Moje spomienky na Jozefa Chrobáka

Pred pár dňami sa mi to stalo, keď som sa dozvedel o odchode mne pracovne i ľudsky blízkeho človeka Jozefa Chrobáka. Pokúsim sa preto v tejto mojej knihe trochu zalistovať.
Je šťastím, ak vo svojom živote stretnete človeka, ktorého od prvej chvíle začnete považovať za svoj vzor. Ja som to šťastie v jeho osobe mal.
Spomenul som si na októbrové popoludnie v roku 1973, kedy som sa po štúdiách a prvých rokoch praxe v nitrianskom Stavoprojekte vplyvom zmeny môjho rodinného stavu uchádzal o miesto v rovnomennom banskobystrickom projektovom ústave. Po mojom avizovanom príchode ma z príslušného oddelenia poslali za vedúcim ateliéru A-1 architektom Chrobákom.
Ako mladý, trochu vystrašený adept na nové pracovisko, som zaklopal na dvere jeho pracovne. Otvoril mi sivovlasý pán v okuliaroch s hrubým čiernym rámom. Predstavil som sa, on ma usadil a začali sme debatovať. O všeličom, hlavne o architektúre a procese projektovania. Jeho múdre úvahy mi pripomínali nedávne prednášky mojich profesorov na vysokej škole. Samozrejme zaujímal sa aj o moje názory, ktoré vzhľadom na môj vtedajší rozhľad boli skôr teoretické a intuitívne.
Vonku sa zotmelo, pracovná doba sa dávno skončila, ale my sme stále debatovali. Medzirečou vytiahol z vrecka jeho povestný cestovný poriadok vlakov do Zvolena a to ukončilo náš dlhý rozhovor. Pri rozlúčke mi oznámil, že na druhý deň mám prísť za ním a uvedie ma do pracovnej skupiny v jeho ateliéri. Odvtedy sme v jeho pracovnom kolektíve prežili takmer dve desaťročia.
Jozef Chrobák bol v tom čase ako jediný vedúci ateliéru, ktorý aktívne tvorivo využíval svoj rysovací stôl vo svojej pracovni. Okrem kopy administratívy stíhal riadiť ateliér, projektovať a aj konzultovať rozpracované projekty pri stoloch architektov v jeho ateliéri. Robil to vždy s dôslednosťou jemu vlastnou. Spoločne sme pri týchto sedeniach hľadali filozofiu i optimálne riešenie selekciou z množstva alternatív na preškicovaných duplexoch. Bola to dobrá škola. Tento zažitý prístup k tvorbe uplatňujem doteraz.
Aj výsledky jeho ateliéru tomu zodpovedali a prinášali ovocie. Vo vnútropodnikových i iných súťažiach naše projekty obsadzovali čelné umiestnenia.
Za dosiahnuté výsledky náš ateliér vždy dostal nejaké motivačné odmeny. Spoločne sme ich získali, spoločne sme ich aj minuli. Najčastejšie na výlety za krásami Slovenska, či príležitostné spoločenské posedenia, kde sa patrične utužil pracovný kolektív, ale aj sa obrúsili hrany občasných pracovných nedorozumení.
Už pri mojom prvom takomto výlete sa Jozef, na moje prekvapenie, prejavil ako veselý a zábavný parťák s gitarou, bez šéfovských manierov- a aj sme si potykali... Na tieto spoločné ateliérové akcie a s tým spojené zážitky s bývalými kolegami aj po rokoch radi spomíname.
Naša generácia, ktorá si už toho dosť veľa pamätá, spomína na toto obdobie budovania socializmu ako nie veľmi prajné tvorivému rozletu architektov. Pri presadzovaní svojich tvorivých ambícií sme boli pod silným niekedy neprekonateľným tlakom dodávateľských monopolov. Na výrobných výboroch bolo treba zviesť ťažké diplomatické boje o každý atypický prvok v projekte. Jozef sa týchto rokovaní na tzv. výrobných výboroch našich projektov vždy s nami zúčastňoval. Jeho diplomacia a skúsenosti pri tvrdých názorových stretoch boli veľmi osožné a nápomocné k dosiahnutiu prijateľného kompromisu.
Najviac som jeho prístup k tvorbe i spomínanú diplomaciu, hraničiacu s tvrdohlavosťou v zásadných veciach proti tlaku partnerov výstavby mohol vnímať pri tvorbe nášho jediného spoločného projektu- Domu kultúry vo Zvolene. Bol to náročný projekt kultúrneho objektu riešeného v zložitých priestorových podmienkach zvolenského námestia. Pre mňa a kolegu Lacka Bradiaka ako spoluautorov bol školou filozofie, tvorby, koordinácie, diplomacie či úcty k historickému prostrediu. Zmenené spoločenské pomery stopli jeho realizáciu.
Súčasťou projektantskej práce architekta okrem tvorivej a koordinačnej činnosti je aj korešpondencia či zápisy z rôznych rokovaní. Jozef Chrobák dôsledne korigoval a upravoval ich koncepty nielen po stránke obsahovej, ale aj formálnej. Čistota slovenčiny, či štylistika mu bola „geneticky“ daná, veď bol potomkom rodu, kde patril aj známy slovenský literát Dobroslav Chrobák.

Jozef často a rád spolupracoval s výtvarníkmi pri umeleckom dotvorení ním projektovaných objektov alebo pri pamätníkovej tvorbe. Jeho prostredníctvom som mal možnosť sa s viacerými spoznať osobne a občas aj byť prítomný pri ich tvorivých debatách. Boli to zaujímavé a hlboké hľadania cesty od danej témy k jej filozofii, merítku, priestorovým vzťahom až po technické detaily realizácie. Takto získané skúsenosti s aplikáciou rôznych výtvarných techník v dotvorení architektúry som mohol využiť pri mojich projektoch a aj ako člen komisií SFVU pri posudzovaní predkladaných návrhov.
Koniec 80-tych rokov priniesol značný spoločenský chaos, zabehnuté partnerské vzťahy narušila bezbrehá privatizácia. Zasiahla aj sféru projekcie. Začalo byť málo práce a Stavoprojekt ako veľká loď vplávala do plytkých vôd investícií.
Jozefovi sa roky prehupli cez dôchodkový vek. Jedného dňa ma pozval k sebe na rozhovor a oznámil mi, že už má svoje roky, je značne unavený, ozývajú sa choroby. Navrhol mi, aby som prevzal po ňom ateliér.
Vedel som do čoho idem, napriek tomu som to skúsil. Hlavne s ohľadom na mojich dlhoročných kolegov z ateliéru- hrozilo masívne prepúšťanie. Napriek všetkým ťažkostiam sme zostali najlepším podnikovým ateliérom.
Po istom oddychovom čase Jozef prijal ponuku zvolenskej univerzity, aby zúročil svoje vedomosti a skúsenosti pri vzdelávaní adeptov nábytkového dizajnu. Ako hosťujúci profesor bol autoritou medzi pedagógmi tejto inštitúcie.
Jozef bol značný introvert, čo si v našich súkromných rozhovoroch často vyčítal. Bol príliš opatrný a málokomu dôveroval. Mal veľmi úzky okruh priateľov a aj tí mu postupne navždy odišli. Úprimne sa mi priznal, ako veľmi mu chýbajú.
V posledných rokoch sme sa stretávali sporadicky, hlavne na spolkových akciách či vernisážach výstav. Z času na čas sme si dohodli stretnutie vo Zvolene. Posedeli pri sme v kaviarni, spomínali na prežité časy, zhodnotili sme aktuálnu spoločenskú situáciu. Na moje prekvapenie občas otvoril aj tému duchovných sfér života. Bol aktívny a nápomocný v živote evanjelickej cirkvi. Žiaľ pri posledných stretnutiach dominovali témy chorôb, diagnóz,vyšetrení. Občasný kontakt sme udržiavali internetovými mailami, na môj posledný som už odpoveď od neho nedostal...
Milý Jozef, ďakujem ti za všetko čo sme spolu prežili. Odpočívaj v pokoji.

Jozef Frtús