Neskorá moderna - reflexia vybraných diel: Múzeum TANAP-u

Hodnoty diela a súvislosti jeho vzniku približuje nasledovný text, ktorý je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna – reflexia vybraných diel. Jej realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Adresa: Tatranská Lomnica 64, Vysoké Tatry
Architekt: Pavol Merjavý
Aúťaž: 1959
Projekt: 1963 - 1965
Realizácia: 1965 - 1971

Tatranský národný park, najstarší národný park na území Slovenska, bol založený 1. januára 1949. Nariadením Zboru povereníkov č. 5 z roku 1952 bola ustanovená Správa TANAP-u so sídlom v Tatranskej Lomnici. Súčasťou spravovania národného parku mala byť aj výskumná stanica a múzeum. Múzeum Tatranského národného parku bolo založené 1. apríla 1957, do roku 1959 sídlilo v Podtatranskom múzeu v Poprade. Po presťahovaní do Tatranskej Lomnice vznikla prvá expozícia v tzv. Sečéniovskom letohrádku.¹ Až v novom múzeu, po ukončení jeho realizácie, boli vytvorené stále expozície.

Budova múzea TANAP-u sa nachádza v severozápadnej časti Tatranskej Lomnice, v blízkosti hlavnej cesty. Objekt je vsadený v rozvoľnenej zástavbe, uložený je na rovinatom teréne. V bezprostrednom okolí je parkovo upravená zeleň, širšie okolie Tatranskej Lomnice je uspôsobené na peší, rekreačný pohyb chodcov. K múzeu patrí aj neďaleká botanická záhrada – Expozícia Tatranskej prírody. Je zaujímavosťou, že niektoré rastliny rastúce v nej sa stávajú novými múzejnými exponátmi.

Projekt na realizáciu múzea vzišiel z podnikovej súťaže (Stavoprojekt Prešov a Stavoprojekt Košice), ktorá prebehla v roku 1959. Budova mala obsahovať výstavné priestory múzea, ako aj priestory pre výskumnú stanicu. Múzejná časť mala pozostávať z ôsmich miestností, kde by v každej bola inštalovaná tematicky samostatná expozícia. Architekt Pavol Merjavý, ktorý sa súťaže zúčastnil, si však bol vedomý toho, že týmto spôsobom nie je možné vytvoriť priestor moderného múzea: „Múzeum s mnohými miestnosťami, to je skôr historický objekt, ktorý je transformovaný na múzeum, tam sa nedá nič robiť. Keďže som navrhoval nové múzeum, tak som sústredil danú plochu do jednej miestnosti, do jedného priestoru. Čiže namiesto osem miestností som vytvoril jeden priestor a rozčlenil ho na jednotlivé tematické úseky interiérom a zariadením. Toto upútalo aj pozornosť investora.“ ² S týmto konceptom priestorového usporiadania architekt Merjavý súťaž vyhral, múzeum sa stalo jeho prvou samostatnou realizovanou prácou.

Celý objekt je hmotovo rozdelený na tri časti. Od hlavného vstupu naľavo je výstavný priestor múzea. Priestor má obdĺžnikový pôdorys, prestrešený je sedlovou strechou. Hrebeň strechy je orientovaný kolmo na dlhšiu stranu pôdorysu, kolmo na čelnú fasádu. Konštrukcia strechy stúpa priamo z terénu - čelné steny tak majú tvar trojuholníka. Napravo od vstupu je trojpodlažná časť s miestnosťami výskumnej stanice a s prednáškovou sálou. Obe časti spája prízemný blok s hlavným vstupom a foyerom.

Vo výraze budovy sa prejavujú jednoduché línie, geometrická štylizácia a kontrast svetla a tieňa. Objemovo dominantnou a hlavnou hmotou objektu je múzeum. Vo vnútri je to jeden ucelený priestor s pevne vstavanými aj voľne premiestniteľnými vitrínami. Časť expozície je umiestnená aj na priebežnom balkóne, vloženom pod šikminou strechy a prístupnom vnútorným schodiskom. Čelná fasáda múzea zo strany vstupu má tvar trojuholníka. Autor tento tvar odvodil a štylizoval z voľnej prírody: „korešponduje s končiarmi Tatier, s ich panorámou, aj materiálmi“ ³. Kompozíciu priečelia ďalej dotvára horizontálna línia masívnej strešnej rímsy nad vstupom, zboku prenikajúca do trojuholníkovej steny múzea, a kameňom obložené orámovanie vstupu. Tieto murované prvky vystupujú z fasády, kontrastujú s presklenou stenou. Hranolovitá hmota výskumnej stanice je ku vstupu obrátená a napojená dlhšou stranou pôdorysu. Do priestranstva pred vstupom sú orientované okná prednáškovej sály (v pôvodnom projekte zasadacej sály). Kvôli bezbariérovému prístupu bola dodatočne vybudovaná rampa ku hlavnému vstupu. Avšak riešenie nebolo konzultované s autorom a rampa je cudzím prvkom v exponovanom mieste hlavnej fasády.

Architekt Merjavý pri tvorbe budovy komplexne pracoval s kompozíciou objemov, s výrazovým pôsobením materiálov, s precíznym riešením detailov a vo svojom koncepte integroval výtvarné diela. Princíp tvaru trojuholníka použil nielen vo formovaní budovy, ale aj vo vzore interiérovej dlažby, v rastri exteriérovej dlažby i v trojuholníkovej kompozícii lavičiek pred vstupom. Z prírody vyabstrahovaný tvar sa stal nosným motívom v diele modernej architektúry.

Štruktúru z prírodného materiálu architekt uplatnil na priečelí múzea. Použil príznačný materiál z tatranskej prírody – potočné okruhliaky. Tento výtvarný zámer však vyžadoval atypické technické riešenie. Autor priblížil jeho podstatu: „Vonkajší obkladový kameň bol problematický z hľadiska tepelnej fyziky – rozťažnosť toho materiálu je tak veľká, že by kamene vypadali. Takže múr je vlastne dutý, vzadu má vetrací systém, ktorý eliminuje tepelné rozdiely a tým pádom múr drží pokope. Prepočty a oponentúru mi robili dokonca na výskumnom ústave v Bratislave. Je to trochu rarita.“ ⁴

Umelecké cítenie a vlastná výtvarná tvorba je integrálnou súčasťou osobnosti architekta Pavla Merjavého. Sám aktívne tvoril a výtvarnému umeniu prikladá dôležitú úlohu v architektúre: „Výtvarné umenie ma zaujíma, je to moje hobby. Aj sám ako autor som pracoval na niektorých dielach a považujem za potrebu, aby architektúra dostala výtvarné dotvorenie, nie výzdobu, ale dotvorenie. Aby bolo súčasťou stavby, aby ju umocňovalo, aby orientovalo na hlavný vstup a podobne. Takže tieto práce boli pre mňa vždy zaujímavé a rád som ich priberal. Vlastnú výtvarnú tvorbu som robil cez komisiu Fondu výtvarných umení, čiže nie cez Stavoprojekt, ale naviac.“ O aktuálnej tvorbe výtvarných umelcov a o špecifikách práce jednotlivých autorov mal osobný prehľad: „Bol som dlhé roky členom umeleckej komisie FVU, kde sme zasadali a vyhodnocovali všetky výtvarné práce v súvislosti s architektúrou pre východné Slovensko. Hovorím to preto, že som v tejto komisii získal prehľad o výtvarníkoch na celom Slovensku, o ich kvalitách a názoroch. Preto bolo pre mňa veľmi jednoduché nájsť autora podľa mojej predstavy na prácu v rámci mojej stavby. Takže neboli to len východniari, ale aj Bratislavčania, napríklad Trizuljak, pracovali sme so širším kolektívom. Investor bol tak férový, že do výberu nevstupoval, spoľahol sa na architekta – dôveroval mu, že vyberie dobrého autora. Investor bol neskôr pri všetkých posudzovaniach a povedal svoje áno alebo nie. Ale úvod mal v rukách architekt: finančné prostriedky a výber autora. A výber autora samozrejme je podmienený tým, čo tam človek chce mať. Či to je priestorová vec, oceľ, kameň alebo grafika, či tepané plechy. V rámci budovy sme kombinovali viaceré výtvarné techniky.“ ⁵

Výtvarné umenie je v dielach architekta Merjavého významne prítomné. Vyberal si umelcov na spoluprácu podľa zámeru a účinku, ktorý chcel vo svojom architektonickom diele dosiahnuť. Pre vytvorenie plastiky pre Múzeum TANAP-u oslovil akademického sochára Juraja Bartusza. Spolupracoval s ním už skôr, pri tvorbe Pamätníka obetiam krompašskej vzbury, odhaleného v Krompachoch v roku 1971 (pamätník je evidovanou národnou kultúrnou pamiatkou). Pre múzeum vytvoril Juraj Bartusz kovovú plastiku, osadená je na priečelí múzea – na stene obloženej okruhliakmi. Priečelie dotvára graficky stvárnený nápis „MÚZEUM“. V interiéroch sa nachádzajú diela od sochára Arpáda Račka a maliara Jozefa Kornúcika.

Aj keď je hmota múzea tvarovo výrazná, do prostredia zelene a horskej prírody vstupuje objekt primeranou mierkou. Pozornosť upútajú jeho estetické tvary a čisté, geometrické línie. Hlavný vstup je vyvýšený niekoľko schodov nad úrovňou terénu, čím získal výraznejšie uplatnenie v celej kompozícii priečelia. Pri bližšom pohľade návštevník vníma drobnejšiu štruktúru okruhliakového obkladu, delenie presklených stien, detaily vstupného schodiska a predovšetkým umelecké dielo – pôsobiace ako šperk na plášti fasády. Zväz slovenských architektov udelil architektovi Pavlovi Merjavému za mimoriadne kvality a prínos Múzea TANAP-u pre slovenskú architektúru Cenu Dušana Jurkoviča za rok 1971. Tatranské múzeum patrí spolu s Galériou Ľudovíta Fullu v Ružomberku (1969, Martin Kusý, Štefan Hatala) a Pamätníkom a múzeom SNP v Banskej Bystrici (1970, Dušan Kuzma, Jozef Jankovič) k prvým a výnimočne prevedeným moderným výstavným priestorom na Slovensku. Pri stvárnení všetkých uvedených diel zohrali významnú úlohu umelecký cit a moderný architektonický prejav autorov.

Text je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna – reflexia vybraných diel. Realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Zdroje:

1. Informačná stránka Múzea TANAP-u, Tatranská Lomnica https://www.muzeum.sk/muzeum-tanapu-tatranska-lomnica.html
   
2. Rozhovor s Pavlom Merjavým zo dňa 10. novembra 2005. In: Katarína Andrášiová: Šesťdesiate roky v architektúre Slovenska. Výskum prostredníctvom autobiografických výpovedí. Dizertačná práca. Bratislava, Fakulta architektúry STU, 2006. 228 s., tu s. 221.
3. Tamže, s. 222.
4. Tamže, s. 222.
5. Tamže, s. 222, 223.

Literatúra:

• KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku 1945 – 1975. Pallas, Bratislava 1976. 286 s., tu s. 234.
• PECHAR, Josef: Československá architektura. Odeon, Praha 1979. 474 s.
• DULLA, Matúš: Architektúra šesťdesiatych rokov. In: Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení. Katalóg výstavy. Ed. Zora Rusinová. Bratislava, SNG 1995, s. 304 – 319., tu s. 313.
• DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 229, 429.