SNG re:modern

SNG re:modern

Text: Martin Zaiček

V našej malej podtatranskej krajine sme dostali v závere roka 2022 vskutku pekný darček. Po dvadsiatich rokoch od prvej súťaže návrhov na obnovu areálu Slovenskej národnej galérie po-otvorila inštitúcia svoje brány odbornej, ale predovšetkým laickej verejnosti. Udalosť pootvorenia SNG bola pre mnohých zúčastnených príslovečne udalosťou roka. Tak nejak sa musíme zmieriť s tempom rozvoja našej krajiny. Radosť zúčastnených potvrdená aj rekordnou návštevnosťou je v našom kultúrnom prostredí potrebnou vzpruhou, štipkou toľko hľadaného optimizmu s prímesou niečoho, čo sa dá nazvať aj pocit “národnej” hrdosti. Tento sme viacerí v dôsledku rôznych tragických udalostí posledných rokov stratili.

Slovenská národná galéria, ako najvyššia a najväčšia centrálna galerijná inštitúcia na Slovensku bola zriadená v lete roku 1948. Za obdobie 75 rokov ju viedlo 13 riaditeľov a riaditeliek, ktorí postupne od nuly vybudovali inštitúciu na národnej úrovni. Čo do fyzického rozvoja jej vlastných priestorovo - architektonických hodnôt sa najvýraznejšie podpísali jeden riaditeľ a dve riaditeľky. Bez vízie Karola Vaculíka, ktorý galériu riadil od roku 1952 úctyhodných 18 rokov, by azda začiatkom 60. rokov nevznikla požiadavka na dostavbu areálu Vodných kasární na reprezentatívne výstavné, vzdelávacie a konzervačné centrum slovenského umenia. Súťaž, organizovanú Zväzom slovenských architektov ako študijnú úlohu v roku 1963 vyhral architekt Vladimír Dedeček. Jeho idea spočívala v levitujúcom premostení nad prielukou, ktorá od roku 1940 v dôsledku rozšírenia nábrežia vytvorila dodnes prítomnú situáciu v území. Táto koncepcia po sérii projekčných úprav, diskusie - slovami autora - zákopovými bojmi (dokument Dedeček: Práca, 2014¹) bola realizovaná medzi rokmi 1969 až 1977. Z celého konceptu SNG, ktorý mal tvoriť mestský blok medzi nábrežím, Riečnou ulicou a Námestím Ľ. Štúra sa, ako to už býva, realizoval iba fragment. Aj ten však v mimoriadnej sochárskej figúre a monumentalite, ktorá redefinovala mierku mesta a nábrežia.

Druhou dôležitou postavou dnes rozprávaného príbehu obnovy SNG je riaditeľka Katarína Bajcúrová. V dôsledku havarijného stavu bola nútená v roku 2001 premostenie SNG uzatvoriť. O dva roky neskôr však vyhlasuje prvú ideovú súťaž na hľadanie koncepcie obnovy areálu. Treba podotknúť, že v tom čase osud diela Vladimíra Dedečka nebol ďaleko od asanácie. Nezanedbateľná časť kultúrnej obce v dôsledku zmeny kultúrnej a spoločenskej paradigmy v závere 80. rokov a možno aj z vlastných pohnutí volala po odstránení socialistických nánosov, brutalizmu a neskorého modernizmu. Ako SNG tak aj verejnosť bola náchylná k hľadaniu rôznych riešení, vrátane odstránenia alebo radikálnej prestavby premostenia SNG. Z perspektívy dneška bol postup SNG hľadať podobu obnovy formou dvoch súťaží, ideovej z roku 2003 a následne projektovej z roku 2005 správny a potvrdzujúci finálne rozhodnutie - premostenie nezbúrať. Nebol to ľahký zápas. V prvej ideovej súťaži z 39 návrhov porota ocenila prvou cenou ex aequo návrhy od architektov Juraja Kobana a Štefana Pacáka spolu s návrhom architektov Ilju Skočeka ml., Matúša Valla a Olivera Sadovského. Týmto sa naznačila cesta práce s formou a výrazom premostenia SNG ako ikonickou architektúrou reprezentujúcou samotnú inštitúciu. V druhej súťaži, kde sa hľadal už zhotoviteľ projektu obnovy s požiadavkou na zachovanie výrazu územia, sa tento postup potvrdil. Dnes sme svedkami ukončenej realizácie obnovy práve podľa víťazného návrhu od architektov ABKPŠ.

Dedeček for Pritzker!

Niekedy okolo roku 2010 nebohý viedenský kritik architektúry a porotca prvej súťaže z roku 2003 Jan Tabor prišiel s iniciatívou za nomináciu Vladimíra Dedečka na Pritzkerovu cenu. Je to možno dnes trochu úsmevné, chcel však tým dať najavo výnimočnosť tvorcu stojaceho a pracujúceho na okraji (Európy), ktorý svoje dielo nerealizoval v centre pozornosti (Londýn) ale na jeho periférii v Bratislave. Západocentrické dejiny architektúry vzývajú autorov (menej už autorky) takmer výhradne z centra. Exotickosť socialistického modernizmu si vyslúžila nečakanú pozornosť v kategórii soc-modern, brutalizmus formy často umocnený bezútešným technickým stavom tejto architektúry vytvoril kultúrny fenomén popkultúry ako istej trauma-estetiky. Táto architektúra sa dodnes nevie domôcť akademického uznania jej imanentných hodnôt na globálnej úrovni. Nie je to iba problém Slovenska, ale aj všetkých krajín od stredu na východ.

Na pomoc našej situácii spolu s Janom Taborom prišli v nultých rokoch z Viedne aj fotografka Hertha Hurnaus, ktorá zachytila cenne naše monumenty neskorého modernizmu v knihe Eastmodern. Potvrdeniu ikonickosti “ruiny” premostenia SNG však pomohli mnohí architekti svetovej triedy. Títo navštívili na pozvanie VŠVU, profesorov Imra Vaška a Mariána Zervana Bratislavu a v rámci projektu Paralelný modernizmus. Pomohli naštrbiť deliacu čiaru dichotómie východ-západ. Boli medzi nimi Greg Lynn, Ben Van Berkel, Wolf Prix, Jan Neutellings, ale aj NL Architects, ktorí iniciovali odstránenie svojho času permanentne prítomného gigantického billboardu z priečelia SNG - aby krása a hĺbka sochárskej kvality premostenia neostala zakrytá. V tom čase však SNG bola ďaleko od rekonštrukcie, a v duchu výsledkov súťaže z roku 2005 bola na stole výrazná remodelácia výrazu dedečkovej sochy spočívajúca predovšetkým v odstránení farebného a materiálového kódu stavby.

Re:aktualizácia

Počas obnovy zanikla celá vrstva Jaroslava Nemca, ktorý spoločne s Dedečkom tvoril interiéry takmer všetkých jeho diel. Sochársky výraz celku bol často ešte výraznejšie vďaka Němcovi prítomný aj v interiérových podhľadoch, nábytkových stenách, obkladoch. V dnešnej SNG tak došlo k zmene interiérového kódu, navyše v kvalite priamo úmernej súčasnému štandardu verejného obstarávania. Nielen v dôsledku modernizácie, ale aj v dôsledku očakávaní užívateľa a prevádzky sú vo všetkých výstavných priestoroch prítomné drevené podlahy, tie sa v minulosti nachádzali iba v priestoroch vodných kasární. Prirodzene, tento útulný prvok interiéru nebol súčasťou ani našej pamäte premostenia ako nekonečne plynúceho priestoru s chladným severným svetlom. Ešte výraznejším zásahom do hmoty premostenia je dvojica okien na východnom a západnom štíte premostenia. Tieto sa už od svojho prerazenia vo fasáde tešia ambivalentnej kritike. Spolu s odkrytím oceľových traverz na stĺpoch premostenia, ako na úrovni nádvoria, tak aj v druhom pláne priečelia, sú priznaním kostry domu. Zároveň sú však dekonštrukciou monumentality diela Vladimíra Dedečka ako sme si ho pamätali a jeho sochy ako sme ju verne poznali. Premostenie už nie je viac tým ťažkým objemom, ale obnaženým oceľovým mostom nesúcim ľahký výstavný priestor. Postmoderná hra na schovávačku, prezradila tajomstvo domu, a tým zrušila napätie. Na druhej strane, týmito zásahmi vznikli návštevnícke atraktory staronovej SNG. Ak napomôžu verejnosti vytvoriť si vzťah k tejto úžasnej architektúre, bude to len dobre.

Re:modernizácia

Pri prechádzke areálom SNG, a jeho dedečkovými súčasťami sa neviem ubrániť pocitu, akoby Dedečkovi podarilo svojho času tvoriť “iba” makety v reálnej mierke, rýchle modely myšlienky formovania priestoru a výrazu, ktoré však spravidla ťahala dole kvalita stavebnej výroby socializmu. Sám o sebe tvrdil, že nebol autorom, skôr pracovníkom, a že veľa práce nestíhalo ponechať priestor na stavebný dohľad. Jeho diela preto rýchlo starli a chradli. To len umocnilo priepasť medzi ideou, jej sprítomnením v čase vzniku a jej koncovými používateľmi. Dnešná SNG tak dnes azda nedostala iba druhú šancu, mám za to, že je to prinavrátenie jej prvej šance a realizácia podstatnej časti dedečkovej myšlienky v stavebnej kvalite, ktorá má šancu pretrvať.

Na rozdiel od prísnej pamiatkovej obnovy sme pri obnove areálu SNG skôr svedkami autorskej aktualizácie a remodelácie moderny. Ponúka sa preto otázka, či je cesta akéhosi re:modernizmu cestou zodpovedného narábania s dedičstvom moderny? Myšlienky autentického neskorého modernizmu, ktoré predbehli svoju dobu, ostali visieť na polceste medzi myšlienkou a realizáciou. Stali sa často ťažobou mesta. Ako by mohol dnes vyzerať Istropolis po takto prevedenej materiálovo-technickej aktualizácii? Alebo ako by mohol vyzerať Obchodný dom Prior s hotelom Kyjev? Ešte stále môže. Každé slovenské mesto má takýto monument, od kultúrnych domov, cez obchodné domy, školy a nemocnice. Na nové objekty komunitnej infraštruktúry našich miest nemáme a tie staré nechávame zaniknúť ako relikty zlej doby. Aj Dom kultúry v Leviciach by však rovnako mohol stať dielom súčasnej európskej architektúry akým sa stala SNG a to aj za cenu straty istej autenticity a intaktnosti.

Posledné roky európskych ocenení Mies Van der Rohe Awards ako aj domáce ocenenie CE ZA AR ukázali, že hlavné ceny dnes patria revitalizácii a obnove. Ročníkom 2017 a 2019 v európskej cene dominovali adaptácie bytového fondu povojnovej prefabrikovanej výstavby Lacaton Vassal v roku 2019 za 530 bytov v Bordeaux a NL Architects v 2017 za DeFlat Kleiburg v Amsterdame. Adaptácia sa týka aj poslednej slovenskej účasti v užšom výbere tejto prehliadke v roku 2019 - revitalizácia a adaptácia objektu Mlynica od Gutgut. Najlepšie diela CE ZA AR rovnako neobchádzajú obnovu. Dlhodobo sa ukazuje, že práve práca našich architektov a architektiek v prostredí obmedzeného rozpočtu, im dodáva zručnosti v oblasti obnovy. Recyklácia, adaptácia, upcykle a reuse sú témy, ktoré prenikajú do centra diania. Okrem spomínanej Mlynice, sú aj aktuálne ocenené Bunky v kaštieli Jelšava od 2021 architektov, Obnova hradu Uhrovec od architektov ô, alebo Nová Synagóga od Pluralu potvrdením inovatívnosti uznanej aj na medzinárodnej úrovni. Aj preto skúsme ostať pri hodnotení SNG len pri tom dobrom čo sa podarilo. Vďaka tomuto desiatky rokov sa rodenému dielu vyvstáva nádej, že sa pozeráme na dielo hodné najvyšších ocenení tvorivej činnosti a práce všetkých, ktorí kedy prispeli k obnove SNG. Obnova modernizmu je navyše súčasťou re:modelácie nášho prostredia v prospech environemantálne spravodlivej spoločnosti. Chcem veriť tomu, že pri SNG tak nehovoríme iba o oceneniach na domácej úrovni, ale výnimočne sme svedkami diela, ktoré môže stáť hrdo po boku toho najlepšieho, čo na našom kontinente vzniklo.

(1) Peter Szalay, Martin Zaiček, Peter Kudlička:
https://www.youtube.com/watch?v=Z0V1VGv7thQ&t=9s