Superstudio 2018 - výsledky súťaže

V sobotu 10. marca 2018 sa uskutočnilo finále 8. ročníka architektonicko-urbanistickej súťaže pre študentov vysokých škôl SUPERSTUDIO. Ide o netradičnú "ateliérovú" formu súťaženia. Dvoj a trojčlenné tímy pracujú súčasne na jednotnom zadaní a majú 24 hodín na jeho spracovanie. Následne návrh prezentujú pred porotou, priestor je obmedzený na 200 sekúnd a 10 slajdov.

Prvé kolo prebehlo 2. - 3. marca v Prahe, Brne, Liberci, Ostrave a prvýkrát tiež v Bratislave a Košiciach. Z 98 prihlásených tímov sa do finálového večera, ktorý sa konal 10. marca v bratislavskom priestore A4 prebojovalo celkom 18 tímov. Študenti tak mali týždeň na dopracovanie svojich projektov pred finálnou prezentáciou.

Súťažiaci riešili náročné zadanie od holandského architekta Marthijna Poola, ktorý tiež zasadal v porote počas finálového večera (Česko a Slovensko zastupovali Michal Kohout a Martin Jančok). Témou bola aktuálna otázka finančne dostupného bývania v centre mesta. Miesto pre rezidenčný projekt na malom pozemku si mohli mladí architekti sami zvoliť. Študenti pritom nemali za úlohu navrhnúť riešenie len po architektonickej stránke, ale museli myslieť aj na sociálno-ekonomické hľadisko.

„Na zadání mi přišlo zajímavé, že evidentně oslovilo všechny účastníky. Kombinovalo několik přístupů dohromady – spojovalo inovativnost řešení s nutností přemýšlet racionálně ekonomicky a navíc vyžadovalo přemýšlení o přidané hodnotě řešení. Takto pojatá zadání nejsou vůbec častá,“ hodnotí zadanie 8. ročníka súťaže finálový porotca prof. Michal Kohout.

Víťazmi sa stali študenti z Technickej univerzity v Košiciach, ktorí navrhli využitie odstavených vlakov na lukratívnych miestach v centre mesta pre bývanie a spoločenský život.

Počas finálových prezentácií študenti preukázali rôznorodé prístupy k zadaniu. Niekoľko tímov navrhovalo inovatívne využívanie existujúcich prieluk v mestách s dôrazom na komunitný aspekt intervencie, objavili sa však aj dôsledne premyslené ekonomické modely cenovo dostupného bývania, ktoré oceňoval predovšetkým Marthijn Pool a niekoľko tímov dokonca vyzval, aby sa svoje projekty pokúsili zrealizovať.

Prvú cenu porota udelila projektu košických študentov, ktorí navrhli využitie opustenej železničnej infraštruktúry v širšom centre mesta pre bývanie i spoločenský život. "Tím prezentoval veľmi jednoduchú a zároveň progresívnu myšlienku: použitie prázdnych vlakov ako ,pozemku', ktorý môže poslúžiť na realizáciu dostupného bývania," komentoval Pool.

Ocenené tímy si rozdelili odmeny v hodnote 50 000 Kč.

Predstavujeme ocenené práce: 

1. cena: Marek Cehula, Ondřej Jurčo, Anna Longauerová (FU TUKE, Košice)

Komentář Marthijna Poola jako autora zadání k vítězi:

The team has taken a simple as well as smart point of departure: taking an empty rail track as the 'land' to be used for realizing affordable housing. In combination with second-hand train carriages, the architectural framework is predefined by these 2 'found objects'. The architecture in these train carriages is well-developed and in combination with the collecitve spaces and thinking as an architectural model that can easily expand, makes a realistic yet visionairy proposal. The jury believes that the proposal would provide an affordable and suitable living condition for the urban nomads, which is an increasing target group. The mobility of these Archi-Trains enables the 'settlement' tom moe throughout Europe and exchange carriages and expand on the basis of local demands. The concept and the presented proof of concept by the student convinces the jury that this is an intruiging and feasible project proposal that could provide a fir solution for a small group of people in lots of European countries, thus making a large impact.

Vlakovať

Väčšina európskych, ale aj zámorských, miest je poznačená vývojovými tendenciami súčasnosti. Centrum mesta sa v dôsledku prílevu obrovského kapitálu stáva viac a viac elitárskym. Vznikajú rezidenčné projekty, ktoré sú dostupné minimálnemu počtu obyvateľov. Mesto sa segreguje. Ekonomicky homogénne štvrte podporujú kastovanie spoločnosti a miesta, na ktorých by mohlo dôjsť k interakcii rozličných povolaní, vrstiev, skupín miznú.

Na základe historického vývoja v centrách existujú územia, o ktoré nie je obzvlášť veľký záujem. Línia železnice, kedysi záležitosť periférie, sa rozširovaním zástavby dostala do širšieho centra všetkých veľkomiest súčasnosti. Cena myslenej zástavby by sa napriek tomu na takýchto plochách nedostala na hranicu širokej dostupnosti. Zároveň súčasná politika železničných spoločností vyspelých krajín, smeruje k presadzovaniu rýchlovlakov na úkor tých nočných. Objavuje sa veľké množstvo nevyužitých lôžkových vozňov, ktoré stoja opustené na koľajiskách.

Existujúca, no často opustená, železničná infraštruktúra v kontexte mesta a nevyužívané produkty vagónov sa preto pochopiteľne stali predmetmi premýšľania nad dostupným bývaním vo veľkom meste. S minimálnymi vstupnými nákladmi dokáže táto schéma zabezpečiť prístrešie tak ľuďom vo finančnej núdzi, ako aj záujemcom o alternatívny spôsob života.

Proces osídlenia vozňov je do značnej miery ponechaný na vôli a rozhodnutiach samotných obyvateľov. Záujemca si môže za veľmi rozumnú čiastku odkúpiť jedno či viacero kupé vo vozňoch, ktoré sú odstavené na nevyužívaných (slepých) koľajiskách v centrálnych oblastiach veľkých miest. Práve tu sa následne buduje komunita susedov, ktorí po istú dobu svojpomocne (resp. za pomoci ostatných) realizujú svoje bývanie. Spolupatričnosť a sociálna interakcia sú posilnené schémou, v ktorej je súkromné vlastníctvo redukované na priestor spálne. Zdieľanie hygienických zariadení, práčovne, kuchyne či obývačky, ktoré fungujú v rámci samostatných vozňov, je jednak katalyzátorom odstraňovania silnejúceho individualizmu a jednak ide o riešenie logické z technického hľadiska (zapojenie do sietí v mieste dlhšieho pobytu).

Vzniká malá komunita, akási pojazdná bytovka, nositeľka kultúry a aktivít jej “posádky”. Mobilita projektu, ako jedno z hlavných špecifík, vytvára potenciál sociálno-kultúrneho obohacovania tak mesta ako aj obyvateľov vlaku. Prostredníctvom rôznorodých funkcií radených v zostave (knižnica, prednášková miestnosť, kuchyňa a jedáleň), ktoré obhospodarujú užívatelia, sa v čase “kotvenia” nástupište stáva plnohodnotným verejným priestorom s mnohými kvalitami. Či už ide o workshopy, reštauračné služby, výstavy, prednášky o aktivitách komunity, dochádza tak k interakcii rôznych kultúr, generácií i povolaní, ktoré sú pre súčasné mestá tak vzácne.

2. cena: Vojtěch Marek, Petra Šebová (FA VUT, Brno)

KUMBÁL

Návrh komunitného bývania sme sa rozhodli poňať do určitej miery subverzne. Spochybňujeme stereotypné definovanie spoločenského aktivizmu, ako nutnej črty pre plnohodnotné pôsobenie v zdravej a humánnej komunite. „Společenství se zúčastněnými a šťastnými lidmi“ nie je pre každého prívetivou predstavou. Neznamená to ale, že hodnoty, ktoré do mesta „spoločenstvo“ vkladá, majú ostať pre určitú skupinu (svojou povahou odmietajúcu do „spoločenstva“ prirodzene preniknúť) vzdialené a nedostupné. Exkluzívne, napriek svojej inkluzívnej podstate. Zamerali sme sa na jednotlivcov, ktorí majú introvertný koníček-zberateľstvo. Nejde o ultimátnu stigmu, avšak niekedy sú títo ľudia vnímaní ako rarita alebo podivnosť. Práve oni sú jadrovými obyvateľmi nášho návrhu.

Návšteva zberateľských búrz, blšie trhy a veci od babičky, sú zas koníčkom, ktorému rastie atraktivita práve vďaka popularite medzi „spoločenstvom zúčastnených a šťastných ľudí“. Vzniká miesto, ktorého rezidentmi nemusia nutne byť „šťastní a zúčastnení“, avšak stáva sa aj pre nich príťažlivou lokalitou.

Ekonomický model stojí na mierne fanatickom majiteľovi domu (obdoba prevádzkovateľa mnohých súkromných galérií), ktorý návrh realizuje. Prenájom bytov je ponúknutý za zvýhodnené podmienky ľuďom vlastniacim zbierku, pričom určitá percentuálna časť (podľa obdobia) je za podmienok bežnej renty obsadená i ľuďmi bez zbierky. Objektami v zbierke môže majiteľ domu voľne disponovať (zapožičiavanie do krátkodobých expozícií), ostávajú však vo vlastníctve nájomníkov. Ak nemá nájomník dediča, po smrti prebieha dražba zbierky. Podzemné podlažie je „externým depozitárom“ rôznych zberateľov z okolia. Prenajímanie garážových alebo pivničných priestorov, je u zberateľov bežné, odľahčuje preplneným bytom. je zbierka strážená a poistená. Parter je pravidelne miestom konania burzy (zberateľská, starožitnícka, obyčajný blšák, knihy...), kde sa malá časť zisku generuje prenájmom pultov. Najväčšia hodnota je vo vytvorení charakteru prostredia, ktoré je autentickým domovom obyvateľov a miestom pre aktivity ľudí z širšieho okolia.

Návštevník sleduje linku schodiska, vedie ho popri vitrínach zbierok. Vníma jednu polohu projektu, definovanú tým, čo zberateľ, ponúkne výkladu. Podlažia majú rôzne dispozície, čo pri jednorazovej návšteve sťažuje čitateľnosť a orientáciu. (rôzna veľkosť a počet bytov, tri typy podlaží pravidelne vrstvené na seba). Objekt je analógiou zberateľstva: blúdenia, nachádzania.

Domáci sa pravdepodobne pohybuje priamou vertikálou výťahu. Za dverami bytu existuje druhá poloha projektu, paneláková klasika vášnivého zberateľa (možno introvertného hejtera), podporená v niektorých podlažiach charakteristickou „kumbálovou dispozíciou“. Hranica je nastavená výkladom/vstupom a nepresahuje medze bežného „vchodového exhibicionizmu“. Prenikanie do hlbších vrstiev domu, až k jadru, je možné budovaním vzťahu k jeho obyvateľovi.

3. cena: Anna Hrušová, Michaela Říhová (FUA TUL, Liberec)

Už nikdy sám

Nacházíme se v centru Liberce. Co tu je? Prázdné ulice, prázdné výlohy. Lidé jsou smutní a schovaní. Veškerý život spolkla obchodní centra, kterých tu není zrovna pomálu. Děti se toulají, neví, co s časem, a tak se poflakují pod střechou temperovaných paláců „moderního světa“. Staří lidé jdou možná tak ulovit pár ranních slev, pak o nich není vidu, slechu, nikdo se o ně nezajímá. A dospělí? Ti jdou z práce rovnou k televizi. Duchaplná zábava. Unavený život plný vrásek. Co s tím? Musíme jim pustit žilou! Přisát se jako pijavice. Odsát špatné, ponechat jen to důležité. A to je co? Štěstí. Jak ho dosáhnout? Kdo ví. Ale jde si ho přivodit, každý to umí, úsměvem od ucha k uchu. Jen si vzpomeňte, jakou radost vám udělalo, když se na vás náhodný kolemjdoucí usmál! Tolik radosti. A nejde jinak, než mu úsměv opětovat. A smát se na další. Je to jako virus, přechází z člověka na člověka, šíří se nekontrolovatelnou rychlostí. Jak ho ale spustit? Každé město chce být šťastné, nebo ne? A šťastné město dělají šťastní lidé. Proto je tohle iniciativa města. Chce být šťastné, a proto činí své obyvatele šťastnými. Kam se přisát? Zaměřme se na to, co už máme. Jsme v centru, jsou tu domy, dvory, vnitrobloky. Ale co se tu děje? Nic. A tak jsme tu nasadili pijavici. Je to jednoduché. Chceme sem nalákat mladé lidi, co po škole neví, kam se vrtnout, u rodičů už to vážně nejde a ještě by se jim hodil prostor, kde se mohou sami realizovat. Dílna, šicí, tvořivá, výuková, místo setkávání, klubovna. Mladí jsou plní nápadů a entuziasmu, ten musí ven! Infikovat ostatní a činit město šťastnějším. Ale nesmíme zapomínat i na starší a nejstarší a vytvářet pro ně nové projekty. Rádiový pořad Vrásky jedné lásky moderovaný seniory je dobrou příležitostí, jak jim nechat prostor pro naslouchání!

Pijavice se nasazuje na existující schodišťový prostor vnitrobloku, ideálně městského domu. Proč? Protože proč utrácet za výstavbu vertikální komunikace? Navíc je třeba zhušťovat. Zvyšovat pravděpodobnost, že na chodbě někoho potkáte, promluvíte a že je tu místo, kde se všichni můžete sejít v příjemné atmosféře. Takový prostor je v přízemí. Je to dílna, rádiová stanice, výuková místnost. Inkluzivní projekt města samotného, aby bylo kde předávat si radost a zkušenosti. Nad ním je z každé podesty vstup do bytu, minimálního bydlení, tak akorát pro mladého člověka, co nemá na to kupovat vlastní předražený byt a chce se postavit na vlastní nohy. Město mu tak nabízí na několik let startovací bydlení s možností sdíleného prostoru v přízemí, kde se má rozvíjet nová komunita, sousedské vztahy celého domu, vnitrobloku, ulice.

Pijavice se postupně přisaje všude, kde může. Lidé, kteří sem přicházejí, dostanou to, po čem prahnou za minimální cenu. Mají důvod se usmívat. A tak nakazí další a další a další a další... Až nezbyde nikdo, komu by na tváři visela podkova.

Čestné uznanie: Ema Krakovská, Tatiana Šebová, Richard Múdry (FA + FSv ČVUT, Praha)

Projekt Križovatka

Pri tvorbe konceptu sme vychádzali z hľadania odpovede na otázku, aká hodnota architektúry je pre nás najdôležitejšia. Silu architektúry vnímame v jej schopnosti podnecovať spoločenské interakcie a tým zvyšovať úroveň sociálneho kapitálu v spoločnosti. V dnešnej dobe je práve tento fenomén nesmierne dôležitý, pretože naša vzájomná dôvera je spochybňovaná problémami, ako napríklad utečenecká kríza. Cítime preto, že ako architekti máme povinnosť zamerať sa na vytvorenie kohéznej spoločnosti, a zastaviť tak pocity odlúčenia a osamelosti. Ako nám pripomína aktuálny víťaz Pritzkerovej ceny Balkrishna Doshi: „hlavnou úlohou architekta je služba spoločnosti.“

Ako kritérium úspešnosti projektu sme si preto stanovili integráciu okrajových komunít do spoločnosti a udržateľné vzájomné spolužitie. Investorom a prechodným majiteľom objektu, je nezisková organizácia UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov), financovaná európskymi integračnými fondami a osobnou charitou. Tá má záujem o postavenie nízkonákladového multifunkčného objektu v centre mesta, ktorý by slúžil ako integračné centrum pre odlúčené komunity v spoločnosti. Stredisko im tak dáva šancu naštartovať nový život v cudzej krajine.

Umiestnenie Projektu Križovatka do centra mesta rieši súčasný problém, ktorý je nasledovný: Utečencov sme umiestnili do táborov za mestá a považovali sme problém za vyriešený. V skutočnosti sme ho však iba odsunuli na perifériu mesta a verejného záujmu. Týmto sa integračný proces zastavil.

Stálym rezidentom objektu je poskytnuté lacnejšie bývanie, výmenou za čas venovaný utečencom: pomoc s výučbou jazyka, vybavovanie úradných záležitostí a predstavením miestnej kultúry. Z toho vyplýva, že našou cieľovou skupinou sú všetci ľudia, ktorým sa páči myšlienka spolupráce, bez ohľadu na vek, pohlavie či spoločenský status. Sme presvedčení, že to, čo na začiatku môžu rezidenti vnímať ako svoju povinnosť sa vďaka sociálnym interakciám (organizovanie hudobných a filmových akcií, spoločné večere, šport, vzájomná pomoc, atď.) zmení na úprimné priateľstvo. Z toho vyplýva, že zo spoločného bývania benefitujú obe strany.

Cieľom návrhu bolo vytvoriť dostupné bývanie pre veľký počet ľudí pri maximalizácií využitia pozemku. Hlavný princíp stavby je flexibilita rozmiestnenia jednotlivých modulov. Tie reflektujú potreby rezidentov – rozšíriť alebo zredukovať počet izieb. Cenová dostupnosť je zabezpečená využívaním repetitívnych prefabrikovaných dielov a jednoduchosťou nosného skeletu. Veríme, že tento koncept má veľký potenciál na opakovanú realizáciu aj v iných lokalitách vzhľadom na svoju variabilitu a priestorovú prispôsobivosť.

Budova stojí na pozemku 24x24 metrov, ktorý je naplno zastavaný, pričom verejné a zdieľané priestory vznikajú vo vertikálnej rovine. Priestor je v oboch smeroch rozdelený pravidelným rastrom na menšie štvorce o rozmeroch 4x4 metre. Objekt je umiestnený medzi dve už stojace stavby a vypĺňa nevyužitú “dieru“ v zástavbe. Vďaka tomu sa snaží naplno využiť voľnú plochu už v husto zastavanom centre. Komunikácia medzi podlažiami je zabezpečená vonkajším schodiskom upevneným na prednej fasáde budovy.

Prízemie má dvojnásobnú výšku oproti ostatným podlažiam. Vďaka tomu vzniká verejný, otvorený a čiastočne presvetlený priestor doplnený o jednoduchý mobiliár, vežičky a malé trhovisko. Organizácia priestoru je riadená pomocou posuvných závesov a rozmiestnením vežičiek. Okrem iného slúži ako záchytné miesto pre utečencov, poskytuje im dočasné ubytovanie v podobe vežičiek a možnosť prevádzkovania rôznych podnikateľských činností, jednoduchým využitím závesov. Do prízemia sme umiestnili malé trhovisko, ktoré má potenciál pritiahnuť širšiu verejnosť a napomôcť k integrácii.

Zvyšné podlažia sa navzájom líšia iba rozmiestnením modulov 4x4x3,5 metra do skeletu. Moduly rozdeľujeme na zdieľané (kuchyňa, kúpeľňa, obývacia miestnosť, pracovné priestory, komunitné záhrady, koridory vybavené s mobiliárom) a privátne (spálňa, detská izba).

Strechu pokrývajú dve vonkajšie športoviská, ktoré sú prístupné aj verejnosti. Výstavbou ihrísk reagujeme na nedostatok miesta venovanému športu v centrách miest, pričom to pokladáme za neoddeliteľnú súčasť každého fungujúceho “happy city“.

Čestné uznanie: Alexander Storek, Jakub Wiesner (UMPRUM, Praha)

Bydlení na hraně

Hlavní oporou realizace projektu je „stálá složka“ obyvatel, skupina lidí ve stylu „baugruppe“ - ale omezený rámec „baugruppe“ se snažíme aktualizovat skrze větší propojení s městem a život projektu v čase chceme podpořit zavedením části bydlení, která má proměnlivé obyvatele (startup / sociální byty). Tato „proměnlivá složka“ je zároveň motivací pro zapojení se a podporu ze strany města. Další motivací pro město jsou benefity plynoucí z celkové struktury a programu projektu.

Důležité je, že „stálá složka“ obyvatel vytváří vědomí komunity, vztah k místu, stabilitu. „Proměnlivá složka“ zase přináší oživení, aktualizaci, čerstvý potenciál v průběhu času.

Do objektu jsou dále vloženy různé druhy prostorů a funkcí, které tvoří vzájemně provázanou strukturu: V parteru se nachází volný ohraničený prostor, který může sloužit k nejrůznějším akcím – happeningy, trhy, výstavy, koncerty. Dalším prvkem je vložení doplňkové funkce, která např. chybí v okolí – v našem případě mateřská školka (v návaznosti na přilehlou rezidenční zástavbu a ZŠ). Tato funkce slouží obyvatelům domu, může poskytovat práci lidem ze soc. bytů a zároveň je vybaveností pro město.

V rámci sebe sama se projekt dále zabývá tématem „immaterial labor” (současný fenomén nehmotné produkce, která tvoří velkou část dnešní ekonomiky a souvisí mj. s prekaritou, prací ve vlastním bytě apod.), jehož důsledkem je ztráta intimity prostoru, který měl být původně tím nejosobnějším (totiž vlastní byt) - snažíme o návrat intimity skrze společný pracovní prostor v objektu, oddělený od bydlení a přesto dostatečně univerzální a blízký pro potřeby současných forem práce.

Důležitou součástí domu jsou střešní zahrady, které slouží pro pěstování obyvatelům domu, ale zároveň mohou být místem pro práci lidí ze soc. bytů, nebo místem pro vzdělávání a hru dětí. V urbánním kontextu jsou pak výhodné pro město, tím že zachycují dešťovou vodu v místě, zpětně ji využívají (nezatěžují kanalizaci a podporují místní mikroklima). ...pěstování zeleniny a ovoce, chov včel…

Projekt je financován z vlastních (případně kolektivních) prostředků „stále složky“ obyvatel – vlastníků bytů (ve stylu baugruppe). Dále se na projektu podílí město – poskytnutím, nebo spíše „umožněním“ využití daného pozemku, investicí do sociálních bytů (proměnlivá složka) a investicí do veřejné fuknkce. Velmi cenná je také aktivní podpora ve správních procesech spojených s přípravou a realizací projektu ze strany města. Kromě předtím popsaných hodnoty generovaných strukturou projektu také město získá možnost podílet se na složení obyvatel apod. Dalším investorem pak může být soukromá společnost / instituce, která skrze účast na sociálním projektu v centru města získá pozitivní „reklamu“ a případně možnost přímého zisku tím, že si přivlastní komerční prostor v objektu.

Místo v centru města obecně znamená exkluzivitu a vysokou cenu ve chvíli kdy se jedná o plnohodnotnou stavební parcelu. Proto hledáme místa bez využití, reziduální (zbytkové) prostory ve struktuře města, kde by nebylo normálně možné stavět, nebo by se to z různých důvodů nevyplatilo velkým developerům/investorům. Místo musí být trochu zdeformované, ne příliš velké – svým měřítkem odpovídá malému / střednímu investorovi a není vhodné pro toho velkého. Trhlina v městské struktuře / mimo ceny a development / nevyužitý potenciál. Skrze konkrétní pozemek v centru Prahy ilustrujeme obecně uplatnitelný princip (case study).