Možnosti recyklácie brutalizmu: východ

Prvý diel seriálu Možnosti recyklácie brutalizmu: západ si môžete prečítať tu.

V našich končinách je architektúra brutalizmu neodmysliteľne spojená so socialistickým autoritatívnym režimom - a preto tieto pomníky moci treba zničiť, tvrdia niektorí. Faktom je, že tento hlavný architektonický prúd povojnového obdobia bol rozšírený všade na svete - ako v demokracii tak v totalite. Kvalitná architektúra je univerzálna a nadčasová. Nepozná hraníc, povznesie sa nad ostnaté ploty a slova demagógov sa odrážajú od jej múrov. Je pravdepodobné, že Svetkov Rozhlas, Skočkov Istropolis a Dedečkova prístavba SNG by v demokratickom Československu nevyzerali inak. 

Rozdiel medzi ‘Západom’ a ‘Východom’ sa stiera aj pokiaľ ide o obnovu a adaptáciu ikon brutalistickej architektúry v dnešnych časoch. Svedčia o tom príklady Dostojevského divadla v Rusku, Zvonařky v Brne či Slovenskej Národnej Galérie u nás doma. Pri každom novom prípade sa kladú tie isté otázky, hoci minulosť ponúka odpovede. Pri Istropolise sa môžeme poučiť z našich vlastných skúseností s novostavbou Slovenského Národného Divadla.

Hranice sa stierajú aj vďaka demokracii a zobúdzaniu sa občianskej spoločnosti, ktorá paradoxne môže zachrániť mementá autoritatívneho štátu. Búranie starého viac nasleduje príklad predošlých režimov popierajúcich minulosť (Židovská štvrť a podhradie Bratislavy). Nie je prejavom vyspelosti a sebavedomia práve zachovanie ich ikon? A nebolo by najsladšie víťazstvo úplné znesvätenie ich symbolov? Mohli by sme ‘co-workingovať’ ako živnostníci s minimálnym sociálnym zabezpečením a debatovať s ‘podvratnými živlami’ bratislavskej kaviarne práve v budove Domu odborov. 

OBČIANSKA INICIATÍVA...

Podobné ciele asi inšpirovali co-workingového giganta Fosbury & Sons. Po vzore High Line v New Yorskej štvrti Chealsea (lineárneho parku, ktorý vznikol adaptovaním nevyužívaného koľajiska) chceli vytvoriť priestor, ktorý je plynulý, no zároveň rôznorodý a za každým rohom ponúkne iný zážitok a vnukne inú myšlienku. Ich ideou je, že pracovať potrebujeme v priestore veľkorysom, otvorenom a presvetlenom. Práve preto si na svoje co-workingové priestory zvyknú vyberať modernistické stavby, ktoré kompletne rekonštruujú a adaptujú do novej flexibilnejšej a atypickejšej podoby. To bol aj prípad ikonickej brutalistickej kancelárskej budovy CBR v Bruseli (Brodzki a Lambrichs,1970), s charakteristickou prefabrikovanou modulovou fasádou. V roku 2017 bola odkúpená finančnou skupinou a hrozilo jej  zbúranie. Dvadsaťpäť bruselských architektov iniciovalo petíciu za pridanie stavby významného domáceho architekta na zoznam chránených pamiatok. Vtedajší belgický premiér Rudi Vervoort im vyhovel a inicioval proces vyhlásenia za pamiatku. Fosbury & Sons sa stali novými nájomníkmi budovy a prisľúbili jej ohľaduplné zrenovovanie. Do dispozičného riešenia zasiahli len minimálne a zrenovovali aj autorské detaily od radiátorov, cez kľučky po tlačidlá vo výťahoch. 

Modernistická architektúra sa rekonštruuje z iniciatívy architektov aj v susednej Českej republike. V Brne tak vznikol projekt obnovy brutalistickej autobusovej stanice Zvonařky z roku 1988. Ateliér Chybík+Krištof premenil zanedbaný priestor stanice na dynamický sociálny hub, reorganizoval nástupištia, pridal vstupy a upratal typické staničné stánky do elegantnej prístavby. Budovu modernizoval, adaptoval na požiadavky 21. storočia a pritom zachoval jej charakter. Sami architekti hovoria o „zásahu do krehkého ekosystému, v ktorom sa spájajú spoločensko-politické faktory, ekonomika, historické dedičstvo a obavy o životné prostredie.“ Značné finančné prostriedky potrebné na obnovu získali z fondov Európskej únie a keďže stanica bola privatizovaná, tento projekt vznikol práve vďaka spolupráci privátneho a verejného sektoru. Netreba pripomínať ako skončila privatizovaná Autobusová stanica v Bratislave. Z otvoreného, čisto verejného priestoru sa stalo nákupné centrum.

….ZNESVÄTÍ TOTALITU

Naše dedičstvo si, zdá sa, cudzí cenia viac ako my, ako ukazuje priklad  brutalistickej budovy Československej ambasády v Štokholme (1962-1972). Súťaž vtedy v socialistickom Československu vyhrali Jan Bočan, Zdeněk Rothbauer a Jan Šrámek. Výrazným prvkom v interiéri sú železobetónové kazetové stropy v kombinácii s tmavohnedým murivom, ktoré odzrkadľujú exteriérové materiálové riešenie stavby. Priestory pre styk s verejnosťou sú obohatené grafikami aj od Albína Brunovského. Objekt ambasády bol koncom 90-tych rokov sprivatizovaný, získal pamiatkovú ochranu a bol už vtedy zrekonštruovaný. Za jej najnovšou rekonštrukciou stojí švédsky ateliér Johannes Norlander Arkitektur, ktorý budovu pôvodnej ambasády adaptoval pre potreby sídla luxusného módneho domu Acne Studios. Podobne ako Fosbury & Sons aj Jonny Johansson, kreatívny riaditeľ Acne Studios chcel vytvoriť inšpiratívny a experimentalny priestor dýchajuci módou, v príkrom kontraste s pôvodnými funkciami pevnosti akou ambasáda totalitného režimu kedysi musela byť. 

Architekt pôvodnej stavby Bočan spomínal ako pri slávnostnom otvorení vysvetľoval švédskym hosťom, že architektúra ich stavby má vypovedať o našej krajine a našej kultúre. ‘Skutočne? V Československu sme nikdy neboli, ale musí byť krásna krajina.’ odpovedali mu. Naši českí susedia sa touto stavbou -  perlou českej modernistickej architektúry - a jej príkladnou rekonštrukciou radi hrdia. A kde sú perly slovenskej modernistickej architektúry a ako sa o ne staráme my?

Táto premena dokazuje, že modernistické stavby sa dokážu prispôsobiť novým funkciám a pritom si zachovať svoj typický charakter. A to bez ohľadu na ‘režim’, za ktorého daná stavba vznikla. Napokon, je absurdné tvrdiť, že stavba vyprodukovaná v určitom politickom režime ho reprezentuje a legitimizuje dodnes. Potom by sme asi museli zbúrať aj staré aristokratické paláce z centier našich miest, ktoré podľa tejto logiky oslavujú časy monarchie a teda časy historickej nerovnosti, nevoľníctva a útlaku národností. 

Nakoniec nemôžeme ľuďom vyčítať, že sa narodili a tvorili v určitej dobe. Skutočnosť je oveľa komplikovanejšia a sivá zóna oveľa väčšia, ako by sme si chceli priznať. Navyše je povrchné odsúdenie ‘režimových’ stavieb a ich tvorcov často mylné. Brutalistické Dostojevského divadlo vo Veľkom Novgorode, v kolíske Matky Rusi, naprojektoval na prvý pohľad prominentný komunistický architekt Vladimir Somov. V skutočnosti bol však aj avantgardným maliarom a členom ilegálnej umeleckej skupiny Belutin, ktorej tvorba viedla k zákazu abstraktného umenia v Sovietskom Zväze. Dnes tuto surrealisticku budovu divadla domáci hrdo prirovnávajú k takým hviezdam brutalistickej architektúry ako Národné divadlo v Londýne a radnici v Bostone. Jednou z inšpirácií plánovanej kompletnej rekonštrukcie je zase Guggenheimovo múzeum v Bilbau od Franka Gehryho. V spojení starého a nového vidia v Rusku veľkú príležitosť. Dočkáme sa tak kombinácie dnes opäť módneho brutalizmu so súčasnými trendmi divadelnej architektúry pod dohľadom odborníkov zodpovedných za revitalizáciu britského Národného divadla (Haworth Tompkins studio, Veľká Británia). Rekonštrukcia pod vedením domáceho ruského štúdia Rhizome úplne zachováva pôvodný výraz budovy a obnovuje pôvodné autorské interiéry. Divadlo dostanú do 21. storočia lepším urbanistickým začlenením do mesta a otvorenim doteraz neprístupných priestorov pre verejnosť. Vedenie mesta tiež nezabúda dodať, že ukážkové zveľadenie ich ikonickej stavby pomôže upevniť ich národnú identitu.

VYMAŇME SA ZO SLUČKY MINULOSTI

K našej národnej identite svojimi dielami už dlho prispievajú architekti Kusý a Paňák (atelier BKPŠ), ich dielami novostavby Slovenského národného divadla a najnovšie rekonštrukciou Slovenskej národnej galérie, ktorej najvýraznejšia súčasť je modernistické premostenie od Vladimíra Dedečka (1977). SNG práve v týchto dňoch prechádza finálnym štádiom nielen technickej rekonštrukcie ale aj úplnou premenou. Táto komplexná sieť verejných, poloverejných, exteriérových aj interiérových priestorov rôznych mierok bude v budúcnosti benefitovať z otvorenia galérie starému mestu aj Dunaju. Aj modernistickej novostavbe SND (tiež z dielne BKPŠ, 1987-2007), ktorá teraz dominuje novému širšiemu centru Bratislavy, nie tak dávno hrozilo zbúranie. Vtedajšie vedenie ministerstva kultúry svojho času plánovalo odpredaj stavby americkej firme Trutheim, ktorá mala na vlastné náklady rozostavané Slovenské národné divadlo prestavať na multifunkčné kino a kongresové centrum, od ktorého by si  súbor SND mohol divadelné priestory prenajímať. Truthheim mal vtedy na dosah rozprávkový obchod: za 20 miliónov eur mohol získať 49% podiel na majetku v hodnote 3,5 miliardy a k tomu 90% zo zisku a stály ročný príjem 80 miliónov od štátu za prenájom divadla. K odvráteniu skazy novostavby SND prispela aj občianska iniciatíva Hlas za kultúru, ktorej petíciu proti predaju firme Trutheim vtedy podpísalo 1300 ľudí. 

Ten kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať. Len o pár rokov neskôr sa história opakuje v kauze Istropolis. Opäť tu máme ideu nahradenia funkčnej budovy, ikonického diela slovenskej architektúry, za kongresové centrum zo sériovej zahraničnej výroby. Opäť je tu ‘výhodný’ obchod pre mesto, ktoré si bude za komerčné sumy od developera prenajímať priestory, ktoré by mohlo vlastniť. A čerešničkou na torte je dotácia, financovaná peniazmi daňových poplatníkov.

Pôvodne mal byť záver tohto článku o neustálom vnútornom boji našej spoločnosti. O otázke, či chceme patriť k vyspelej, kultivovanej spoločnosti, ktorá si uvedomuje premenlivosť vkusu a pozerá sa dopredu, do budúcnosti a čelí novým výzvam. Ktorá si cení, čo má, vidí novy potenciál v starom a adaptuje ho pre ďalšie generácie. Alebo či chceme vždy začínať odznova, zaostať. Byť spoločnosťou, ktorá je príliš zaneprázdnená krátkozrakým vymazávaním svojej minulosti na to, aby myslela na svoju budúcnosť. Kto nevie, odkiaľ pochádza, ani nevie, kam ide. (Anton Srholec)

V čase písania tohto článku podpísalo petíciu za záchranu Istropolisu už vyše 8000 ľudí z celého Slovenska. Komentáre k podpisom odborníkov aj laikov hovoria jasne o potrebe zachovania nášho kultúrneho dedičstva, ochrany architektonicky hodnotných stavieb a obáv z klimatickej krízy. Apelujú na verejných činiteľov aby konali svoju povinnosť, chránili klenot povojnovej slovenskej architektúry a verejný záujem. V demokracii, ktorú sme si vydobili,  je na nás všetkých - architektoch, odborníkoch, úradníkoch, novinároch, investoroch a predovšetkým “obyčajných ľuďoch” - ochraňovať verejný záujem a naše dedičstvo.

Andrea Londáková

Autorka vyštudovala architektúru a urbanizmus na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, Bartlett School of Planning, UCL v Londýne a na Kráľovskom technickom inštitúte v Štokholme. V súčasnosti pôsobí v renomovanom švédskom ateliéri LLP, Larsson Lindstrand Palme Arkitektkontor, ktorý sa špecializuje na navrhovanie a rekonštrukciu verejných stavieb a bol jedným z troch nominovaných na Kasper Salin-priset 2019, švédskeho CE ZA AR-a a cenu Mies van der Rohe 2020.

Fotogaléria:

ZDROJE:

• KUSÝ, Martin: Poznámky k 28-rokov trvajúcej výstavbe SND v Bratislave. Divadlo v umení / Umenie v divadle. ( Prepis záznamu prednášky Ing. arch. Martina Kusého z 30. septembra 2019 v Zrkadlovej sále Divadla Jána Palárika v Trnave na odbornej konferencii Kultúrne dedičstvo 2019 – Divadlo v umení / Umenie v divadle)
  
  
• https://www.archdaily.com/955330/david-chipperfield-reveals-plans-to-restore-belgiums-iconic-former-grand-hotel-in-nieuwpoort
• https://eng.theatre-novgorod.ru/#competition
• https://strelkamag.com/en/article/see-the-renovation-project-of-the-iconic-brutalist-theater-in-veliky-novgorod
• https://en.wikipedia.org/wiki/CBR_Building
• https://worldarchitecture.org/article-links/egfhv/chybik--kristof-to-redesign-brno-s-brutalist-zvonaka-central-bus-terminal.html
• https://www.idnes.cz/brno/zpravy/zvonarka-brno-modernizace-nadrazi-autobusy.A201217_586009_brno-zpravy_vh
• https://brnensky.denik.cz/zpravy_region/autobusove-nadrazi-zvonarka-brno-otevrene-20210201.html
• https://www.earch.cz/cs/architektura/bocan-80-ceskoslovenske-velvyslanectvi-ve-stockholmu
• https://www.earch.cz/cs/architektura/perla-brutalistni-architektury-v-novem-ceskoslovenska-ambasada-ve-stockholmu-slouzi
• https://www.damernasvarld.se/mode/acne-studios-floragatan-13-acne-fest/
• https://www.dezeen.com/2019/11/21/acne-headquarters-interiors-floragatan-13/
• https://www.teraz.sk/kultura/novostavbu-snd-otvorili-pred-piatimi-rok/4705-clanok.html
• https://www.dezeen.com/2016/12/21/antwerp-co-working-space-fosbury-sons-office-interior-design-going-east/
• https://www.designboom.com/architecture/fosbury-sons-boitsfort-co-working-office-brussels-11-20-2018/
• https://fosburyandsons.com/coworking-locations
• https://www.wallpaper.com/architecture/fosbury-and-sons-co-working-space-albert-brussels
• https://www.calvertjournal.com/features/show/6806/novgorod-brutalist-dostoevsky-drama-theatre
• https://www.metalocus.es/en/news/rizhome-won-contest-renovation-veliky-novgorod-drama-theatre
• https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/104176-namiesto-snd-kongresove-centrum
• https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/177947-trutheim-asi-snd-nedokonci/

Titulná fotografia: Centrála Acne Studios v bývalej budove Československej ambasády v Štokholme
Foto: Annabel Elston