Istropolis – postreh z balkánskej cesty, Ceaucescov palác v Bukurešti a Národný palác kultúry v Sofii

Ďakujeme za príspevok, ktorý bol iniciovaný článkom Petra Moravčíka, uverejneným nedávno. Téma je silno aktuálna, publikovali sme aj ďalšie príspevky na túto tému. Kolegyňa Helena Vojtková dnes píše o svojich skúsenostiach so zapojením “veľkých stavieb socializmu” do súčasného života v Rumunsku a Bulharsku.

Poznámka redakcie: Slovenský Istropolis sa v niečom značne líši od spomenutých príkladov. Jeho architektonické kvality sú diametrálne iné. Istropolis je na rozdiel od prezentovaných komplexov sám o sebe konzistentným architektonickým dielom modernej architektúry, smelo porovnateľným aj v európskom kontexte. Patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo u nás v druhej polovici XX. storočia. Nie je to “monštrum”, ktoré potrebujeme odstrániť. Naopak, je to súčasť historického odkazu slovenskej modernej architektúry, ktorý si zaslúži (napriek dobe v ktorej vznikol) veľký rešpekt. O. i. aj preto, lebo je to dielo výborných architektov - napriek zložitým podmienkam vzniku z neho prioritne architektonická gramotnosť autorov a nie ideológia.

Pôvodný text Heleny Vojtkovej:

Tento rok sme dovolenkovo kočovali po Bulharsku a Rumunsku.

Naposledy sme boli v Bukurešti v roku 1992 a v Sofii  v roku 1999. Ceaucescov palác v Bukurešti a Národný palác kultúry v Sofii boli v tom čase nevyužité kolosy, mladá postkomunistická spoločnosť nevedela, čo si s nimi počať - ideovo,  funkčne, ekonomicky.

Ceaucescov palác v Bukurešti  

Dnes oficiálne Budova parlamentu v Bukurešti /po roku 1989 aj Palác ľudu stavali v rokoch 1984 - 1997 z vôle Nicolae Ceaucescu, ktorý bol nakoniec ako jediný komunistický diktátor  25. 12. 1989 ľudom popravený. Palác vraj projektovalo 700 architektov pod vedením A. Petrescu, stavalo ho vraj 20 000 - 100 000 robotníkov v troch smenách,  5000 vojakov a vraj aj dobrovoľníci. Vybúrali značnú časť mesta, palác je vyvrcholením megalomanskej urbanistickej koncepcie.  365 000 m²: palác je treťou najväčšou administratívnou budovou na svete (po Pentagone a Long-ao v Číne). Má aj jedno prvenstvo – najťažšia budova na svete.  Architektúra paláca je podobne ako spôsob a okolnosti  jeho vzniku - veľmi totalitná.

V roku 1990 ho chcel kúpiť v Austrálii narodený magnát Ruppert Murdoch za 1 bilion US$, jeho ponuku Rumunská Republika odmietla. V paláci sídli od roku 1994 Dolná komora Rumunského Parlamentu, od roku 2004 aj Senát, sú v ňom tri múzeá (Múzeum súčasného umenia, Múzeum totality a Múzeum histórie paláca). V paláci sa konajú aj konferencie a rôzne iné akcie - od Summitu NATO po Drift Grand Prix Rumunska. Napriek všetkému 70% plochy paláca stále nie je trvale využitých.  Náklady na kúrenie, elektrinu a osvetlenie sú údajne 6 miliónov US$ ročne.

Národný palác kultúry v Sofii

Výstavbu paláca si priala dcéra dlhoročného 1. tajomníka Komunistickej strany Bulharska Todora Živkova. Projektovali ho bulharskí a zahraniční architekti pod vedením A. G. Bareva a I. Kazareva. Budova vznikala spolu s veľkým námestím (s veľkým názvom Námestie Bulharska) -  je to vlastne park s fontánami spájajúci palác s hlavným mestským bulvárom Vitoša, park je veľmi živý priestor cez deň aj v noci. Palác otvorili v roku 1981 k 1300. výročiu Bulharska. V bedekri sa hneď v prvej vete píše, že je to najväčšie multifunkčné kongresové a výstavné centrum v juhovýchodnej Európe (123 000 m²). V budove  je 12 multifunkčných hál pre 50-4000 ľudí, hlavná sála pre 3000 ľudí, 17 000 m2 vstupných priestorov vhodných aj na konanie výstav, 5 reštaurácií, kancelárie, veľký podzemný parking, výhliadkové terasy nad námestím. V podzemí námestia je v dvoch úrovniach integrovaná doprava (metro, električky, autá, cyklisti). Socialistickí architekti navrhli komplexný, veľkorysý a dobre fungujúci  multifunkčný organizmus.

V roku 2011 sa Správna spoločnosť paláca reštrukturalizovala na komerčnú spoločnosť. Palác ale zostal majetkom štátu. Je finančne sebestačný, na prevádzku nedostáva žiadne štátne dotácie. Zisky sa postupne investujú do obnovy a ďalšieho rozvoja. Funkčná náplň sa nezmenila. V paláci sa konajú medzinárodné konferencie, politické fóra, obchodné kongresy, vedecké sympózia, hudobné a filmové festivaly, koncerty, tanečné a divadelné predstavenia, výstavy a veľtrhy – konkrétne od koncertu Montserrat Caballé cez výstavu Joana Miró až po zasadnutie k predsedníctvu Bulharska v EÚ.

Istropolis

Vrátim sa z Balkánu a v rôznych novinách čítam aktuálnu diskusiu o budúcnosti Istropoilsu vyvolanú uniknutými a následne stiahnutými vizualizáciami holandských architektov, na ktorých Istropolis vlastne nie je. Developer a majiteľ pozemkov sa vykrúca (o jeho zámeroch sa doteraz iba šuškalo). Je 30 rokov od novembra 1989 a spoločnosť nemá názor, respektíve má priveľa názorov - od dôslednej pamiatkovej ochrany a modernizácie (mestská časť) cez nevyhranené komerčné odpovede a nevyhranené odpovede predstaviteľov mesta až po jednoznačné zbúranie symbolu komunizmu.

Istropolis - víťazný návrh architektonickej súťaže z roku 1956, architekti Konček-Skoček-Tittl a Tibor Gebauer, 25 rokov projektovania, výstavba 1968 - 1981, kvalitná architektúra v nekvalitnom/nedomyslenom urbanistickom kontexte, zdravé detaily napriek minimálnej údržbe, kvalitné materiály. Údaje o úžitkovej ploche som nikde nenašla (developer a samospráva ich určite majú). Na prvý pohľad sa zdá, že v porovnaní s tým, čo zvládli Rumuni a Bulhari je budova Istropolisu o dosť menší problém.

Developeri a samospráva by sa mohli ísť poradiť do Sofie ako to celé finančne a programovo nastaviť. I keď na motiváciu developera na takúto cestu bude asi treba vyvinúť sústredený občiansky tlak a koordinovaný postup mesta a mestskej časti. Odporúčam zastaviť sa aj v Bukurešti - naplniť schránku komunistických „dejchánkov“ novým netotalitným obsahom je celkom (kontrastne) ozdravujúce.  My tu v Bratislave by sme zase mohli už konečne reálne porozmýšľať , či neurobiť niečo s tou kopou betónu a áut na križovatke, nevyužitými koľajnicami a zanedbanou Tržnicou. Problém nie je v budove Istropolisu ale okolo nej.

Buďme idealisti, dnes je ešte šanca, aby sme si o pár rokov nemuseli priznať, že sme vykorenenejší, málotratnejší  a po každej stránke menší ako naši bývalí socialistickí bratia.

Inak, 4. októbra sa chystám do Prahy. V Paláci kultúry/Pražskom kongresovom centre bude dobrá akcia - knižný festival Humbookfest, vraj čakajú  3000 účastníkov.