Projekt: ideálna pamiatková obnova liečebného domu Machnáč

Aj vďa krokom, o ktoré sa v poslednej dobe zaslúžila Spoločnosť Jaromíra Krejcara, je diskusia okolo Machnáča opäť živá. Súčasťou iniciatívy Spoločnosti je predstavenie vízie obnovy liečebného domu s rozšírením programu o kultúrne a vzdelávacie centrum pre dokumentáciu a štúdium modernej architektúry, ako aj miesta rezidenčných pobytov pre architektov, dizajnérov, umelcov a historikov umenia. Prezentovaný projekt ateliéru ô predstavuje architektonické riešenie v súlade a s rešpektom k dielu Jaromíra Krejcara.

O projekte sa s Martinom Kvitkovským a Martinom Vargom z ateliéru ô rozprával za Archinfo Jakub Moravčík:

AI: Kam dospel spoločný dialóg o možnej budúcej náplni a fungovaní Machnáča? 

MK + MV: Na úvod je asi potrebné zdôrazniť, že napriek celej dekáde, počas ktorej sa Opustená (re)kreácia a neskôr Spoločnosť Jaromíra Krejcara snaží o záchranu Machnáča, stojíme na úplnom začiatku. V tejto chvíli sa iba otvára spoločenský dialóg (aspoň v to dúfame) o tom, ako narábať s modernistickými pamiatkami. Nič nie je definitívne, všetko podstatné je ešte len pred nami. 

Náš ateliér vstúpil do projektu v lete tohto roku, pričom SJK už bola slušne rozbehnutá. Od začiatku panovala zhoda, že primárna funkcia Machnáča by sa v princípe nemala zásadne meniť. Objekt by mal naďalej slúžiť svojmu pôvodnému účelu (ubytovanie a rekreácia), pokojne však môže byť doplnený o sekundárne funkcie. Jednou z nich by mohlo byť napríklad zriadenie Dokumentačného strediska architektúry 20.storočia na Slovensku a vytvorenie výstavného programu, ktorý by kurátorsky pracoval s fondami tejto inštitúcie, ako aj rezidenčného programu pre umelcov z rôznych oblastí. Cieľom našej časti projektu bolo ukázať dom v jeho pôvodnej podobe. 

AI: Nakoľko sa dá priblížiť k pôvodnému Krejcarovmu konceptu? 

MK + MV: Pôvodný Krejcarov koncept bol v mnohých veciach progresívny. Ľavicová orientácia architekta sa jednoznačne podpísala na podobe celého domu, ktorý sa neskôr stal typologickým vzorom pre ďalšie stavby tohto druhu. Spoločenské a humanistické hodnoty, ktoré táto stavba prezentuje, sú v tomto diele prítomné na každom kroku. Na jednej strane strohé a účelné, pritom však veľmi moderné izby, na druhej strane množstvo spoločných priestorov, veľkorysé chodby, schodiská, foyer, terasy a salóniky, ktoré sú precízne komponované a vďaka veľkorysým zaskleniam vizuálne prepojené. Akonáhle vyjdete von zo svojej izby, máte prehľad o dianí v takmer celom dome. Táto idea je natoľko silná, že odkloniť sa od nej alebo ju potláčať, by bolo nelogickým krokom. Dom bol predovšetkým otvoreným miestom stretávania sa a čulého spoločenského života.

AI: Zmeny v dispozícii a prevádzke?

MK + MV: Ak sa chceme držať premisy reštitúcie myšlienok, tak zásadné zmeny v dispozícii a tým pádom ani zmeny v prevádzke nebudú hlavnou témou tohto projektu. Myšlienka obnovy Machnáča nie je úplne nová a v minulosti bola spracovaná vo viacerých podobách, či už vo vlastnej réžii ateliérov alebo ako téma študentských prác. Poslednou z nich bola diplomová práca Lenky Boreckej (pod vedením prof. Pavla Paňáka, FADSTU), ktorá výborne otestovala a ukázala predovšetkým možnosti nového usporiadania jednotlivých izieb s vlastným hygienickým zázemím. Pokiaľ však máme byť dôslední pri zachovávaní Krejcarovho konceptu, mali by sme zostať pri pôvodnom usporiadaní dispozície aj za cenu, že to bude znamenať isté zníženie komfortu, na ktorý sme dnes už bežne zvyknutí. V obnovenom komplexe Bauhaus v Dessau slúžia na ubytovanie študentské izby v pôvodnej podobe a nie je to prekážkou, práve naopak. 

O drobných zmenách bude možné uvažovať v prípade technologických častí domu, ktoré budú pri súčasnej technológii potrebovať o niečo menšie priestorové nároky. Uvoľnená plocha by teoreticky mohla slúžiť pre depozitáre spomínaného Dokumentačného strediska architektúry 20.storočia na Slovensku.

AI: Ako prebiehala spolupráca s odborníkmi (napr. Historický ústav SAV, Katedra reštaurovania VŠVU) a ostatnými zúčastnenými?

MK + MV: Peter Szalay spolu s Ivanom Pilným robili čiastkový výskum zameraný na pôvodnú farebnosť a materialitu ešte v roku 2012. Jeho výsledkom boli závery, ktoré potvrdili, ale aj vyvracali niektoré z tvrdení Antonína Tenzera (spolupracovník J.Krejcara na projekte) o pôvodnej farebnosti, predovšetkým zábradlí a výplní otvorov. Na tento výskum sme nadviazali a premietli ho do celkového vizuálu. Mali sme k dispozícii množstvo obrazového materiálu vrátane pôvodnej výkresovej dokumentácie, na základe ktorej bol vytvorený model. Problémom zostáva aktuálny stav, ktorý nie je zachytený na žiadnych výkresoch a musí byť prvým krokom pri ďalších fázach projektu. Druhým krokom by mal byť podrobný Architektonicko-historický výskum spojený z reštaurátorským výskumom, ktorý upresní mnohé veci nachádzajúce sa stále v rovine hypotéz. Všetky ďalšie fázy by mali byť uskutočňované v úzkej spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom Trenčín.

AI: Ako sa vyvíjala podoba Machnáča? Nakoľko bol v posledných rokoch prevádzky vzdialený pôvodnému Krejcarovmu dielu? 

MK + MV: Pokiaľ je reč o dispozícii, tá sa menila pravdepodobne v suteréne, keď sa priebežne technologicky inovovalo. To isté platí pri výťahových šachtách (ako osobný, tak kuchynský výťah), ktoré boli stavebne upravené na novšie modely kabín. Drobnými úpravami prešli balkóny, ktorých podlahy boli doplnené o terrazzo dlažbu. Pôvodné balkóny boli bez tejto vrstvy ešte o niečo subtílnejšie a s výrazným oplechovaním, ktoré tvorilo charakteristický tmavý lem. Pôvodnými povrchmi v celom dome bola guma, dnes je na viacerých miestach položená dlažba. Zmenená, alebo posunutá bola taktiež farebnosť v celom dome. 

AI: Do akej miery návrh zodpovedá pôvodnej podobe objektu?

MK + MV: Veríme, že do maximálnej možnej miery. Hlavným zdrojom informácií okrem už spomínaného výskumu, bolo množstvo dobových fotografií, ktoré sme v prvom kroku roztriedili približne podľa období, kedy mohli vzniknúť, nakoľko sa farebnosť domu v čase menila. Problém však spočíval v tom, že fotografie boli čiernobiele a my sme mali pracovať na farebnej verzii. Na úvod sme skúšali použiť programy na rozklad a prevod farieb, výsledkom však boli takmer vždy výstupy v silnom sépiovom odtieni, čo bolo pravdepodobne spôsobené nespočetným duplikovaním fotografií do takej miery, že došlo k strate pôvodnej informácie. Ako schodná sa ukázala cesta práce so svetelnými a tonálnymi kontrastami. Ak sme mali potvrdenú informáciu, že jedna časť bola napríklad červená, na základe porovnávania sme došli k farebnosti ďalšej časti. Farebnú verziu sme ešte vždy kontrolovali aj spätne, prevedením do čiernobielej škály. Práca so starými fotografiami bola čistým bádateľstvom v pravom zmysle slova. Objavovali sme nové zariaďovacie prvky, detaily, štruktúry, povrchy. Keď sme to následne modelovali a dávali do farieb, postupne sa nám vynáral dom v podobe, v akej ho videli naposledy možno pred sedemdesiatimi rokmi. Čím viac času sme na tom trávili, tým sa z toho stávala väčšia pasia.

Farebnosť domu podliehala prísnej logike celého konceptu. Svetlý obvodový plášť bol v kontraste s nosným konštrukčným systémom, ktorý prechádza celým domom v odtieňoch sivej. Čierne okenné a dverné rámy boli doplnené o modré otváravé krídla, čo uľahčovalo orientáciu v priestore. Žlté podlahy v spoločenských miestnostiach a červené v izbách definujú funkciu priestoru. To isté platí pri liatinových radiátoroch, ale v inverznej polohe, červené na chodbách a žlté v izbách. Farebnosť zábradlí bola pravdepodobne rozdielna na spoločenskej (modrá) a lôžkovej časti (červená). Okná dopĺňali látkové závesy, v izbách sýto žlté, v reštaurácii a salóniku v tlmenom béžovom odtieni. Oplechovanie exteriérových detailov bolo na celom dome pravdepodobne v jednotnej čiernej farbe.

AI: Dobové detaily –  nakoľko je možné zachovanie špecifických prvkov (napríklad oceľové posuvno-sklápacie okná)?

MK + MV: Liečebný dom Machnáč bol v čase svojho vzniku jednou z najdrahších stavieb v Československu. Tomu zodpovedala aj kvalita použitých materiálov a výnimočný dôraz na detaily. Celý dom bol precízne navrhnutý a moderne zariadený.

Posuvno-sklopné oceľové okná Kraus sú samostatnou kapitolou. Mnohé z nich sú vážne poškodené, no stále je tu pomerne veľká časť okien, ktorá je funkčná a bola by možná ich obnova. Na bratislavskej Vile L od Fridricha Weinwurma, kde boli tieto okná použité po prvýkrát, sú schopné prevádzky aj po viac ako 90 rokoch.

Sú však aj prvky, ktoré nie je možné reštaurovať, nakoľko boli v minulosti odstránené. Do tejto kategórie patrí mosadzné zábradlie osadené na hlavnom schodisku v spojovacom trakte. Bola to konštrukčne a tvarovo unikátna sústava madiel, ktorá žiarila v presvetlenom priestore. V tomto prípade bude asi riešením zhotovenie kópie a jej prinavrátenie do pôvodnej polohy.

V celom interiéri bolo niekoľko charakteristických prvkov. Jedným z nich boli napríklad čierne sokle. Okrem ich primárnej ochrannej funkcie vytvárajú veľmi jednoduchý motív, ktorý nenápadne prestupuje celým domom. Na chodbách lôžkového traktu postupne prechádzajú do zárubní bezfalcových dverí a vytvárajú príjemný rytmus, ktorý sa mení spolu s pohybom návštevníka. Na hlavnom schodisku prejdú do zábradlia alebo sa stratia v čiernych oceľových rámoch dverí a okien. V izbách sa prejavia v rámoch lôžok a na balkónoch sú použité v horizontálnej polohe ako lem oplechovania. Premyslené do posledného detailu. 

Výraznou súčasťou interiéru bol mobiliár, to najlepšie z vtedajšej produkcie Thonet. Zatiaľ čo v jedálni siahol Krejcar po jednoduchých a účelných drevených stoloch a stoličkách, izby a chodby boli doplnené o pohodlné ohýbané kreslá s trstinovou výplňou. Na terasách boli umiestnené modely z odolného akáciového dreva (Thonet Gartenstuhl No. 4). Akýmsi šperkom bol salónik (kaviareň) kde použil pochrómované trubkové modely. Aj v tomto prípade bol však výber dotiahnutý ešte ďalej. Polovica salóniku bola určená ako čitáreň s nízkymi kreslami (Thonet S35), zatiaľ čo v druhej časti herne umiestnil stolíky a sedenie so štandardnou výškou sedenia (Thonet s33). Všetky chrómové nábytky boli podľa A. Tenzera doplnené o kontrastné červené čalúnenie. 

Celkovo sú kontrasty niečo, s čím Krejcar pracoval veľmi dôsledne. Platí to pri farebnosti kde používa základnú Rietveldovskú paletu, ako aj pri druhoch povrchových úprav. Lesklé olejové nátery na stĺpoch a dverách ostro kontrastujú s matnými štukovými omietkami na stenách. Materiálové kontrasty používa ako samozrejmosť a tvrdé omietané betónové konštrukcie na strešných terasách dopĺňa ľahkými mäkkými plachtami na tienenie.

Rovnaká pozornosť však bola venovaná aj výberu svietidiel, ktoré boli v dome osadené. Minimalistické gule z opálového skla striedajú menšie prisadené lampy, alebo lineárne výbojky na chodbách. V exteriéri z toho opäť raz srší nautická téma a na terase reštaurácie používa Krejcar prisadené chrómové tienidlá, zatiaľ čo na strešných terasách zavesené mosadzné (alebo takisto chrómové) lampáše.

AI: Prevádzkové náklady vs. pamiatková podstata – nevyhnutné a najzásadnejšie zmeny a zásahy versus nové autorské intervencie...

MK + MV: Autorské invencie v tomto prípade cielene potláčame. Jednoducho na nich nie je priestor. Snažíme sa predsa rekonštruovať to najlepšie z modernej architektúry, čo bolo vytvorené v Európskom, možno svetovom kontexte. 

Veľkou témou bude určite rovina hospodárnosti a účelnosti nákladov na prevádzku. Machnáč bol od svojho začiatku navrhovaný ako spoločenský a v tomto duchu sa nieslo aj financovanie jeho prevádzky. Členovia Pojišťovny pro soukromné úředníky v Praze, prispievali do spoločného fondu, čím sa spoločne skladali na svoju rekreáciu. Otázkou je, či by podobný model mohol fungovať aj dnes? Debata začala.

AI: Viete si predstaviť aj čiastkovú, postupnú rekonštrukciu, alebo neštandardnú / hybridnú náplň? Dokáže ju funkcionalistická podstata budovy naplniť? (riešenie, kde jednoduchá matematika investície a zisku nedokáže fungovať - napr. žilinská synagóga) 

MK + MV: Hybridnú náplň sme spomínali hneď na začiatku v súvislosti s Dokumentačným strediskom a rezidenčným programom. Veríme, že pokiaľ bude rekonštrukcia cielená správnym smerom, výsledok bude natoľko presvedčivý, že sám pritiahne pozornosť a podnieti vznik inštitúcie, ktorá bude objekt spravovať (áno viem, stále sme trochu naivní:). Súčasný ekvivalent Pojišťovny pro soukromné úředníky.

AI: Na Slovensku zatiaľ nemáme skúsenosti s obdobným rozsahom dôslednej obnovy stavieb moderného hnutia. Odkiaľ by sme si mali brať príklad? 

MK + MV: Pamiatková obnova modernej architektúry je niečo, čo u nás dlhšiu dobu absentuje. Metodické usmernenia pre toto obdobie sa ešte len vytvárajú a projekt Liečebného domu Machnáč by mohol byť v mnohých smeroch nápomocný. Podobnými projektami prešli v nedávnej minulosti v Dessau (Bauhaus, Gropius), Paimio (Sanatórium, Aalto) v Hilversume (Zoonestraal, Duiker) alebo v Moskve (Narkomfin, Ginsburg), či nám najbližšom Brne (vila Tugendhat, Mies van der Rohe). Myslíme si, že je najvyšší čas začať aj u nás doma.

S ateliérom ô na projekte spolupracovali:
Andrea Kalinová a Martin Zaiček zo Spoločnosti Jaromíra Krejcara, architektka Lenka Borecká, historik architektúry Peter Szalay (Oddelenie architektúry HÚ SAV), Ivan Pilný z Katedry reštaurovania VŠVU / AFAD, ktorí identifikovali pôvodnú farebnosť a kurátorky Zuzana Jakalová a Ivana Rumanová, ktoré vytvárajú obsah Machnáča ako kultúrno-vzdelávacieho centra.

Podklady: ateliér ô