Hodnotenie udržateľnosti budov – metodika CESBA, časť 2: Čo je udržateľnosť v procese výstavby

Výstup bol realizovaný v rámci vedeckej úlohy VEGA Architektúra a urbanizmus 2020 - smerovanie k takmer nulovému energetickému štandardu.

Vybrané časti diela publikujeme na pokračovanie.

Dnes si prečítate druhú kapitolu s názvom Čo je udržateľnosť v procese výstavby:

Čo je udržateľnosť

Podmienkou realizácie myšlienky udržateľnej výstavby je zmena prístupov, myslenia a konania. Je dobré opakovane si uvedomovať, že príroda, darkyňa všetkého života, sama žiadnu energiu navyše nepotrebuje a neprodukuje taktiež žiadne odpady.

Interpretácia pojmu "udržateľnosť"

Pojem „udržateľnosť“ vznikol prekladom anglického slova „sustainability“. SUSTAINABLE - prídavné meno, podľa výkladového slovníka /Cambridge, 2014/: Able to continue over a period of time = schopný pokračovať, zotrvávať viac ako určitú dobu; Causing little or no damage to the evironment and therefore able to continu efor a long time = spôsobujúce žiadnu alebo malú škodu na životnom prostredí a teda byť schopný trvania po dlhý čas. Vybrané významy - preklad slova:

• Sloveso SUSTAIN: udržať, podporovať, vydržať, niesť, podopierať, pomáhať
• Prídavné meno SUSTANABLE: trvalý, udržateľný, obhájiteľný
• Prídavné meno SUSTAINED: podporený, živelný, trvalý, udržiavaný

Definícia udržateľnosti

Zákon č. 17/1992 o životnom prostredí: „Trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti je taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov“ /Zákon...1992/. Táto definícia vychádza zo správy /Brundtlandová 1991/, ktorú v roku 1987 vydala Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj Spojených národov (WCED - World Commission on Environment and Development).

Anglický výraz „sustainable development“ je do slovenčiny prekladaný ako „udržateľný rozvoj“ a takto používaný. A to napriek nepresnosti prekladu a nemožnosti postihnúť slovenským slovom pôvodný anglický význam. Hoci protirečenie tohto slovného spojenia je častou témou jazykovej polemiky o jeho význame, stalo sa obľúbeným heslom. S ohľadom na spojenie dvoch slov s protikladným významom sa javí logickejšie snažiť sa skôr o udržateľnosť než o udržateľný rozvoj.

V súlade s vývojom za posledných dvadsať rokov došlo k postupnej zmene smerovania - v roku 1990 bolo všeobecné úsilie nasmerované k rozvoju, v súčasnej dobe je skôr snaha o udržanie alebo výhľadovo aj znižovanie životného štandardu.

Čo je udržateľnosť vo výstavbe

„Architektúra a staviteľstvo boli od doby románskych stavieb odborom, v ktorom sa najviac odrážal stav technického myslenia, kreativity, citu a duše, spôsob myslenia a filozofie. Filozofia architektúry a staviteľstva vzniká tam a vtedy, keď ‚názor na svet‘ prekračuje obyčajnú skúsenostnú úroveň a stáva sa teóriou nového spôsobu života, všetkých jeho hodnôt, všetkých životných cieľov. Život je v tomto novom postoji podriadený čomusi vyššiemu a následkom toho má aj novú motiváciu. Preto je tento nový názor postojom človeka, ktorý si uvedomuje svoju univerzálnu zodpovednosť, jeho prax nie je už prax úzko súkromná, ale je to prax pre ľudí, pre ich existenciu, pre prístrešia vyhovujúce ich inteligencii.

Cieľ rozumu a ľudskej inteligencie, bystrosti a múdrosti leží v nekonečne, je možné len smerovať k nemu každým dňom, každou zmysluplnou činnosťou ontogenéznou a evolučnou formou. To sú udržateľné hodnoty ľudského rozumu, dôvtipu a zmyslu tvoriť v dokonalosti k hodnotám ľudského bytia, k hodnotám trvalým, ktoré sú pre ľudstvo jedinečným pokladom ich existenčných hodnôt, radosťou a šťastím v podmienkach reálneho sveta, bývania, aké si človek zaslúži. Preto hovoríme o udržateľnosti výstavby budov, pretože nie je iného východiska a niet iných hodnôt.“ /Garlík 2012/

Filozofia bývania sa na rozdiel od mnohých technických vied nezaoberá len tým, čo môže byť popísané a spočítané, experimentálne overené, filozofia prekračuje empíriu, je fundamentálnym predpokladom všetkého teoretického poznania. Nezostáva iba teoretickou snímkou skutočnosti, „vyjadrením epochy v myšlienkach“ a nič viac, ale vytvára a dotvára skutočnosť. Udržateľné zo všeobecného pohľadu je to, čo sme si chceli a mohli zaobstarať, súčasne to môžeme a budeme chcieť teraz aj v budúcnosti používať a jeho obstaraním a používaním neobmedzíme možnosti budúcim generáciám. Život v súlade s prírodou je jediný spôsob, ktorý dáva šancu na život na Zemi tiež budúcim generáciám. Každý človek má rovnakým dielom právo na bohatstvo Zeme, právo na život v zdravom životnom prostredí.

Udržateľný spôsob výstavby je taký, keď sú požadované vlastnosti a funkcie stavby splnené s minimálnym nepriaznivým vplyvom na životné prostredie, ideálne so súčasným zlepšením ekonomických a spoločenských podmienok, ktoré majú priaznivý vplyv na zvýšenie kvality a kultúry prostredia - postupne od lokálnej úrovne po úroveň globálnu.

Každá budova je postavená v určitom ekonomickom rámci a nie je udržateľná, ak sa jej hodnota v období životného cyklu prinajmenšom nerovná nákladom spojeným s jej existenciou. Budovy sústredené na vymedzenú plochu tvorí mesta. Mesta sú koncentrovaným zoskupením budov a tvoria živý organizmus, ktorého život sa prejavuje metabolizmom hmotných tokov. Systém hmotných tokov môže byť otvorený alebo uzavretý.

Otvorený systém hmotných tokov je závislý na príjme vonkajších, neobnoviteľných zdrojov energie a surovín, vrátane potravín a dát, potrebných pre fungovanie sídelného celku. Výroba je smerovaná von a tiež odpady sú vysielané ďalej mimo územia sídla a znečisťujú okolie.

Sídelný celok s uzavretým, alebo aspoň čiastočne uzavretým systémom hmotných tokov je charakteristický snahou obmedziť závislosť na vonkajších zdrojoch a funguje na báze maximálne možnej recyklácie.

Model tzv. “inteligentného mesta = Smart City“ vychádza z princípu prirodzeného ekosystému, ktorý je ekologicky stabilným a dynamicky vyváženým kolobehom, s prepojenými a vzájomne sa ovplyvňujúcimi funkciami: „Ekosystém je funkčná sústava živých a neživých zložiek životného prostredia, ktoré sú navzájom spojené výmenou látok, tokom energie a odovzdávaním informácií a ktoré sa vzájomne ovplyvňujú a vyvíjajú v určitom priestore a čase.“ /Zákon... 1992/.

Vplyvy výstavby na životné prostredie

Stavebníctvo je odvetvím, ktoré spotrebuje takmer polovicu vyrobenej energie, ďalšie dôsledky činností stavebného procesu súvisia so spotrebou materiálov, ich ťažbou, spracovaním a dopravou. Nasleduje energetická potreba počas prevádzky budovy, zaťaženie odpadmi a tiež zaťaženie spojené s demoláciou stavby.

Všetky uvedené aspekty sprevádzajúce výstavbu sa skladajú do výsledného celkového zaťaženia, ktorým postavená budova ovplyvňuje prirodzené prostredie.

Cesta k udržateľnému stavaniu

Na to, aby sa myšlienka udržateľnej výstavby dostala do stavebnej praxe, je potrebná zmena myslenia, prístupov a konania. Je to vlastne návrat ku koreňom - k základným princípom udržateľnosti, ktorých platnosť je preverená časom, ale súčasne ich chceme zladiť s najnovšími vedeckými poznatkami a technologickými možnosťami.

UDRŽATEĽNÉ NAVRHOVANIE = EKOLOGICKÝ DESIGN

Bežne používaný spôsob výstavby nerešpektuje prírodné princípy, je vzdialený dizajnu prírody. Hlavnou zásadou udržateľnosti je používať zdroje a materiály, ktoré sú schopné obnovy. Našou snahou by malo byť nenarušiť celistvosť a prírodnú rovnováhu našej planéty, neochudobňovať Zem o jej časť.

UDRŽATEĽNOSŤ = obnoviteľnosť

Agenda 21 a ďalšie dokumenty

Dokument Agenda 21 /2014 online – nahr. Knihou?/ bol prijatý na summite OSN v Rio de Janeiro v roku 1992 Globálny strategický a akčný plán svetového spoločenstva stanovuje konkrétne kroky smerom k udržateľnému rozvoju. Na Agendu 21 nadväzuje dokument „Agenda 21 pre udržateľnú výstavbu“, ktorý definuje udržateľnú budovu nasledovne:

• spotrebováva minimálne množstvo energie a vody počas svojho života,
• využíva efektívne suroviny (materiály šetrné k prostrediu, obnoviteľné materiály),
• má zaistenú dlhú dobu životnosti (kvalitné konštrukcie, adaptabilita), 
• vytvára čo najmenšie množstvo odpadu a znečistenia počas svojho života,
• efektívne využíva pôdu,
• dobre zapadá do prirodzeného životného prostredia,
• je ekonomicky efektívna z hľadiska realizácie aj prevádzky,
• uspokojuje potreby užívateľa teraz aj v budúcnosti (pružnosť, adaptabilita, kvalita miesta),
• vytvára zdravé životné prostredie v interiéri.

„Veľké množstvo problémov a riešení obsiahnutých v Agende 21 má svoje korene na úrovni miestnych aktivít; participácie a spolupráce miestnych úradov bude preto faktorom určujúcim úspešnosť realizácie ich cieľov. Miestne úrady vytvárajú, riadia a udržujú ekonomickú, sociálnu a environmentálnu infraštruktúru, dozerajú na plánovanie, formujú miestnu politiku životného prostredia a predpisy, pomáhajú pri implementácii národnej a subnárodnej environmentálnej politiky. Pretože sú úrovňou správy najbližšie ľuďom, zohrávajú dôležitú úlohu vo výchove, mobilizácii i pri reakcii na podnety verejnosti, napomáhajú tak dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja.“ /Miestna...2013/

Miestna Agenda 21 (ďalej len MA21) zapadá do širšieho prúdu snahy o kvalitnú verejnú správu, ktorá je zahrnutá pod pojem „good governance“ („dobré vládnutie“ čiže „dobrá správa vecí verejných“). Kvalitná správa vecí verejných musí byť (z pohľadu OSN i EÚ) otvorená, transparentná a zodpovedajúca sa verejnosti, efektívna, umožňujúca účasť verejnosti na rozhodovaní a plánovaní a založená na partnerskej spolupráci s ostatnými spoločenskými sektormi a rešpektujúca odborný pohľad na vec. Jedine taká verejná správa môže viesť k dlhodobo udržateľnému rozvoju obce či regiónu. A práve MA21 je procesom, ktorého je udržateľný rozvoj základným cieľom. Nevyhnutnou súčasťou fungujúcej MA21 bezpochyby sú:

• kvalitné strategické plánovanie a riadenie vrátane systému financovania,
• priebežná a aktívna komunikácia s verejnosťou - budovanie partnerstiev,
• systémové a merateľné smerovanie k udržateľnému rozvoju.

V Českej republike pribúdajú mestá a obce, ktoré sa snažia uplatniť princípy MA21. „Vhodným a komplexným indikátorom environmentálnych aspektov kvality života na miestnej úrovni je ekologická stopa mesta. Tímová iniciatíva pre miestny udržateľný rozvoj (TIMUR) /TIMUR 2014/ sa hodnotením kvality života prostredníctvom indikátorov zaoberá už od roku 2003 a ekologickú stopu doteraz pilotne stanovila pre 11 miest: Prahu, Chrudim, Hradec Králové, Kladno, Krnov, Litoměrice, Orlovú, Prahu-Libuš, Velké Meziříčí, Vsetín a Poděbrady. Výpočet bol vykonaný na základe požiadaviek miest, ktorá sa zaujímali o hodnotení vlastnej udržateľnosti či neudržateľnosti.“ /Trebický 2010/

Udržateľnosť v architektúre a urbanizme

„Architektúra je nachádzaním harmónie - súladu kultúry, funkcie, techniky, prostredia, mierky a estetiky, harmónií medzi jednotlivými prvkami v zlomkovito utváranom prostredí. Dobrá architektúra je založená na holistickom princípe. Stavia na vedomostiach minulého, na dôslednom skúmaní jestvujúcej skutočnosti a na predvídaní budúcnosti.“ /Borák 2012/

Urbanistický a architektonický koncept a udržateľnosť

Celková miera udržateľnosti vystavaného prostredia začína už pri prvotnej urbanistickej koncepcii. Tá podľa požadovaných funkcií určuje štruktúru vystavaného prostredia, hustotu zástavby a tomu primeranú dopravnú infraštruktúru. Základnými kritériami pre hodnotenie urbanistickej kvality sú:

• vplyv miesta, jeho kvality a klímy,
• urbanistické súvislosti - umiestnenie budovy, úmernosť funkcií a štruktúr,
• proces plánovania. Hodnotu budovy a mieru jej udržateľnosti zhŕňajú parametre = odpovede na otázky:  Je konkrétna budova na určitom mieste, s jej súčasnou funkciou, vôbec potrebná?
• Je funkcia budovy primeraná okolitému prostrediu?
• Je budova pripravená k zmene funkcie pri zmene potreby?
• Ako je to s vhodnosťou prevádzky, s jej nákladmi počas životného cyklu budovy?
• Aké budú náklady na odstránenie budovy?

„Všeobecným trendom v návrhu systémov infraštruktúry je decentralizácia. Relatívne sebestačný bunkový systém v mierke postupnosti: obydlie, obytná skupina (mestský blok), mestská štvrť, mesto, okres, kraj, región, štát... Prechod od „smart grides“ ku „smart city“. V budúcnosti docieliť uzavretý obeh energií /vody/ odpadov.

Cieľom je redukovať stratové presuny materiálov a energií, preferovať ich lokálne výrobu a spotrebu a zahrnúť možnosť recyklácie. Takto koncipované systémy sú bezpečné, odolné voči preťaženiu a vedia si v rámci celej siete pružne vypomáhať. V lokálnej mierke preferovať dostupnosť všetkých aktivít pre peších, tomu musí zodpovedať koncentrácia osídlenia a byť prispôsobená hierarchia sídla (satelitné mestečká rodinných domov okolo veľkých českých miest majú takú nízku koncentráciu obyvateľov a dochádzkové vzdialenosti, ktoré „neuživia“ bežné predajne, pekárne apod., vytvára sa monokultúra sídliska na ležato).“ /Smola 2012/

Stavebný boom od deväťdesiatych rokov významne prispel k súčasnému nedobrému stavu urbanizovanej krajiny. Podľa uvedených zásad udržateľnej výstavby by pri jej plánovaní malo byť prvým krokom stanovenie našich skutočných potrieb. Ideálne by dobre vytvorená a fungujúca infraštruktúra mohla zabrániť súčasným rozpínavým tendenciám.

V súčasnej praxi zadávanie stavieb je najčastejším meradlom výberu projektanta a dodávateľa najnižšia cena a súčasne rýchlosť výstavby. Týmto spôsobom veľmi rýchlo rastú stavby, o ktorých realizácii rozhoduje okamžitá potreba, a to veľmi často bez posúdenia vplyvu umiestnenia stavby do okolitého kontextu, zmyslu stavby, jej funkcie a hospodárnosti z dlhodobejšieho pohľadu.

Z pohľadu hospodárnosti nakladania s už existujúcim vystavaným prostredím je potrebné si uvedomiť napríklad nasledujúce: existuje tu hodnotný základ bytového fondu, a to ako v mestskej blokovej zástavbe, tak na sídliskách, vybudovaných v druhej polovici 20. storočia. Najmä tieto sídliská sú vybavené existujúcou, dobre fungujúcou infraštruktúrou - energetickou, dopravnou, vybavenosťou obchodov a služieb, vzdelávacích, športových a rekreačných zariadení. Vzhľadom k pôvodne plánovanej životnosti panelových domov a tiež s ohľadom na kvalitu vykonávania stavieb v období naháňania socialistických plánov a následne nedostatočnú údržbu je zrejmé, že ak nezvolíme demoláciu, potom domy na týchto sídliskách vyžadujú opravy a modernizáciu. Takýmto počinom bohužiaľ nie sú hromadne vykonávané zatepľovanie fasád domov, pokiaľ nie sú doplnené ďalšími, v celkových súvislostiach naplánovanými úpravami, opravami a opatreniami.

„Dnešný rozvoj technológií ovplyvňujúcich vnútornú klímu budovy vyžaduje, aby opravy zahŕňali tiež prípravu pre budúce umiestnenie nových zariadení do dnes rekonštruovaných budov. Ide napríklad o vybudovanie šácht pre rekuperačné vetranie, systému využitia dažďovej a odpadovej vody a o prípravu pre začlenenie domov do inteligentných lokálnych energetických sietí. Hoci je nám to známe, v bežnej projektovej praxi také postupy stále neuplatňujeme.“ /Borák 2012/

„Aj napriek pomerne kvalitnému systému pamiatkovej starostlivosti zanedbávame alebo demolujeme mnoho obyčajných starých budov, ktoré sú pôvodným vyjadrením miestnej a regionálnej kultúry. Z kultúrneho, ale aj ekonomického hľadiska pre ne musíme nachádzať dnešné i budúce využitie. Pre zachovanie kultúrnej identity nestačí dbať na ochranu vybraných reprezentatívnych stavieb. Je potrebné zachovávať aj obyčajnú architektúru minulosti. Domy, ktoré nie sú priamo pod pamiatkovou ochranou, môžeme rekonštruovať súčasnými výrazovými prostriedkami s pomocou jestvujúcich technických možností a štandardov. Môžeme pri rekonštrukcii uplatniť vedomosti z oblasti udržateľného projektovania. Bez toho, aby sme poškodili miestnu identitu, môžeme dosiahnuť vlastnosti a kvalitu budov budúcnosti.“ /Borák 2012/

Od kolísky ku kolíske

V roku 2002 vyšla kniha amerického architekta Williama McDonougha a nemeckého chemika Michaela Braungarta s názvom Cradle to Cradle: Remaking the Way We Make Things /McDonough 2014/. Termín „Cradle to Cradle“ (Od kolísky ku kolíske), skrátene C2C, je podľa tohto manifestu používaný k popisu modelu udržateľnosti napodobením prírodných procesov s cieľom výsledného prospechu pre životné prostredie, kedy majú z procesu výroby a spotreby úžitok všetky zúčastnené zložky. Východiskovým princípom tejto teórie je skutočnosť, že v prírode, v prirodzenom kolobehu, neexistuje odpad. Využívaním princípov C2C je teda možné dosiahnuť bezodpadové hospodárstvo a existenciu.

Spôsob navrhovania architektonickej kancelárie William McDonough + Partners predstavujú architekti na svojich webových stránkach nasledovne: „Cradle to Cradle nás nabáda k upusteniu od rutinného zabehnutého spôsobu riešenia každodenných problémov a k prehodnoteniu rámca podmienok, ktoré utvárajú naše návrhy. Skôr, než aby sme hľadali ako minimalizovať škody, snažíme sa aplikovať zásady C2C ako výhodné, obnoviteľné sily - také, ktoré sa snažia o vytvorenie radostnej, nie bolestnej ekologickej stopy. C2C šíri definíciu kvality návrhu s uplatnením pozitívneho vplyvu na ekonomické, ekologické a spoločenské zdravie, ako pridanej hodnoty k tradičným architektonickým štandardom komodity, pevnosti a potechy.“ /McDonough 2014/.

Cradle to Cradle odmieta myšlienku, že rast je škodlivý pre zdravie životného prostredia; koniec-koncov v prírode je rast dobrý. Namiesto toho propaguje myšlienku, že dobrý dizajn podporuje bohatú ľudskú skúsenosť, so všetkým, čo k tomu patrí - zábava, krása, radosť, inšpirácia a poézia - a ešte podporuje zdravé prostredie a hojnosť.

S týmto súvisia tri princípy inšpirované prírodnými systémami:

1. Všetko je zdrojom niečomu inému. V prírode ukončením života jedného systému vzniká potrava iného. Budovy môžu byť navrhované tak, aby sa dali rozložiť a bezpečne navrátiť pôde (ako biologické živiny) alebo byť opätovne využité ako vysoko kvalitný materiál pre nové produkty a budovy (technické živiny).

2. Použitie obnoviteľnej energie. Živé veci sa bežne vyvíjajú vďaka energii zo Slnka. Podobne aj ľudské výtvory môžu využívať obnoviteľnú energiu v mnohých formách za súčasnej podpory zdravia človeka i prostredia.

3. Oslava rôznorodosti. Geologické, hydrologické, fotosyntetické a výživové cykly prispôsobené miestu vytvárajú na celom svete úžasnú rozmanitosť prirodzeného a kultúrneho života. Projekty, ktoré vychádzajú z jedinečných výziev a príležitostí, ponúkaných každým jednotlivým miestom, tu elegantne a efektívne „padnú na mieru“.

Cieľom hodnotenia životného cyklu budov je podrobný opis budovy a všetkých jej pozitívnych aj negatívnych vplyvov na životné prostredie, spotrebu zdrojov, spoločnosť aj jej obyvateľov. Hodnotením životného cyklu budov sa zaoberajú aj normy spomenuté v predchádzajúcich kapitolách.

Udržateľnosť pohľadom architektov

„Staré zvyky vymierajú sťažka a my dnes priznávame, že dúfame v pokrok. Ale naša architektúra odhaľuje pravdu. Túžime po nových, masovo vyrábaných výrobkoch, ktoré dokazujú našu kúpnu silu, ale zároveň chceme staré domy. Najradšej by sme si vzali náš moderný komfort a preniesli ho so sebou do bezpečnej minulosti. Nie tej, aká v skutočnosti bola, ale tej, akú si radi predstavujeme. Už si nedokážeme predstaviť novú a lepšiu budúcnosť. Všetci si pre seba prajeme novú a lepšiu minulosť.“ /Anderson 1995/

Architekt ako tvorca prostredia musí k návrhu stavby pristupovať s maximálnou zodpovednosťou k zúčastneným zložkám - teda k človeku a najmä k prírode, ktorej existencia je základnou podmienkou ľudského života.

Pri výstavbe budov, teda pri realizácii vystaveného prostredia, je optimálne dosiahnutie stavu, keď technický pokrok umožňuje plnenie ľudských potrieb na úrovni dobe primeraného komfortu, a to pri maximálne možnom súlade s dobrým stavom prirodzeného prostredia.

Už Marcus Vitruvius Pollio, architekt starovekého Ríma, rozoberá vo svojom jedinom spise Desať kníh o architektúre v prvej kapitole „Obsah staviteľstva, vzdelávanie staviteľov“ nutnosť vzdelanosti staviteľa, povedomie staviteľa o súvislostiach:

„Kto sa chce vydávať za staviteľa, musí byť zrejme vzdelaný obojstranne . Je teda potrebné, aby bol aj nadaný, aj učenlivý vo vede. ... Je tiež potrebné, aby bol staviteľ znalý čítania a písania, skúsený s kresliacom rydlom, vzdelaný v geometrii, nie nevedomý v optike, poučený aritmetikou, aby mal značné vedomosti z dejepisu, aby pozorne počúval filozofov, aby sa vyznal v hudbe, nebol neznalý lekárstva, zoznámil sa s rozhodnutiami právnikov a aby si osvojil vedomosti o hvezdárstve a o zákonoch nebeských.“ /Vitruvius 1979/

Vymenovaný obrovský záber požiadaviek na znalosti adeptov staviteľskej / architektonickej profesie je teda v súčasnosti skôr nesplniteľný, ukazuje však širokú previazanosť, súvislosti v odbore staviteľstvo. A aspoň pochopenie týchto súvislostí, ich rešpektovanie, je vlastne aj nadčasovou podmienkou udržateľnosti vo výstavbe.

Teda ak sa pokúsime so zjednodušením rozobrať tri vzájomne súvisiace a podmieňujúce sa zložky Vitruviovho pravidla (Formula Vitruvia: firmitas, utilitas, venustas) vo vzťahu k udržateľnosti, skončíme opäť pri ich vzájomnej previazanosti:

1. FIRMITAS: pevnosť/trvanlivosť - už z názvu je zrejmé, že trvanlivá stavba, dobre a kvalitne založená, postavená, s použitím kvalitných materiálov, dlho vydrží, a teda v dlhšom časovom horizonte nebude vyžadovať opravy, teda investície a nezasiahne touto záťažou ani budovu, ani jej majiteľa, a ani okolité prostredie.

2. UTILITAS: užitočnosť/funkcia - ak stavba dobre plní svoju funkciu, je teda užitočná a nebude v dlhšom časovom horizonte vyžadovať stavebné úpravy. Prípadne, ak je stavba dostatočne flexibilná, potrebné stavebné úpravy súvisiace so zmenou funkcie budú minimalizované.

3. VENUSTAS: krása/súlad - ak je stavba krásna, je všeobecný záujem na jej uchovaní aj pre budúce generácie - a teda opäť, v súlade so splnením dvoch predošlých pravidiel, jej udržateľnosť je vysoká. Krása stavby sa navonok prejavuje najmä jej formou, a pokiaľ táto forma tiež rešpektuje miestne - geografické, terénne a klimatické - podmienky, potom je súlad s okolitým prostredím prirodzeným výsledkom a stavba je krásna, v harmónii s prírodou, a teda udržateľná.

Z uvedeného jasne vyplýva, že z Vitruviových kritérií je najviac v súlade s prírodou kritérium krásy, teda že krása nie je s udržateľnosťou v konflikte. A to najmä ak sa vrátime opäť ku starovekým definíciám krásy a proporčných matematicko-geometrických pravidiel pre optimálne členenie priestoru.

Aby sme vzbudili alebo obnovili snahu o dobrú architektúru, ktorá dobre slúži človeku a je v súlade s prirodzeným prostredím, je potrebné vykonávať osvetu nielen u odbornej, ale aj u laickej verejnosti, ktorá je najmasovejším konečným užívateľom vystavaného prostredia. Všeobecne je podľa Rady architektov Európy (ACE) potrebné:

• „začleniť pochopenie spoločenského a kultúrneho významu vystavaného prostredia do všeobecného, odborného a špecializovaného vzdelania,
• získať kvalitnú kontrolu nad projektovaním stavieb a neobmedzovať ju na púhe znižovanie počtu konštrukčných závad alebo úspory energie,
• zaviesť hodnotiace systémy spočívajúce vo vyhodnocovaní celej škály aspektov udržateľnosti vrátane schopnosti dlhej životnosti a schopnosti zásadnej adaptácie - nič, čo sa stavia z podnetu ustavičné zmeny, nemôže mať trvalú hodnotu,
• viac využívať prirodzené podmienky, preferovať prirodzené svetlo a vetranie,
• systematizovať skúmanie pomeru nákladmi a dosiahnutej kvality. /Architects´1995/

Sir Norman Foster: „Udržateľnosť je pojem, ktorý sa za posledných desať rokov značne rozšíril. Avšak podľa mojej vlastnej skúsenosti si len málo ľudí uvedomuje, čo vlastne toto slovo znamená, alebo chápe problémy, ktorým čelíme. Budovy a činnosti v nich prevádzkované spotrebujú v priemyselne vyspelej časti sveta takmer polovicu energie, ktorú vytvárame, a sú zodpovedné za polovicu emisií oxidu uhličitého - zatiaľ čo zvyšok je takmer rovnomerne rozdelený medzi dopravu a priemysel. Udržateľnosť vyžaduje, aby sme čelili tejto rovnici a mysleli holisticky. Umiestnenie a funkcie stavby, jej prispôsobivosť a životnosť, jej orientácia, forma a štruktúra, jej vykurovanie a vetranie i použité materiály - to všetko spolu má vplyv na množstvo energie potrebnej na výstavbe, údržbu, prevádzku a na cestovanie do a od nej.“ /Foster 2008/

Mary McLeod v úvahách, reagujúcich na známy výrok Louise Sullivana /2014/ o forme a funkcii: „Formálne atribúty budovy sú jej estetickými vlastnosťami. ... Dokonca sa dá povedať, že forma je v podstate tým, čo odlišuje architektúru od staviteľstva. ... Ona je tým, čo tvorí umenie v architektúre. Aby sme sa vrátili k rozdielu medzi staviteľstvom a architektúrou, možno povedať, že úlohou architekta je dávať funkcii formu, t. j. urobiť ju niečím viac než len funkciou. Architektúra v sebe obsahuje funkciu, ale tiež má potenciál ju rozširovať a transformovať.“ /McLeod 2006/

Jean Nouvel vidí možnosti ekologickej výstavby v použití skla: „Sklenené steny pred sebou majú fenomenálnu budúcnosť. Môžu fungovať ako „chytré“ nosiče, možno ich zahrievať, môžu byť použité ako priečky či projekčné plochy ...“ /Nouvel 2009/

O šikovnom obale stavby, ktorého priekopníkmi boli Richard Buckminster Fuller a Frei Otto s návrhmi preskleného zastrešenia miest, hovorí aj Martin Rajniš: „všetky organizmy majú inteligentnú kožu. Je to viacvrstvový obal, ktorý sa neustále premieňa a reaguje na meniace sa okolie. Ak majú byť naše domy prirodzené, musia si vytvoriť podobný obal, ktorý reaguje na zmeny vo vnútri aj vonku.“ /Rajniš 2008/

K najznámejším príkladom využitia skleneného plášťa pre vytvorenie vlastnej mikroklímy patrí americké centrum pre výskum a vzdelávanie o zemi Biosphere 2 v štáte Arizona, ktoré vytvára druhú zemskú biosféru. V anglickom Cornwalle od roku 2001 funguje projekt Eden od Nicholasa Grimshawa. Projekt Eden využil dovtedy neobývateľný pätnásťhektárový pozemok kaolínového lomu s vlastnosťami púšte pre realizáciu unikátneho kultúrneho, umeleckého a vzdelávacieho zariadenia s podmienkami rôznych podnebných pásiem.

Prístup architektov môžeme uzavrieť slovami architekta Roberta Špačka: „Objektívna udržateľnosť, sformovaná do troch pilierov, sa mieša s kantovskou morálkou, založenou na kvalite osobnosti. Chceme udržať takú kvalitu života, ktorá nám umožní radosť zo života. My, architekti, musíme tak trochu prekročiť svoj tieň.“ /Špaček 2013/ 

Udržateľnosť a ekonomické súvislosti

Postoje, ktoré dnes ovládajú civilizáciu tejto planéty, majú svoj pôvod v priemyselnej revolúcii. Stavajú na prvé miesto jedinca a jeho prospech, s pomocou technológií sa snažia o dosiahnutie jednostrannej kontroly nad prírodou, územná rozpínavosť je ospravedlňovaná ekonomickými záujmami, trh tvorí a mení spoločnosť: „Zabudli sme, že cieľom ekonomickej činnosti je človek, a správali sme sa, akoby cieľom človeka bola ekonomická činnosť.“ /Douthwaite 1992/

Čoraz viac si uvedomujeme, že stály rast nie je udržateľný. A ak ľudstvo nezmení spôsob nakladania s planétou a jej zdrojmi, potom najpravdepodobnejším vývojom je neudržateľnosť, teda zánik ľudstva. „Životné prostredie a ekonomika nestoja proti sebe. Z dlhodobého hľadiska je ochrana prírodných zdrojov základnou podmienkou trvalo udržateľného rastu, ktorý zase môže prispieť k zlepšeniu životného prostredia.“ /Zelená... 1990/

„Ekonomický cieľ čo najvýkonnejšej výroby musí byť nahradený cieľom vyššej tvorivosti a lepších medziľudských vzťahov, udržateľného a elegantného prostredia, ľudských mierok a projektovaniu a realizácii slúžiacich záujmom všetkých zúčastnených.“ /Architects´... 1995/

Z celospoločenského a súčasne ekonomického hľadiska je dôležitá snaha o harmonizáciu osobných záujmov so záujmami spoločnosti. Jedna budova postupne, ako vzniká, od zadania investorom, ovplyvňuje stále sa rozširujúci počet ľudí - cez tých, ktorí ju projektujú a potom budujú, ďalej cez jej užívateľa až po tých, ktorí okolo nej denne chodia, bez toho, aby do nej kedy vstúpili. Budova však ovplyvnila aj ľudí, ktorí aj keď ju nikdy nevideli, ale napr. pracujú v továrni alebo žijú v mieste, kde bol vyrobený materiál na jej stavbu.

„Dnes je už zrejmé, že pravidlá verejného obstarávania, ktorých zmyslom bolo podporovať transparentnosť verejného obstarávania a chrániť investora, neúmyselne poškodzujú verejné záujmy. Obchodné súťaže, ktoré umožňujú zadávať jednotlivé projekty a výrobu prvkov stavieb komukoľvek na svete, vo svojom dôsledku znamenajú ohrozenie lokálnej architektonickej a kultúrnej výnimočnosti a rozmanitosti. Ani štát, ktorý by mal byť skúseným investorom, nie je schopný náležite vyhodnotiť kvalitu projektu a životnosť stavby tam, kde je pod zámienkou transparentnosti a efektivity základným kritériom pre výber architekta alebo dodávateľa stavby len najnižšia obstarávacia cena. Zámer, ktorý je zameraný na minimálnu cenu počas vykonávania, neumožňuje spracovanie detailného projektu, ktorý by definoval najlepšie možné prevedenie. Hoci to nie je ani v investorovom, ani vo verejnom záujme, je to dnes bežnou praxou. Investor, ktorý má za cieľ krátkodobú návratnosť investícií, a teda najnižšiu možnú obstarávaciu cenu, nech je to investor súkromný či štát, nemôže spoločnosti poskytnúť budovu s dlhou udržateľnosťou.“ /Borák 2012b/

„Prvým z troch základných princípov veku nezaloženého na raste je prikladanie rovnakej váhy dnešku aj zajtrajšku. Druhým je spoločné hodnotenie vlastných záujmov a záujmov druhých. Ak by sme konali podľa tohto princípu, nepúšťali by sme sa do projektov, ktoré prevádzajú len zdroje z jednej skupiny do druhej tak, ako to rad programov v minulosti robil. ... Tretím princípom je, že niektoré veci jednoducho nie sú na predaj a nedajú sa získať ani za peniaze, ani zvýšením výroby. Každý má svoj vlastný zoznam vecí, ktorých zničenie by nepripustil ani za akúkoľvek vysokú čiastku. Môže to byť drevo, močiar, druh zvieraťa, ozónová vrstva alebo vlastný život.“ / Douthwaite 1992/

Spriemyselnenie stavebnej výroby nie je vo všetkých smeroch iba prínosné. Má tiež negatívny vplyv na spoločnosť. Ničí miestne tradície, remeslo, podporuje priemernosť a uniformitu, znižuje potrebu pracovných síl, a tým vo výsledku podporuje nezamestnanosť. Podľa ACE je pre obnovenie ekonomicky udržateľných procesov nevyhnutné:

• „odmietanie spriemyselňovanie v prípadoch, keď vedie k neúčelnej štandardizácii, ku vzniku stavieb a urbanistických celkov vymykajúcich sa ľudskej mierke alebo k ničeniu miestnej kultúry,
• odmietanie spriemyselňovania v prípadoch, keď vedie k neúčelnej doprave materiálov,
• podnecovanie kvalitnej remeselnej práce prostredníctvom vhodných učebných programov, remeselných školení, verejných ocenení,
• podporovanie nového využitia a sanácie stavieb a použitie vhodných tradičných materiálov a metód, preverených a vyskúšaných miestnou klímou a prostredím,
• vyhľadávanie takých stavebných metód, ktoré sú účelné z technického hľadiska a architektonicky vhodné pre kultúrny, spoločenský a individuálny život a súčasne zaručujú dlhú ekonomickú životnosť,
• posilňovanie udržateľných spôsobov projektovania, podpora výskumu na úrovni kultúrnej a sociálnej, ktorý odráža potreby spoločnosti a vytvára miestne pracovné príležitosti,
• podporovanie správneho chápania využitia metód spriemyselnenia - odstránenie škôd, ktoré nastali v koncepcii vzdelávania architektov a projektantov.“ /Architects´ 1995/

Cena a hodnota budovy

Pri posudzovaní budovy z hľadiska udržateľnosti je rozhodujúcou veličinou hodnota, ktorú budova prinesie za celú dobu svojho životného cyklu, nie teda obstarávacia cena budovy. V tom je hlavný rozdiel voči posudzovaniu budovy pri dnes bežnom projektovaní, kedy sú všetky časti stavebného procesu limitované sústredením na najnižšiu obstarávaciu cenu.

Náklady na obstaranie budovy

Projektovanie a realizácia budovy podľa zásad trvalej udržateľnosti sú nákladnejšie než výstavba budovy v bežnom štandarde. Český architekt Jozef Smola hovorí:

„Obvykle uvádzané navýšenie ceny výstavby nízkoenergetického domu (NED) v Českej republike 10-15% je oproti bežnej výstavbe objektívne spôsobené: inštaláciou systému riadeného vetrania s rekuperáciou tepla, ohrevom teplej vody solárnymi kolektormi, výrazne väčšou vrstvou tepelnej izolácie, zložitejšími stavebnými detailami, náročnejšou koordináciou stavby. Seriózne cenové štúdie alebo reprezentatívny prieskum však dosiaľ v českých podmienkach neboli vykonané.“ /Smola 2011/

Náklady na prevádzku budovy

Pri výpočte nákladov na prevádzku budovy je nutné do výpočtu zahrnúť náklady počas celého životného cyklu budovy. Náklady na prevádzku budovy, realizovanej podľa zásad udržateľnosti, budú nižšie ako pri budove štandardnej.

„Ekonomické zhodnotenie investičných nákladov na zlepšenie energetickej náročnosti budovy. Investičné náklady vynaložené na tieto špecifické opatrenia budú kompenzované úsporou nákladov na spotrebu energie počas prevádzkovania budovy. Teda úspory energie za hodnotené obdobie v peňažnom vyjadrení budú pri rešpektovaní časovej hodnoty peňazí vyššie ako počiatočné investičné náklady, ktoré boli vynaložené na ich realizáciu. Pre zisťovanie efektívnosti energeticky úsporných opatrení slúžia ukazovatele pre hodnotenie ekonomickej efektívnosti: čistá súčasná hodnota, vnútorné výnosové percento, doba návratnosti, index rentability.“ /Korytárová – Hromádka 2012/

V procese rozhodovania o realizácii investície je potrebné vytvoriť modelové možnosti budúcej ekonomickej situácie, ktorá stanovuje nielen finančné zdroje a toky, ale zohľadní aj možné riziká. Ich porovnávaním alebo kombináciou je možné dôjsť k najefektívnejšiemu riešeniu. Pre ekonomické kritériá udržateľnosti všeobecne platí, že udržateľné je to, čo má pozitívny vplyv na miestnu ekonomiku, so zohľadnením možností využívania miestnych zdrojov, s posúdením charakteristiky obyvateľstva, zamestnanosti, úrovne služieb a bývania.

Sociálne kritériá udržateľnosti

Ku kritériám, ktoré zohľadňujú sociálne a kultúrne potreby, patria kultúrne a estetické hodnoty, tradície a zvyklosti v mieste stavby. Ich vplyv na zadanie a výber architekta je veľmi významný, pretože vychádza zo zvyku a vyjadruje identitu stavebníka.

Požiadavky na funkciu, komfort a kvalitu usporiadanie priestoru, flexibilitu, identitu, možnosť spoločenského života, kultúrneho a športového vyžitia, dostupnosť, bezpečnosť súvisia tiež s regionálnymi podmienkami a zvyklosťami. Nezanedbateľný je tiež obecný vzťah k miestu a miestnej prírode, dôležitý je rovnako aj vplyv na zamestnanosť, a teda i dôvod na pobyt v mieste.

Prostredie budov, v ktorom sa človek pohybuje, je vytvorené s použitím materiálov, výrobkov a tiež technológiou, ktoré svojím usporiadaním, zložením, vlastnosťami, funkciami a prejavmi pôsobia na prítomného človeka. Týmto spôsobom vystavané prostredie ovplyvňuje psychické rozpoloženie človeka, jeho zdravie, náladu, a teda aj pracovnú výkonnosť, čím sa vraciame k ekonomickým aspektom a jasne sa tu ukazuje vzájomná previazanosť jednotlivých kritérií.

Sociálne prostredie, v ktorom človek vyrastá a pohybuje sa, určuje jeho prístup a správanie vo vzťahu k fyzickému prostrediu. Je v ľudských silách ovplyvniť skladbu, usporiadanie a materiálové zloženie budovy, a teda vystavaného prostredia. A aj keď prírodné prostredie ovládať nevieme, svojím pôsobením ho ovplyvňujeme a ohľaduplným správaním môžeme zmierniť alebo výrazne obmedziť vplyvy ľudskej činnosti, a teda tiež obývateľného prostredia na prírodné prostredie. Ideálom potom je, aby sa človek a jeho aktivity, vrátane tých stavebných, stali prirodzenou, nekonfliktnou súčasťou prírodného kolobehu.

Environmentálne kritériá udržateľnosti

Environmentálne kritériá udržateľnosti zohľadňujú ekologické kvality miesta, zlučiteľnosť s prirodzeným prostredím, zabezpečenie dobrých podmienok pre život a zachovanie biodiverzity. Tieto kritériá posudzujú spôsob čerpania a využívania prírodných zdrojov materiálov a energie, spôsob nakladania a hospodárenia s vodou, nakladanie s odpadmi a využívanie recyklácie.

Z hľadiska vnútorného prostredia budov je posudzovaná napr. mikroklíma a jej vplyv na zdravie, s ohľadom na vonkajšie klimatické podmienky, ďalej také kvality, ako sú pocit bezpečia, pohoda, možnosť prepojenia interiéru s vonkajším prostredím. Pre kvalitné a komfortné užívanie budovy je dôležité tiež vodné a odpadové hospodárstvo a prípadne technológie použité pre inteligentnú prevádzku budovy.

„Koncepty udržateľnosti sú veľmi komplexné a sú predmetom neustáleho štúdia. Neexistujú definitívne metódy pre meranie udržateľnosti alebo pre potvrdzovanie jej dosiahnutia. Tieto všeobecné princípy neposkytujú kriteriálne medze, ktoré by umožňovali tvrdenie o udržateľnosti, napriek tomu môžu byť užitočné pri zvažovaní úplnosti a platnosti tvrdenia o udržateľnosti alebo požiadaviek na ňu.“ 

Holistický / celostný pohľad na výstavbu

Podľa prehľadu uvedených kritérií je zrejmé, že všetky tri aspekty sú vzájomne previazané a vzájomne sa ovplyvňujú, teda žiadny aspekt nepôsobí izolovane, bez odozvy v ostatných kvalitách. A vzájomná prepojenosť je tiež východiskom holistického, celostného prístupu k projektovaniu.

„Celostný prístup vychádza z princípu holizmu. Znamená taký druh projektovania, ktorý zohľadňuje všetky vstupné faktory na fyzickej i duševnej úrovni a následne ich v návrhu zohľadňuje. Je svojim princípom preventívny a tvorivý. Zdôrazňuje potrebu pohľadu na celého človeka a úzke väzby stavby na prostredie.“ /Hudec 2012/

Vyprojektovať a realizovať budovu s optimálnym pomerom medzi vynaloženými prostriedkami a získanou hodnotou je možné iba s celostným prístupom, s pochopením súvislostí, s vedomím, že všetko súvisí so všetkým.

Snahou architektov bola vždy krásna architektúra, ktorá je harmonická sama o sebe a súčasne v súlade s prírodou. Je zrejmé, že historické stavby, ktoré sa zachovali dodnes a ktoré obdivujeme a hodnotíme ako krásne, nepatrili vo svojej dobe k tým lacným. Architektúra, ktorá prežila stáročia, bola vybudovaná odborníkmi, postavená z trvanlivých materiálov, stojí na vhodnom mieste, rešpektuje okolie a miestne prírodné podmienky, a ak jej hlavnou funkciou nebola obrana a bezpečie kamennej pevnosti, môže byť aj dnes príjemná na pobyt.

Špecializácia odborov v stavebníctve spôsobila rozčlenenie stavebného procesu vrátane projektovania na samostatné, vysoko odborné časti, ktorých koordinácia je v súčasnosti hlavnou činnosťou architekta, ak chce zachovať myšlienku svojho návrhu, v súlade s okolitým prostredím, so záujmami užívateľa a spoločnosti. Je to stále architekt, ktorý aj pri realizácii dlhodobo udržateľnej stavby musí vnímať všetky súvislosti, musí byť schopný všestranného, celostného pohľadu na proces projektovania a výstavby.

Architekt ako autor konceptu stavby v projektovom a realizačným procese pôsobí ako všestranný koordinátor, ktorý riadi celý proces, koordinuje vstupy jednotlivých profesií. Súčasne musí byť natoľko odborne zdatný, aby dokázal zladiť technický obsah návrhov so zadaním a s potrebami investora, medzi ktoré patrí aj ekonomická efektivita stavby. Taká je úloha architekta. Rada architektov Európy preto odporúča:  

• „Pripomínať si, že vytvorenie súladu medzi rôznymi požiadavkami vyžaduje viac než len znalosť plánovania, preukázanie stavebných schopností a znalosť náročných technických noriem. Vyžaduje to odhodlanie usilovať sa o krásu vecí a úctu k jednotlivcovi i celej planéte.
• Najhodnotnejším prispením architekta je prinášať svojou invenciou novú hodnotu, skúmať budúce neznáme možnosti a kombinovať ich s minulosťou a daným miestom a pracovať s ľuďmi a pre ľudí tak, aby demokraticky zodpovedal na očakávania spojené s budúcim užívaním stavby.“ /Architects´ 1995/

Inteligentné budovy

Pojem inteligentná budova prevzal vyspelý svet ako synonymum dobre navrhnutej, realizovanej a fungujúcej budovy, ktorá plne spĺňa požiadavky prevádzkovateľov, užívateľov a obyvateľov budovy. Takúto budovu je možné realizovať aj s malým technologickým zázemím, častejšie sú ale sústavy viacerých integrovaných systémov s progresívnymi špičkovými technológiami a zariadeniami. Väčšina súčasných definícií sa pokúša charakterizovať inteligentnú budovu ako budovu, ktorá je vhodná pre obyvateľov a zaisťuje komfortné prostredie.

Inteligentná budova by mala spĺňať súbor vlastností, ktorých výsledkom je základné kritérium udržateľnosti, a teda aj šetrnosti voči prírode; musí zabezpečovať zdravé a príjemné prostredie, plniace požiadavky na funkciu, s možnosťou flexibility pri zmene spôsobu využitia. Definícia inteligentnej budovy je odlišná geograficky a zároveň sa jej výklad mení v čase. Geografická odlišnosť definícia inteligentnej budovy je determinovaná viacerými faktormi:

• Ekonomické parametre krajiny - pre výskum a vývoj v oblasti inteligentných budov musí krajina dosahovať vysoký hrubý domáci produkt, aby mala dostatočné možnosti financovania výskumných úloh v tejto oblasti.
• Sociálne prostredie - sociálna štruktúra obyvateľov krajiny produkujúcej inteligentné budovy je väčšinou viazaná na produkciu v oblasti služieb, menej na priemysel a poľnohospodárstvo. Obyvateľstvo musí mať dostatočnú úroveň vzdelanosti v oblasti elektrotechniky a informačných technológií,
• Kultúrne tradície obyvateľov krajiny - aby bolo možné vytvárať inteligentné budovy, je nevyhnutná určitá úroveň životnej kultúry obyvateľov, tradícia v tejto sfére priemyslu a služieb,
• Mentalita obyvateľov, ktorá ovplyvňuje najmä požiadavky na funkcie inteligentné budovy.

Správa Pracovnej skupiny CIB W098 z roku 1995, nazvaná Inteligentné a spoľahlivé budovy, uvádza: „Inteligentná budova je dynamická a citlivá architektúra, ktorá poskytuje každému obyvateľovi produktívne, úsporné a ekologicky prijateľné podmienky pomocou sústavnej interakcie medzi svojimi štyrmi základnými prvkami: miestom (materiál, štruktúra, priestor), procesmi (automatizácia, kontrola, systémy), správou (údržba , prevádzka) a vzájomnými vzťahmi medzi nimi.“ Uvedená definícia bola upravená výskumným ústavom inteligentných budov v Brne v roku 2010 a znie:

„Inteligentná budova je dynamická a citlivá architektúra, štrukturálne funkcionálna metóda konštrukcie, technológie stavby a technických systémov, ktoré poskytuje každému obyvateľmi produktívne, úsporné, zdravé a ekologicky prijateľné podmienky, pomocou sústavnej interakcie medzi svojimi štyrmi základnými prvkami: budovou (materiál, štruktúra, priestor), zariadením (automatizácia, kontrola, systémy), prevádzkou (údržba, správa, prevádzka) a vzájomnými vzťahmi medzi nimi.“ /Garlík, 2012/

Pri navrhovaní inteligentných riadiacich systémov v budovách sú zohľadňované program a funkcie budovy, potreby majiteľov a užívateľov pre vytvorenie zodpovedajúceho kvalitného sofistikovaného a funkčného prostredia, je kladený dôraz na prepojenie a súlad prostredia po stránke funkčnej aj estetickej s architektúrou budovy, s konštrukciami a technológiami. Systém by mal počítať s životným cyklom budovy a tiež umožňovať flexibilitu v meniacich sa ekonomických podmienkach.

Budova môže fungovať ako inteligentná buď s minimom použitých technológií, alebo naopak vybavená sústavou integrovaných systémov merania, vyhodnocovania a regulácie parametrov vnútorného prostredia. Podmienkou dobre fungujúceho systému je jeho udržateľnosť. Medzi funkčné okruhy, ktoré inteligentná budova môže obstarávať, patria:

• správa a ovládanie elektrických zariadení,
• správa a ovládanie zabezpečenia budovy,
• protipožiarna ochrana,
• kontrola a ovládanie tepelného a vlhkostného komfortu vnútorného prostredia,
• kontrola a ovládanie akustického komfortu vnútorného prostredia,
• kontrola a ovládanie svetelného komfortu vnútorného prostredia.
• komunikácia (hlasová, obrazová, dátová).

„Budúcou víziou pri navrhovaní budov je, že budovy inteligentného rozmeru budú konštruované s ohľadom na zachovanie ich hodnoty, ochranu vôd, blaho, zdravie, prevenciu bezpečnosti a kriminality a tiež produktivitu svojich užívateľov, využívaním obnoviteľných zdrojov a s komplexným dôrazom na efektivitu využívania a úsporu energií.“ /Garlík, 2012/

Článok je výňatkom z publikácie Hodnotenie udržateľnosti budov – metodika CESBA
Lorant Krajcsovics, Henrich Pifko a kol.:
Slovenská technická univerzita v Bratislave, Fakulta architektúry
Editori: Henrich Pifko, Lorant Krajcsovics
Recenzenti: Boris Bielek, Ladislav Piršel
Vydavateľstvo STU, Bratislava, 2016, 100 strán (10 AH)
ISBN 978-80-227-4515-4

Celú publikáciu si môžete stiahnuť v prílohe nižšie: