Jozefovské spomienky na nášho profesora Jozefa Lacka

V tomto roku sme si pripomenuli sté výročie narodenia Jozefa Lacka, architekta a pedagóga, ktorý patril medzi kľúčové osobnosti slovenskej architektúry 20. storočia. Jeho meno nesie aj "Cena profesora Lacka", ktorá patrí k najprestížnejším študentským cenám. (Udeľuje ju Spolok architektov Slovenska v spolupráci s Fondom výtvarných umení. Stala sa prestížnou študentskou súťažou, pričom hlavná cena sa každoročne udeľuje autorovi najlepšej diplomovej práce v danom akademickom roku, absolventovi ktorejkoľvek zo škôl s architektonickým zameraním na Slovensku. Je prestížnym ocenením, ktoré je potvrdením výnimočnosti absolventa). Najlepších absolventov a ich práce priebežne uverejňujeme aj na našej stránke. Nedávno si storočnicu narodenia pripomenula aj Fakulta architektúry STU spomienkovým kolokviom aj s výstavou reflektujúcou tvorbu Jozefa Lacka - osobnosti, ktorá dlhé roky pôsobila na jej pôde. 

Dnes si Jozefa Lacka pripomenieme trochu iným spôsobom. Stretnutie bývalých študentov povestného "Jozefského ateliéru" zorganizoval Jozef Frtús (ako ináč - jeden z jeho absolventov). Ďakujeme za zaujímavé spomínanie a peknú kresbu:

Spomienky, príbehy či obyčajné rozprávanie obyčajne vrcholí pointou, ktorá ich robí zaujímavejšími a snáď aj zapamätateľnejšími. V mojom spomienkovom pripomenutí nášho ateliérového profesora Jozefa Lacka toto pravidlo vedomo porušujem - začínam pointou.

V „diplomovkovom semestri“ roku 1970 sa v jeho ateliéri na katedre občianskych stavieb Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave sformovala skupina desiatich študentov, z ktorej celá pánska polovica bola nositeľom mena JOZEF. A aby toho nebolo málo - aj náš pán profesor bol JOZEF. Ostatné boli dievčence. Nepodarilo sa mi vypátrať, či to bola náhoda. Pre úplnosť doplním aj naše priezviská - Žiaran, Kaliský, Danák, Smida, Frtús. Žiaľ, ten prvý v poradí už nie je medzi živými.

Vo svojom krátkom a odľahčenom príspevku chcem priblížiť osobnosť nášho profesora cez bežné zážitky a autentické postrehy z prostredia jeho ateliéru. Tu sme v poslednom semestri tvorili naše záverečné diplomové práce pod jeho pedagogickým dohľadom. Pri konzultáciách sa individuálne venoval každému z nás. Sadal si od stola k stolu a musel mať pripravený duplex, čiernu fixku a nami vyškicované alternatíne riešenia. V úvodných fázach korekcie naše nápady s hundraním zmietol zo stola, ale postupne myšlienky, ktoré stáli za to rozvíjal ďalej. Niektoré kolegyne si nad jeho pedagogickými metódami aj poplakali...

Témou mojej diplomovej práce bol medzinárodný hotel pri Dunaji. Bola to konkrétna lokalita v uzávere Hviezdoslavovho námestia v Bratislave. Zadanie si vyžadovalo riešiť zložité priestorové, dopravné, prevádzkové i kompozičné vzťahy. Nad tým všetkým trónila dominanta bratislavského hradu. Konzultácie s ním a jeho usmernenia boli pre mňa veľká škola toho, ako zvládnuť aj takú zložitú tému.

Pán profesor dbal na grafickú estetiku a kompozíciu architektonických výkresov - každý výkres musel byť ako obraz. Aj za cenu niekedy formálnych grafických úprav. V zložitejších prípadoch požadoval pracovný model.

Veľmi efektívne tento problém vyriešil Jožko Žiaran, ktorý ako tému svojej diplomovky riešil Vysokú školu výtvarných umení na bratislavskom podhradí. Cestou do školy našiel asi päťkilový zaujímavo tvarovaný kameň, ktorý s hrmotom položil na svoj pracovný stôl a povedal - „tak toto bude VŠVU“. A naozaj, surovú kamennú hmotu naplnil požadovanými funkciami lokalitného programu v rezoch i pôdorysoch a vzniklo originálne dielo. Jožko bol síce svojrázny, ale veľmi talentovaný a u profesora snáď najviac obľúbený.

Občas sa stalo, že nás profesor zaskočil. Naakumulované napätie bolo treba uvolniť. Pamätám si ako mi strčil do ruky sto korún a poslal ma kúpiť do viechy na Vysokej zopár litrov sudového vína. On fľašové nepil, vraj ho od neho bolí hlava. Sem-tam sme si zľahčili - pod vodovodom sme odlepili vinetku a urobili z fľašového sudové... A hlava nebolela.

Spomínam si na naše posledné spoločné ateliérové stretnutie s našim pánom profesorom na chatke našej spolužiačky pri Bratislave. Opadlo napätie po úspešnom obhájení našich diplomových prác a záverečných skúšok. Pán profesor prijal naše pozvanie na toto veselé posedenie. Dobre sa bavil a veľa spomínal aj na jeho štúdiá v Prahe. Okolo polnoci nasadal do privolaného taxíka za nášho bujarého rozlúčkového spevu vtedajšieho hitu Rity Pavone „Jó Pepo, Pepo ty jsi král...“ Priatelia a kolegovia ho totiž volali Pepo.

Takto skončili pre nás krásne šesťdesiate roky minulého storočia - roky Beatles, Rollingstones, Elvisa, hippies, aj osláv víťazstiev našich hokejistov nad Rusmi, ale aj okupácie spojeneckých armád.

V republike nastala tvrdá socialistická normalizácia. Smutná je skutočnosť, že spomínaný „jozefovský ateliér“ nášho profesora Lacka bol jeho posledný v jeho účinkovaní na škole. Začiatkom sedemdesiatych rokov spolu s ním odstránilo reformné vedenie z našej alma mater mnohých renomovaných odborníkov-pedagógov.

Avšak ako sa hovorí - všetko zlé je na niečo dobré. Profesor Lacko svoj talent, vedomosti a skúsenosti mohol naplno využiť v projektovej sfére. Veď známe trio Lacko-Kušnír-Slameň svojim súťažnými návrhmi, projektami a realizáciami dlhé roky dominovala na našej architektonickej scéne. Na mnohých projektoch spolupracoval aj so svojimi bývalými žiakmi.

Najznámejšou realizáciou nášho profesora Lacka je bratislavský most SNP. Je to známa skutočnosť, ale zmieňujem sa o nej zámerne. Spomínam si na epizódu, ktorú rozprával člen nášho jozefovského ateliéru Jozef Danák na jednej z našich ročníkových stretávok.

V roku 1972 s veľkou parádou otvárali tento slávny most . Veľa papalášov, davy ľudí,veľká paráda. „Išiel som sa na to pozrieť zblízka a na dunajskom nábreží som videl osamelého, o stĺp opretého človeka. Prišiel som bližšie ku nemu - bol to náš profesor Lacko. S údivom a prekvapením som ho pozdravil a spýtal sa ho, prečo nie je tam medzi nimi, veď je to jeho dielo. Jeho odpoveď „No vidíte“ so slzou v oku hovorila za všetko. Aj taká bola doba…

Ing. arch. Jozef Frtús, Banská Bystrica