Obrazy zo súkromného života architekta Jaromíra Krejcara

So súhlasom autorov prebrané z blogu Denníka N.

Postava, akou bol architekt Jaromír Krejcar, nás môže fascinovať nielen výnimočným dielom, akým sú jeho dve najznámejšie stavby – liečebný dom Machnáč a československý pavilón svetovej výstavy v Paríži, ale aj bohémskou povahou a svojráznym životným štýlom.

Kým vám dáme vedieť ako pokračujeme s našou snahou o záchranu LD Machnáča, môžete si v tomto pochmúrnom počasí prečítať o búrlivom živote architekta Jaromíra Krejcara.

Jaromír Krejcar sa narodil 27. júna 1895 v Hundsheime v Rakúsku, iba 20 km od Bratislavy. Jeho otec bol lesníkom a tak Jaromír vyrastal čiastočne v lese a čiastočne s matkou v horárni.  Starý pán Krejcar však zomrel pomerne skoro a Jaromír ostal len s matkou, s ktorou však býval sám aj počas jeho života, keďže pán lesník trávil väčšinu času v lese alebo v miestnom pohostinstve.  Po smrti manžela sa pani Krejcarová so synom odsťahovali do Prahy, kde sa  vdova rozhodla podnikať a v roku 1920 si otvorila obchod s cukrovinkami na Spálenej ulici, kam sa aj presťahovali. Jaromír sa najskôr vyučil za murára, neskôr absolvoval Státní průmyslovou školu (1911-1916) a v dvadsiatich dvoch rokoch nastúpil na Akadémiu výtvarných umení k zakladateľovi českej modernej architektúry Janovi Kotěrovi (1917-1922).

V roku 1922 sa Krejcar dostáva do prostredia Devětsilu. Od tejto ľavicovej avantgardnej skupiny, ktorej bol v dvadsiatych rokoch významnou súčasťou, sa však líši pôvodom, ako jediný vyrastal v chudobnej, takmer proletárskej rodine. Obdivuje Le Corbusiera a jeho články zaradí do zborníka Život II, ktorý venuje svetovej a domácej avantgarde. Okrem Le Corbusierových, Teigeho a svojich textov, Seifertových a Nezvalových básni, dominujú súboru reprodukcie parníkov, lietadiel a mrakodrapov. Práve tie sa stali inšpiráciou pre jeho architektonické návrhy. Prvé významné dielo, palác Olympic z roku 1926, si získal obdiv aj už spomínaného Le Corbusiera a jeho bar bol  obľúbeným miestom stretnutí členov Devětsilu.

V tom istom roku sa Krejcar na plavbe parníkom po Vltave, ktorý organizuje Spolek výtvarních umělcu Mánes, zoznámi s novinárkou Milenou Jesenskou. Milena, známa najmä ako priateľka Franza Kafku, adresátka jeho Dopisov Milene, sa len nedávno vrátila z Viedne, kde zanechala svojho bývalého manžela Ernesta Polaka. V čase zoznámenia sa s Jaromírom má sľubne naštartovanú kariéru novinárky, vedie jednu z najpopulárnejších rubrík v Národních novinách a prispieva aj do Pestrého týdne. Jaromír má v tom čase za sebou prvý rozvod a s exmanželkou Jiřinou a štvoročného syna Jaromíra. Hoci už žije s prekladateľkou Jarmilou Fastrovou, napriek tomu sa od Mileny počas celého večera ani nepohne. Svadbu majú 30. apríla 1927. Nasťahujú sa na Spálenú 33 do bytu nad cukrovinkami Krejcarovej matky, kde každú sobotu hostia celú pražskú avantgardu. Milena a Jaromír tvoria bohémsky pár. Ich spoločný život je plný výstredných momentov. Milena mala v sebe, podobne ako Jaromír, istú vzburu proti konvenciám a ich uvoľnené spôsoby sa spoločným manželstvom ešte znásobili. Obaja sú trochu ľahkomyselní, ochotní robiť spontánne, neplánované rozhodnutia. Ich manželstvo dokonca inšpirovalo spisovateľa Jířiho Weila napísať o ich živote román Zlatý bengál, rukopis však nikdy nedokončil.

Podnikali časté výlety autom značky Austro-Daimler, ktoré Jaromír „kúpil“ od závodníka Jířiho Lobkowicza, hoci ten od neho nedostal ani halier. Niekedy zas sadli v Prahe pred nočným podnikom do taxíka a nechali sa odviesť na Šumavu či dokonca do Vysokých Tatier. Zamyslieť sa nad tým, čím ho zaplatia, však nezodpovedalo ich bohémskej povahe. A väčšinou ani nemali čím. Raz napríklad prišla Milena z Trenčianskych Teplíc a taxík nechala stáť pred domom. Po dlhšej dobe ju šiel taxikár hľadať, ale našiel iba Jaromírovu maminku. Aby mohla túto cestu zaplatiť, musela si požičať peniaze od susedov. Napriek svojmu politickému presvedčeniu, peniazmi nešetril a radovánkam sa nevyhýbal, jeho argumentáciou bolo, že „prohnilý kapitalismus, je nutno bořiti jeho vlastními prostředky.“ Keď dostal výplatu, pozýval celú vináreň. Od kamarátky si spolu s Milenou požičali peniaze na domácnosť a minuli ich na dovolenku pri mori.

Milena čoskoro otehotnie, hoci sa na dieťa veľmi teší, nezvláda novú situáciu najlepšie. Aby sebe aj Jaromírovi dokázala,  že je silná a že sa v ich živote nič nemení, vyberie sa v pokročilom štádiu tehotenstva lyžovať na hory. Neskôr to však sama hodnotí, ako hlúpe gesto. Na lyžiach si zlomí nohu a Jaromír ju musí rýchlo odviesť  do nemocnice v Prahe, kde ostane až do pôrodu. Narodí sa im zdravá dcéra, ktorej dajú meno Jana. Milenin stav sa však nezlepšuje, zlomená noha sa zle hojí, ostáva ochrnutá a postupne sa stáva závislou na morfiu. Neskôr navyše zistí,  že zápal kĺbov pravdepodobne spôsobila kvapavka, ktorou ju nakazil Krejcar.

Koncom dvadsiatych rokov dokončí Krejcar na Francouzské ulici v Prahe veľký dom pre Jednotu soukromých úředníku a v roku 1931 sa tam s Milenou a malou Janou, ktorú všetci od malička volajú Honza, presťahujú. Krejcar tu testuje na vlastnej rodine svoje predstavy o modernom bývaní. Stred bytu tvorí veľký obytný priestor s oknami, ktoré prakticky nahrádzajú stenu. Chodba rozdeľuje byt do dvoch samostatných miestností bez manželskej spálne. Spálňu a manželskú posteľ považoval Krejcarov priateľ Teige za buržoázny prežitok, tieto teórie popisuje vo svojej knihe Nejmenší byt (1931). Celý byt je obkolesený terasou, kde má Milena záhradu a Honza pieskovisko. Okrem nej má dom aj strešnú terasu.

Na najvyššie poschodie sa okrem rodiny presťahoval aj Krejcarov ateliér, kde v tom čase pracovali Antonín Tenzer, Jaroslav Kumprecht, Josef Špalek, Jan Gillar a tiež dvaja žiaci Bauhausu: Nemec Peer Buckling a Litovčan Nusim Nesis. Krejcar sa ich ujal po tom, čo  po odvolaní riaditeľa Hannesa Meyera nemeckú školu demonštratívne opustili.

Krejcar v tom čase vyhráva prvé miesto v architektonickej súťaži na projekt Liečebného domu nemocenskej poisťovne súkromných úradníkov v Trenčianskych Tepliciach (tzv. Machnáč) a realizácia je na dlhší čas aj jeho jediným výrazným úspechom.

Svetová hospodárska kríza spôsobila, že mladí architekti začínajú pociťovať nedostatok zákaziek. Návrhy na liečebné domy v Poděbradoch či Karlových Varoch sa nerealizujú a Krejcarovcom tak dochádzajú peniaze. Okrem toho Jaromír s Milenou hospodáriť nevedia, ale napriek tomu si stále žijú nad pomery. Ich vzťah sa postupne rozpadá, Milena sa síce snaží medzi priateľmi udržať dojem, že je všetko v poriadku, ale ich manželstvo je v tom čase  už len formálne.

„Básnik stavby“ ako ho nazývajú kolegovia, nepatrí k mužom, ktorí by dokázali byť niekomu oporou a tak sa Krejcar rozhodne vyriešiť finančnú a vzťahovú situáciu odchodom za prácou do Moskvy. Prahu opúšťa v roku 1934, s dlhmi a sám. Milena s Honzou ostávajú v Prahe a jeho odchod znamená definitívny rozpad manželstva a koniec veľkej lásky, ktorá vydržala len sedem rokov.

Krejcar prijme miesto v štátnom urbanistickom ústave GIPROGOR u vynikajúceho konštruktivistického architekta Mojseja Ginzburga. Tam sa po tretí krát ožení, zoberie si Lotyšku Rivu, ktorej prvý muž bol popravený. Na čom konkrétne Krejcar v Moskve pracoval, nie je známe. Jeho projekt sanatória v Kislovodsku na Kaukaze nebol realizovaný. Krejcar, ktorý odišiel ako nadšený komunista a obdivovateľ Sovietskeho zväzu, sa po dvoch rokoch vracia do Prahy sklamaný a deprimovaný. Je konfrontovaný s počiatkami stalinizmu, zažíva ideologický tlak, ťaženie proti umeniu a moderne, atmosféru strachu, zatýkania a popráv. Nie je jediný, ktorý zažíva sklamanie, európski ľavicoví intelektuáli sú šokovaní a zúfalí, keďže Sovietsky zväz doteraz velebili. Keď sa rozhodne svoje pocity a zážitky publikovať v novinách, stretne sa  s nevôľou redakcií, keďže vyvracia pozitívny obraz, ktorý v tom čase vládol o ZSSR v ľavicovom prostredí.

V roku 1937 sa Jaromír zúčastní súťaže na nemocnicu v Prahe-Motoloch, avšak bez ceny. V tom istom roku ale zaznamená aj obrovský úspech, tým je víťazný projekt československého pavilónu na Medzinárodnej výstave umenia a techniky v Paríži. Tento pavilón zo skla a ocele na brehu Seiny, ktorým Krejcar dáva hold konštruktivistickej architektúre, získa v Paríži Zlatú medailu. Krejcarov high-tech projekt ostro kontrastuje s ťažkopádnym pavilónom Sovietskeho zväzu v socialisticko–realistickom prevedení, či monumentalitou Speerovej architektúry Tretej ríše.

Práca na pavilóne v Paríži a životný štýl plný prebdených nocí a cigariet Krejcarovi spôsobia prvý infarkt. Jaromír končí v pražskej nemocnici a Milena nasťahuje jeho opustenú manželku Rivu k sebe domov. Predvečer vojny v roku 1939 trávia letnú dovolenku všetci štyria (Jaromír, Riva, Milena a Honza) spolu na Medlove, kde pôvodne poslali Honzu do dievčenského tábora. Snažia sa tváriť, že sa nič nedeje, ale vojnu tuší každý z nich a nedá sa tomu uniknúť. Milena sa hneď po vypuknutí vojny zapojí do odboja, ale už v roku 1939 ju zatkne gestapo a po väzení na Pankráci končí v ženskom koncentračnom tábore Ravensbuck. Tam, napriek tomu, že to nie je tábor vyhladzovací, v roku 1944 umiera.

Ďalší infarkt v roku 1947 Jaromír prežije a napriek zdravotným problémom pokračuje v práci. Zvíťazí v súťaži na obnovu Lidic a začne učiť na Vysoké škole technické Eduarda Beneša v Brne, kde je v roku 1948  menovaný riadnym profesorom. Krejcar má prednášať o estetike priemyselných stavieb, ale vyučovanie prebieha skôr improvizovane a do Brna prichádza nepravidelne.

Dcéra Honza dedí po rodičoch nespútanú bohémsku náturu. Extravagantná poetka s otcom síce nikdy poriadne nežila, za to s ním preflámovala nejednu noc. Krejcar ju uvedie do surrealistických kruhov a zoznámi ju so svojim priateľom Karlom Teigem, u ktorého spoznáva Egonda Bondyho, svoju osudovú lásku. S peniazmi hospodári podobne, ako to videla doma. Keď v roku 1947 zomiera starý pán Jesenský, Milenin otec, ktorý jej odkáže celé dedičstvo, Honza ho neváha minúť na bujaré večierky pre svojich priateľov.

Krejcar sleduje dianie v Československu a obáva sa, že keď sa moci chopí komunistická strana, nedopadne to dobre, tak ako to zažil v medzivojnovom období v ZSSR.  A tak sa rozhodne, ako aj predtým, keď odišiel do Sovietského zväzu, vyriešiť svoje dlhy a obavy zo smerovania krajiny, emigráciou do Veľkej Británie. V roku 1948 legálne opúšťa Československo ako delegát Mezinárodnej únie architektov v Londýne. Riva, aby nevzbudili podozrenie, odchádza o týždeň neskôr. Keď sa  viac krát nedostaví na brnenskú techniku, začnú chápať, že pravdepodobne emigroval, ale napriek viacerým upozorneniam, sa rozhodnú prepustiť ho až v roku 1950,  trištvrte roka po jeho smrti. Jaromír Krejcar zomrel v Londýne 5. októbra 1949 ako profesor školy Architectural Association School of Architecture.

Ďalšie zo série zaujímavých príspevkov si môžete prečítať na blogu Spoločnosti Jaromíra Krejcara.
Viac informácií o aktivitách Spoločnosti nájdete na stránkach SJK.