Výročné ceny SAS 2019

V článku prinášame krátky súhrn a predstavujeme jednotlivých laureátov.

Cenu Dušana Jurkoviča udelil Spolok architektov Slovenska už 55-krát. Architektonická cena s najväčšou tradíciou u nás sa udeľuje autorovi, alebo autorskému kolektívu za dielo, ktoré prispieva k zvýšeniu úrovne a prestíže architektonickej tvorby na Slovensku.

Cenu Dušana Jurkoviča 2019 sa rozhodla udeliť architektonickému dielu: Monument Majer (Dielo sme podrobne predstavili tu).
Autori: Benjamín Brádňanský, Vít Halada, Maroš Greš
Spolupráca: LABAK (krajinná architektúra)
Rok dokončenia: 2019
Lokalita: Banská Bystrica - Majer

Okrem Ceny Dušana Jurkoviča bola dnes udelená aj Cena Emila Belluša za celoživotné dielo a Cena prof. Martina Kusého za publikačnú činnosť v oblasti architektúry.

Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo udelilo prezídium Spolku architektov Slovenska historičke architektúry PhDr. Kláre Kubičkovej, PhD. 

 Laudácio Henriety Moravčíkovej:

Best regards to Klara!

We will never forget the Sliač conference. It was the best in the history of docomomo!

Vážená pani doktorka, milé dámy a páni,

Prepáčte, že začínam svoju reč citátom a ešte k tomu v cudzej reči. V prípade pani doktorky Kláry Kubičkovej som ale nemohla inak. Tieto slová počúvam už viac ako 15 rokov na každej konferencii, na každom stretnutí s kolegami z medzinárodnej organizácie na dokumentáciu, ochranu a obnovu architektúry moderného hnutia. Klára Kubičková sa totiž nezmazateľne zapísala do dejín tohto celosvetového združenia a svojim pracovným nasadením vydobyla osobitné postavenie aj našej malej krajine.

Klára Kubičková patrí k zakladateľom slovenskej pracovnej skupiny docomomo a vyše 10 rokov pôsobila ako jej predsedníčka. Zaslúžila sa o spísanie prvého zoznamu najvýznamnejších pamiatok moderného hnutia na Slovensku, tzv. Top registra docomomo. Išlo o iniciačný krok, čo predchádzal niekoľkoročnému výskumu a dokumentácii diel moderny v členských krajinách docomomo a zostaveniu celosvetového registra tohto dedičstva.

Klára Kubičková sa v prvých rokoch existencie tejto organizácie odhodlala na odvážny čin. V roku 1996 zorganizovala v poradí len 4. medzinárodnú konferenciu tejto organizácie. Pre podujatie vybrala kúpele Sliač. Spolu s radom dobrovoľníkov, ktorých Klára Kubičková dokázala nadchnúť pre vec, sa jej podarilo vytvoriť jedinečnú atmosféru kolegiálnej vzájomnosti a odbornosti. V jedálni Stockarovho liečebného domu spolu raňajkovali, obedovali aj večerali najväčšie hviezdy historiografie moderny ako Denis Sharp, Theodore Prudon, Berthold Burkhardt či Allen Cunningham, ikony obnovy diel moderny ako Wessel de Jonge či Hubert Jan Henket a celý rad vynikajúcich odborníkov zo všetkých kontinentov. Táto jedinečná atmosféra blízkosti a koncentrovanej práce sa už nepodarila dosiahnuť na žiadnej z nasledujúcich konferencií. Za tento jedinečný prínos patrí Kláre Kubičkovej veľká vďaka!

Je však nevhodné a nemožné limitovať dielo Kláry Kubičkovej na pôsobenie v docomomo a nespomenúť pritom jej ďalšie aktivity na poli výskumu a popularizácie architektonického dedičstva 20. storočia. Klára Kubičková počas svojho pôsobenia v Bratislave aj v Banskej Bystrici pripravila rad pozoruhodných publikácií a výstav. Spomeňme aspoň prvé predstavenie tvorby architekta Michala Maximiliána Scheera, Ferdinanda Silvána Silbersteina či lučeneckého funkcionalistu Oskara Winklera.

Neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia Kláry Kubičkovej na poli slovenskej architektúry je aktivizmus. Bola to Klára Kubičková, ktorá ako prvá v slovenskom prostredí uplatnila jeden z princípov fungovania docomomo - watch dog - neustále pozorne sledovať dianie okolo diel moderny a tzv. bitie na poplach vždy, keď sú tieto diela ohrozené. Nemožno nespomenúť najmä jej pozoruhodnú angažovanosť pri obrane diel v jej aktuálnom pôsobisku Banskej Bystrici. Tohto ducha všímavosti a angažovanosti sa usilujeme pestovať aj my, nasledovníci Kláry Kubičkovej.

Bez Kláry Kubičkovej by však nebolo ani múzea Ivana Hudeca ani ceny pre v zahraničí pôsobiacich architektov.

Je zároveň dôležité pripomenúť, že Klára Kubičková vždy vykonávala všetky tieto aktivity bez ohľadu na osobný prospech, s hlbokým zanietením pre vec. Nezhromažďovala tituly ani úrady. Konala ďaleko nad rámec pracovnej povinnosti, konala pre dobro spoločenstva. To je opäť niečo, za čo patrí Kláre Kubičkovej veľká vďaka!

Na záver mi opäť dovoľte niečo osobné. V roku 2002 sme boli spolu na konferencii docomo v Paríži. Ona ako legenda, ja ako elévka. Klára Kubičková napriek tomu neváhala láskavo ma uviesť medzi zakladateľov tohto hnutia, predstaviť ma a otvoriť mi tie pomyslené dvere do sveta docomomo. Aj vďaka tomuto jej veľkorysému gestu sa dnes teším ja aj celá slovenská pracovná skupina rešpektu a priazni tejto medzinárodnej komunity. Svedčí o tom nakoniec aj nedávne číslo časopisu docomomo venované nášmu regiónu, ktoré prišla do Bratislavy osobne predstaviť prezidentka tejto organizácie Ana Tostoes.

Milá pani doktorka, milá pani Klára, ďakujem a gratulujem k oceneniu!

Slovo Kláry Kubičkovej pri príležitosti preberania ceny:

Kto prežil väčšinu svojho života v dvadsiatom storočí na tomto území, nemá ilúzie. Ďakuje Bohu, že to zažil a prežil, snaží sa rozhodnúť, na čo by mal zabudnúť a čo odpustiť - nielen okolitému svetu ale aj sám sebe. Hľadá odpovede na otázky, týkajúce sa zmyslu dianí nášho života.

Jedinou možnosťou je prijať svoje miesto a svoju úlohu vo svete, sugestivitu vnútorného hlasu a veriť v ich správnosť. Vážiť si sviatosť života a slúžiť jej.

Kultúru som chápala vždy ako zásadný jav prežitia a stáleho toku existencie ľudstva. V každom jej prejave a predmete pociťujem tvorivosť a vynaliezavosť mnohých bezmenných generácií a odovzdávania štafety. Podobná je aj situácia s duchovným bohatstvom vynikajúcich jedincov – alebo so stretom oboch fenoménov napríklad v architektúre.

Začiatkom nášho tretieho tisícročia sa zdá, že nával nových vecí a javov a rastúca agresivita víťazia nad úctou k zákonom prírody, ako aj nad hierarchiou doteraz vytvorených a uznávaných hodnôt ľudstva. Ale môžeme to skutočne tvrdiť z perspektívy dĺžky jedného života a v chaose vytvárania ďalšej etapy dejín?

Verím v idey, zakódované v prapodstate človeka, v predtuchu dianí medzi nebom a zemou, v lásku, v možnosť vývoja ľudského vedomia na vyššiu úroveň. Toto všetko je od pradávna až podnes v nás a zaslúžilo sa o rovnováhu labilného a ambivalentného ľudského sveta.

Každý z nás sa musí každodenne niekoľkokrát rozhodovať, ktorú cestu si zvolí.

Považujem za veľkú česť, že som sa stala 30-tou nositeľkou Bellušovej ceny. Prvýkrát som sa udeľovania zúčastnila ako doprovod pán architekta Scheera v roku 1992. Svoje životné poslanie som plnila hlavne v úlohe sprostredkovateľky a staviteľky mostu medzi tvorivými architektmi, svetom architektúry a širokou, niekedy i odbornou verejnosťou. Z dnešného pohľadu sú tlačové produkty, vyrobené pred polstoročím, minimalistické - ale patrili k prvým lastovičkám, ktoré sa rozmnožili až po Nežnej revolúcii a dnes už prinášajú úrodu.

Začala som ako pamiatkárka - vypracovávanie Programov pamiatkovej obnovy a mnohé umeleckohistorické výskumy v spolupráci s reštaurátormi, mi priblížili i materiálový svet.

V dobovej architektonickej tvorbe ma zaujala celá šírka problematiky - krajina, stavba sídel, stavba diaľníc, architektúra, výtvarné dielo na verejnom priestranstve a v architektúre. Bola som v pravý čas na pravom mieste a v roku 1987 som mohla začať pracovať na prvej zbierke architektúry v SNG, popri vytváraní zbierky sme robili zároveň výstavy vlastné i prevzaté. Pri všetkých svojich snaženiach som mala veľmi schopných a dobrých spolupracovníkov, ktorým dnes znovu ďakujem (PhDr. Kaja Kubíková, Ing.arch. Anna Zajková).

V 1989-om sa nám otvoril svet - v roku 1991 sme sa stali spolu s kolegyňou Sedlákovou z NG v Prahe kurátorkami IV. Bienále architektúry v Benátkach. Po rozdelení ČSSR som bola zvolená po spoločnom predsedovi DOCOMOMO arch. Šlapetovi za predsedkyňu Slovak Working Party do roku 1998, odvtedy funkciu zastáva arch. Henrieta Moravčíková. Projekt IV. svetovej konferencie DOCOMOMO na Slovensku v roku 1996 sme pripravili s pani Szolgayovou a realizovali na Sliači a v Bratislave so ZSA (Bola to vtedy jediná konferencia v bývalých socialistických krajinách). Dobré kontakty vo Viedni (architekt Peichl) sme vybudovali cez medzinárodnú výstavu karikatúry o architektúre - ARCHIKATÚRA (1992, 1994, 1996.). U nás sa konali v bratislavskej Mestskej galérii.

V roku 1997 som sa vrátila z rodinných dôvodov do Banskej Bystrice a pracujem dodnes.

Tu som sa naučila organizovať aj protestné akcie a petície.

Som presvedčená, že architektúra hrá mimoriadne dôležitú úlohu v živote jednotlivca i spoločnosti. Iba demokratická a právna krajina je schopná zabezpečiť všestrannú spokojnosť svojich obyvateľov - v jednote ich ľudského bytia.

Ďakujem a dúfam, že budem mať pokračovateľov a pokračovateľky.

Podrobný medailón Kláry Kubičkovej nájdete tu.

Cenu prof. Martina Kusého za rok 2019 udelil Spolok architektov Slovenska PhDr. Petrovi Miklošovi za dvadsaťročnú prezentáciu slovenskej architektúry doma i v zahraničí, ako aj  pozoruhodnú a sústavnú odbornú, popularizačnú, organizačnú a editorskú činnosť v tejto oblasti.

Zdôvodnenie poroty:

V priebehu dvoch desaťročí ako šéfredaktor časopisov PROJEKT - slovenská architektonická revue a Fórum architektúry - mesačníka Spolku architektov Slovenska, výraznou profesionálnou mierou prispieval k šíreniu odborných poznatkov a informácií o architektúre zdôrazňujúc aj jej spoločenský a kultúrny rozmer. Ako editor inicioval a pripravil rad prezentačných publikácií / katalógov venovaných cenám Dušana Jurkoviča a Emila Belluša a knižných vydaní Spolku architektov Slovenska.

Slovenská architektúra vstúpila do medzinárodného povedomia aj jeho zásluhou, vďaka pravidelnej prezentácii našej architektonickej tvorby v rámci kongresov UIA v Turíne, v Tokiu či v Durbane. Podieľal sa na odbornej príprave mnohých výstav slovenskej architektúry v zahraničí – vo Viedni, v Berlíne, Wismare či v Brémach. Ako dlhoročný riaditeľ kancelárie Spolku architektov Slovenska s  veľkým zanietením organizuje a koordinuje spolkový život, aj jeho regionálne i medzinárodné aktivity. V domácom prostredí pripravuje aktuálne výstavy v Galérii SAS a každoročne organizuje udeľovanie výročných spolkových cien. Svojou neúnavnou odbornou, editorskou, kurátorskou a popularizačnou činnosťou významne prispieva k propagácii slovenskej architektúry.

Cenu prof. Martina Kusého za rok 2019 udelil Spolok architektov Slovenska aj Občianskemu združeniu ČIERNE DIERY za pozoruhodnú a intenzívnu snahu objavovať staré priemyselné stavby, zviditeľniť a povzbudiť ľudskú predstavivosť, aby mohli opäť ožiť, ktorej výsledkom je nielen pútavá a mimoriadne úspešná publikácia Čierne diery: Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska, 2018, (ISBN 9788057001706), ale aj niekoľkotisícová komunita nadšencov.

Čierne diery vznikli v roku 2014, pričom srdcom aj mozgom združenia je trojica Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák. Odvtedy objavujú zabudnuté priemyselné pamiatky v rôznych kútoch Slovenska. Úlohou Čiernych dier nie je pamiatky priamo zachraňovať, snažia sa byť skôr mäkkou silou, ktorá túto našu časť histórie popularizuje a ukazuje ju väčšiemu publiku. Publiku, ktoré o týchto miestach často ani netuší. Združenie Čierne diery vzniklo z nadšenia, ktoré sa snaží preniesť na ľudí - nadchnúť ich pre históriu starých tovární, baní, stratených miest a regiónov, ktoré majú svoje slávne dni už za sebou. Darí sa im to. Vďaka sociálnym sieťam a blogu sa o priemyselné pamiatky zaujíma viac ľudí, ako kedykoľvek predtým. Z projektu sa stal fenomén, prvú knihu vypredali za necelých 9 hodín. Na ich zberateľské grafiky sa stoja rady, diela vznikajú v spolupráci s grafickým dizajnérom Michalom Tornyaiom na risografickej tlačiarni Risomat a vďaka desiatkam ďalších autoriek a autorov. Celý zisk z nich venujú na pomoc pamiatkam. Podali už aj niekoľko návrhov na zaradenie do fondu pamiatkovej ochrany, viackrát naštartovali verejnú diskusiu k zachovaniu ohrozených pamiatok, plánujú z vlastných prostriedkov oživiť jednu z pamiatok. No najmä sa im podarilo vybudovať verejné vedomie o našej „takmer“ zabudnutej histórii.

Nominácie na Cenu Dušana Jurkoviča 2019 získali nasledovné diela:

Bytové domy NIDO (Dielo sme podrobne predstavili tu.)
Autor: Peter Sticzay-Gromski
Rok dokončenia: 2018
Lokalita: Tomášikova ulica, Bratislava

Park JAMA (Dielo sme podrobne predstavili tu.)
Autori: Martin Berežný, Katarína Fejo, Daniel Šubín, Eugen Lipka (záhradný architekt)
Rok dokončenia: 2018
Lokalita: Bratislava - Nové Mesto

Administratívna budova ABW (Dielo sme podrobne predstavili tu.)
Autori: René Baranyai, Borislav Benedek
Rok dokončenia: 2018
Lokalita: Tehelňa, Kráľová pri Senci

Dom s kamenným patiom (Dielo sme podrobne predstavili tu.)
Autori: Radoslav Buzinkay, Andrej Ferenčík, Jakub Viskupič, Gabriela Masláková
Rok dokončenia: 2018
Lokalita: Hrušovská, Bratislava