Reflexie - rok 2021 pohľadom architekta, druhá časť (B - G)

Čo Vás v roku 2021 v oblasti architektúry na Slovensku (v stredoeurópskom priestore) najviac zaujalo?

Osobné výpovede môžu byť niekedy zaujímavejšie a pestrejšie ako kvantifikačné analýzy. Ďakujeme všetkým kolegom, ktorí sa podelili so svojimi vlastnými pohľadmi na tému:

Jozef Bátor

Pre mňa rok 2021 mal tri roviny. V osobnej je to narodenie syna a tým asi najsilnejšia realizácia každého architekta - otca. V akademickom prostredí sme znova raz vyskúšali, že i keď v online svete sa dá prísť k zdarnému výsledku, tá cesta nie je ani zďaleka tak zábavná a silná ako fyzická konfrontácia a diskusie z očí do očí. A v samotnej reálnej architektonickej praxi sa podľa mňa vyfiltrovali projekty, ktorých investori to fakt myslia vážne a COVID nie je iba bohapustou výhovorkou. A i keď s obmedzeniami, ale s tým istým nadšením a chuťou veci posúvať.

Martin Brix

V odpovedi budem z časti subjektívny a z časti vyjdem aj mimo svoju bublinu. Navyše dnes bude len pozitívny v tejto negatívnej dobe (alebo naopak?).

V tomto roku ale aj v predošlých rokoch za najväčší prínos v oblasti architektúry považujem popularizáciu jej samotnej a to skrz etablované podujatia, festivaly a súťaže. Lokálnu tvorbu perfektne mapuje CE.ZA.AR a mne ako neaktívnemu architektovi prináša výber tej najkvalitnejšej architektúry, ktorá vznikla v poslednom období. Dúfam, že takýto obraz prináša aj nezainteresovanému divákovi či fanúšikovi architektúry, ktorý si tak odnáša výborný prehľad o dianí u nás doma a spraví si názor na kvalitnú architektúru z domácich ateliérov. Ďalším potrebným a veľmi profesionálnym podujatím sú Dni architektúry a dizajnu, ktoré každoročne do Bratislavy (v poslednej dobe na monitory našich domácností) prinášajú ochutnávku tej najlepšej zahraničnej architektúry. Platforma, ktorá spája (nielen) architektov a architektky a prináša sviežu zahraničnú ale aj domácu architektúru na jedno miesto v jeden čas. Rád by som teda vyzdvihol prácu Slovenskej komory architektov a Táni Kollárovej a Števa Polakoviča (DAAD), ktorí aj v zložitých pandemických podmienkach uskutočnili viaceré svoje projekty pre architektov ako aj širšiu verejnosť.

Za svieži vietor a nádejných „new commers“ považujem a s dobrým pocitom sledujem tvorbu mladých ateliérov Kilo / Honč (BA) a DOXA (KE). Určite treba vyzdvihnúť aj mladý a ambiciózny tím okolo série dokumentov IKONY, ktorých si všimla aj Nadácia Tatra banky a za svoj námet si oz Archtung, teda Adam Gajdoš a Kristína Tomanová, odniesli cenu Mladý tvorca. Každopádne tento dokument považujem za udalosť posledných dvoch rokov.

Už dlhšie sledujem tvorbu architektiek WOVEN, ktoré aj v tomto roku realizovali 1:1 WORKSHOP v Starej Ľubovni a práve architektúra v takejto malej mierke u mňa tento rok rezonuje asi najviac. A to aj pre projekty ako Sphéra v žilinskej Novej Synagóge od Juraja Gábora až po Štebeľ dvojice architektov melismichalko.sk. Asi mimo misu ale určite by som spomenul aj výstavu venovanú tvorbe ateliéru GutGut s názvom GutGut - Otevřené v Galerii současného umění a architektury v Českých Budějoviciach pod kuratelou Michala Škody a aktivity Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá sa neúnavne snaží zachrániť trenčianskoteplický Machnáč.

A keď budem subjektívny, tak je to vlastný projekt SINGULARCH v spolupráci s oz Archtung a Ľubošom Dobóczim, kde prinášame do Bratislavy mladé európske ateliéry. Väčšinou architektov mladších ako my samí, ktorí postupne rastú na európskej architektonickej mape. Sám ich tvorbu zo začiatku prípravy neregistrujem, no až keď sa pustíme do mapovania a hľadania, nachádzame silné a ambiciózne práce mladých ateliérov a v kombinácii s hosťami z už etablovaných architektonických štúdii, nasávam sviežu a kvalitnú architektúru a premýšľanie o nej. Tak som tento rok spoznal tvorbu ateliérov Paradigma Ariadné (Budapešť), Atelier Fanelsa (Berlín), Malý Chmel (České Budějovice), Opposite Office (Mníchov), Point Supreme (Atény) a FALSE MIRROR OFFICE (Janov).

Na záver už len niekedy trpká no zato veľmi pobaví anticena Brutus. Vďaka Zuzane Duchovej za takýto triezvy po(nad)hľad na architektúru.

Michal Burák 

Pozitivne vnímam množstvo architetonických súťaží, čo však vnímam veľmi negatívne je fáza od ukončenia súťaže po priame rokovacie konanie s jej víťazom. Náš ateliér v poslednej dobe vyhral 3 architektonické súťaže, ale ani v jednom prípade neprišlo k výzve na rokovacie konanie. Z tohto pohľadu začíname súťaže vnímať len ako zásterku predvolebným sľubom, nič viac. A to nás privádza k rozhodnutiu, viac sa nezúčastňovať súťaží pod gesciou SKA.

Katarína Fejo 

Druhý pandemický rok je za nami a ja mám pocit, že sa toho udialo veľmi veľa. Pulitzerovu cenu získala prvýkrát v histórii architektka Alison Killing, ktorá písala o odhalení sietí utajovaných táborov v Číne. Vnímam, že sa aj napriek pandémii nezastavili iniciatívy samospráv a počet vypísaných súťaží každým rokom rastie. Pozitívne hodnotím zvýšený počet urbanistických súťaží, ktoré boli v poslednom období v našom kontexte raritou. Dobré správy priniesol Trenčín, ktorý sa stane Európskym Hlavným mestom kultúry 2026. Koncom roka ma zas potešila správa, že sa Mária Topolčanská stala novou rektorkou Akadémie Výtvarných Umení v Prahe. Je to skvelý úspech a výsledok jej dlhoročnej práce. Teší ma, že dáva správny vzor mladej generácií v ktorej potvrdzuje, že v živote skratky neexistujú a všetko potrebuje svoj čas. Akademické prostredie na Fakulte architektúry a dizajnu sa vplyvom pandémie muselo rýchlo adaptovať na online výuku čo považujem za nevyhnutný a dobrý posun. Náš ateliér Fejo&Hanáček vstúpil do spolupráce s VŠVU s atelierom J.Studeného. Testujeme  zaujimavé rozhrania architektúry  a výskumu v ktorých by obe školy mohli  v budúcnosti spolupracovať. 

V poslednom období ma zaujala  knižka Milana Lasicu a Mareka Ormandíka "V krátkosti" teším sa na 408 strán pozitivnej energie, ktorú všetci v tomto naročnom období potrebujeme. ŠNR 2022 !

Michal Gaj 

Zrejme nedokážem vyjadriť svoj nezávislý, osobný pohľad či názor na konkrétne udalosti v architektonickom dianí v roku 2021. Je to komplex aktuálne širokého spektra počinov v rôznych oblastiach pôsobenia kolegov architektov. Tieto počiny preverí čas a zhodnotí konfrontácia s prostredím, do ktorého svojou kvalitou pozitívne či menej prijateľne zasiahli.

V tej súvislosti mi na um prichádzajú tieto pojmy či axiómy:

• Efemérnosť
• Zodpovednosť
• Všetko so všetkým súvisí
• Čím viac sa veci menia, tým viac ostávajú rovnaké  (Vedecká teória z oblasti kvantovej fyziky)

Zhodnocovanie architektonických počinov prebieha každým dňom, každým novým projektom, dielom, ktoré je formované v podmienkach tvorivej práce architekta. Nadväzujú sa pritom stále nové kontakty, vznikajú ďalšie, často objavné vzťahy. Mnohé tiež zanikajú, resp. sa kvalitatívne menia. Život a vývoj sa vyvíja ako prirodzený, priebežný proces. Ten proces má smerovať k želateľnej kvalite priestorovej a vzťahovej. Architektúra zohráva v tomto procese spoločensky podstatnú úlohu. 

Ako jeden z najvážnejších princípov architektonickej tvorby vystupuje formovanie priestoru na základe jeho zodpovedne, dôsledne vymedzeného rozvojového potenciálu. Vývojom formovaná existencia nášho pôsobenia je nami vymedzenou kvalitou determinovaná, ovplyvňovaná. Musí však reagovať na reálne potreby a možnosti. Za etické a morálne v práci architekta považujem vyhýbanie sa ale takým potrebám, (zadaniam, objednávkam), ktoré nie je možné považovať za prínosné pre kultúrnu udržateľnosť prostredia. (Predovšetkým potrebám zištným, povrchne definovaným, agresívnym ...). Pri akomkoľvek hodnotení nie je vhodné vymedzenie určitého obdobia, lebo ono nemá hranice, priebežne plynie v špecifických aktuálnych podmienkach. Efemérna podstata každého architektonického počinu s cieľom kvalitatívneho pretvárania pôvodného krajinného obrazu je zákonitá.

Svojím vkladom architekt vstupuje do súčasného obrazu prírodnej a kultúrnej krajiny. Jeho existencii však už niečo predchádzalo - niečo, na čom sme mohli stavať, resp. čo bolo pre nás poučením, čoho sme boli súčasťou. Jednoducho existencia architektonických počinov prebieha a zhodnocovaná bude v iných, nastávajúcich procesoch, ktoré sama iniciuje...

Architektonické diela nemožno hodnotiť inak, ako prirodzený, tvorivý proces, pričom by malo ísť zrejme o snahu, aby bol všeobecne spoločensky prospešný a aby nás napĺňal pocitom, že naša práca má zmysel.

Osobne si cením v súčasnosti nevyhnutný kolektívny interdisciplinárny prístup a prispenie k formovaniu diela, ktoré je potrebné považovať za spoločné. (My sme len jeho odborní spoluaktéri). Kolektívna práca neuberá pritom na význame uplatnenia osobnosti, ale naopak znásobuje ho. Každé hodnotné budúce dielo začína totiž práve u našich objednávateľov, klientov - múdro, zmysluplne postavenou ideou, objednávkou, následne spoločne formovanou za pomoci spolupracovníkov, kritikov, hodnotiteľov až do realizačnej podoby - ktorú však ani v tej podobe nemožno považovať za konečnú, nemennú. Čím viac sa veci menia...

Pri práci architekta veľmi vážne vnímam spojenie pojmov ARCHITEKTÚRA, čiže  s t a v b a  prostredia a EKOLÓGIA, čiže  vzťahy v prostredí. Nesie v sebe princíp zrodu, rastu, premeny. Vo svojej podstate tak vyjadruje dynamizujúci faktor bytia a jeho premien. Stavba bez vzťahov je mŕtvy, nepotrebný predmet, ktorý ožíva a dostáva význam len prostredníctvom pozitívne navodených vzťahov. Kvalita oboch veličín určuje potom kvalitu následného vývoja a diania. Stavbu prostredia a vzťahy v ňom je preto dôležité vnímať ako otvorený, neustále sa meniaci  časopriestorový celok. Čím viac sa veci menia...

Tak architektúra, ako aj ekológia sú pojmy, ktoré v súčasnosti výrazne dynamizujú, prenikajú do rôznych oblastí a činností, vyjadruje sa nimi aj činnosť iná ako iba práca architekta či ekológa. To iba odzrkadľuje, zdôrazňuje význam a dôležitosť synergického pôsobenia a kolektívneho prístupu mnohých, k tvorbe prostredia príslušných profesií.

Obidva pojmy majú grécky pôvod, ich obsah bol teda formovaný už vo vyspelej starovekej kultúre a pretrval dodnes, čo svedčí o jeho sile a životaschopnosti, pretrvávajúcej potrebe.

V našej súvislosti pod architektúrou rozumieme umenie esteticky a účelne navrhovať budovy, objekty, stavby, ich celé súbory, urbánne štruktúry ... lenže tu tvorba priestoru nekončí?! Slovo ekológia majúce pôvod v gréckom oikos, znamená obydlie v širšom zmysle, so všetkým neživým i živým, čo na seba viaže. Veľmi pekne, priam poeticky, ale veľmi presne pojem oikos charakterizuje  Jiří Gaisler vo svojej štúdii „Malá ekológia“, keď pod obydlím uvádza nielen dom, ale aj dvor, záhradu, potok, kvety a stromy s bzukotom hmyzu a spevom vtáctva... Uvedené preukazuje jasnú neodlučiteľnosť architektúry a ekológie.  Ani tu nemôžu jestvovať hranice. Tak architektúra ako aj ekológia sa zaujímajú a riešia problémy praktického spôsobu života, spolupodieľajú sa na vytváraní určitého svetonázoru. Na tvorivom poznaní a základe v spojení umenie - veda,  optimalizujú premeny prostredia a premenu vzťahov jedincov, populácií a spoločenstiev medzi sebou v meniacom sa prostredí. Čím viac sa veci menia...

Obraz relativity vzťahov pri tvorbe architektonického problému - priestorového detailu, elementu kultúrnej krajiny až krajinného celku je neodškriepiteľný a je nezmyselné odčleňovať a hľadať hranice medzi kategóriami, ktoré bezhranične tvoria jednotu priestoročasu. Veľmi ma mrzí v tejto súvislosti skutočnosť, že tak ako diela architektonické, sa vedome spoločensky nepropagujú a nie sú vnímané aj kvalitné diela z oblasti urbanizmu a územného plánovania.  

Kultúrnu krajinu, sídelnú aglomeráciu, mesto, považujem za „dom - obydlie“ pre niekoľko tisíc obyvateľov a pri jeho stavbe a formovaní sa úplne prirodzene uplatňujú - prejavujú veľmi podobné tvorivé postupy ako pri dome.  Aj mestá, tak ako domy, majú svoje dvory, záhrady, vstupné či úložné, oddychové a pracovné priestory, svoje centrálne obytné priestory - námestia, komunikačné koridory, energetické siete, majú podobné prevádzkové diagramy, vedno sú súčasťou bezhraničného, organického celku. 

Hlavnou náplňou práce sa tak pre architekta stáva narábanie s architektúrou ako so živým, na vývojové podnety reagujúcim organizmom. A ak je možné architektúru považovať za organizmus, potom ekologický zreteľ - vzťah medzi organizmom a prostredím pri jej tvorbe je opodstatnený, až dvojjedinný. Pracovná filozofia pritom sleduje dynamický princíp zrodu, rastu, kultúrnej premeny nás samotných, našich diel a procesov, ktoré naše diela vedome iniciujú. Pri svojej práci výrazne vnímam paradoxnú skutočnosť (a zápasím s ňou), že – ako vo svojej štúdii „Kultúra ako adaptácia“ uvádza Lenka Dohnalíková: „...kultúra aktuálne život človeka zlepšuje, ale jeho perspektívu ohrozuje; prirodzené prostredie, na ktorom človek existenčne závisí a ktorého je súčasťou, redukuje a ničí.“  Prioritou našich pracovných postupov by preto mala byť cielená snaha o interpretáciu takých regulačných mechanizmov, ktoré by sebazničujúcu kultúrnu aktivitu optimalizujúco usmernili, spomalili, korigovali. Musíme sa pritom iba spoliehať, že takto postavené mechanizmy prostredie pre ktoré tvoríme, aj príjme, uvedie do života a v reálnom živote aj naplní, dodrží a že ich bezcieľne pod tlakom zištnej agresie krátkodobého prospechu nenaruší.

Moje tvorivé snaženie sa opiera predovšetkým o inšpirujúce celoživotné diela mojich učiteľov: Emanuela Hrušku, Emila Belluša, Tibora Alexyho, Vladimíra Karfíka, Jozefa Lacku a ďalších. Pozorne však vnímam tvorivé ambície tiež súčasnej mladej generácie architektov, ktorej veľmi fandím. Mladí kolegovia architekti sú prirodzenými pokračovateľmi a iniciátormi nových, progresívnych trendov  v architektúre. Tiež ich prácou a myslením je možné inšpirovať sa.

Práca architekta - urbanistu určuje dlhodobé smerovanie, vývoj toho-ktorého územia. Je to určite veľká zodpovednosť a preto si vyžaduje aj  dôkladnú prípravu.

Tu sa dostávame k podstate významu urbanistickej a územnoplánovacej disciplíny v práci architekta. Namieste je pritom otázka zodpovednosti v oblasti urbanizmu a územného plánovania. Existencia vecí a javov podieľajúcich sa na fungovaní konkrétneho priestoru (územia) je totiž závislá na ich stabilite a zároveň stabilite prostredia ako celku, v ktorom tieto pôsobia. Ich súlad s bytím má v prognózovaní a plánovaní rozvoja územia dynamickú podstatu. Hovoríme teda o dynamickej stabilite, ktorou sa vyznačujú dynamické systémy, teda aj urbánne štruktúry, ako organické súčasti širšie koncipovaného krajinného obrazu - organizmu. Ten má ale v sebe zakódovanú i stabilitu konzervatívnu, dlhodobo pretrvávajúcu, pevnú kostru procesov premeny. Poznanie tejto kostry je pre prácu architekta - urbanistu nesmierne dôležité. Ak by sa vedome či nevedome zlým plánovaním narušila, dynamizuje sa a urýchľuje sa jej pozícia v smere stability dynamickej. Keďže existencia dynamického systému je závislá na externom zdroji voľnej energie, môže sa stať, že v podmienkach obmedzených zdrojov - v súťaži s nevhodne naplánovanými a spustenými územno-rozvojovými procesmi (ktoré pohltia voľnú energiu v systéme) neobstojí a prestane existovať.  A následne môže byť ohrozená existencia vecí a javov pôvodne sa podieľajúcich na fungovaní konkrétneho priestoru. V konečnom dôsledku dôjde k neželanej kvalitatívnej premene systému.

Svojou prácou si pomáhame vytvárať hodnotový rebríček svojich životných kladov (nie vkladov). Uvedomujeme si v tej súvislosti, že úlohou a poslaním architekta je vytváranie hodnôt v prospech ľudí iných - súčasných a aj budúcich. Tak dostáva náš život zmysel.

Vhodné je architektúru chápať s perspektívnou aktuálnosťou náhlej aj pretrvávajúcej zmeny stavu a pri koncipovaní architektúry zohľadniť túto možnosť v bezprostrednom pokračovaní... Pretože zmyslom života je jeho pokračovanie. Pokračovanie na kvalitatívne rastúcej úrovni kultúrnej udržateľnosti.