Radikálna ochrana časť 3. - rozhovor s Korbinianom Luderböckom a Ferdinandom Knechtom z RRRArchitecture

Ako pristupovať k obnove architektonického dedičstva? Architekt Igor Machata sa dlodobo venuje stratégiám adaptívnej konverzie stavieb, so zameraním najmä na diela neskorého modernizmu. Systematickú práca autora, ktorá sa snaží hľadať potenciál diel, pohybujúcich často na okraji záujmu, si všimla už v roku 2018 porota prehliadky diplomových prác českých architektonických škôl. Za Projekt OKDR 2.0 si vtedy v rámci súťažnej prehliadky odniesol hlavnú cenu.

Aktivita Igora Machatu okrem dizertačnej práce, výstavných a publikačných projektov nedávno vyústila do predstavenia publikácie Radikálna ochrana s podtitulom Prípadové štúdie metódy adaptívneho opätovného využitia stavieb (Ochrana prestavbou). Zverejnené príklady ilustrujú konkrétne nástroje a postupy metódy "radikálnej ochrany". Prípadové štúdie sprevádza súbor doplňujúceho materiálu, ktorý približuje kontext ich vzniku a metodiku práce s neskoro modernou architektúrou.

Na stránkach ARCHINFO si v môžete prečítaťrozhovory s nemeckými architektmi, ktoré vznikli ako súčasť aktuálnej publikáce (viď. súvisiace články v závere textu). Tretí diel predstaví pohľad a názory architektov Korbiniana Luderböcka a Ferdinanda Knechta (nielen) na aktuálnu tému obnovy povojnového dedičastva z druhej polovice XX. storočia. Autori z ateliéru Muck Petzet Architekten tvoria pevnú súčasť interdisciplinárnej platformy RRRArchitecture s rozsiahlymi skúsenosťami z tejto oblasti.
 

Na úvod ešte pár slov ku konceptu radikálnej ochrany: 

Radikálna ochrana je metóda architektonickej stratégie adaptívneho opätovného využitia existujúcich stavieb. Je reakciou na nutné prehodnocovanie spôsobov nášho prístupu ku životnému prostrediu a existujúcemu stavebnému fondu. Jej použitie je v záujme širších cieľov ochrany pamiatkových hodnôt, podpory a vytvárania udržateľného prostredia v kontexte prispôsobovania sa meniacim sa globálnym podmienkam a spoločenským potrebám.

Radikálna ochrana uvažuje o stavbách ako o procesoch. Každý postavený dom je len jednou fázou vývoja architektonického projektu. Ak dokážeme identifikovať inherentné vlastnosti stavieb a mechanizmy ako boli navrhnuté, môžeme ich rozvíjať a vytvárať ďalšiu fázu evolúcie - kontinuálnu stavbu. Konkrétne postupy metódy závisia teda od špecifík jednotlivých architektonických projektov. Takýmto cieleným rozvíjaním dokážeme v rámci transformácie stavieb chrániť ich hodnoty. Ochrana prestavbou.

Termín “ochrana“ odkazuje na predmety zamerania tejto metódy, a teda objekty, ktoré potenciálne obsahujú pamiatkové hodnoty. Konkrétnejšie vychádza z potreby aktualizácie architektúry druhej polovice 20. storočia, a teda povojnovej architektúry neskorého modernizmu vo všeobecnosti, alebo socialistického modernizmu v rámci kontextu krajín bývalého Východného bloku. Tie ostávajú kvôli ich ideologickej kontaminácií na okraji spoločenského záujmu o ich starostlivosť a dostávajú sa pod tlak ekonomicky a politicky motivovaných síl. Ak sa aj tieto objekty stanú pamiatkami, je otázne, či inštitucionalizovaná pamiatková starostlivosť disponuje vhodnými stratégiami pre ich zapojenie do súčasného života a zabezpečenie ich odolnosti do budúcnosti.

Preto je použitý termín “radikálna“, a to v rámci prehlbovania vedomostí o týchto objektoch a overovania možných spôsobov ich ochrany, ktorých výsledkom môžu byť nekonvenčné a invazívne postupy. Príklady radikálnej ochrany vznikajú v čase urgentnej potreby ich aktualizácie a/alebo zmeny funkcie v záujme ich záchrany. V tomto kontexte môže byť radikálna ochrana chápaná ako prirodzený vývoj disciplíny pamiatkovej starostlivosti, ako vznik neortodoxnej metódy práce a starostlivosti o architektonické dedičstvo v čase jeho ohrozenia.

Nasledujúca publikácia predstavuje prípadové štúdie architektonických projektov, ktoré sú interpretované ako radikálna ochrana. Historické a súčasné príklady ilustrujú konkrétne možné nástroje a postupy metódy radikálnej ochrany. Prípadové štúdie sprevádza súbor doplňujúceho materiálu, ktorý má za úlohu podrobnejšie popísať radikálnu ochranu a kontext jej vzniku ako metódu architektonickej práce s neskoro modernou architektúrou. Predastavuje ju ako metódu reagujúcu na klimatickú krízu a tézu antropocénu a s tým súvisiacimi zmenami architektonickej praxe a profesie. Taktiež priblíženie súčasnej spoločenskej pozície architektúry neskorého a/alebo socialistického modernizmu, príčiny a následky jej vymazávania a zadefinovanie polohy radikálnej ochrany v historickom kontexte vývoja disciplíny pamiatkovej starostlivosti.

Rozhovor

Korbinian Luderböck a Ferdinand Knecht pracujú pre Muck Petzet Architekten a zároveň sú súčasťou RRRArchitecture, platformy medzinárodnej siete odborníkov, architektov, developerov, inžinierov, publicistov, ekonómov a vedcov, ktorá vznikla v roku 2023 v rámci kancelárie MPA. RRRA sa zameriava na plánovacie a poradenské úlohy transformácii budov, prestavby a cirkulárnej výstavby. Platforma kombinuje rozsiahle skúsenosti s redizajnom existujúcich stavieb s viac ako 70 realizovanými projektmi a poznatky z intenzívneho výskumu v oblasti transformačných stratégií, posudzovania ich dopadov na životné prostredie a udržateľného navrhovania.

Rozhovor s Korbinianom Luderböckom a Ferdinandom Knechtom prebehol osobne v kancelárii Muck Petzet v Berlíne v januári 2024 a následne pokračoval online vo februári 2024.

Igor Machata: "...Po stáročia bolo stavanie ex novo výnimkou: bolo normálne meniť to, čo tu už existovalo, a dopĺňať to..."¹ To sa v 20. storočí zmenilo. Povedali by ste, že v súčasnosti sa pomaly vraciame späť?

Korbinian Luderböck: Nekategorizoval by som to ako „návrat späť“, ale skôr ako neustálu transformáciu a adaptáciu stavebného procesu.

Ferdinand Knecht: Úplne súhlasím s Korbinianom, pretože si myslím, že hovoriť o návrate je príliš krátkozraké. Som si istý, že keby bolo možné fungovať tak ako kedysi, tak by sa to dialo. Ale podmienky, za ktorých dnes musíme prehodnocovať výstavbu, sa drasticky zmenili. Lepšie je hovoriť o kombinácii všetkých období, pričom historické idei a metodiky nám v tom určite pomáhajú.

IM: Pri projektoch týkajúcich sa existujúcich budov sa často opakuje argument, že je jednoducho lacnejšie zbúrať a postaviť novú budovu v porovnaní s jej adaptáciou. Zdá sa, že vaša prax a výskum toto tvrdenie spochybňujú. Mohli by ste k tomu povedať viac?

FK: Otázkou vždy je, aký je cieľ projektu adaptácie a do akej miery sú aktéri projektu ochotní robiť kompromisy.

KL: V niektorých prípadoch môže byť skutočne prijateľné, alebo dokonca rozumné, postaviť niečo nové. I keď je pravda, že to dáva čoraz menší zmysel, najmä v urbánnych oblastiach.

FK: V konečnom dôsledku ide hlavne o stavebné štandardy a normy, ktoré je potrebné spochybňovať. Prečo napríklad už existujúca budova musí mať rovnako vysoké štandardy ako nová budova?

KL: Je zaujímavé, že väčšina ľudí veľmi oceňuje kvality existujúcich budov a zároveň si neuvedomuje ich nedostatky, najmä v oblasti bývania. Takmer všetci akceptujú skutočnosť, že počujú svojich susedov, keď bývajú v klasickom „Altbau“ (nemecký výraz pre predvojnovú tehlovú výstavbu), ale nie sú schopní akceptovať ani najmenší hluk, keď sa presťahujú do novej výstavby.

FK: Ak sa má existujúca budova vyrovnať novej budove, vyžaduje to určitý zásah, ktorý buď nie je možné realizovať, alebo je veľmi zložitý a stojí veľa peňazí. Často sa tiež argumentuje tým, že mnohé prvky dosiahli koniec svojho životného cyklu a je potrebné ich vymeniť. V praxi sa však často ukáže, že mnohé veci sa dajú naďalej používať a táto skutočnosť môže ušetriť veľa peňazí. Náš prístup „čo najviac s čo najmenej“ (the most with least) vyjadruje naše chápanie udržateľnej praxe. Chceme dosiahnuť čo najväčší spoločenský úžitok s čo najmenšími dopadmi na životné prostredie.

KL: Okrem toho, predsudok preferovania lacnejšej varianty zahŕňa výlučne finančné hľadisko, ktoré žiaľ zatiaľ nie je spochybňované. Ak by sme sa držali tohto finančného naratívu, mohli by sme pri adaptáciách stavieb hovoriť napríklad o finančnej hodnote šedej energie (embodied/grey energy), ktorá je viazaná v už existujúcich materiáloch a budovách – nezabúdajme, že stavebný sektor je zodpovedný za približne 30% globálnych emisií – a videli by sme tak úplný posun vo vyhodnocovaní ceny existujúcej stavby a jej demolácie verzus adaptácie. Tým by sa skutočne mohlo začať meniť chápanie a určité normy a štandardy by sa mohli začať prehodnocovať.

IM: Práca architektov zostáva úzko spojená so systémami a reťazcami, - ako napr. zaobstarávanie materiálov - ktoré boli nastavené „vykorisťovateľskou“ povahou 20. storočia. Platí to pre architektúru a stavebný priemysel ako produkciu novej architektúry, ale aj pre transformácie existujúcich budov, či dokonca aj pamiatkovú starostlivosť. Je to veľká otázka, ale vedeli by ste popísať ako by v tomto kontexte mala podľa vás vyzerať architektonická prax 21. storočia?

FK: Architekti by mali mať povinnosť preukázať, prečo je potrebné danú budovu zbúrať. Žiaľ, vo väčšine európskych krajín zatiaľ na zbúranie budovy nepotrebujete žiadne povolenie. Mal by nato existovať systém, v rámci ktorého by mali byť splnené určité kritériá, tak ako pri žiadosti o stavebné povolenie. Malo by sa tiež preukázať, aký vplyv má projekt na životné prostredie. Nejde ani tak o mieru udržateľnosti stavebných materiálov, ale skôr o to či je vôbec potrebné existujúcu stavbu zbúrať a postaviť novú.

KL: Verím, že táto téma by sa mala prediskutovať a upraviť na legislatívnej úrovni. Zákony sa nakoniec musia zmeniť tak, aby bolo jednoduchšie a lacnejšie transformovať a zachovávať ako stavať novostavby. Našťastie už existuje mnoho iniciatív, ktoré sa o tento cieľ usilujú, napríklad skupiny ako HouseEurope!, p.o.n.r. (Point Of No Return) alebo Abbrechen Abbrechen, aby sme vymenovali aspoň niektoré. Okrem toho sa nedávno v Nemecku podarilo presadiť novú energetickú klasifikáciu budov s názvom „Gebäudeklasse E“ (E ako „einfach“, v angličtine „simple“), ktorá umožní stavať oveľa jednoduchšie a menej technicky náročné budovy. To je určite krok správnym smerom, aj keď sa to zatiaľ týka len novostavieb.

IM: V našom predchádzajúcom rozhovore sme rozprávali o tom, že možnosti existujúcich stavieb sa stále dostatočne neskúmajú pred tým ako sú transformované, alebo možno ešte častejšie demolované. Spomínali ste, že podľa vás existujú spôsoby, ako takúto analytickú a overovaciu fázu projektov viac presadiť. Aké by to boli?

KL: Myslím si, že najlepšou cestou by tu bola finančná motivácia. Ak by bolo príliš drahé niečo zbúrať, jednoducho by som musel prehodnotiť všetky existujúce komponenty stavby a možné spôsoby využitia. Možno by som sa ako investor dostal do bodu, kedy by som prehodnotil svoj pôvodný plán so stavbou, ktorý by v rámci môjho rozpočtu nebol realizovateľný. To automaticky povedie k podrobnejšiemu skúmaniu existujúcich budov a ich stavu a rovnako ku prehodnocovaniu našich vlastných očakávaní, čo by sa malo na určitom mieste alebo v určitej budove diať.

FK: Ako sme už spomenuli, ku projektom by mala byť predložená aj podrobná žiadosť o demoláciu. To by znamenalo, že ľudia by sa museli dôkladne pozrieť na to, čo už je postavené. Často by aj pochopili, že dané budovy by sa nemuseli búrať. Argumenty ako čistá estetika alebo maximalizácia zisku by potom už neboli jediným kritériom a pochopili by sme, že sociálne a ekologické aspekty sú často oveľa dôležitejšie. Ak by bolo potrebné ku projektom vypracovať aj dokumentáciu vyhodnotenia životného cyklu stavby s výpočtom všetkých nákladov a vplyvu na životné prostredie a rovnako vo variantoch preukázať, že ďalšie využitie nie je možné a k tomu navyše zvážiť rozsah dopadu demolácie stavby na kultúrne dedičstvo, o mnohých nových budovách by sa ani neuvažovalo.

IM: S tým o čom hovoríme súvisí aj niečo, čo sme v predošlých rozhovoroch nazvali ako „hlboké“ alebo „hĺbkové“ porozumenie existujúcich stavieb. Čo to pre vás znamená?

FK: Toto hlboké porozumenie zohráva pre nás veľmi dôležitú úlohu, pretože len vďaka nemu môžeme skutočne presadzovať prístup „čo najviac s čo najmenej“. Aby sme nezostali príliš abstraktní, rád by som to stručne ilustroval na príklade. Keď sme pred niekoľkými rokmi renovovali „Wohngemeinschaftshäuser“ (družstevné bytové domy) v berlínskom Schlachtensee, od začiatku bolo naším cieľom udržať náklady družstva na čo najnižšej úrovni. Museli sme sa teda snažiť pochopiť, aké sú výhody a nevýhody existujúcich stavieb. Vykonali sme podrobný prieskum komponentov a zistili sme napríklad, že fasáda bola realizovaná s izolačným omietkovým systémom, ktorý mal síce nízke, ale stále dostatočné izolačné vlastnosti. Táto kvalitná škrabaná omietka sa preto mohla zachovať. Namiesto automatickej výmeny starých komponentov za nové sa preskúmali aj akustické hodnoty vnútorných dverí a zistilo sa, že sú dostatočné. Zachovala sa aj existujúca koncepcia protipožiarnej ochrany aj s existujúcimi schodiskovými dvermi. Uplatnili sme tu postupy pamiatkovej starostlivosti, hoci budovy nie sú pamiatkovo chránené. Tieto opatrenia nielenže ušetrili náklady a zachovali vzhľad budovy, ale aj chránia životné prostredie.

KL: Myslím si, že porozumenie, o ktorom hovoríme, sa netýka len fyzickej stránky budovy, ako sú stavebné materiály a podobne, ale aj porozumenia jej využitia a programových, alebo funkčných zámerov, na ktoré bola určená. Takéto uvedomenie umožňuje ľahšie prijať určité obmedzenia a schopnosti stavby a takisto opäť prehodnotiť vlastnú predstavu o tom, čo by sa malo udiať. Jednoduchšie povedané - brať seriózne to, čo tam už je, pochopiť a prijať čo to je, a snažiť sa s tým pracovať namiesto toho, aby sme tomu vnucovali nejakú novú predstavu.

IM: To o čom hovoríme naznačuje, že prax architektúry sa mení. Dnes sú projekty transformácie už bežnými zadaniami na školách, no naša generácia bola ešte v rámci štúdia „trénovaná“ inak. Čo podľa vás táto nová realita znamená pre architektov?

FK: Je zrejmé, že medzi odbornou prípravou architektov a realitou je určitý rozdiel. To čo bolo naplánované pred desiatimi rokmi sa dnes dokončuje, a tým pádom je to v čase realizácie už dávno zastarané, keďže technológie a svet sa neustále vyvíjajú. Myslím si, že sa pomaly, ale isto posúvame smerom ku architektúre orientovanej na oceňovanie existujúcich hodnôt a vplyvu na životné prostredie. Cieľom by malo byť etablovanie novej „Umbaukultur“ (kultúry prestavby) a odklonenie sa od smeru prevládajúcej „kultúry vyhadzovania/odpadu“ (throw away culture) smerom ku „spoločnosti starostlivosti a opravy“.

IM: Máte viac skúsenosti s transformáciou pomerne mladých stavieb z druhej polovice 20. storočia, alebo neskorého, resp. povojnového modernizmu. Ako píše M. Petzet v úvode publikácie Reduce Reuse Recycle: „...najväčšou výzvou modernizácie, ktorej čelíme, je modernizácia povojnových budov postavených v 50. - 70. rokoch 20. storočia…”². Ako by ste bližšie definovali tieto výzvy?

KL: Predovšetkým to, že tieto budovy nie sú docenené, väčšinou sa nepovažujú za hodnotnú súčasť našej stavebnej kultúry. Veď kto by chcel už len bývať v „Plattenbau“? (nemecký výraz pre paneláky) Asociácie spojené s touto výstavbou sú neuveriteľne negatívne, hoci skutočné myšlienky na základe ktorých boli postavené - vytvorenie cenovo dostupného bývania, uplatnenie sériových stavebných postupov, radikálna normalizácia - sú pravdepodobne dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.

Naše dnešné predsudky voči nim vyplývajú z prevažne sociálneho rozmeru a menej z hľadiska priestorovej kvality. Existujú absolútne skvelé príklady povojnovej výstavby. Takže podľa môjho názoru je problémom zmeniť naratív týchto budov z prevažujúceho negatívneho sociálneho pohľadu smerom na ich prezentáciu ako hodnotnej súčasti nášho zastavaného prostredia.

FK: Povojnové stavby sú často energeticky neefektívne, pretože boli postavené v čase, keď boli náklady na energiu pomerne nízke a povedomie o otázkach životného prostredia bolo menšie. Výzvou je adaptovať tieto budovy tak, aby zodpovedali dnešným normám energetickej účinnosti. Okrem toho boli mnohé budovy postavené z materiálov a takými stavebnými postupmi, ktoré sú dnes zastarané, alebo dokonca problematické z hľadiska zdravia a bezpečnosti obyvateľov (napr. použitie azbestu, nedostatočná izolácia). Výzvou je preto aj sanácia rizikových materiálov a použitie udržateľných alternatív. V neposlednom rade tieto budovy existujú vo veľmi veľkom množstve a zvyčajne sa predpokladá, že najjednoduchším riešením je jednoduchá demolácia. Ale my ako architekti máme tieto budovy radi!

IM: Negatívne konotácie týchto budov stále prevládajú, možno viac v krajinách bývalého Východného bloku. Vidíme však aj väčší záujem a tendenciu vnímať tieto stavby ako kultúrne dedičstvo, hlavne prostredníctvom mladšej generácie, ktorá má väčší odstup od ideologickej záťaže týchto stavieb. Aký je váš postoj? Obsahujú pre vás tieto stavby hodnoty kultúrneho dedičstva?

FK: Podľa môjho názoru sa to nedá obmedziť len na Východný blok. Najmä tu v (západnom) Berlíne je vidieť, že budovy z tohto obdobia sa búrajú bez toho, aby sa seriózne uvažovalo o ich adaptácii. Ideologický odstup môže pomôcť, to áno, ale myslím si, že stále prevláda vymazávanie histórie, pretože iné záujmy sa zdajú byť dôležitejšie. Podstatné je však pristupovať ku týmto stavbám individuálne a špecificky, pretože plošné zaradenie každej budovy pod pamiatkovú ochranu nie je efektívne. Vždy by to malo závisieť od jej významu v celkovom kontexte. Samozrejme, v paneláku vidím absolútne kvality, ale nemyslím si, že ho treba dať pod pamiatkový režim. Stačí ho zachovať a v prípade potreby transformovať.

KL: Súhlasím. Myslím, že hlavnou myšlienkou je, že všetko čo je už postavené má hodnotu, bez ohľadu na to či to je pamiatka. Z tohto pohľadu je otázka ochrany kultúrneho dedičstva vlastne prežitok. Každá budova sa musí hodnotiť vo svojom vlastnom kontexte.

IM: Cieľom pamiatkovej starostlivosti je vytvoriť vzorku autentických dokumentov historických období a sprístupniť ich súčasným a budúcim generáciám. Výsledkom postupov pamiatkovej starostlivosti je teda kombinácia konzervácie existujúceho stavu a navrátenie do bývalého stavu. V rámci radikálnej ochrany tvrdíme, že tieto postupy pamiatkovej ochrany neprinášajú uspokojivé výsledky, pokiaľ ide o budovy z druhej polovice 20. storočia. Zmrazenie týchto stavieb v ich pôvodnom stave, pravdepodobne umocňuje ich nedostatky v rámci dnešných štandardov. Tieto „nedostatky“, vzhľadom na experimentálnu povahu týchto stavieb, bývajú často väčšie v porovnaní s historickými stavbami, ktoré boli postavené tradičnými postupmi a preukázali sa ako odolnejšie. Tak isto neskoro modernistickým stavbám chýbajú historické nánosy, a teda kvalita tzv. historickej hodnoty, alebo hodnoty starobylosti, v porovnaní s historickými budovami. Aký by bol váš pohľad na túto problematiku?

FK: Len by som asi zopakoval, že to úplne závisí od toho, aký účel budova má alebo mala. Napríklad akúsi reprezentatívnu stavbu, či už nejakej funkcie, alebo štýlu, je možno treba aj „zamraziť“, ako hovoríš, a je to v poriadku. Nemyslím si, že každá budova by mala byť podrobená „radikálnej ochrane“. Možno je ochrana jednoducho nesprávny termín, pretože naznačuje konzerváciu. Možno by sa malo rozlišovať medzi „ochranou“ a „pokračovaním“. Tým by bolo jasné, že v rámci „pokračovania“ sa môže stavba aj transformovať, a teda že dané nevýhody stavby nemusia zostať. Zachovaná, ale nepoužiteľná budova je rovnako zbytočná ako zbúraná budova. Celkovo si myslím, že je nutné postupovať individuálne a v konkrétnych prípadoch zvážiť všetky rôzne perspektívy, nájsť špecifické riešenia, ktoré zohľadnia konkrétny kontext, potreby komunity a zachovania kultúrneho dedičstva.

[1] JAGER, Markus. 2020. On Continuity. Repurposing architecture's past. In: GRAFE, Ch., RIENIETS, T. (eds.). Umbaukultur. The Architecture of Altering. Dortmund: Verlag Kettler, str.38
[2] PETZET, Muck. 2012. Architecture as Resource. In: PETZET, M., HEILMEYER, F. (eds.). Reduce Reuse Recycle. Architecture as Resource. Ostfildern: Hatje Cantz Verlag, str.9