Národný dom v Banskej Bystrici - významné dielo Emila Belluša oslavuje výročie

O národnom dome aj o Emilovi Bellušovi sme sa rozprávali s jedným z jeho posledných žiakov Jozefom Frtúsom:

16. júna uplynie 90 rokov od položenia základného kameňa Národného domu v Banskej Bystrici. Pozoruhodnej stavby, ktorá dodnes patrí k najvýznamnejším architektonickým počinom a je dielom popredného architekta Emila Belluša, rodáka zo Slovenskej Ľupče. K Banskej Bystrici mal teda blízky vzťah. Patrili ste k jeho posledným žiakom na vysokej škole. Ako ste ho vnímali nielen ako architekta, ale tiež ako človeka?

Na vysokej škole som promoval v roku 1970 a teda som pána profesora ešte zažil počas mojich štúdií. Pre mňa je osobnou spomienkou a vzácnosťou fakt, že ma na Fakultu architektúry SVŠT prijímal ako člen prijímacej komisie a aj som skončil spolu s ním pôsobenie na škole. Žiaľ, on nedobrovoľne vplyvom politickej „socialistickej normalizácie“ v roku 1970. Vtedy spolu s ním museli našu školu opustiť jej najvýznamnejšií profesori-pedagógovia. Patrím teda do ročníka jeho posledných žiakov.

Profesor Belluš bol významnou a uznávanou osobnosťou a autoritou nielen na našej škole, ale aj v kultúrnom a spoločenskom živote. Odviedol obrovský kus práce pedagogickej, publikačnej, organizačnej a tvorivej. Výrazne sa pričinil o vznik Fakulty architektúry, kde pôsobil ako profesor 30 rokov. Bol nositeľom najvyšších ocenení – okrem iných titulu národný umelec a ako jediný architekt aj titulu akademik.Po ňom je pomenovaná národná cena Spolku architektov za celoživotné dielo súčasných architektov. Jeho kolonádový most v Piešťanoch bol zaradený medzi zaujímavejšie stavby sveta! Bellušove diela sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Nám prednášal typológiu občianskych stavieb. Jeho menom sú na znak úcty pomenované ulice v Banskej Bystrici, Bratislave i Prahe.

Priblížte nám vzťah architekta Belluša k mestu Banská Bystrica.

Emil Belluš mal k Banskej Bystrici naozaj blízky vzťah napriek tomu, že tu prežil iba 16 rokov svojho života. Rodina sa presťahovala zo Slovenskej Ľupče do Banskej Bystrice, keď mal 3 roky. Bývali v dome č.10 v Dolnej ulici. Mladý Emil Belluš v našom meste okrem základnej školy absolvoval štúdium na miestnom gymnáziu.Vo vysokoškolských štúdiách pokračoval na technickej univerzite v Budapešti. Tu jeden rok študoval architektúru, avšak po vzniku Československej republiky (1918) prestúpil na ČVUT do Prahy, kde štúdiá dokončil. Na krátky čas sa vrátil aj do Banskej Bystrice, kde však zrejme nenašiel dostatočný priestor na uspokojenie jeho tvorivých ambícií. Ateliér si zriadil v Bratislave. To však neznamená, že na Banskú Bystricu zanevrel. Skôr naopak.

Bellušovi rodičia sú pochovaní na evanjelickom cintoríne v hrobe, ktorý im on navrhol. Spolu s nimi je tam pochovaná aj jeho sestra Elena, akademická maliarka. Snáď všetci poznáme jej veľmi pôsobivé dielo otočných kovových segmentov pri katafalku v obradnej sieni krematória v Banskej Bystrici.

Teda s našim mestom zostal v tvorivom kontakte. Ktoré diela vytvoril pre Banskú Bystricu?

Bolo ich viac, nie všetky jeho projekty boli realizované. Dokonca vypracoval aj regulačný plán mesta (1940). Ešte ako vysokoškolák vyprojektoval oblúkový most cez Hron na konci Národnej ulice (1924), ktorý si starší občania pamätajú.Ten však ustupujúci partizáni počas vojny vyhodili do vzduchu. Jeho pôvodný vzhľad zostal iba na starých fotografiách. Z nerealizovaných projektov spomeniem súťažné návrhy budovy Národnej banky v Národnej ulici či banky Slávia, na mieste terajšej pošty.Okrem toho vyprojektoval zopár rodinných domov a nerealizovanú budovu psychiatrického pavilónu Krajskej nemocnice. Isto najznámejšie jeho realizované diela v našom meste sú budova terajšej Slovenskej sporiteľne (1936) na Námestí Š. Moysesa a hlavne Národný dom (1930).

Čo bolo impulzom k tomu, aby v Banskej Bystrici vznikla takáto výrazná stavba akou nesporne Národný dom je?

Myšlienka postaviť nový kultúrnospoločenský stánok v meste vznikla po požiari v roku 1908, ktorý zničil mestské divadlo vo dvore radnice na námestí. Banská Bystrica tak stratila jediný a obľúbený priestor s týmto zameraním. Bolo potrebné vybudovať nové kultúrne zariadenie, ktoré mesto veľmi postrádalo. Mestskí páni intenzívne zvažovali polohu i funkcie, ktoré by mala takáto nová budova obsahovať. Bola to“srdcovka“ aj známeho mešťanostu Júliusa Csesznáka, ktorý neúnavne organizoval prípravu jej výstavby. A nemala to byť hocijaká stavba. Eufória po vzniku samostatnej republiky aj s ohľadom na polohu Banskej Bystrice v srdci Slovenska dávala tejto stavby tie najvyššie ambície. Mala to byť monumentálna budova zastupujúca „vec národnej kultúry slovenskej“.

Nebolo to jednoduché rozhodovanie.

To isto nie. Je to na dlhé rozprávanie, preto sa to pokúsim skrátiť. Banská Bystrica bola v tom čase pomerne malé mesto. Občania chceli mať takú významnú budovu na námestí. Najprv pre účel jej výstavby mesto kúpilo na námestí dva domy. Krátko nato prišla 1.svetová vojna a s ňou iné starosti, ako stavať divadlo.

Nastala však šťastná zhoda okolností.V tom čase Lesné riaditeľsvo začalo búrať svoju budovu ( kammerhoff) na námestí a nahradilo ju novostavbou (1918) v prevedení, ako ju dnes poznáme (budova Lesov SR). Vytvorenie podjazdu v prízemí otvorilo nové možnosti využitia vzácneho územia, ktoré dovtedy slúžilo pre záhrady a hospodárske objekty domov námestia. Tento, podľa mňa historický počin, bol počiatkom vzniku najnovšej exluzívnej ulice v historickom jadre mesta- terajšej Národnej ulice. Lobovaním u ministra pôdohospodárstva mesto výhodne získalo od Lesného riaditeľstva pozemok záhrady vo dvore úradu a prikúpilo aj pozemky od súkromníkov až po Hron. 

Našli sa aj bohatí investori, ktorí v tejto novej ulici súbežne pripravovali zhmotniť svoje investície. Boli to bankové inštitúcie, ktoré v tejto lukratívnej polohe začali stavať svoje bankové domy ( Živnostenská banka, Národná banka) spolu aj s luxusnými bytmi pre svojich zamestnancov. Na stavbu budovy YMCA bol použitý zahraničný kapitál.

Už vtedy bolo rozhodnuté aj o vytvorení parku z oboch strán budovy Národného domu, ktorý túto ulicu spríjemňuje. Neskôr takto vzniklo povestné bystrické korzo až po Urpín.

Príprava výstavby Národného domu s redutou išla svojou cestou. Keď sa konečne mestskí páni dohodli na stavebnom programe, teda obsahu tohto objektu, bolo vypísaných niekoľko architektonických súťaží. Zúčastňoval sa ich aj Emil Belluš a dosahoval popredné umiestnenia. Posledná vyzvaná súťaž bola vypísaná v roku 1926. Vyhral ju Emil Belluš ako mladý architekt iba 3 roky po skončení svojich štúdií...

Bola to od neho veľká odvaha...

To s vami súhlasím.Veď dobre viem, čo obnáša práca na takomto zložitom a náročnom projekte pre architekta i jeho spolupracovníkov. V jeho prípade bez väčších praktických skúseností. A bez dnešných počítačov... Aj to dokazuje Bellušov talent a opodstatnené ambície. Samozrejme, ako sa dá dočítať v archívnych záznamoch, boli problémy s termínmi, chybami projektu, zmenami počas výstavby... I súdy boli. Nakoniec sa spory priateľsky urovnali.

Národný dom nie je zaujímavý iba ako stavba – je to nepochybne jeden z kľúčových objektov Národnej ulice. Ako ho vidíte v kontexte ostatných stavieb Národnej ulice?

Pri pohľade na architektúru tejto stavby si musíme uvedomiť historický kontext s dobou v ktorej vznikla. V našom prípade je to veľmi jednoduché a priam učebnicové- stačí pozrieť sa na dve výrazné budovy v jej priamom okolí. Boli postavené v takmer rovnakom čase a aké sú odlišné. Národná banka pripomína klasickú taliansku palácovú architektúru, YMCA s jej eklektickou architektúrou napodobňuje a preberá rôzne historické slohy hmotovým členením a plastickým zdobením jej fasád. Belluš vytvoril budovu s inými - novými kompozičnými i tvaroslovnými princípmi.

V čom je podľa vás táto stavba výnimočná z pohľadu súčasníkov – tak po historickej, ako aj architektonickej stránke?

Odpoveď na túto otázku je zrejmá z horeuvedeného porovnania architektonických princípov aplikovaných na troch konkrétnych stavbách, ktoré sa stretli v jednom priestore a v takmer rovnakom čase.Doslova na jednej križovatke ciest. Bellušova stavba, zrejme aj pod vplyvom jeho pražských štúdií prejavuje znaky nastupujúceho modernizmu, ktorý ornament zavrhol. Kladie dôraz na kompozíciu a vrstvenie hmôt, proporcie otvorov, fasády sú ploché. V stvárnení a pojednaní fasád je vyjadrená mnohorazy aj vnútorná funkcia priestorov.

Bellušovým obľúbeným až imidžovým fasádnym materiálom je travertín. Na budove Národného domu to nemohlo byť ináč. Dominantné prevýšené prízemie s kaviarňou i piliermi akcentovaný predsadený spoločný vstup do opery i kaviarne sú obložené travertínom. Budove to dodáva istú vážnosť i eleganciu... V tom čase sme travertínové lomy mali doma – ťažili ho na Spiši. Rovnaký princíp Belluš uplatnil aj na jeho druhej banskobystrickej stavbe Slovenskej sporitelni, kde štruktúrovaný kamenný obklad prechádza do výtvarného diela - travertínového reliefu od maliara Martina Benku. Snáď najväčšiu „travertínovú virtuozitu“ dosiahol na budovách Národnej banky (terajšieho Najvyššieho súdu), hoteli Devín, či hlavnej radnici v Bratislave.

Národný dom spája operu, reštauráciu aj hotelovú časť. V čom je takéto spojenie výnimočné?

Myšlienka alebo zámer postaviť takúto polyfunkčnú budovu sa aj dnes vo svete “nosí“. Veď jednotlivé funkcie hlavne pri veľkých spoločenských podujatiach sa veľmi príjemne dopĺňajú.

Stavebný program budovy banskobystrického Národného domu sa veľmi ťažko rodil. Vysoké ciele, ktoré do pripravovanej budovy mestskí páni vkladali sa viackrát ukázali ako nereálne z hľadiska obmedzenej rozlohy pozemku i financií. Pre architektov to bola ťažká téma, keď museli v projekte skĺbiť náročné estetické, prevádzkové, bezpečnostné,finančné, technické a všetky ostatné kritériá.

Pri takýchto viacúčelových stavbách v obmedzených priestorových podmienkach často dochádza k tomu, že niektorá funkcia je potlačená na úkor iných. To platí aj o tejto stavbe. Isto by o tom vedeli rozprávať hlavne divadelníci z opery, ktorí dlho trpeli nedostatkom priestoru pre moderné scénické potreby i obmedzenom rozsahu zázemia divadla. Isto aj preto v histórii Národného domu dochádzalo k častým prestavbám a úpravám podľa požiadaviek aktuálneho užívateľa.

Do akej miery tieto zásahy ovplyvnili pôvodnú stavbu?

Prvé zásahy do stavby boli prevádzané už počas jej výstavby alebo krátko po nej. Okrem iných bol vybúraný otvor v podlahe hlavnej sály, ktorým bolo možné presúvať stoličky z hľadiska do suterénu.Takto mohla byť sála využitá aj na tancovačky. Pôvodne mala kapacitu spolu s balkónom a galériou až 900 divákov, z toho 200 stojacich. Pri dnešných normách je to podstane menej.

Počas užívania boli tlaky na zmeny stavby aj od prenajímateľov reštauračnej časti a zrušená bola aj kolkáreň v podzemí. Veľká prestavba sa udiala v roku 1935. Na vypracovanie projektov zorganizovali vyzvanú súťaž 4 architektov, medzi nimi aj Belluša, ale on súťaž neoboslal. Ďalšia prestavba, bez vedomia a súhlasu autora, bola prevedená v 50-tych rokoch hlavne v zázemí divadla ( povrazisko,skúšobne,strecha) a v interiéroch kaviarne. Relatívne najzachovanejší zostal strop hlavnej sály opery s pôvodnými kubistickými svietidlami a maliarska výzdoba českého maliara Františka Kyselu. Zachovala sa aj väčšina veľkorozmerových obrazov Júliusa Flachého, banskobystrického maliara s vedutami mesta a alegorickými výjavmi v kaviarnia, foyeri a iných interiéroch. Pokiaľ viem Belluš bol týmito prestavbami dosť znechutený...

Najnovšia prestavba po roku 2008 sa dotkla hlavne zázemia javiska s povraziskom, skúšobní, prevádzkových priestorov a podkrovia, čím sa podstatne zlepšil užívateľský štandard opernej scény. Som rád, že do foyeru opery bola v tom čase inštalovaná busta tvorcu Národného domu architekta Emila Belluša. Je to posledná a trvalá pocta tomuto výnimočnému človeku.