Rozhovor s Ivanom Blasim - šéfkurátorom výstavy Mies van der Rohe Award 2017

V utorok, dňa 29. mája 2018, bola v Primaciálnom paláci otvorená výstava Mies van der Rohe Award 2017, za účasti šéfkurátora Ivana Blasiho, z Fundació Mies van der Rohe z Barcelony.

Bratislavská reinštalácia výstavy, ako aj jej finisáž, sú vyvrcholením podujatí, ktoré sa od októbra 2017 konali pri príležitosti osláv 25. výročia založenia Slovenskej komory architektov. Cena, ktorá má celosvetový kredit a je vysoko rešpektovaná medzi odbornou, rovnako aj vnímaná laickou verejnosťou, prichádza po prvýkrát na Slovensko v novom formáte.

Od roku 1988 Európska komisia a Fundació Mies van der Rohe Barcelona spoločne udeľujú cenu Európskej únie za súčasnú architektúru - Mies van der Rohe Award. Do XV. ročníka Ceny bolo nominovaných 355 diel, z ktorých členovia poroty vybrali 40 projektov. V závere súperilo o prestížny titul päť finalistov.

Na pôde Slovenskej komory architektov sa s Ivanom Blasim (nielen) o výstave  rozprával Jakub Moravčík:

JM: Mies van der Rohe Award je považovaná za jednu z najprestížnejších architektonických cien v Európe. Skúste v krátkosti priblížiť prečo.

IB: Našim cieľom je každé dva roky vybrať skupinu približne 400 projektov, ktoré pre nás tvoria veľmi dôležitú vzorku. Nejde o prehliadku “najkrajšej” architektúry. Zvolený výber by mal reprezentovať architektonickú “kvalitu” a diela, ktoré reprezentujú stav a vývoj európskej architektúry. Snažíme sa o transparentný proces, do ktorého je zapojený tým interdisciplinárnych odborníkov. Diskutuje sa o tom, čo predstavuje kvalitnú prácu architektov, vrátane sociálnych, ekonomických, estetických, či stavebných aspektov.

Porota sa môže pri finálnom výbere vždy zmýliť. Našim cieľom je však hľadať projekty s významom, alebo aspektom, ktorý bude relevantný aj v budúcnosti. Víťazi sú výraznou aproximáciou, zaujímavé je analyzovať pestrú škálu európskych projektov.

Výber sa následne snažíme spracovať a prezentovať v ucelenej forme s odborným výkladom a prehľadnou štruktúrou. Či už v podobe odborných publikácií, alebo výstav.

JM: Cena nie je otvorená. Do súťaže sa nemôže prihlásiť “hocikto”. Výber je založený na nomináciách, ktoré vyberajú autority z jednotlivých krajín. Prečo ste sa rozhodli pre takýto formát?

IB: Kvôli osobnému kontaktu. Odborná porota logicky nemôže navštíviť všetky navrhnuté stavby. Nominácie nevyberáme na základe fotografií, čo je inak štandardný postup. Za každým navrhnutým dielom je rešpektovaná inštitúcia (múzeum architektúry, komora architektov, výskumné inštitúcie) a odborník, ktorý stavbu osobne navštívil, má prehľad o lokálnom aj globálnom kontexte. Autority majú pri výbere absolútnu voľnosť.

Následný výber poroty zjednodušuje aj odôvodnenie a komentár k jednotlivým nomináciám. Počas troch dní zredukuje sedemčlenná komisia výber na 40 diel, z ktorých následne určí päticu, ktoré osobne navštívi. Nemajú teda k dispozícii len grafický materiál, ale môžu sa stretnúť architektmi, s klientmi, s ľuďmi, ktorí môžu ponúknuť inú perspektívu...

JM: Akým spôsobom sa výstava venovaná cene dostala na Slovensko?

IB: V prvom rade sa chcem poďakovať Slovenskej komore architektov za spoluprácu a poskytnutie priestorov. Sme veľmi radi, že sme sa po inštaláciách v susedných krajinách konečne dostali na Slovensko, už bolo na čase :). Snažíme sa vystavovať vo všetkých európskych krajinách, verím že aj v Bratislave si nájde inštalácia svoje publikum.

JM: Môžete v krátkosti priblížiť koncept výstavy? Rozhodli ste sa prezentovať všetkých 355 nominovaných projektov. Prečo ste zvolili takýto formát?

IB: Výstava nie je určená iba pre odbornú verejnosť, ale aj pre širšie publikum. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať výber ako príliš rozsiahly a neprehľadný, chceli sme prezentovať ucelenú selekciu, na základe ktorej si návštevník dokáže formovať obraz o stave a vývoji európskej architektúry. Pri zostavovaní výstavy sme sa snažili štrukturovať diela do logických celkov. Okrem grafických panelov môžete na výstave vidieť aj fyzické modely a videoprezentáciu minuloročných víťazov. Výstava sa vinie na tridsiatich metroch pozdĺž stien Justiho siene v Primaciálnom paláci, takže o dostatok miesta je postarané :).

JM: Aké sú prednosti “fyzickej” výstavy? Prečo návštevníci stále preferujú takúto formu pred webovou prezentáciou (napríklad na vašej stránke)?

IB: Z môjho pohľadu je dôležitá hlavne forma prezentácie a vnímanie diel v širšom kontexte, spracovanie problematiky kurátorom. Ako som už spomínal, stavby sú združené podľa typologického druhu do logických celkov, ktoré umožňujú ich vzájomné porovnanie. Dôležitá je takisto aj stručná a prehľadná forma grafickej prezentácie diela.

JM: Stihli ste si vytvoriť názor na výber diel nominovaných za Slovensko?

IB: Pred príletom som si ich stihol v rýchlosti pripomenúť :). Napriek tomu, že Slovensko zatiaľ nemá ocenenie, ani nomináciu v užšom výbere, v uplynulých ročníkoch sa vo výbere objavilo viacero kvalitných diel. V minulosti zaujali kvalitné rekonštrukcie, priemyselné stavby. Až na niekoľko výnimiek išlo o súkromné investície, v čom vidím rozdiel v porovnaní s okolitými krajinami. Zaujímavé bolo napríklad sledovať Poľsko, kde vďaka eurofondom vznikala naozaj kvalitná architektúra vo verejnom priestore. V aktuálnom výbere sa ocitli najmä menšie stavby, často späté s prírodou.

JM: Minuloročný víťaz ceny spustil diskusiu o rekonštrukcii bývania vo všeobecnosti? Je možné niektoré princípy aplikovať aj pri obnove “panelákov” v Bratislave?

IB: Je ťažké vyvodiť všeobecné názory. Holandský projekt však rozprúdil diskusiu o humanizácii podobných bytových objektov a starých sídlisk. Na prvý pohľad nie až tak atraktívne cenovo dostupné bývanie ukazuje jednu z možností využitia bytového fondu z druhej polovice 20. storočia. Séria menších, napriek tomu však premyslených zásahov dokázala výrazne prispieť k zvýšeniu kvality bývania. Napríklad uvoľnenie a využitie parteru prispelo k zúžitkovaniu a čistote priľahlého verejného priestranstva.

Snaha o revitalizáciu obytnej zástavby je dôležitá téma. Konverzia sídlisk má potenciál prispôsobiť bývanie aktuálnym potrebám pri zachovaní ekonomickej výhodnosti v porovnaní s bývaním v meste. Diskusiu u laickej verejnosti vyvolala hlavne “surová” budoba holandského obytného bloku. Práve v tomto je špecifikum projektu. Projekt vznikal z veľkej časti “svojpomocne”. Jednotlivé byty si dokončovali ľudia sami. Trvácne betónové povrchy tak tvoria robustný  základ pre ďalšie užívanie stavby. Architekti sa ho nesnažili prekryť “peknou” fasádou, tak ako v mnohých prípadoch u vás.

Poznámka redakcie: Slovenská komora architektov pripravila 8. júna, v rámci finisáže výstavy, v Galérii Archa, podujatie: Kleiburg vs. Petržalka? Kultúra obnovy sídlisk. Diskutérmi budú architekti: Pavol Paňák, Irakli Eristavi a Štefan Polakovič