Spoločnosť Hansgrohe, známa svojimi inovatívnymi riešeniami kúpeľní a kuchýň, rozšírila ponuku svojich produktov nad rámec tradičných batérií a...
Moderná architektúra založená na využití skla redefinuje vnímanie životného priestoru.
Ak hľadáte pre realizáciu svojich návrhov partnera, ktorý sa vie prispôsobiť náročným požiadavkám, tak nasledujúce riadky sú určené pre Vás.
Odolná konštrukcia zaručuje dlhoročné bezproblémové používanie,...
Európska značka okien číslo jeden rozširuje svoj sortiment o nové drevohliníkové okno HF 520 s plošne...
Tretia ríša zničila mnohé mestá, ale nikdy žiadne nevybudovala. Začala s výstavbou priemyselného mesta Wolfsburg, a plánovalo sa mnoho ďalších. Väčšinou však predstavy o tom, čo nazvali Volksgemeinschaft (národná komunita) ostali nerealizované. S jednou výnimkou: ambiciózny projekt s názvom Seebad der 20 000 realizovali na popud samotného Adolfa Hitlera v rokoch 1936 až 1939. Podieľalo sa na ňom nacistické pracovné hnutie Kraft durch Freude (Radosťou k sile). Za návrhom rekreačného strediska na piesočnom oblúku pozdĺž Baltského mora stál architekt Clemens Klotz. Projekt bol zaujímavý. Veľkorysý i racionálny. Získal dokonca Veľkú cenu na svetovej výstave v Paríži. Začiatkom II. svetovej vojny však došlo k zastaveniu prác, bazény, soláriá a obchody už neboli dokončené. Obytný súbor dlhý 4,5 kilometra nestihol nikdy slúžiť svojmu pôvodnému účelu. Komplex bol využívaný ako výcvikové stredisko, neskôr ako ubytovanie pre ľudí postihnutých bombardovaním a lazaret.
Sovieti chceli po vojne nacistickú megastavbu zničiť, no nakoniec sa tak neudialo. A tak sa v nej na nejaký čas usadila armáda novovzniknutej NDR. So zjednotením Nemecka prišli nové plány na prestavbu, uvažovalo sa o športovo-rekreačnom stredisku. Všetka snaha sa však skončila pri otázke financovania (náklady na prestavbu komplexu sú odhadované na 900 miliónov eur). Uspela až druhá generácia investorov, ktorá sa odvážila k najväčšiemu developerskému projektu v severnom Nemecku.
S nadsádzkou by sa dalo povedať, že Prora bola prvým moderným rekreačným strediskom. Lineárne usporiadané opakujúce sa moduly, každý s výhľadom na more, spojené s klubmi a reštauráciami. Utilitárny železobetónový skelet. Dlho sa niečo podobné nezopakovalo. Čiastočne by sme podobné príklady (avšak v menšej mierke a heterogénnejšie) našli v bývalých krajinách východného bloku a v posledných desaťročiach vznikli čiastočne porovnateľné komerčné ekvivalenty vo veľkých svetových letoviskách.
Od roku 1992 spadá komplex Prora pod pamiatkovú ochranu. Prvé civilné využitie našiel súbor, koncom deväťdesiatych rokov, keď jeden z blokov slúžil ako ubytovacie zariadenie pre mladých katolíkov (YMCA). Ubytovňa pre mládež bola nedávno zrekonštruovaná.
Ďaľšie bloky štát predal developerom. Viacerí vlastníci začali s prestavbou opusteného skeletu na dovolenkové apartmány. Prvý z blokov bol nedávno dokončený. Všetky apartmány boli aj napriek relatívne vysokej cene ešte pred dokončením vypredané.
V porovnaní s citlivým prístupom, s akým Nemecko pracuje s fašistickým dedičstvom je osud letoviska na brehu Baltského mora nezvyčajný. V minulosti boli vypracované viaceré štúdie, ktoré počítali so zmiešaným využitím komplexu. Okrem ubytovacích kapacít pre rekreantov tu mala byť expozícia venovaná histórii stavby, priestory pre vzdelávanie a kultúru... Všetky predchádzajúce projekty však stroskotali na otázke financovania. Namiesto toho, aby sa s budovami zaobchádzalo ako s celkom, koncepčne a jednotne, boli jednotlivé bloky predané viacerým investorom. Prora po rokoch slúži opäť pôvodnému účelu. Sezónnymi obyvateľmi však už nie je “pracujúca trieda”. Utilitárne izby (pôvodne pre osem ľudí), radené pozdĺž chodby so spoločnou hygienou vystriedali moderné apartmány s elegantnými kuchyňami a balkónmi. Ubytovanie slúži často ako druhý domovy pre ľudí z Hamburgu a Berlína.
Pôvodná sila komplexu bola v architektonickej jednote celku. Takúto podobu sa už nepodarí zachovať. Otázkou je, či je to dobré, alebo zlé?
Dnes sa asi nedá pri pokusoch o záchranu podobných komplexov vyhnúť kompromisom. Je to určitá daň za dnešnú dobu. Na jednej strane je to z hľadiska zachovania nesporne zaujímavého, rozsiahleho, ťažko zopakovateľného architektonického konceptu škoda. Na strane druhej sa svet za trištvrtestoročie výrazne zmenil. Od centrálneho plánovania a masívnej intervencie štátu získava navrch "praktický život", rôznosť záujmov, ekonomický profit a parciálne riešnia. Pravdepodobne rozhodujúcou bude otázka miery koordinácie rôznych vlastníckych a používateľských subjektov, ktoré budú územie spravovať a riadiť. Aby výsledok bol živý a životaschopný a aby sa zachovala aj pripomienka toho, čo tu bolo na počiatku.