Climate of innovation
Ivanská cesta 30/A
Bratislava
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
Pohľad na architektúru druhej polovice 20. storočia, pri záchrane ktorej zlyhávajú univerzálne zásady pamiatkovej starostlivosti. Projekt Ikonické ruiny sa snaží ukázať ako integrovať architektúru z dekád nedávno minulých do súčasného životného a kultúrneho prostredia.
Pod gesciou Jana Studeného sa na príprave podieľali hlavne členovia a študenti KAT VŠVU a blízki spolupracovníci (autorský kolektív viď. v spodnej časti článku). Výsledok bol publikovaný v špeciálnom čísle časopisu PROJEKT 3-4 2017. Typografia je dielom Ľ. Segečovej (ISSUU náhľad). Uverejňujeme na pokračovanie. Časť 9:
…chceme neskoromoderné paláce zo socialistického obdobia zbúrať, alebo rekonštruovať? Myslíme si, že ani jedno ani druhé. Hľadáme spôsoby ako ich transformovať.
STAROSŤ O ARCHITEKTÚRU / CARE FOR ARCHITECTURE: VYZVANIE DO TANCA
Marian Zervan
Architektúra nesmie stratiť projekt, nemôže ustrnúť v starostlivosti (solicitude), ani sa strácať v obstarávaní (concern), musí nachádzať odvahu vykročiť zo seba, vyzvať do tanca arche variácie na Heideggera. Život napĺňame skôr metaforami boja ako tanca variácie na Lakoffa Myšlienka vybudovať SNG (Slovak National Gallery) vznikala po druhej svetovej vojne. O SNG usilovali novovznikajúca spoločnosť, historici umenia a architekti. Každá skupina mala svoju predstavu a robila vlastné malé kroky. Spoločnosť utvorila legislatívne rámce a poskytla priestory bývalých vojenských Vodných kasární. Riaditeľ SNG Karol Vaculík túžil rozšíriť zbierkové fondy a tým aj priestorové možnosti galérie. Architekti testovali možné miesta a formy galérie. Z týchto krokov vzniklo rozhodnutie utvoriť nový areál SNG ako prestavbu a prístavbu barokových Vodných kasární a prepojenie verejných priestorov námestí bezprostredného okolia.
Nový areál a jednotlivé architektonické diela v ňom vznikali v niekoľkých fázach v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Architekt Vladimír Dedeček nachádzal postupne riešenia, ktoré boli na svoju dobu odvážne a nezvyklé. Dobudovanie štvrtého, čelného krídla Vodných kasární a súčasne otvorenie verejným priestorom mesta ho priviedli k myšlienke využiť mostovú konštrukciu a utvoriť most medzi krídlami exitujúcej historickej formy. Premostenie využil ako výstavné priestory pre moderné a súčasné umenie. Odvrhol klasickú podlažnosť a utvoril tri úrovne plošín, ktoré poskytovali jeden celostný priestor a súčasne tri odstupňované neuzavreté podlažia. Uzavreté formy administratívnej budovy, knižnice a pôvodne navrhovanej exteriérovej galérie sôch rozposúval v rôznych smeroch, aby získal klastre súčasných nových architektúr a abstrahovaných klasických foriem agor, amfiteátrov, odeónov a stoí. Desať rokov usiloval o presadenie komplexného domu-areálu, ale napriek tomu ho nedokázal presadiť ako celok, ani v navrhovaných materiáloch a technológiách. Výsledok bol impozantný, ale odzačiatku narážal na neporozumenie obyvateľov mesta, mnohých architektov na Slovensku, ktoré v určitých fázach pokračuje dodnes. Po roku 1989 sa začalo uvažovať dokonca o asanácii areálu a postavení novej budovy galérie. Prebehli verejné ankety, diskusie a napokon z nich vzišli vyzvania na súťaže na obnovu a prístavbu areálu. Dom-areál SNG mnohí chápali a dodnes ho vnímajú ako pole stretnutia viacerých frontových línií:
A/ Zápasov s predsudkami a tradíciami: obyvatelia mesta rôznych generácií nedokážu prekonať pseudohistorizmus pri tvorbe mesta a túžia po konzervovaní a obnovovaní.
B/ Politických bojov: areál a premostenie sa po Nežnej revolúcii v roku 1989 vykladal ako stelesnenie obludností bývalého (socialistického či komunistického) režimu a jeho megalomanských ambícií. Politické elity v obrazoboreckých ambíciách a nahrádzanie starých modiel novými váhali nad tým, ako s areálom naložiť. Až mladšie generácie architektov a architektiek a viacerí zahraniční architekti dokázali problém areálu SNG odpolitizovať a pochopiť ho ako kultúrnu a architektonickú výzvu. Vtedy aj politické elity pochopili, že takúto výzvu môžu podporiť.
C/ Developerských hier: po roku 1989 stavebné firmy a devoloperi v novovznikajúcom kapitalizme postsocialistických krajín utvárali ideologickú a pseudoodbornú clonu, ktorá mala slúžiť na získaniu zákaziek podporujúcich asanácie. Prepojeniu politikov a developerov architekti nedokážu čeliť jazykom ani metaforami frontových línií, ale len jazykom a metaforami tanca, v ktorom nikto nie je násilne vedený a každý dobrovoľne získava slobodnú vôľu a nadšenie zladiť sa v spoločnom rytme.
D/ Vnútroarchitektonických a pseudodborných bojov: architekti a pamiatkari vstupovali do vzájomných nezmieriteľných diskusií, v ktorých namiesto nachádzania projektu hľadali konštrukčné, technické a urbanistické chyby a navrhovali areál zbúrať a postaviť novú Slovenské národnú galériu. Oproti ním stáli zástancovia areálu, ktorí predpokladali, že ho dokážu zachovať iba vtedy, keď zmiernia odvahu jeho výzvy. Napokon sa našli aj takí, ktorí pochopili, že areál SNG môže žiť len obnovovaním Dedečkovho vyzvania do tanca. Z týchto diskusií vzišli dve architektonické súťaže na obnovu, prestavbu a prístavbu areálu, ktoré odrážajú stav architektonického myslenia na Slovensku.
Premýšľanie priestorových foriem galérie, ktoré súťaže na obnovu, prestavbu a prístavbu Slovenskej národnej galérie otvorilo, je v stredoeurópskom prostredí významnou architektonickou úlohou, porovnateľnou so sociálnymi a ekologickými riešeniami pre ľudí, ktorí žijú v nedôstojných podmienkach a prostrediach globalizovaného sveta. Bez pochopenia mnohosti kultúr nie je možné nachádzať odvážne projekty. Areál SNG v čase svojho vzniku rozširoval hranice architektonického poznania a rovnako to množstvom otázok a odpovedí realizovali aj súťažné návrhy jeho obnovy. Ani vtedy a ani dnes neexistovali a nejestvujú univerzálne riešenia bez poznania kultúrnych zvláštností jednotlivých spoločností a prostredí a bez možností spoločného tanca architektov, teoretikov a historikov a nadšencov, ktorí majú v sebe odvahu meniť verejnú mienku.
Vystavovanie areálu SNG nechce byť príbehom zápasu o jedno architektonické dielo. Takýchto príbehov bolo v našich spoločných dejinách množstvo. Je predovšetkým exemplom stretnutia dvoch spôsobov uvažovania a budovania: boja a tanca. Veríme, že aj napriek tomu, že jazyk boja z kultúry nevymizol, jazyk tanca sa napokon presadí. Nejde preto ani o kroniku jedného domu, ani o apel či sťažnosť, ani o záznam úzkostlivej starostlivosti pamiatkarov a milovníkov historických replík a nezaobaleného obstarávania, ale práve o predstavenie možností architektúry. Je prebúdzaním nádeje, starosti o architektúru, ktorá by mala stratiť dobovú hanblivosť každodenných globálnych a participatívnych pseudoriešení a znovu nájsť odvahu prinášať smelé kultúrne projekty, nespočetné vyzvania do tanca arché architektúry, v ktorom by mohla vznikať opäť radostná architektúra.