Neskorá moderna - reflexia vybraných diel: Sanatórium Helios

Hodnoty diela a súvislosti jeho vzniku približuje nasledovný text, ktorý je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna – reflexia vybraných diel. Jej realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Sanatórium Helios
Alternatívne názvy: Astmatický ústav, Liečebný ústav Helios, Liečebný ústav respiračných chorôb Helios
Stav: v súčasnosti opustené, sčasti zbúrané
Adresa: Štrbské Pleso
Architekt: Richard Pastor
Súťaž: 1964
Úvodný projekt: 1966
Vykonávací projekt: 1967 – 1968
Realizácia: 1967 – 1976

Krásu Vysokých Tatier je ťažké opísať slovami, môžeme ju však bezprostredne vnímať v ich blízkosti. Tatry lákali a inšpirovali bádateľov, umelcov, odvážnych prieskumníkov i všetkých, ktorí ich chceli zblízka zažiť a spoznať. Vďaka chladnej horskej klíme, veľkému počtu jasných, slnečných dní, intenzívnemu slnečnému žiareniu, čistému ovzdušiu, divokej prírode s ihličnatými lesmi, ako aj malebnému, no zároveň dramatickému charakteru horských končiarov sú Vysoké Tatry výnimočným miestom s ozdravnými účinkami.

Ako boli medicínsky preukazované priaznivé vplyvy vysokohorskej klímy Tatier na ľudské zdravie (sú jediným horstvom na našom území s alpským charakterom), pôvodné turistické strediská sa začali rozrastať o liečebné zariadenia. Významnú úlohu v rozvoji kúpeľníctva v oblasti Vysokých Tatier zohral MUDr. Mikuláš Szontágh st., priekopník klimatickej liečby TBC v Uhorsku. Pôsobil v Smokovci ako kúpeľný lekár. V roku 1875 si prenajal neďaleké pozemky, kde založil osadu s názvom Nový Smokovec a vybudoval viacero objektov sanatórií. Niekoľkoročným pozorovaním odhalil, že liečba tuberkulózy je účinná počas celého roka. V sezóne na prelome rokov 1882 – 1883 pokračoval v prevádzke svojich sanatórií aj počas zimy, čo sa stalo dôležitým impulzom pre budovanie nových osád a ďalších sanatórií vo Vysokých Tatrách.¹ Celoročná prevádzka zariadení je rentabilnejšia, budovy sú kapacitne rovnomerne využité a následné zabezpečovanie služieb prináša predpoklady pre trvalé osídlenie obyvateľmi.

Do polovice 20. storočia sa kúpeľná liečba vo Vysokých Tatrách už významne rozvinula, čo so sebou prinieslo aj kvalitnú a typologicky špecifickú architektúru. Z medzivojnového obdobia sa tu nachádzali mnohé, z hľadiska modernej architektúry významné liečebné aj rekreačné budovy. V dôsledku znárodnenia v roku 1948 však prešli všetky kúpele do vlastníctva štátu. Postavenie kúpeľnej liečby v socialistickej spoločnosti vtedajšieho Československa ukazuje ustanovenie zákona č. 43/1955 o československých kúpeľoch a žriedlach, ktorým sa prírodné liečebné kúpele stali „pre svoje liečebné účinky dôležitým činiteľom v starostlivosti o zdravie ľudu“.² Kúpeľná starostlivosť pre obyvateľstvo, chápaná ako prevencia, liečenie i doliečovanie chorôb, sa považovala za hodnotu a „Aby prírodné liečebné kúpele a prírodné liečivé zdroje mohli sa pre tieto účely plne využiť, poskytuje sa im osobitná ochrana a vytvárajú sa najpriaznivejšie podmienky pre ich rozvoj“.³ To predznamenalo systémový, plánovitý prístup aj k budovaniu nových kúpeľných zariadení. Pre ich projektovanie bola v roku 1966 založená projektová organizácia Zdravoprojekt.

Výnimočné klimatické kvality má lokalita Štrbské Pleso, čo podnietilo zámer umiestniť sem sanatórium pre liečbu astmy. Je to najvyššie položená osada Vysokých Tatier, s nadmorskou výškou nad 1300 m.n.m. Rozkladá sa juhovýchodne od jazera Štrbské pleso, jej vznik sa datuje rokom 1872. V čase znárodnenia sa tu už nachádzali liečebný dom Hviezdoslav a Kriváň i ďalšie rekreačné objekty. V päťdesiatych rokoch bol vypracovaný smerný územný plán Štrbského Plesa, kde boli navrhnuté nové hotely a rekreačné zariadenia. Územie bolo chápané ako významné medzinárodné turistické a rekreačné stredisko.⁴ V smernom pláne je situovaný aj objekt „neinf. liečba“ – na tomto mieste sa počítalo s vybudovaním zariadenia pre klimatickú kúpeľnú liečbu. Výstavba v oblasti Štrbského Plesa sa však podľa názoru vedenia Zväzu slovenských architektov v šesťdesiatych rokoch „neuskutočňuje na želateľnej úrovni“.⁵ Preto na podnet Slovenskej inšpekcie pre techniku vyzvalo štyri kolektívy na vypracovanie štúdií, ktoré by preverili situáciu a priniesli nové podnety. Zásadou bolo, že územie má mať v maximálnej miere zachovaný prírodný rámec a výstavbu zariadení pre turizmus je potrebné sústrediť do priestoru medzi staré a nové Štrbské pleso. Podľa komisie najväčší výtvarno-kompozičný prínos mala študijná úloha kolektívu prof. Kramára. Odborná komisia odporučila útvaru hlavného architekta, aby poveril prof. Kramára rozpracovaním konceptu a koordináciou projektov pripravovaných na Štrbskom Plese, aby sa napravila narušená výtvarná jednota prostredia.

Súťaž na sanatórium pre liečbu pacientov s astmou prebehla v roku 1964. Mala priniesť návrhy na samotný objekt, na jeho orientáciu k slnečným stranám, ako aj na riešenie bezprostredného okolia a prístupových komunikácií. Súťaž potvrdila primeranosť výberu lokality pre liečebný areál aj stanovenej kapacity ústavu 315 lôžok, čo „je na hranici možností v danom prostredí Štrbského Plesa“.⁶ Kombinácia cestovného ruchu a kúpeľnej liečby sa všeobecne považuje za nevhodnú, pretože komplexná liečba si vyžaduje kľudné, chránené prostredie. Situovanie sanatória bokom od hlavnej pešej trasy okolo plesa (oproti smernému plánu z päťdesiatych rokov 20. storočia pribudol v území aj Hotel Patria na severnej strane plesa a areál zimných športov) túto ochranu zabezpečilo. Súťaž taktiež preukázala prednosť monoblokového riešenia pred pavilónovým (pavilóny obsahovali neprevetrané a nepresvetlené priestory a neprehľadné vnútorné komunikácie) a optimálnu výšku objektu ústavu do 5 podlaží.

Najvyššie oceneným bol návrh architekta Richarda Pastora. Budovu sanatória navrhol ako jednoduchú líniu, mäkko zalomenú. Prístup a vtedy ešte samostatne navrhnutá spoločenská časť boli na severnej strane. Všetky izby pacientov boli orientované na južnú, slnečnú stranu.

Pri ďalšom projektovaní pokračoval architekt Pastor rozpracovaním víťazného súťažného návrhu. V tom čase pracoval v Stavoprojekte, v ateliéri pre zdravotnícke stavby. Neskôr vznikol projektový ústav Zdravoprojekt, kde pracoval počas celej svojej ďalšej pracovnej kariéry až do roku 1990.

Sanatórium leží na miernom úbočí hory Trigan. Nachádza sa východne od Štrbského plesa, od ktorého ho delí aj potok Mlynica. Zo všetkých strán je obklopené ihličnatým lesom, ktorý vytvára izolačnú bariéru pred návštevníkmi oblasti Štrbského plesa. Pri hmotovom riešení architekt primárne vychádzal z daností terénu a rešpektoval jedinečnú krajinu Tatier: „Predovšetkým išlo o to, riešiť liečebný ústav ako kompaktný celok, ktorý by z diaľkových pohľadov nerušil svojou hmotou panorámu Tatier a z blízkych pohľadov vhodne zapadol do daného prostredia, napr. sledovaním konfigurácie terénu, rešpektovaním veľkých nárazov vetra zo západnej časti a minimálnym porušením vysokého porastu.“⁷ Vďaka tomu je sanatórium citlivo včlenené do prostredia a reaguje naň primeranou mierkou.

Na tomto mieste však treba povedať, že sanatórium vo svojej pôvodnej podobe už neexistuje. Jeho prevádzka bola ukončená v roku 2005. V nasledujúcom roku začala prestavba, ktorej prvou etapou bolo búranie a zachovali sa iba dva fragmenty budovy. Ďalšie etapy už nepokračovali, pretože v roku 2008 prišla finančná kríza, investície boli zastavené a z budovy sa stala ruina. Preto, ak vychádzame zo súčasného stavu, o sanatóriu Helios môžeme ďalej hovoriť iba v minulom čase.

Budova sanatória bola tvarovaná ako dlhá línia s nízkou výškou – štyri nadzemné podlažia. Zalomeniami reagovala na tvar terénu. Fasáda bola vizuálne členená po celej dĺžke iba minimalisticky – zo severu priebežnými pásmi okien a z juhu líniami balkónov. To výrazne posilňovalo jej horizontálny charakter. Prístup k budove viedol zo severu. Jemné zalomenie budovy signalizovalo miesto vstupu, dve krídla vytvárali akúsi ochrannú náruč pre prichádzajúcich. Vstupy boli viaceré. Z pohľadu prichádzajúcich napravo bol vstup pre dospelých, výraznejšie akcentovaný štíhlou, dlhou markízou. Naľavo boli vstupy do časti pre deti. Deti boli delené do skupín: 6 – 15 ročné deti, 3 – 6 ročné deti a karanténa. Tak vznikli tri vstupy. 

Úpravy v okolí sanatória boli maximálne prispôsobené terénu a prirodzene nadväzovali na okolitú voľnú prírodu. Akcentom nástupných priestorov bola monumentálna plastika. Zo severnej strany bol priestor medzi detskou časťou sanatória a úpätím Triganu využitý pre športové ihriská. Z južnej strany bol do zalesneného údolia poniže sanatória umiestnený menší hospodársky objekt.

Sanatórium malo zložitú prevádzku a delilo sa na časť pre deti (150 postelí) a časť pre dospelých (200 postelí). V spodných podlažiach časti dospelých boli vyšetrovne, laboratóriá, rehabilitácia, spoločenské priestory, širokouhlé kino s kapacitou 160 divákov. Oproti vstupu, orientovaná oknami na južnú stranu, sa nachádzala zimná záhrada. Prechádzala dvoma podlažiami a spríjemňovala pobyt hosťom. 

Časti detí a dospelých sa spájali v oblúku. V tejto časti sa na prízemí nachádzali vyšetrovne, na 1. a 2. poschodí boli umiestnené soláriá pre deti. Vzhľadom na to, že pachy z prípravy jedál mohli astmatikom spôsobovať alergiu, bola kuchyňa umiestnená na najvyššom podlaží. K nej boli napojené jedálne pre dospelých a pre deti. Jedálne boli obrátené na juh a otvárali sa z nich nádherné výhľady do okolitej prírody. V časti pre dospelých sa na 3. poschodí nachádzalo aj 15 postelí pre výskum a meteorologická stanica. 

Budova bola dispozičným trojtraktom. Izby boli orientované na juh, juhovýchod a juhozápad, všetky mali balkón. Dôležitý bol dostatok slnečného svitu, nakoľko popri klimatoterapii sa uplatňovala aj helioterapia. Sanatórium malo vybavenie kategórie A hotela. Izby pre dospelých boli jedno a dvojlôžkové, každá s vlastným sociálnym vybavením. V časti detí bolo oddelenie pre školopovinné deti s učebňami a oddelenia pre menšie deti predškolského veku. Na podmienky pre liečbu spomína Ján Bernát, bývalý lekár v liečebnom dome Helios: „Jednak sa tu liečili školské deti, ktoré mali k dispozícii aj základnú školu, mali sme tu aj predškolské detičky, samozrejme, so škôlkou a časom sme tu liečili potom aj detičky mladšie s doprovodom, väčšinou to boli mamičky, babičky, starí otcovia atď. Vybavenosť tu bola na danú dobu špičková. Detičky i dospelí tu mali samostatné bazény, sauny, vodoliečbu, masáže, inhalatóriá, elektroliečbu atď. Samozrejme všetky tieto procedúry by mohli absolvovať aj doma, vo svojom rodisku. Ale čo nemôžu doma absolvovať, je tá blahodarná klíma, to je ten Boží dar, ktorý nám všetkým Tatry dali.“⁸ 

Budova sanatória mala monolitickú železobetónovú konštrukciu a murovaný priečny systém. Vykurovanie bolo riešené systémom krital – rúrkami zabetónovanými v stropoch, takže nikde sa nenachádzali radiátory, ktoré by prípadne mohli zachytávať prach. Boli použité okná s drevenými rámami, čo zohralo úlohu vo výraze budovy. Okná boli prevedené v súvislých priebežných pásoch, ich tmavá farba vytvárala kontrast s pásmi muriva, nastriekanými nabielo materiálom Dikoplast.

Realizácia sanatória začala 27. októbra 1967, ale keďže sa nedostalo do zoznamu prioritných stavieb v súvislosti s prípravou majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970, jeho výstavba sa výrazne spomalila. Otvorené bolo až v roku 1976. Na vysokú kvalitu kúpeľnej liečby v Heliose spomína doktor Bernát: “V tom čase to bolo skutočne jedno špičkové zariadenie, nielen v rámci Československa, ale i v rámci strednej Európy, pretože Štrbské pleso so svojou nadmorskou výškou 1355 m.n.m. boli jedinými vysokohorskými klimatickými kúpeľmi v strednej Európe.” Po roku 1989 ale štát začal utlmovať financovanie kúpeľnej starostlivosti a vo Vysokých Tatrách narastal záujem o služby cestovného ruchu a ubytovacie kapacity. V roku 2004 prešiel Helios do súkromných rúk. Pre nového vlastníka už poskytovanie kúpeľnej starostlivosti nebolo rentabilné, keďže naň štát neprispieval, sanatórium potrebovalo významnú obnovu po rokoch prevádzky a zámerom vlastníka bolo prebudovať ho na kongresový hotel. To všetko viedlo k zatvoreniu liečebného domu v roku 2005. Plánovaná prestavba by znamenala výrazné oklieštenie architektonických a umeleckých hodnôt diela. Prestavba začala búracími prácami v roku 2006, no z dôvodu finančnej krízy boli práce zastavené a budova sa nachádza v stave ruiny. Prišli sme tak o výnimočné dielo, ktorým architekt obzvlášť citlivým spôsobom vniesol čistú a elegantnú estetiku moderny do prírodného prostredia. Jeho význam pre slovenskú architektúru potvrdzuje aj Cena Dušana Jurkoviča, ktorá bola zaň udelená architektovi Richardovi Pastorovi v roku 1977.

Sanatórium Helios je výsostne moderným architektonickým dielom, pričom dôležitú úlohu pri myšlienke jeho vzniku a situovania, pri tvarovaní formy a rozvrhnutí prevádzky zohrala príroda a krajina. Podnety z prostredia pretavil architekt Pastor svojím citlivým, vnímavým prístupom, ktorý je zreteľný aj v jeho autorskom vyjadrení: „Záverom by som sa rád poďakoval všetkým, ktorí sa pričinili o výstavbu tohto rozsiahleho ústavu v krásnej, ale drsnej tatranskej prírode.“^₉

Text je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna – reflexia vybraných diel. Realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Zdroje:

1. Ó hory, ó hory, ó hory. Súčasná architektúra v českých a slovenských horách. Editori Dan Merta, Klára Pučerová. Praha, Galerie Jaroslava Fragnera & Architectura, 2018. 256 s.
2. Zákon č. 43/1955 o československých kúpeľoch a žriedlach. Časť I Úvodné ustanovenia § 1 odsek 1.
3.  Tamže, odsek 2.
4.  KODOŇ, Milan: K súťaži na štátny hotel vo Vysokých Tatrách. Projekt 1, 1959, č. 6 – 7, s. 83 – 95.
5.  ZÁRIŠ, František: Úžitok študijnej úlohy pre oblasť Štrbského Plesa. Projekt 10, 1968, č. 6 - 7, s. 144 - 146, tu s. 144.
6.  IMRICH, Štefan: Súťaž na astmatický ústav. Projekt 6, 1964, č. 12, s. 262, tu s. 262.
7.  VÍTEK, Jaroslav: Rozhoduje poloha, mierka, nevtieravosť. Sanatórium Helios na Štrbskom Plese. Projekt 20, 1978, č. 9 – 10. Slovo autora. S. 15.
8.  Liečebný dom Helios. Dokument zo série Tiene ruín, RTVS 2020. Scenár a réžia: Michal Várošík.
9.  VÍTEK, 1978, s. 15.

Literatúra:

• KODOŇ, Milan: K súťaži na štátny hotel vo Vysokých Tatrách. Projekt 1, 1959, č. 6 – 7, s. 83 – 95.
• IMRICH, Štefan: Súťaž na astmatický ústav. Projekt 6, 1964, č. 12, s. 262 – 265.
• ZÁRIŠ, František: Úžitok študijnej úlohy pre oblasť Štrbského Plesa. Projekt 10, 1968, č. 6 – 7, s. 144 – 146.
• UHLIARIK, Viktor: Astmatický ústav na Štrbskom Plese. Projekt 10, 1968, č. 6 – 7, s. 147.
• PASTOR, Richard – VÍTEK, Jaroslav: Rozhoduje poloha, mierka, nevtieravosť. Projekt 20, 1978, č. 9 – 10, s. 12 – 15.
• Sanatórium Helios, Štrbské Pleso. Architektura ČSR 37, 1978, č. 9 – 10, s. 440.
• ZALČÍK, Tibor – DULLA, Matúš: Slovenská architektúra 1976 – 1980. Bratislava, Veda 1982. 192 s., tu s. 82, 83.
• DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s.
• Ó hory, ó hory, ó hory. Súčasná architektúra v českých a slovenských horách. Editori Dan Merta, Klára Pučerová. Praha, Galerie Jaroslava Fragnera & Architectura, 2018. 256 s.
• ZAIČEK, Martin: Architektúra starostlivosti. In: Architektúra starostlivosti. Slovenské kúpele v druhej polovici 20. storočia. Ed. M. Zaiček, A. Kalinová, P. Hlaváčková. Archimera, občianske združenie 2019. S. 214 – 305.