E.U. Prize - Mies van der Rohe Award 2024 - víťazom je Študijný pavilón pre poslucháčov fakúlt Technickej univerzity v nemeckom Braunschweigu

Spomedzi piatich finalistov v hlavnej kategórii určila porota ako víťazný projekt “Študijný pavilón pre poslucháčov fakúlt Technickej univerzity v nemeckom Braunschweigu”. Laureáta súťaže, ktorá je všeobecne považovaná za najprestížnejšie ocenenie architektonickej tvorby na starom kontinente, sme podrobne predstavili v samostatnom článku so sprievodným textom Andrey Ambrovičovej.

Študijný pavilón pre poslucháčov fakúlt Technickej univerzity v nemeckom Braunschweigu (viac tu)
Autori: Gustav Düsing, Max Hacke
Fotografie: Leonhard Clemens, Lemmart, Iwan Baan

Text Andrey Ambrovičovej:

DOM OTVORENÝ PRE VŠETKÝCH

3 x 3 = 9

Študentský dom TU Braunschweig je jasnou hviezdou súčasnej európskej architektúry. O jeho príbehu a súvislostiach sme sa priamo na mieste porozprávali s jeho autormi.

Braunschweig (Brunswick) je štvrťmiliónové univerzitné mesto na severe Nemecka, v spolkovej krajine Niedersachsen. Sídli tu najstaršia Technická Univerzita v Nemecku, založená v roku 1745 ako Collegium Carolinum, kde dnes študuje takmer 17 000 študentov.  

Z hľadiska rozvoja vedy a výskumu patrí Braunschweig medzi špičkové regióny Európy. Univerzitný campus tvorí severnú časť centra mesta. Priamo na brehu rieky Oker, pod vysokými stromami, stojí od minulého leta nový študentský dom / Studierendenhaus. Spolu s historickou budovou univerzity a aulou Audimax dotvára hlavnú os campusu, v priamej nadväznosti na veľkorysé univerzitné námestie. 

Keď som sa v lete 2022 na istý čas presťahovala do Braunschweigu, začala som na bicykli objavovať toto mesto, plné parkov a zelene. Zaujal ma vtedy ešte rozostavaný objekt v univerzitnom areáli: subtílny oceľový raster po obvode dvojpodlažného domu, kompletne presklené fasády, viaceré oceľové schodiská a až neuveriteľne tenká plochá strecha. Ľahký, otvorený pavilón vo výraznom kontraste k masívnej historickej budove v jej priamom susedstve.  

Takmer o rok neskôr, v lete 2023, bol študentský dom v Braunschweigu slávnostne otvorený. Technická univerzita tak dostala nový spoločenský priestor: miesto, kde sa študenti môžu stretnúť, pracovať, učiť sa jeden od druhého, byť sami alebo spolu. Miesto, ktoré nepozná hierarchie, ani bariéry. Priestor otvorený bez rozdielu pre všetkých študentov univerzity, 7 dní v týždni, 14 hodín denne.

Prešlo len pár mesiacov a študentský dom sa dokonale začlenil do organického života campusu. V jedno slnečné aprílové doobedie tu sedíme s architektmi na vonkajšej terase. Pavilón je plný mladých ľudí, vonku je zaparkované množstvo bicyklov. Náš príjemný rozhovor pod veľkými, starými stromami občas preruší len hlasný štebot vtákov.

Gustav Düsing a Max Hacke sa spriatelili počas štúdia na prestížnej londýnskej AA. Neskôr obaja vyučovali architektonickú tvorbu práve na TU Braunschweig, dnes vedú vlastné ateliéry v Berlíne. 

Príbeh tohto domu sa začal v roku 2015, kedy univerzita vypísala architektonickú súťaž pre svojich “WiMis” (wissenschaftliche Mitarbeiter) - vedeckých pracovníkov Fakulty architektúry. Mladí architekti súťaž vyhrali a dostali tak skvelú šancu. Rozsah i spoločenský význam ich prvotiny je aj na miestne pomery raritou a autori sem prinášajú mimoriadnu architektonickú kvalitu. 

Studierendenhaus je modulárnou priestorovou štruktúrou, vytvorenou ako hybrid z ocele a dreva

Ako hovorí Gustav Düsing - najlepšie ju vystihuje pojem otvorenosť: “Otvorené sú užívateľské možnosti. Otvorený je náš dom voči svojmu okoliu. Dúfame, že sem ľudia prídu a budú otvorene komunikovať jeden s druhým, že si vzájomne budú prejavovať rešpekt a zaujímať sa o prácu ostatných. Je to dom, ktorý je otvorený pre všetkých.”

Ľahký presklený pavilón je vystavaný na štvorcovom pôdoryse, na dvoch podlažiach ponúka asi 1000 m2 flexibilných študijných priestorov. Fixné deliace steny tu takmer nie sú, jednotlivé zóny a zákutia formujú mobilné deliace elementy a žlté posuvné závesy. Študenti si tak môžu priestory pretvárať sami, podľa momentálnej situácie a nálady. “Má to byť neurčitý priestor. Priestor, ktorý je možné adaptovať, priestor, ktorý si dokážu študenti prispôsobiť,” povedal nám počas rozhovoru Düsing.

Prízemie zónujú oceľové schodiská - celkovo ich je v dome až deväť, horné podlažie je definované platformami, mostíkmi a otvorenými galériami. Z jednotlivých “ostrovčekov” je skoro vždy možné prejsť na vonkajšiu terasu alebo do záhrady, pričom je dom s exteriérom prepojený deviatimi rovnocennými vstupmi. Táto koncepcia má podporovať prirodzené vytváranie študentských skupín, ich kontakt a vzájomnú spoluprácu. Súčasne je akýmsi protipólom k zaužívanému centrálnemu komunikačnému jadru a snaží sa rovnomerne distribuovať priestorové kvality.

“V tomto dome vládne myšlienka demokracie. Ľudia sú si tu rovní. Nie sú tu horšie miesta a lepšie miesta. Všetko je kvázi rovnaké. Všetci majú rovnaký prístup k dennému svetlu. Dúfali sme, že táto budova bude odzrkadlovať študentskú kultúru a komunikáciu naprieč disciplínami. Keď si študent, môžeš tu stráviť celý deň. Bez ohľadu na to, odkiaľ si, máš nárok na tento architektonický a priestorový luxus,“ dodáva autor. 

S Gustavom sa ďalej rozprávame o tom, aké dôležité sú skutočné stretnutia na akademickej pôde a ako túto myšlienku podporuje architektúra pavilónu: “Platformy, mosty a schodiská: má to byť priestor, kde ľudia môžu náhodne na seba naraziť. Je to opačný model ako digitálny svet, v ktorom sa ľudia len tak náhodne nestretnú. Náš pavilón má byť ale tiež protikladom k univerzitnej veži (súčasťou campus je ´Hochhaus´, kde na jednotlivých podlažiach sídlia inštitúty viacerých fakúlt – pozn. autorky), svojou horizontalitou vytvára protipól tomuto vertikálnemu systému, kde nie je miesto pre náhodné stretnutia a vzájomnú výmenu. Išlo nám o to, aby sme obohatili campus. Aby univerzita bola miestom, ktoré spája ľudí.” 

Základom konštrukčného rastra je modul 3 x 3 metre. Je to malá mierka, prenesená do väčšej priestorovej štruktúry. Architekti sa snažili vytvoriť tu útulnú atmosféru, pocit, akoby ste sedeli doma v obývačke. V tomto bode však Gustav priznáva aj istú pochybnosť: “Trochu som sa obával, že raster stĺpov bude až príliš hustý. Avšak tým, že stĺpy sú take subtílne, v priestore vôbec nerušia. A nakoniec, celá konštrukcia je na absolútnom limite, väčší osový rozostup by nezniesla.”

A nosná oceľová konštrukcia je naozaj ľahká a subtílna: tvoria ju identické oceľové profily s prierezom 10 x 10 centimetrov a dĺžkou 3 metre, ktoré, rovnako ako stropné a fasádne prvky, sú len zošrobované. Objekt je tak možné demontovať a jedného dňa opäť postaviť na novom mieste, v novej forme, ako takú skladačku. 

“Navrhli sme budovu, ktorú je možné meniť a ktorá nie je naviazaná na konkrétne miesto. V tomto zmysle je protikladom kontextuálnej (site-specific) architektúry. Náš dom funguje skôr ako ´plug-in modul´, jeho význam je viac spoločenský, ide o to, aby sa tu študenti stretávali. Jedného dňa ho môžete presunúť do inej lokality a nie je nutné ho búrať. Toto je náš pohľad na recyklovanie a princíp cirkulárnosti v architektúre,” vysvetľuje jeden z autorov. Táto téza bola preverená ešte počas projektovej prípravy. Technická univerzita totiž pôvodne plánovala stavať na inom pozemku, na ktorý architekti urobili súťažný návrh. 

Braunschweig sa stal pevným bodom na dnešnej architektonickej mape Európy: študentský dom obletel mnohé architektonické portály, zapĺňa newslettre a titulné strany odborných časopisov. V rokoch 2023 a 2024 bol ocenený viacerými významnými architektonickými cenami a aktuálne sa stal laureátom ceny Mies van der Rohe Award / European Union Prize for Contemporary Architecture.

Nestáva sa často, že by v tak veľkej krajine, akou je Nemecko, bol jeden dom ovenčený toľkými významnými oceneniami

Studierendenhaus je laureátom Deutscher Architekturpreis 2023, DAM Preis für Architektur in Deutschland 2024 (Deutsches Architekturmuseum Preis), BDA Preis Niedersachsen 2023 a Heinze Architektur Award 2023.

A čo robí tento dom takým výnimočným? Čo to je, čo zas a znovu vzbudzuje také nadšenie u odborníkov aj laikov? 

“Nový pavilón hľadá odpovede na otázky ohľadom budúcej podoby univerzitných kampusov. Ako budú vyzerať študijné priestory v dobe, keď sa vzdelanie presúva do digitálneho priestoru a umelá inteligencia zásadne ovplyvňuje klasické modely výučby? Našou odpoveďou je vytvorenie ´future proof´ konceptu - efemérnej architektúry, ktorá vytvára komfortné prostredie a širokú škálu priestorov pre efektívne štúdium. Od dvojpodlažných spoločenských zón, cez otvorené vonkajšie terasy, až po pokojné študijné zóny. Vnútorný svet sme zabalili od podlahy až po strechu do transparentnej obálky, ktorá prepája interiér s výhľadom na zeleň kampusu. Modulárny systém stavby a rozoberateľné spoje umožňujú v prípade potreby rozšírenie, alebo ´presunutie´ stavby, takmer bez produkcie stavebného odpadu.” dodávajú architekti na záver.

Laureátom v kategorii v kategórii "emerging architects", určenej pre mladých autorov do veku 40 rokov sa stala realizácia "Biblioteca Gabriel García Márquez, Barcelona" (viac tu)
Autori: Elena Orte, Guillermo Sevillano

Progresívna drevostavba v katalánskej metropole.

Knižnica nesúca meno Gabriela Garcíu Márqueza tvorí súčasť administratívneho a kultúrneho centra štvrte Sant Martí vo východnej časti Barcelony.

Napriek tomu, že susedné objekty nerešpektujú charakteristickú mriežku blokovej zástavby, koncept madridského ateliéru SUMA Arquitectura symbolicky uzatvára stavebný celok. Podoba kompaktného objektu, ktorý kopíruje typické 45º skosenie nárožných objektov, vzišla z verejnej architektonickej súťaže.  

Priestory knižnice plynú okolo ústrednej haly s trojuholníkovým pôdorysom, cez ktorú prechádza ľahké oceľové schodisko. Rozmerný strešný svetlík vedie svetlo do hĺbky dispozície a zároveň umožňuje efektívne odvetranie priestorov.

Dispozičné riešenie sa odvíja od trojice vertikálnych jadier, ktoré zároveň definujú usporiadanie nosného systému z masívnych CLT prvkov, doplnených o priehradové nosníky a subtílne oceľové dielce.

Vonkajšiu obálku tvorí prevažne kompozitová predsadená fasáda. lamely, vystužené sklenenými vláknami súčasne chránia presklené fasády pred priamym slnečným žiarením. K efektívnemu tieneniu transparentných konštrukcií prispieva tiež vykonzolovanie vyšších podlaží. Architekti sa vyhýbajú čelným pohľadom na administratívne budovy a výhľady smerujú do zelených korún stromov.

Päť podlaží, s celkovou úžitkovou plochou viac ako štyritisíc metrov štvorcových, charakterizuje pestrá priestorová skladba. Od otvorených spoločenských priestorov, oddychových zón a čitární s výhľadmi do zelene, až po uzavreté študijné miestnosti a auditóriá.

Zvolený konštrukčný systém s množstvom prefabrikovaných dielov umožnil výrazne zredukovať “mokré” stavebné procesy a urýchliť realizáciu projektu.

Ostatní finalisti (bez určenia poradia):  

Diela nominované v kategorii "architektúra":

Galéria súčasného umenia Plato, Ostrava, ČR (viac tu)
Autori: Robert Konieczny, Michał Lisiński, Dorota Skóra

Realizácia je výsledkom medzinárodnej súťaže na konverziu schátraného objektu ústredných mestských jatiek pre potreby ostravskej galérie súčasného umenia PLATO. V roku 2017 spomedzi ôsmich súťažných návrhov zvíťazil koncept oceňovaného poľského ateliéru KWK Promes.

Projekt bližšie predstaví sprievodné slovo autorov:

Tehlové murivo pôvodného objektu bolo po rokoch na viacerých miestach nenávratne poškodené. Fasády sčernané sadzami svedčili o priemyselnej minulosti mesta... 

Východiská sme však nevnímali ako negatíva, ale ako príležitosť pre tvorivé poňatie projektu a vytvorenie novej autorskej vrstvy, tvoriacej súčasť príbehu pamiatkovo chránenej stavby.

Prioritné zakonzervovanie pôvodnej stavebnej obálky, tak sprevádzala realizácia materiálovo odlíšených výplní. Nové konštrukcie, verne kopírujúce tvaroslovie objektu, definuje použitý materiál. Hladká textúra monolitických betónových segmentov kontrastuje s drobnokresbou pôvodného tehlového muriva.

Dôležitú súčasť architektonického konceptu tvorí využitie rozsiahlych otvorov vo fasádach ako spojenia medzi objektom a mestom. Myšlienka otočných segmentov stien, využitých namiesto klasických výplní otvorov, otvorila kurátorom nové možnosti prepojenia výstav s verejným priestorom. Architekti v rámci projektu dôsledne riešili aj okolie objektu, napriek tomu, že to nebolo ich úlohou. Podarilo sa im presvedčiť mesto, aby upustilo od zamýšlanej betónovej dlažby.

Náročná sanácia kontaminovaného pôdneho fondu priniesla svoje ovocie. V okolí objektu vznikol komunitný park s lúčnou výsadbou a retenčnými nádržami. Plán výsadby reflektuje usporiadanie asanovaných objektov v okolí, ktoré kedysi tvorili zázemie bitúnkov. Bodku za premenou areálu tvoria jedlé plodiny, ktorá nájdeme dokonca aj vo vnútri galérie. Výsledkom je priestor, ktorý citlivo reaguje nielen na umenie, ale aj na otázky životného prostredia.

Dominantným materiálom stavby je tehla. Zničené murivo bolo zväšča nahradené tým, ktoré sa podarilo zachrániť zo zrútenej časti budovy. Nové zasklenie s keramickou sieťotlačou náležite rozptyľuje svetlo vo výstavných sálach. Biela vápenná omietka kopíruje dobové riešenie priestoru jatiek. V súčasnosti samozrejme nie je dôvodom hygiena, ale vytvorenie neutrálneho pozadia pre vystavované diela.   

V pôvodnom átriu, ktoré je po konverzii zastrešené, sa opäť objavuje patina režného muriva. Drevené krovy nahradila nová oceľová konštrukcia a skladba strešnej roviny. Najpozoruhodnšie prvky projektu tvorí šesť otočných segmentov.

Dva z nich tvoria rovnocenné vchody do galérie. Ostatné umožňujú prepojenie výstavných sál s vonkajším priestorom. Otočné steny aj napriek svojim rozmerom v zatvorenom stave zaručujú potrebnú izoláciu. Údržba mechanizmov ukrytých pod podlahou prebieha iba raz ročne.

Reggio School, Madrid, Španielsko (viac tu)
Autori: Andrés Jaque / Office for Political Innovation

Architektúra ako dôležitá súčasť vzdelávacieho procesu.

Pár slov k východiskám projektu

Krátko po skončení druhej svetovej vojny premýšľali obyvatelia severotalianskeho regiónu Reggio Emilia, ako nadviazať na predvojnovú tradíciu komunitných a súkromných vzdelávacích inštitúcií, vytlačených fašistickým režimom. Cieľom bol návrat k slobodnému rozvoju osobnosti dieťaťa od útleho veku a zabezpečenie vzdelania, ktoré malo zabrániť nástupu budúcich autoritárskych režimov. Výsledkom bol systém vzdelania založený na filozofii rešpektu, radosti z poznávania a občianskej zodpovednosti. Hravé princípy, aplikované najprv na úrovni predškolského vzdelania, si všimol pedagóg Loris Malaguzzi, ktorý sa stal hlavným prívržencom tejto občianskej iniciatívy a ktorý prístup následne propagoval v ďalších regiónoch a krajinách. Filozofia “reggio-inspired” škôl stavia rovnako ako iné známejšie alternatívne prúdy vzdelávania na vnímaní dieťaťa ako osobnosti a prirodzene zvedavého jedinca, u ktorého proces učenia prebieha spontánne a radostne. 

O madridskom reggio-inspired projekte

Medzi inštitúcie, ktoré stavajú na spomínaných princípoch, patrí aj základná škola Reggio School v Madride, dokončená pod hlavičkou ateliéru Office for Political Innovation na severnom okraji španielskej metropoly. Lokalitný program a finálne zadanie pre architektov vznikli v úzkej spolupráci s komunitou rodičov a pedagógov.

“Reggio filozofia vníma prostredie ako ´tretieho učiteľa´. Vyučovanie často prebieha formou projektov, ktoré vznikajú na popud detí alebo učiteľov. Je tu veľký priestor na chyby a experimentovanie. Osvojiť si tento prístup vyžaduje veľké zmeny vo vnímaní vzdelania. "Naša architektúra preto vytvára komplexný ekosystém, kde sa komplikovaná mozaika priestorov stáva čitateľnou a zážitkovou” vysvetľujú architekti.

Výsledkom je šesťpodlažný monoblok, popretkávaný systémom átrií a medzipriestorov. Kompozíciu nosných monolitických konštrukcií, usporiadaných v racionálnom rastri humanizujú oblúkové arkády a členitá strešná krajina. Tvrdé materiály zjemňuje vrstva korkovej izolácie s charakteristickou drsnou textúrou. 

Podľa slov autorov je objekt koncipovaný ako “miniatúrne vertikálne mesto”, pričom každá z výškových úrovní zastrešuje potreby konkrétnej vekovej skupiny.

“Usporiadanie reflektuje proces ´dozrievania´ žiakov, ktorý sa premieta do ich schopnosti  skúmať školský ekosystém samostatne aj so svojimi rovesníkmi,” dopĺňajú autori. Vertikálna kompozícia graduje v priestoroch na najvyšších podlažiach, ktoré sú usporiadané okolo rozmerného átria - zeleného skleníka.

Triedy na dvoch najnižších podlažiach sú priamo prepojené s okolitou krajinou. Ústredný priestor ďalších dvoch “medziposchodí” tvorí osem metrov vysoká hala, ktorá funguje ako spoločenské námestie.

Odhalené technické zázemie, inštalácie a rozvody tvoria súčasť architektonického zámeru, ktoré nič neskrýva a prezentuje objekt ako živú štruktúru a organizmus.

Obnova kláštora v obci Sainte Lucie de Tallano, Korzika (viac tu)
Autorka: Amelia Tavella

Medený monolit medzi historickými žulovými stenami...

“Ruiny pamiatkovo chráneného objektu z konca 15. storočia sa prebudili k novému životu. Jasne odlíšené nové konštrukcie nechávajú vyniknúť pôvodnú hrubú materialitu a zároveň vytvárajú ochrannú obálku voči nepriazni počasia a umožňujú opätovné využitie stavby,"  uvádza sprievodný text k nominácii.

Donedávna opustený objekt kláštora z 15 storočia, v hornatom teréne stredomorského ostrova, prešiel náročným procesom rekonštrukcie a dostavby pod taktovkou korzickej architektky Amelie Tavella.

Komplex v malej dedinke Sainte Lucie de Tallano, ktorého súčasť tvorí aj priľahlý kostol s dominantnou vežou, slúžil v minulosti ako čiastočne opevnená obranná pozícia.

V posledných rokoch však objekt nemal využitie a chátral. Kamenné múry postupne obrastala zeleň a z objektu sa stávali romantické ruiny, ktoré občas pritiahli turistov do osídlenia s 500 obyvateľmi. To sa však malo čoskoro zmeniť… Vďaka štátnym dotáciám prostredníctvom rozvojovej organizácie La Collectivité de Corse sa podarilo zrealizovať projekt obnovy objektu a jeho premeny na výstavné priestory a kultúrne centrum. Atraktívne pojenie historického objektu s novou architektonickou vrstvou pritiahlo odvtedy do dedinky na juhu ostrova množstvo zvedavých návštevníkov. 

Už prvá obhliadka lokality utvrdila architektku Ameliu Tavella v tom, že pri rekonštrukcii chce zachovať pôvodný charakter ruiny, bez ďalších zásahov do historického muriva. Pre nový stavebný objem, ktorý kopíruje obálku pôvodnej stavby zvolila subtílnu nosnú oceľovú konštrukciu a hliníkové fasády, okapotované jednotiacou vrstvou medenej fasády.

Dôležitú súčasť konceptu tvorí práca so svetlom, jeho lomom a striedanie plných a perforovaných segmentov. Pohľad z priľahlého olivového hája do hlbokého údolia sa vďaka pribúdajúcej patine mení každým rokom. Už teraz však fasády nežiaria v lúčoch slnka, tak ako počas prvého roku a nové konštrukcie postupne splývajú s historickým žulovým murivom.

Mestská záhrada Hage, Lund, Švédsko (viac tu)
Autori: Geir Brendeland, Olav Kristoffersen, Thomas Skinnemoen, Tim Lucas, Ian Shepherd

Priestor na oddych v novej rozvojovej zóne.

Mesto na juhu Švédska, s malebným stredovekým jadrom, je obklopené najúrodnejšou hospodárskou pôdou v krajine. Výstavba nového vedeckého parku v severovýchodnej časti stotisícového sídla, patriaceho pod Lunds universitet (jednu z najväčších vzdelávacích a výskumných inštitúcií v Škandinávii), odštartovala rozsiahly development v tejto oblasti. Medzi vlastníkov pozemkov v lokalite patrí miestna cirkev, ktorá odmietla ponuky na ich  predaj a rozhodla sa priestor využiť pre verejnoprospešné funkcie. Vznikol tak zámer realizácie voľne prístupnej ”mestskej záhrady” v srdci novej rozvojovej zóny. 

Koncept štvorcovej záhrady, vymedzenej múrmi z opätovne využitých tehál, čerpá inšpiráciu z foriem usadlostí v miestnej vetrom ošľahanej rovinatej krajine. Vytvára závetrie, mikrosvet chránený pred ruchom okolia a priestor v ktorom je vítaná iniciatíva a nové nápady. “Prázdno”, ktoré postupne obklopí nový development je pripravené na interakciu s novými obyvateľmi. Dokáže sa zmeniť na piknikový trávnik, mestskú divočinu, alebo komunitnú záhradu. Všetko podľa požiadaviek a snahy miestnych.   

2,2 metra vysoké tehlové múry z jednej strany nahrádza jednoduchý prístrešok s konštrukciou z nitovanej kortenovej ocele. Konštrukcia s rozmermi 43,2 x 7,2 metra chráni pred nepriazňou počasia dlhý drevený stôl a priebežné lavice. K využitiu 20 000 nitov namiesto zváraných spojov inšpirovala architektov estetika nitovaných nosníkov strechy mestskej katedrály.

Realizácia má ambíciu stať sa centrom komunitného života a miestom aktívneho oddychu v novej rozvojovej zóne. Či bude fungovať najmä ako komunitná záhrada, miesto pre workshopy, alebo šport ukáže čas a odhodlanie miestnych obyvateľov.

Zvyšný finalista v kategórii "emerging architects", určenej pre mladých autorov do veku 40 rokov: "Revitalizácia námestia a nové turistické informačné centrum, Piódão, Portugalsko" (viac tu)
Autori: João Branco, Paula del Río

Citlivé zásahy, tradícia a miestny materiál.

Aj vďaka ťažko dostupnej polohe, uprostred chránenej krajinnej oblasti Serra do Açor v hornatom vnútrozemí Portugalska, si malá dedinka Piódão dodnes zachovala svoj historický ráz a zaradila sa medzi obľúbené turistické ciele. Charakteristické bridlicové domy na spevnených terasách strmého severozápadného svahu, zdobené výraznými modrými rámami okien, tvoria spleť úzkych kľukatých uličiek a zákutí  s výhľadmi do údolia. Medzi strohými dvojposchodovými domčekmi vyniká bohato zdobená fasáda farského kostola zo začiatku 19. storočia, zasväteného Panne Márii. Práve pred ním sa rozprestiera jediné rovné priestranstvo v dedine - námestíčko, ktoré nedávno prešlo revitalizáciou pod taktovkou ateliéru Branco del Rio.

Čo sa zmenilo? Na prvý pohľad pôsobí priestor, akoby tu bol v takejto podobe odjakživa… Námestíčko však v posledných rokoch obsadili autá a slúžilo ako neoficiálne parkovisko. Prvé kroky architektov z portugalského ateliéru preto smerovali k presunutiu statickej dopravy výhradne na rozšírené odstavné plochy pred dedinou. Pribudla nová dlažba z miestnej bridlice a staré stromy na námestí doplnila výsadba mladých čerešní. Medzi priority projektu patrila debarierizácia priestoru, čomu zodpovedá absencia obrubníkov a dlažba voľne kopírujúca svahovitosť terénu. Ťažisko členitého priestoru definuje kruhové kladenie dlažby pred schodiskom vedúcim ku kostolu. V tieni pôvodných stromov zostal zachovaný pomník s bustou miestneho farára.  

Architekti sa snažili vytvoriť atraktívne prostredie pre starousadlíkov, ale tiež pre nových návštevníkov a turistov. Zámeru zodpovedá realizácia turistického informačného centra, ktoré našlo miesto priamo v jednom z pôvodných domov na námestíčku. Priestor smerom do exteriéru rozširuje tradičná veranda. Ľahkú konštrukciu z drevených trámov, nesených oceľovýmy stĺpmi, pokrýva rovnako ako všetky strechy v okolí štiepaná bridlicová krytina.

V aktuálnom ročníku Ceny Európskej únie za súčasnú architektúru, ktorá je všeobecne považovaná za najprestížnejšie ocenenie za architektonickú tvorbu na starom kontinente, bolo celkovo nominovaných 362 prác z 38 krajín. Užší výber 40 diel, ktorý zahŕňal aj rekonštrukciu SNG sme predstavili koncom januára. Prehľad finalistov sme publikovali v predvečer vyhlásenia ceny. Medzi piatimi dielami v hlavnej kategórii, ani dvojicou stavieb v kategórii "emerging architects" (určenej pre mladých autorov do veku 40 rokov) Slovensko bohužiaľ nemalo zastúpenie. 

Súťažnú prehliadku realizovaných stavieb organizuje Európska únia a Nadácia Mies van der Rohe v Barcelone od roku 1988. Do súťaže nie je možné prihlásiť sa. Výber je založený na nomináciách, ktoré vyberajú autority z jednotlivých krajín. "Odborná porota logicky nemôže navštíviť všetky navrhnuté stavby. Nominácie nevyberáme na základe fotografií, čo je inak štandardný postup. Za každým navrhnutým dielom je rešpektovaná inštitúcia (múzeum architektúry, komora architektov, výskumné inštitúcie) a odborník, ktorý stavbu osobne navštívil, má prehľad o lokálnom aj globálnom kontexte. Autority majú pri výbere absolútnu voľnosť," vysvetlil v rozhovore proces výberu koordinátor ceny Ivan Blasi. Finálová päťka je však výnimkou. Stavby porotcovia osobne navštívia. Nemajú teda k dispozícii len grafický materiál, ale môžu sa stretnúť s architektmi, klientmi, alebo užívateľmi, ktorí môžu ponúknuť novú perspektívu pohľadu na dielo... V samotnom finále následne určila porota na základe štatútu súťažnej prehliadky jednu realizáciu, ktorá získala Cenu Európskej únie za súčasnú architektúru. Okrem hlavnej ceny Nadácia Mies van der Rohe v Barcelone udeľuje každoročne aj cenu pre začínajúcich architektov - Emerging Architecture Prize.