Laureátom Pritzkerovej ceny 2019 sa stal japonský architekt Arata Isozaki

Medzinárodná porota zložená z architektov, kritikov a historikov architektúry určila víťaza v tajnom hlasovaní z viac ako päťsto mien, ktoré boli navrhnuté v otvorenej nominácii. Slávnostné odovzdávanie prebehlo vo Versailles.

Po minuloročnom víťazstve indického architekta Balkrishnu Vithaldasa Doshiho porota tento rok ocenilla ďalšie "veľké meno". Arata Isozaki dostal ocenenie za celoživotné dielo, v ktorom prepojil "globálnu dôležitosť s miestnymi tradíciami", píše sa vo vyhlásení. 

Rodák z mesta Óita naprojektoval viac ako sto architektonických diel vrátane mnohoúčelovej športovej haly Palau Sant Jordi v Barcelone pre letné olympijské hry v roku 1992 či Múzeum súčasného umenia (MOCA) v Los Angeles. 

"Isozaki je priekopníkom v chápaní, že potreba architektúry je globálna i lokálna; že tieto dve sily sú súčasťou jedinej výzvy," uviedol pri vyhlasovaní laureáta tohtoročnej ceny predseda poroty Stephen Breyer.

Životopis

Narodil sa na najjužnejšie položenom ostrove Japonska Kyushu. Od roku 1953 navštevoval Fakultu architektúry na Tokijskej univerzite, ktorú úspešne ukončil v roku 1954. Po ukončení štúdií získal prácu u významného architekta Kenzo Tangeho. V roku 1963 si založil vlastný ateliér pod názvom Arata Isozaki & Associates. Od roku 1964 prednášal na Tokijskej univerzite. Hosťoval napríklad aj na Harvardovej univerzite, Yale, alebo UCLA. 

Tvorba

V čase, keď sa začal venovať architektonickej tvorbe (neskoré 50. roky) vládol v Japonsku smer metabolistov. Po úpadku metabolistckých myšlienok nastúpila takzvaná „Nová vlna“ architektov, ktorá sa stala známou najmä vďaka strednej generácii architektov, medzi ktorých patril Arata Isozaki, či Kazuo Šinohara. 

Isozaki sa dostal do povedomia ľudí nielen ako architekt verejných stavieb, ale aj ako kritický intelektuál, či porotca vo veľkých architektonických súťažiach. Jeho kariéra po odchode z ateliéru Kenzo Tangeho začala návrhom pobočky banky Fukuoka na ostrove Kjúšu v Japonsku (1966). Na 14. trienále v Miláne predstavil zásadný exponát -  labyrint, ktorým sa uviedol na medzinárodnom fóre v roku 1968. Išlo o revolučné dielo poňaté - multimediálne predstavenie hirošimskej tragédie. Týmto dielom si získal miesto a reputáciu u európskych avantgardistov.

Na trienále sa stretol so skupinou Archigram, ako aj s Hansom Holleinom, ktorého tvorbou sa v neskorších návrhoch nechal inšpirovať, najmä v otázke citu pre výber a kombináciu materiálov. 

Za vyvrcholenie jeho tvorby sa považuje Múzeum Gunma, realizované v rokoch 1971 až 1974. Táto stavba bola reakciou na miznutie tradičnej japonskej architektúry v modernom Japonsku.

Arata Isozaki narába s nezvyčajnými kombináciami materiálov ako kameň, kov a drevo. Stavby sú charakteristické smelosťou formy, plnými, mohutnými objemami, zaujímavou farebnosťou. Často využíva horné osvetlenie, ktoré dovoľuje realizovať dôležité fasády bez štandardných okenných otvorov. Architektúru chápe ako hru čistých foriem, ekonomicky, funkčne a technicky precízne riešených detailov. Kombinuje prvky tradičnej japonskej kultúry a architektúry s moderným západným štýlom, respektíve postmodernizmom, čo zhrnul nasledovne: "Ako architekt naozaj nasledujem západnú kultúru, ale vyrástol som v Japonsku a mám v sebe jeho kultúru."

Výber z realizovaných stavieb:

Ranná kariéra Isozakiho odštartovala povojnovou prestavbou Japonska v jeho rodnom meste Ōita na ostrove Kjúšu.

Prefekturálna knižnica Ōita (premenovaná na Ōita Art Plaza), 1962-66

Múzeum moderného umenia Gunma, Japonsko, 1971-74

Múzeum moderného umenia v prefektúre Gunma, bolo prvou Isozakiho realizáciou tohto typologického druhu. Stavba je založená na koncepte " galérie ako prázdneho priestoru". Objekt je zložený zo systému kubických hmôt, ktoré tvoria primárnu obdĺžnikovú chrbticu s dvoma vyčnievajúcimi krídlami. Koncepcia kocky prechádza do interiéru (lobby a expozícia), ako aj do vonkajších priestorov vrátane vonkajšieho bazénu, v ktorom sa objekt zrkadlí. Múzeum sa rozšírilo o reštauráciu (1994) a súčasnú galériu (1997), ktoré pokračujú v pôvodnom geometrickom prístupe.

Hlavná knižnica Kita-Kyushu, Fukuoka, Japonsko, 1973-74 

Ústredná knižnica Kitakyushu bola inšpirovaná návrhom architekta Étienna-Louisa Boullée na Francúzsku Národnú knižnicu (1785). Izosaki realizoval modernú interpretáciu neoklasicitných klenutých stropov (prefabrikovaný betón). Dve veľké valené klenby prebiehajú paralelne so zakrivením pôdorysu, kontrastujú s obdĺžnikovými oknami.

Tsukuba Center Building, Ibaragi, Japosnko, 1978-83 

Tsukuba Center Building, sa nachádza v jednom z prvých miest vybudovaných v povojnovom Japonsku. Občianske centrum má evokovať nový začiatok postavený na vojnových ruinách. Komplex pozostáva z koncertnej sály, informačného centra, hotela, reštaurácií a nákupných zariadení - všetky funkcie, ktoré sú potrebné na to, aby dali novému mestu život. Projekt vytvára zapustené námestie alebo "fórum". Fasády, ktoré stoja pred námestím, majú rôzne formy s kontrastujúcimi materiálmi, ako sú leštený hliník, betón, žula, leštený a keramický obklad.

Múzeum súčasného umenia, Los Angeles, U.S.A. 1981-86 

Stavba v Los Angeles bola prvou realizáciou architekta mimo jeho rodného Japonska. V náročnej lokalite vznikla zapustená budova s ​​červeným pieskovcovým fasádami, ktoré kontrastujú so štíhlymi "sklenenými" vežiakmi v bezprostrednom okolí. Klenutá medená strecha a pyramídy vyčnievajú na povrch a zvádzajú návštevníkov do štyroch podzemných podlaží galérie.

Palau Sant Jordi, Barcelona, Španielsko 1983-90

Štadión navrhnutý pre letné olympijské hry v roku 1992 zostáva dodnes najväčším krytým športovým zariadením v Barcelone. Stavba s kapacitou 17 000 návštevníkov je čiastočne zapustená do úbočia Montjuïc. Masívna strecha je prerušená líniou konvexných svetlíkov. Zdvíhanie prefabrikovanej oceľovej konštrukcie strechy trvalo 20 dní. Na stavbe nájdeme miestne materiály (pálená tehla, travertín…).

Umelecká veža Mito, Ibaragi, Japonsko, 1986-90

Expresívne tvarovaná veža je súčasťou kultúrneho komplexu pozostávajúceho z divadla, performance centra, a galérie moderného umenia. Stavba bola inšpirovaná Nekonečným stĺpom Constantina Brancusiho (1938). Kompozícia je zložená z 56 rôzne orientovaných trojuholníkových plôch.

Slávnostná sieň, Nara, Japonsko, 1992-1998

Slávnostná sieň v meste Nara je výsledkom medzinárodnej súťaže, ktorú vyhral Isozaki. Bola dokončená na sté výročie samosprávy a výstižne spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Vzhľadom na jej polohu a orientáciu je budova navrhnutá ako výrazný solitér. Architektúra preberá prvky neďalekého a tiež prominentného chrámu Todaiji (734 n.l.) Jemné zakrivenie a sivá keramická dlažba odkazuje na japonskú tradíciu. Interiér sa dokáže prispôsobiť najrôznejším akciám, či konferenciám.

Casa del Hombre, A Coruña, Španielsko, 1993-95

Interaktívne vedecké múzeum, venované histórii ľudstva, stojí nad zálivom Orzan na mieste, ktoré bolo kedysi kameňolomom. Vonkajší oblúk tvorí zakrivenú ochrannú stenu, ktorá sa podobá na plachtu. Plášť je obložený bridlicovými panelmi. Opačná, vonkajšia stena, je obložená miestnou žulou. Mäkký geometrický tvar kontrastuje s ostrými hranami budovy.

Múzeum keramiky, Gifu, Japonsko, 1996-2002

Stavba v kaskádovitom údolí. Objekt nadväzuje na topografiu terénu prostredníctvom stupňovitých vonkajších terás a vyhliadkových “palúb”. Prepojenie s prírodným prostredím znásobujú rozsiahle presklené steny. Architekt opäť pracuje s lokálnymi materiálmi (tehly a keramika). Múzeum zahŕňa konferenčné sály, čajovne a verejnú dielňu.

Štadión ľadového hokeja, Turín, Taliansko 2002-06

Stavba bola navrhnutá pre zimné olympijské hry v roku 2006. Architekt sa opäť rozhodol zapustiť dve zo štyroch podlaží pod úroveń terénu. Športovisko s kapacitou 12 000 návštevníkov tak nevyčnieva nad úroveň susedného štadióna z roku 1934. Vonkajší plášť je z nerezovej ocele. Adaptovateľné usporiadanie interiéru predurčuje štadión okrem športových udalostí aj na iné kultúrne akcie.

Allianz Tower, Miláno, Taliansko, 2003-2014

Sídlo globálnej spoločnosti finančných služieb. Extrémne úzka veža (207 m - výška je viac ako desaťnásobok šírky). Proporcie si vyžadujú dodatočnú stabilizáciu: dve betónové jadrá dopĺňajú obvodové nosníkové pásy. Na širších stranách ju podopierajú dva páry oceľových pilierov ukotvené na jedenástom poschodí. Pravouhlá konštrukcia je opláštená organicky tvarovanou presklenou fasádou.

Katarské národné kongresové centrum, Doha, 2004-11

Ako jedno z najväčších výstavných centier na Blízkom východe môže Katarské národné kongresové centrum hostiť naraz až 10 000 ľudí v rámci troch hlavných sál a flexibilných zasadacích priestorov. Exteriér evokuje dva stromy - inšpirované drevinou Sidrat al-Muntaha (v islamskom svete svätý strom), ktorý symbolizuje koniec siedmeho neba. Za týmto netradične tvarovaným nosným prvkom prebieha rozsiahla presklená fasáda. Budova sa dočkala ocenenia premysleného ekologického konceptu.

Koncertná hala Šanghaj, Čína, 2009-14

Šanghajská symfonická sála bola v roku 2014 otvorená pri príležitosti osláv 135. výročia najstaršieho orchestra v Ázii - Šanghajského symfonického orchestra. V spolupráci s odborníkmi na akustiku boli navrhnuté dve sály s kapacitou 1200 a 400 poslucháčov. Budova sa nachádza v srdci bývalej francúzskej koncesie v Šanghaji. Založenie stavby zabezpečuje odizolovanie vibrácií z blízkej trate metra. V interiéri sú nainštalované pohltivé akustické dosky z tkaných bambusových vlákien, na podlahách je použité drevo cypru Hokkaido. Terakotové tehly zvýrazňujú exteriér budovy.

Nová archa - nafukovacia hala pre performance vystúpenia, 2011-2013, 2014 - Miyagi, 2015 - Fukušima, 2017 -Tokio, Japonsko

Spojené úsilie umelca Anisha Kapoora a architekta Arata Isozakiho. Nafukovacia sála putovala časťami krajiny, ktoré postihlo prírodné, či iné nešťastie. Nafukovacia koncertná sála tvorí amorfný amfiteáter, s kapacitou 500 až 700 divákov. Tenká membrána sa môže rýchlo nafúknuť a vyfúknuť. Kompaktné rozmery po zložení ju predurčujú na častú prepravu.

Pritzkerovu cenu (Pritzker Architecture Prize), udeľuje Hyattova nadácia (Hyatt Foundation). Je prestížne ocenenie v oblasti architektúry, inšpirované Nobelovou cenou. Cenu založili v roku 1979 Jay Pritzker, podnikateľ a filantrop, zakladateľ hotelovej skupiny Hyatt, a jeho žena Cindy Pritzkerová. Okrem prestíže je reprezentovaná medailou a finančnou odmenou vo výške 100 000 dolárov. Nominácia je otvorená komukoľvek. Medzinárodná porota zložená z architektov, kritikov a historikov architektúry z nich určuje víťaza v tajnom hlasovaní.

Isozaki je celkove 46. držiteľom tohto ocenenia a ôsmym architektom z Japonska, ktorému sa dostalo tejto pocty.

Medzi laureátmi Pritzkerovej ceny za architektúru sú napríklad Oscar Niemeyer (1988, Brazília), Renzo Piano (1998, Taliansko), Norman Foster (1999, Británia), Jörn Utzon (2003, Dánsko) či Zaha Hadidová (2004, Británia).

Zdroj: tlačová správa Pritzker prize