Rok 2017 pohľadom architekta - anketa

Čo Ťa v roku 2017 v oblasti architektúry na Slovensku (v stredoeurópskom priestore) najviac zaujalo?

Odpovede na túto otázku nájdete v nasledujúcich odstavcoch. Pestré spektrum názorov neposkytuje komplexnú, definitívnu analýzu problematiky, ale určite mnohé napovie. Osobné výpovede môžu byť úprimnejšie a hlbšie, ako niektoré odosobnené kvantifikačné analýzy. Ďakujeme preto všetkým kolegom, ktorí sa podelili so svojimi vlastnými pohľadmi na tému: 

Katarína Andrášiová

Dôležitou udalosťou v uplynulom roku v oblasti architektúry bolo pre mňa vydanie dvoch kníh o architektovi Vladimírovi Dedečkovi. Knižky považujem za významný vklad vo sfére výskumu architektúry a rovnako aj z hľadiska poznania a pochopenia nášho „mladého“ architektonického dedičstva spoločnosťou.

Potešili ma podujatia s rôznou formou zapojenia verejnosti, kde bola témou architektúra. Zúčastnila som sa tvorby Koncepcie mestského rozvoja SR (MDV SR, oddelenie mestského rozvoja), Participatívneho projektu pre Panenskú ulicu a okolie (MČ Bratislava – Staré Mesto a o.z. PUNKT) a dvojročného projektu Prechádzky s pánom Marquartom, pre deti a ich rodičov (Múzeum mesta Bratislavy). Odhliadnuc od vlastných výsledkov spomínaných aktivít, ich veľká hodnota je podľa mňa v samotnom premýšľaní. Vnímam ich ako cestu k zušľachťovaniu nás samých i našej krajiny.

Borislav Benedek

Rok 2017 bol pre mňa v slovenskej architektúre prelomovým a významným najmä z hľadiska zlepšujúcej sa komunikácie a spolupráce medzi architektkami samotnými, ale aj vďaka väčšej angažovanosti a vtiahnutiu verejnosti do diskusií.  Za tento dobrý trend vďačíme či už dokončenému kultúrnemu centru Cvernovka, prebiehajúcim cyklom prednášok Clubovky, DAAD, ako aj iným aktivitám a diskusiám o mestských centrách a verejných priestoroch. Verme, že tento trend nájde svoju odozvu na komunálnej úrovni, ale aj vo vzdelávacích inštitúciách. Ďakujem všetkým, ktorí vkladajú svoju energiu do spomínaných aktivít.

Michal Burák

Najviac ma zaujala ľahkosť a beztrestnosť odstránenia úplne nového a prakticky jediného pamätníka B. Bjornsona na Ružíne pri Košiciach. V roku 2010 Mesto Košice vypísalo súťaž, z ktorej vzišiel víťazný návrh, v roku 2011 sa jeho prvá časť zrealizovala, ďalšia časť o 2 roky neskôr a už v roku 2017 po pamätníku neostalo ani stopy. Dôvod ťažko hľadať, ale ide rozhodne o unikátny performance zo strany Mesta Košice. Koľko vzruchu sa venovalo odstráneniu kosáka z iného pamätníka a tu celý pamätník zmizne a žiaden problém.

Zoja Droppová

Zaujala a potešila ma veľmi dobrá a vyrovnaná kvalita 53. ročníka Ceny Dušana Jurkoviča 2017.  Síce som to do jednej ankety nedávno už napísala, ale rada pripomeniem aj tu, že je skvelou správou, koľko vydarených realizácií sa v súťaži objavilo. Viaceré z nich vzišli z verejných zdrojov, zo súťaží a rôznych workshopov, vedeckých výskumov a spoluprác. Súťažila konverzia industriálneho objektu, obnovy pamiatok aj stavby harmonicky zasadené do historického prostredia, vydarené námestie, interiér pre verejnosť a experimentálne objekty vo verejnom priestore, kultivované rodinné domy atď. Porota mala ťažkú prácu, lebo bolo z čoho vyberať – a to je dobrá správa pre architektúru aj pre spoločnosť.

Veľmi sa teším z pribúdajúcich iniciatív a zoskupení, spojených zároveň aj s novým životom objektov, ktorým by inak hrozil zánik alebo chátranie. Nová Cvernovka v bývalej administratívnej budove od Vladimíra Karfíka, Behrensova synagóga v Žiline, naposledy Mlynica na Turbínovej ulici v Bratislave a ďalšie. Všetky pôsobia ako veľmi inšpiratívny zdroj energie, s pozitívnym dosahom siahajúcim oveľa ďalej, než je budova a jej najbližšie okolie. V tomto roku sme vydali experimentálne dvojčíslo Projektu nazvané Transformácie (Ikonické ruiny) a aj v ňom je množstvo príspevkov a podnetov k téme ako nebúrať ale obnoviť, dať aj objektom z povojnového obdobia novú náplň. Alebo, ak to už inak nejde, tak aspoň čo najviac prvkov a materiálov z nich použiť znova a nie rozdrviť a vyhodiť na skládku. Rozhovor o recyklovaní s R. Billetom z belgického zoskupenia Rotor, uverejnený v tomto dvojčísle, by mal byť povinným čítaním (možno by sa potom nestalo, že ušľachtilé materiály z bývalého PKO boli rozdrvené na prach).   

Úplným opakom uvedeného prístupu je pretrvávajúci fasádizmus-polystyrénizmus. Toto „hnutie“ sa totiž nevyčerpalo zateplením sídliskových panelákov, ale likviduje aj kvalitné diela našej povojnovej a medzivojnovej architektúry. Nedávno sme pripravovali podujatia k storočnici prof.  Jozefa Lacka a bola som zhrozená, koľko domov, ktoré projektoval Lacko spolu s M. Škorupom (a tiež domy od ďalších architektov) v lokalite okolo Blumentálu a Krížnej ulice je už schovaných pod vrstvou polystyrénu a pestrofarebných náterov. A že pod polystyrénom zmizli napríklad aj skvelé medzivojnové puristické domy od Desidera Quastlera (Radlinského, Obchodná, Medená...), to je priam na porazenie. Strácajú sa nám tu celé kultúrno-historické vrstvy hodnotných ulíc a domov z 20. storočia (a väčšina z nich zateplenie ani nepotrebuje). 

Irakli Eristavi

Rok 2017 nebol pre slovenskú architektonickú scénu  podľa môjho názoru ničím výnimočný. Pre zerozero bol napriek niekoľkým oceneniam skôr priemerným. Zažili sme však ďalšie sklamanie. Prešov, tretie najväčšie mesto krajiny, mesto, v ktorom žijeme a pracujeme sa už pomaly dve dekády vyznačuje tým, že tu neprebehla jediná transparentná kvalitná architektonická súťaž. Tento rok tu bola šanca. Napriek tomu, že sme vynaložili veľké úsilie v kooperácii s odborom hlavného architekta a kolegami z architekti 2021 sa rekonštrukcia kina SCALA od architekta  Oelschlägera súťažila, tak klasicky po prešovsky, ako  zákazka s nízkou hodnotou na poskytnutie služby zadávaná podľa zákona o VO. O výbere architekta  premeny tejto výnimočnej funkcionalistickej stavby na tzv. „kreatívne centrum“ rozhodovala  opäť iba cena projektových prác. Prešov nie je Leopoldov a súčinnosť jednotlivých strán zainteresovaných v investičnom procese je na úrovni mesta dlhodobo na bode mrazu. Chcem nám všetkým zaželať, aby sa v novom roku začali ľady topiť.             

Matej Grébert

Nie je to konkrétny objekt alebo súbor, ani konkrétna myšlienka, ale celkový trend v architektúre a stavebnej kultúre. Teší ma zlepšujúca sa kvalita “priemeru“ a zvýšený záujem ľudí o kvalitnú architektúru a verejný priestor v ktorom žijeme. Teším ma, že sa posúvame dopredu. Som zvedavý na prekvapenia. Na nové veci, o ktorých ešte nevieme. Dúfam že budú pozitívne, lebo trend je jasný a nároky sú vysoké.

Bjorn Kierulf

Podujatie iEPD “Budovy A0” bolo pre mňa šokujúce. Akékoľvek ilúzie, ktoré som mal o stave slovenskej architektúry sa po vypočutí príspevkov rýchlo rozplynuli. Zďaleka nie sme pripravení na to, čo nás čaká v roku 2019 a 2021. A mal som pocit, že sa ani pripraviť veľmi nechceme, aj keď musíme:
 
V správe Global Status Report 2017 sa píše, že budovy a výstavba predstavujú v súčasnosti 39% emisií CO2 (súvisiacich s energiou), pričom 28% pochádza z využívania energie v budovách a ďalších 11% zo stavebníctva. Emisie z budov a stavieb vzrástli medzi rokmi 2010 a 2016 o takmer 1% ročne.
 
V správe sa tiež uvádza, že sa očakáva, že sa celková podlahová plocha budov v nasledujúcich 40 rokoch zdvojnásobí z 235 miliárd štvorcových metrov na 465 miliárd m2.
 
Ďalej sa spomína, že energetická náročnosť na štvorcový meter budov sa musí do roku 2030 zlepšiť o 30%, aby sa splnila Parížska dohoda.
 
Dovolím si tvrdiť že dobrá architektúra je len tá, ktorá vec rieši komplexne, ktorá odpovedá na výzvy dnešnej spoločnosti. Už nie je možné ignorovať verejnú požiadavku na vysoký komfort pri nízkej energetickej spotrebe, zdravé bývanie pri používaní obnoviteľných zdrojov a bohatší život v udržateľnom prostredí.
 
Je na čase, aby sme si ako architekti sadli znovu do školských lavíc a naučili sa nové, ale základné nástroje remesla - napr. konštrukcie bez tepelných mostov, význam vzduchotesnej obálky alebo aj výpočet pre pasívny dom. Nemusíme všetko poznať hĺbkovo, ale musíme tomu rozumieť principiálne - podobne ako dnes rozumieme statike, stavebným materiálom alebo priestorovej kompozícii. Inak privedieme architektúru aj našu budúcnosť do ešte hlbšej krízy.

Michal Krištof

Rok 2017 bol pre nás rýchly a prelomový. V Českej republike a na Slovensku sme sa zúčastnili viac ako 20 súťaží, väčšinou vyzvaných, z ktorých sme vyhrali takmer tretinu. Takže chuť investorov je a my s ňou rastieme. Súťaže, ktoré sme absolvovali ukazujú, že investori v množstve projektov na dnešnom trhu majú tendenciu už vyberať si i stále viac neštandardné riešenia, čo nás veľmi teší. Zisk zakáziek ako revitalizácia brownfieldu Modřanského cukrovaru v Prahe, sídlo spoločnosti Lesy České republiky alebo dostavba bloku na ul. Francouzská v Brne pre nás znamenajú stabilizáciu v nasledujúcich rokoch, v ktorých sa tešíme i na nové dohodnuté spolupráce so zahraničnými kolegami. Črtá sa spolupráca s MVRDV a BIG na dvoch projektoch. Zároveň sa tešíme, že sme začali zo stavbou vinárstva spoločnoti Lahofer pri Znojme. Dúfame, že sa stavba vydarí a pomôže celému regiónu.

Jaromír Krobot

Za tento rok je to boom aktivizmu zdola proti prázdnote zhora. Akoby občianske združenia a jednotlivci mali suplovať prácu miest a mestských častí - od údržby miest, reklamného smogu a lavičiek cez kultúrne centrá a obsah, ktorý vytvárajú, integrovanie cyklodopravy do nových projektov, záchranu hodnotnej architektúry až po idey a koncepcie v celomestskom meradle (Matúš Vallo). Naopak nevidím koncepciu a pripravenosť zo strany mesta. Neteší ma generická architektúra so zlou mierkou v meste (Zuckermandel) a naopak prinajmenšom neopatrná práca s tým, čo má potenciál vytvárať identitu (Bezručova, vinohrady nad mestom).

Raz za čas sa objaví počin, ktorý je široko vnímaný nielen odbornou verejnosťou, ale aj laickou, čo stavu určite robí službu. Tento rok to bol Poľovnícky dom od kolektívu Kožuško, Auxt, Hrušovský, Hudač. Za mňa potom ešte Dom v Dome, skvelý mladý talent Netočný a nové knihy a monografie na európskej úrovni (Dedeček).
 

Peter Lényi

Udialo sa veľa väčších a zásadnejších vecí, ale osobne ma v poslednom čase asi najviac potešila séria prednášok českých architektov na Fakulte architektúry STU v Bratislave v rámci predmetu Reflexie architektúry. Počas celého zimného semestra prišlo raz týždenne porozprávať o svojej práci veľa významných architektov s veľmi rozmanitým spektrom názorov, často si protirečili (čo sa v diskusii často konfrontovalo). Veľmi by som sa tešil, keby podobný formát pokračoval aj v budúcnosti.

Andrea Ambrovičová Mikulajová

Teší ma skutočnosť, že v roku 2017 bolo u nás vypísaných pomerne veľa architektonických súťaží. Keď má človek chuť súťažiť, už si pomaly aj má z čoho vyberať a to sme donedávna povedať nemohli. Avšak stále je okolo súťaží veľa problémov - či už súťažné podmienky, výška ponúkaných odmien, alebo samotné výsledky a rozpačitý priebeh zadávania zákazky (ak k nemu vôbec príde).

Dobrou správou je vydanie knižky o bratislavskom krematóriu, za ktorou stoja Matúš Dulla a Olja Triaška Stefanović. Zlou správou je stav hotela Danube po rekonštrukcii - nedokážem pochopiť a už vôbec nie prijať fakt, že toto sa môže stať v najcentrovatejšom centre hlavného mesta, v roku 2017.

Chýbajú mi architektonicky kvalitné bytové domy – pri tej obrovskej produkcii, akú dnes na Slovensku v tomto segmente máme, je dobrej architektúry nepomerne málo.

Som veľmi rada, že sme v ateliéri pracovali na viacerých zaujímavých projektoch pre príjemných ľudí. Osviežujúcou novinkou bola medziateliérová spolupráca – s kamarátmi z Compassu sme sa stretli nad spoločným projektom pre Záhorie.

Vrámci stredoeurópskeho priestoru bola pre mňa najsilnejším zážitkom návšteva Ljubljany - či už legendárna Plečnikova knižnica, alebo silueta rozostavaného islamského centra od Bevka a Perovića - slovinská architektonická scéna je fascinujúca! Rakúsko – to je pre mňa za rok 2017 Bernardo Bader a jeho nádherná kaplnka v Krumbachu, na ktorej návštevu sa už teraz teším.

Andrej Olah

V roku 2017 sme sa s ateliérom zapojili do niekoľkých súťaží. Fantastické je, že sa tieto súťaže začali vypisovať, menej skvelé je však že záver býva často krát veľmi rozpačitý. Napríklad vylúčenie zo súťaže na základe niečoho čo v podmienkach nebolo zadefinované, či neudelenie prvého, resp. aj druhého miesta, z čoho sa momentálne stáva bežná prax. Je potom otázna ďalšia motivácia architektov a ateliérov v zapájaní sa do súťaží. Práce je momentálne dostatok a pokiaľ zostane jedinou motiváciou k účasti spoločenská zodpovednosť, tak to nemusí byť dostačujúce.

Aby som nebol len negatívny, teší ma že oslovenie architekta sa nestáva už len vecou luxusu, ľudia si začínajú uvedomovať potrebu odbornej pomoci aj pri koncepčnom návrhu priestoru, nie len pri výbere materiálov, oslovením architekta získajú lepší a využiteľnejší priestor na život.

Martin Paulíny

V architektúre ma v poslednom čase zaujalo niekoľko nových trendov. 
 
Prvým je nástup verejných architektonických súťaží. Snáď si na ne vypisovatelia, hlavne z radov starostov a primátorov zvyknú, nakoniec je to aj určitá ich politická prezentácia. Verím tiež, že súťaže budú z pohľadu porôt objektívne a že ich komora bude schopná vo väčšom množstve pripravovať.
 
Ďalším trendom, ktorý som postrehol je nástup novej generácie investorov. Tridsiatnici, ktorí sa u nás začali ako klienti v poslednom čase objavovať sa nám zdajú vzdelanejší, rozhľadenejší a odvážnejší ako ich predchodcovia. Verím, že oproti nim budú aj ochotnejší platiť architektom adekvátny honorár za ich prácu.
 
S honorárom súvisí aj môj posledný postreh. Čoraz viac (hlavne bratislavských) investorov si pozýva navrhovať stavby zahraničným architektom. Celkom isto im oproti domácim za ich služby zaplatia viac. Investorom nejde teda v konečnom dôsledku o cenu, ale o kvalitu. To by si mohli kvalitnejší slovenskí architekti stavajúci svoj úspech pri získavaní zákazok aj na nízkych cenách uvedomiť. 

Pavol Pokorný

Rok 2017 vnímam ako rok architektonicko/náučno/popularizačný. Prednášky, školenia, semináre, diskusné kluby, exkurzie. Mám pocit, že je konečne v profesionálnom ovzduší cítiť naliehavosť zmeny nazerania na architektonický dizajn cez prizmu estetizujúco/sexy/fotogenického parametra.

Barometrom prichádzajúcich zmien bola aj atmosféra debát v kuloároch novembrovej konferencie v Piešťanoch "A0 Budovy s takmer nulovou potrebou energie", v príprave ktorej som mal zhodou okolností "po lakte ponorené prsty". Už len fakt, že premiérovo nás (iEPD - Inštitút pre energeticky pasívne domy) podporila a výrazne nám pomohla s organizáciou Komora architektov, je dostatočným dôvodom na to, aby architekti zbystrili pozornosť.

Vášnivé diskusie s kolegami "z druhého brehu" na tému, prečo je potrebné architektonický dizajn definitívne "zasnúbiť" s energetickou úspornosťou budov predznamenávajú časy blízko budúce. Vidím to tak, že bez intenzívneho dovzdelania sa v agende energeticky úsporného staviteľstva (už len preto, aby sme boli schopní ortodoxným zástancom tohto trendu kvalifikovane odporovať) odíde z nástupišťa "budúcnosť slovenskej architektúry" aj posledný vlak. Osobák. Medzinárodné rýchliky odfrčali už niekoľko rokov naspäť.

Jan Stempel

Keď sa chcem dozvedieť, čo sa deje na architektonickej scéne na Slovensku, stačí mi kliknúť na ARCHINFO. Ďakujem.

Jan Šépka

V letošním roce mi udělala velkou radost kniha o Vladimíru Dedečkovi, kterou editorsky připravila Monika Mitášová.

Přehledné nákresy, fotografie i rozdělení do jednotlivých částí je srozumitelné. Na knize je vidět množství práce i nasazení, které si takto významná osobnost zasloužila věnovat.

Robert Špaček

Začnem tým, čo ma trápi, vzťahuje sa to najmä k Bratislave. Máme príliš veľa obostavaného priestoru s formálnymi znakmi architektúry na povrchu. Developer, investor stanoví plochu, alebo potrebný objem, vznikne nevyhnutný priestorový rozvrh, často ani nie koncept, následne nastúpi dominantná stavebná technológia a najlepšia ponuka pre opláštenie. Raz má fasáda horizontálne členenie, inokedy zdôraznenú vertikalitu, až mi je ľúto, že sa to nedá prezliekať ako šaty. Verejnosť sa potom čuduje, čo to vlastne na školách architektúry učíme. Nedokážem sa zbaviť pocitu, že aj zo zelenej, či energetickej certifikácie budov sa stala šou, podobne ako z udeľovania CE.ZA.AR-a :-(

Samotná podstata architektúry, empatia, jej ľudské posolstvo sa dostáva na, alebo za okraj objemového a kapitálového mainstreamu. Potešila ma napríklad (ale nielen) Kaplnka Vzkriesenia v Poprade-Kvetnici.

Peter Žalman

Rok 2017 vnímam subjektívne ako obyvateľ Bratislavy a architekt, ktorý sa vyjadroval k problémom rozvoja mesta. Dúfam, že konštatovanie, že urbanizmus, územné plánovanie je mŕtve sa aspoň čiastočne zmenil. Urbanizmus mesta Bratislava zaujíma čoraz väčší okruh ľudí, aktívne sa k nemu vyjadrujú a dokonca boli iniciátorom zastavenia developerských zámerov.

Moja spoluúčasť chce byť aj príspevkom k návratu občianskej úcty k povolaniu architekt - to sa nám akosi vytratilo pomedzi prsty v honbe za čím väčšou, dokonalejšou atď. architektúrou. Nie večierky za členské v komore, ale komunikácia s občanmi a vysvetľovanie odborných pozícií nám vráti kredit, ktorý sme postupne stratili.

Písať by sa dalo viac, určite aj o kvalite architektúry - tá našťastie rastie aj s nástupom mladej generácie. Potešila ma cena D. Jurkoviča - udelená druhýkrát do Košíc, resp. východných regiónov. To je podľa mňa tiež cesta k obrode postavenia architekta v našej spoločnosti. Menej troviť, viacej tvoriť a učiť sa – to je asi stále platné.