som došiel až ku samotnej konštrukcií, ktorá je reálne tvorcom architektúry. Základom výškovej budovy hotela je tyčová oceľová konštrukcia, preto novovzniknutá stavba preberá tento tvaroslovný prvok a je navrhovaná z tyčových prvkov, kde sa pôvodný raster hotelovej budovy z husto členitej štruktúry, definovanej podľa programu na otvorenú rovnorodú, modifikuje a vytvára univerzálny štvorcový raster, ľahko sa adaptujúci na nový program. Univerzálnosť pôdorysu umožňuje jednoduchšiu výmenu programu v čase. Komponovaný je na rastri 6x6 metrov, v dolnej časti budovy sa raster kombinuje s rastrom 9x9. Výška častí novej budovy vyplýva z výšky prepájacej budovy a hotel.

V rámci budovy som ďalej pracoval so zahusťovaním rastru tyčových prvkov, ich zmenšovaním, modifikovaným. Tvoria výplň budovy, nahrádzajú jej doskové časti, architektúra sa tak celá skladá len zo svojho základného prvku. Uloženie vychádza z úvahy o zahusťovaní, kedy má stavba vyzerať otvorene, čiže difúzia klesá smerom dnu. Zahusťovanie prvkov sa deje súčasne v horizontálnom aj vertikálnom smere. V rámci podlaží sa smerom do výšky raster zahusťuje. V rámci podlažia sa raster zahusťuje smerom k svojmu jadru. Modul sa vždy zmenšuje na polovicu z rozmeru toho predošlého. Pochôdznosť a užívateľnosť zabezpečujú sklenené stropy a obvodové steny. Sklo ako materiál je transparentné, preto takto zvolené riešenie zároveň umožňuje vnímať rozdiely v rozptyle konštrukcie. Do tejto štruktúry sú aplikované komunikačné prvky. Návrh taktiež zapája spojovacie prvky pôvodnej stavby, rovnako obsahuje dva typy - utilitárne jadrá a významové rampy. Jadrá sú v centrálnej časti okolo stredového rastra. Rampy sa pretavili do eskalátorov spájajúcich budovu s exteriérom, fungujúcich v dvoch úrovniach. Prvá spája prvé podlažie budovy priamo s námestím, druhá významovo napája niektoré priľahlé časti mesta a napojenia sa dostávajú do rôznych výškových úrovní, eliminuje sa tak neprístupnosť budov. Vzniká komunikujúca budova. Forma, priestor alebo štruktúra sú však základným elementom tvorby architektúry, preto skutočná bezobalovosť sa týka najmä odhalenia týchto parametrov. Skladaním architektúry práve z elementárnych prvkov v súvislosti s pôvodným Matušíkovým komplexom vzniká transformácia využívajúca genetický kód budovy.

STEINPLATZ II
Erika Beňuška

Návrh vychádza z pôvodného trojbokého hranolu, ktorý je vyplnený plošne hexagónmi v podhľade a v dlažbe, vychádza z hexagónového gridu trojbokého hranola. Tento grid sa znásobuje v priestore a expanduje, až kým nevymedzí hranice pozemku. Tento grid bude slúžiť ako základ pre budúceho parazita, ktorý postupne uzatvorí priestor do vnútrobloku. Tento priestor má veľmi špecifickú atmosféru. Sú tam zachované stromy, sú badateľné torzá chátrajúcich budov, nachádzajú sa tu zaujímavé artefakty, napríklad tri gigantické vetráky, dlhá rampa s pôvodným zábradlím, alebo travertínové lavičky navrhnuté Ivanom Matušíkom. Priestor je sám o sebe neúplný a mojím cieľom bolo vytvoriť vnútroblok z pozostalých artefaktov.

Na mieste vznikla formácia buniek tvorených z hexagonálnych štruktúr, ktoré pokrývajú maximum voľného miesta. Voľné miesto je definované ako zostatkový priestor po redukcii kritérií. Tieto kritériá boli: trojuholníkový grid začínajúci Priorom a končiaci ulicou, výhľad na travertínovú stenu, zachovanie historicky hodnotných štítov striech, dopad svetla do okien už existujúcich budov, dopad svetla do areálu, asociácia výšky k okoliu, zachovanie stromov a priestorov navôkol a nakoniec zachovanie prístupových ciest do areálu z troch strán. Z pozostávajúcich plôch vznikli extrudované pravidelné hexagóny so stranou a výškou dlhou 4,5m, s celkovou obývateľnou plochou zhruba 50m2. Tieto šesťboké hranoly sú na seba poukladané tak, aby spolu tvorili kompozíciu tak diverzné poskladanú ako je samotný pozemok. Využitie týchto buniek je rôzne, na prízemí je zóna obchodu a služieb v nadväznosti na okolie, horné poschodia tvorí bývanie, kancelárie, komunitné priestory - škôlka, workshopové miestnosti, konferenčné miestnosti, auditórium, reštaurácia, kaviareň a podobne. V exteriéri autá nahradila zeleň, vznikli pasáže, verejné a poloverejné priestory, trhovisko, detské ihrisko, boli pridané lavičky a miesta na združovanie sa.

ISTROPOLIS - MODULÁRNE TRHOVISKO
Matúš Novanský

Projekt modulárneho trhoviska vytvára na predpolí pred budovou Istropolisu platformu pre rekonfigurovateľnú štruktúru obchodíkov, trhovísk a verejného priestoru. Vysúvateľný stĺpový skelet kopíruje grid Domu odborov a prináša možnosť vysunúť nové plošiny do výšky. Kombináciami rôznych ľahko-montovateľných prefabrikovaných modulov je možné rýchlo pretvoriť do potrieb predávajúcich a možno pripraviť priestor na veľkú výstavu, kultúrny event alebo každodenne používané trhovisko. Najprirodzenejší scenár je ponechať trhovisko prirodzenému stavu, kedy jednotlivé moduly sa budú zapájať na počiatočné alebo do prázdnych slotov. Možno naplánovať rôzne konfigurácie, no základný princíp rozširovania trhu je prioritne ponechaný evolúcii. Architektúra je tu v projekte modulárneho trhoviska ponechaná spotrebiteľovi (spoločnosť) aby si vyskladal najvhodnejší scenár sám, prirodzene a ľahko.

ISTROPOLIS
Filip Kusák, Marta Vysocká

Současný stav budovy Istropolisu dnes v našich očích již dostatečně nenaplňuje svůj lokalitní a prostorový potenciál „paláce” v tkáni města. Navrhovaný projekt vychází z programové a strukturální analýzy skladby domu. Existující prostory poslucháren (sál, kino, divadlo) tvoří nakloněné plochy hledišť s jevištěmi, ve kterých se odehrávají jednotlivá představení. Seskupení těchto prostor tak vytváří mnohaúrovňovou “krajinu” v interiéru.

Navrhované intervence nově přidaných auditorií tak formálně i programově dále zahušťují /prorůstají architekturu paláce do podoby husté diverzní krajiny specifických (otevřených a uzavřených prostor) auditorií. Pomocí těchto přidaných elementů je celý interiér domu nově transformován jako otevřená platforma veřejného prostoru, kulturně – společenského kondenzátoru. Projekt tak doplňuje své komerční okolí - (Nová tržnice a shoping mall CENTRAL) a nabízí kulturní a volnočasové zázemí uvnitř jedné z “ikonických ruin”.

KONCERTNÁ SÁLA V PREDMOSTÍ MOSTU SNP
Matúš Novanský

Koncepcia návrhu je založená na diverzite akustických zážitkov v rozličných častiach architektúry. Nakoľko je prostredie predmostia hlučné z dôvodu cestnej komunikácie a interiér koncertnej sály vyžaduje ticho pre vynikajúci zážitok z hudby, je nutné tieto dva svety oddeliť obálkami, ktoré sú týmito priestormi definované, respektíve ich tvar, pozícia, natočenie plôch a materiálovosť pomáhajú definovať akustické vlastnosti priestorov. Vnútorná obálka sály je modelovaná na základe akustických poznatkov o odraze zvuku a dobe dozvuku tak, aby mala koncertná sála vynikajúce akustické vlastnosti a ponúkala výborné hudobné zážitky. Vonkajšia obálka reaguje na hluk z exteriéru, jej tvarovanie časť hluku odráža a časť prenáša do medzipriestoru medzi obálkami. Tento medzipriestor je definovaný akusticky diverznými energetickými poliami, ktorými keď človek prechádza, naskytuje sa mu neopakovateľný zážitok z vnímania priestoru sluchom. Rozličná perforácia povrchov obálky necháva rôzne zóny zahlučnenia budovy. Sála samotná je dilatovaná od budovy aj konštrukčne, čím sa zamedzuje prenosu vibrácií či rezonancií z exteriéru.

Autorský kolektív podľa obsahu:

Ján Studený TRANSFORMÁCIE (EDITORIAL) 8
FILIP DUJARDIN HYPERREALISTICKÁ SUREÁLNOSŤ 11
Andrea Dilhofová BRATISLAVA LUNAPARK 11
BRANDLHUBER+ EMDE, BURLON ANTIVILLA ROZHOVOR JS S  THOMASOM BURLONOM 13
Martin Zaiček PO SEZÓNE 14
Marian Zervan I KONI CKÉ RUI NY AKO PROGRAM PRE REI NTEGRÁCI U ARCHI TEKTÚRY DRUHEJ POLOVI CE
DVADSIATEHO STOROČIA NA SLOVENSKU DO SÚČASNÉHO SPOLOČENSKO-KULTÚRNEHO PROSTREDIA 17
Martin Mikovčák Miroslav Búran SLOVENSKÝ ROZHLAS - OBNOVA 19
Gabriela Lenďáková STARTUP CENTRUM MLYNSKÁ DOLINA 19
Ernest Bevilaqua STV 20
Filip Kusák KRÍŽENEC 20
Miroslav Búran ARCHITEKTÚRA BEZ OBALU 20
Erika Beňuška STEINPLATZ II 21
Matúš Novanský I STROPOLI S – MODULÁRNE TRHOVI SKO 21
Filip Kusák, Marta Vysocká ISTROPOLIS 22
Matúš Novanský KONCERTNÁ SÁLA V  PREDMOSTÍ MOSTU SNP 22
Martin Jančok SYNAGOGA V ŽILINE – PROJEKT 24
Marek Adamov SYNAGOGA V ŽILINE 24
Peter Stec TRANSFORMÁCIE PRÁZDNA 27
Ján Studený DROTÁRSKA - PAVI LONY PRE A PROTI 29
Andrea Lizáková DROTÁRSKA 29
Ján Studený / Benjamín Bradňanský MIESTA V  MESTE (BA) / ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 31
Zoltán Holocsy NÁJDENÉ PRI ESTORY – POTENCI ÁL PRE ROZŠÍRENIE VEREJNÉHO PRIESTORU 32
Peter Szalay TERASY BUDÚCNOSTI 33
Kristína Juríková LESS HOMELESS 36
Tomáš Letenay EINSTEINOVA MESTSKÉ OSTROVY 36
Slivka Juraj LEGAL - ILLEGAL: NEŽIADÚCA ARCHITEKTÚRA 37
Filip Kusák HYDRO-TUBE 37
Henrieta Moravčíková PAMIATKY MODERNEJ ARCHITEKTÚRY A  ALTERNATÍVNE STRATÉGIE ICH OCHRANY 39
Ján Studený / Benjamín Bradňanský STRATÉGIE / ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 40
Juraj Horňák ASSEMBLAGE 41
Maroš Greš BERLIN 41
Zuzana Jurčišinová DEZEMBER PALÁC KATOVICE 42
Katarína Karásková KATOWICE 42
Gabriela Smetanová TORZO 43
Ján Malík VOID 43
ROZHOVOR JS S LIONELOM BILLETTOM 45
Ksa BARRANDOV, EXPO 58, STINK 47
Marian Zervan STAROSŤ O  ARCHI TEKTÚRU / CARE FOR ARCHI TECTURE: VYZVANI E DO TANCA 49
Nina Bartošová MLYNICA 51
Ján Studený / Benjamín Bradňanský TEPLÁREŇ ČULENOVA/ ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 52
Miroslav Búran JURKOVIČ, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Kristína Juríková ASAMBLÁŽ, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Tomáš Letenay HYPOSTYLE SPACE, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Ján Studený STODOLY NA MYJAVE 55
ENGLISH RESUME INTERVIEWS
THOMAS BURLON BRANDLHUBER + LI ONEL BI LLET, ROTOR BRUSEL ORI GI NAL VERSI ON 55