Moravčíková: V minulosti by si nikto nedovolil postaviť v centre budovu, ktorá by nebola architektonicky hodnotná

Pôvodný text bol zverejnený na stránke Metropolitného inštitútu Bratislavy.

Ako sa tvorilo centrum Bratislavy, čo motivovalo kedysi obchodníkov investovať do dobrej architektúry a prečo je finálny návrh Živého námestia dobrou správou pre všetkých. Aj o tomto sa MIB rozprával s profesorkou a poprednou historičkou architektúry Henrietou Moravčíkovou, ktorá nedávno spolu s kolegami vydala knihu Bratislava (ne)plánované mesto, v ktorej opisuje plánovanie a výstavbu Bratislavy v 20. storočí.

Prezraďte vaše pocity z víťazného návrhu Živé námestie. 

Prvá emócia bola absolútne pozitívna. Som mimoriadne potešená, akým spôsobom sa uskutočnila architektonická súťaž (pozn. forma súťažného dialógu), keďže vieme, že to v našom meste vie byť zložité. Ak sa víťazné riešenie naozaj zrealizuje, do veľkej miery bude zaväzovať tých, ktorí budú ďalej niečo činiť na tomto mieste. Latka bude nastavená naozaj vysoko pre budúcu podobu mesta. V pláne je zjednotiť priestory troch existujúcich námestí do spoločného Živého námestia. 

Môže tým dôjsť ku konfliktu identít jednotlivých námestí? 

V pravom slova zmysle ani jedno z nich nie je námestím. Námestie musí mať isté priestorové danosti a špecifiká. Každé z nich má svoju vlastnú identitu. Kamenné námestie so svojou modernistickou architektúrou a monumentalitou má úplne iného ducha, ako horná časť Námestia SNP, ktorá je tvorená samými historizmami a ornamentálnymi fasádami. Víťazný návrh však považujem za dostatočne sofistikovaný na to, aby zachoval svojský charakter každého jedného z nich. 

Začína byť Bratislava lepšie plánovaným mestom?  

Riešiť podobu Bratislavy komplexnejším procesom, ako sa udialo v prípade architektonickej súťaže Živého námestia, nemá historický precedens. Snaha tu vždy bola, ale opakovane vyhrávali iné záujmy. Živé námestie je skvelý príklad toho,  že ku komplexným výzvam v meste možno pristupovať odborne a starostlivo. No treba tiež povedať, že v územnom plánovaní a regulačnom nastavení sú stále rezervy. Každopádne súťaže k nájomnému bývaniu či kúpeľom Grössling sú pre Bratislavu fantastická správa. Škoda, že tu Metropolitný inštitút Bratislavy nebol skôr a zároveň sa domnievam, že by mohol mať ešte väčšie právomoci. Vďaka nezávislosti a množstvu odborníkov má potenciál byť miestom, kde sa má diskutovať urbanistická budúcnosť mesta. 

Keby sme sa preniesli do minulosti, ako to vyzeralo na Námestí SNP, Námestí Nežnej revolúcie a Kamennom námestí na začiatku 20. storočia?  

Pred vznikom prvej Československej republiky mal tento priestor silne periférny ráz, bol predmestím so všetkým, čo predmestia prinášajú. Našli by sme tu trhovú prevádzku a taktiež znečistenie spojené s dobovou každodennosťou. Nebol to výstavný priestor mesta, čo je trocha paradoxné, keďže sa v rovnakom období v iných relevantných mestách strednej Európy budovali vnútorné mestské okruhy, ktoré mali byť výkladnou skriňou mesta. Tento trend Bratislavu zasiahol a až neskôr, a to počas prvej Československej republiky. 

Prečo týmito výkladnými skriňami mali byť práve vnútorné okruhy miest? V akej spojitosti boli napríklad s historickými centrami? 

Vyplývalo to z modernizačného tlaku na konci 19. storočia. Rozvoj dopravy a nárast počtu obyvateľov spôsobil, že mestá, z ktorých mnohé boli stále zovreté hradbami, nevedeli dýchať a kolabovala tu doprava. Dobové noviny Pressburger Zeitung písali o tom, ako dochádza k dopravnému kolapsu pri Michalskej bráne, kde sa tlačia povozy, ktoré sa nemohli dostať ani von ani dnu. Vo väčšine miest sa potom takáto situácia riešila rozoberaním hradieb, ktoré postupne mizli a nahradila ich zberná okružná komunikácia, dvoj alebo štvorprúdová podľa veľkosti mesta. 

Ako bola na tom Bratislava začiatkom 20. storočia s plánom výstavby?  

Keď prišli do Bratislavy českí architekti Balán a Grossmann, tak ju označili za mesto, ktoré nemá žiaden plán a potrebuje plánovanie. Ich snahou bolo preverovať jednotlivé mestské priestory a navrhnúť regulačné úpravy. Vytvorili tak regulačnú štúdiu veľkej Bratislavy, ktorá sa zaoberala aj blokmi v okolí Kamenného námestia. Ťažiskom bola lokalita v okolí dnešného Amerického námestia, ktorú pokladali za miesto, ktoré sa malo stať novým centrom mesta. Bolo to od nich ambicióznejšie, než sa ukázalo v realite, nakoľko sa nakoniec investičné zámery sústredili práve na Námestí SNP. Totižto Námestie SNP bolo najuchopiteľnejšie a pre investorov to bolo „to miesto“. Nachádzalo sa v centre a bolo urbanisticky nerozvinuté, čo sa vzťahovalo aj na Hviezdoslavovo námestie. Čítala som vyjadrenia investorov Dunajskej banky a z nich vyplývalo, že ho považujú za najdôležitejšie miesto v republike na investovanie. Kontakt s historickým jadrom bol stále veľmi dôležitým aspektom, čo zažívame aj dnes, keď ide o miesta s vysokou cenou pozemkov a stavať na nich už niečo znamená.

O ktorých lokalitách sa v minulosti uvažovalo ako o novom centre mesta?  

Vizionárske úvahy o novom centre sa týkali viacerých miest, už spomínaného okolia Amerického námestia, ale aj územia kde dnes vzniká bratislavský „downtown“ pri Zimnom prístave alebo Námestí slobody. Avšak  vtedajší investori týmto miestam neverili natoľko, aby do ich rozvoju investovali vo veľkom. Námestie SNP a Kamenné námestie bola vďaka prepojenosti s historickým centrom schodnejšia voľba a investovali tam všetci dôležití investori. 

Čo motivovalo ľudí v takej miere investovať do kvalitnej architektúry, ktorá sa nám zachovala do dnes? 
 
Myslím si, že stavebná kultúra bola súčasťou dobrého mena vtedajšieho investora či obchodníka. Nikto by si nedovolil postaviť v centre mesta budovu, ktorá by nebola architektonicky hodnotná, lebo by to považoval za premrhanú šancu dobre sa spropagovať. Aj Baťa, ktorý bol známy, pre jeho pragmatické rozhodnutia, upustil od toho, aby jeho obchodný dom vyzeral ako industriálne skladisko a nakoniec investoval do atypického riešenia. V tom čase sa v Bratislave rodila pamiatková starostlivosť a o bratislavskom historickom centre sa hovorilo ako o lokalite, ktorú treba ochraňovať. Keď si dnes človek pozrie genézu jednotlivých objektov zistí, že išlo o zložitý schvaľovací proces s náročným pripomienkovaním zo strany pamiatkarskej obce.

Zmenila sa situácia so zmenou režimu? 

Pamiatkový úrad a Bratislavská mestská rezervácia stále zohrávali podstatnú úlohu pre mesto, ale už nedochádzalo k prirodzenej trhovej súťaži investorov. Nesústredili sa už na osobnú reprezentačnú rovinu – moja banka musí byť tá najkrajšia, s najkrajšími obkladmi či halou. Investoval výhradne štát cez rôzne rezorty alebo mesto, ale neznižovalo to kvalitu investícií. Napríklad v prípade Hotela Kyjev a obchodného domu Prior išlo o verejného investora, pričom boli dve architektonické súťaže na to miesto a zakaždým so špičkovými architektami, kvalitnou porotou a rýchlou realizáciou, ktorá bola priam neuveriteľná na vtedajšie pomery. Takisto sa pri tomto projekte vo veľkom investovalo do materiálu a technických inovácií, a to najmä preto, že sa stavalo práve v centre mesta, čo si vyžadovalo zachovať istú kvalitatívnu úroveň. 

Spomínaný OD Prior s Hotelom Kyjev  výrazne zmenili podobu Kamenného námestia. Prečo práve tento návrh vyhral? 

Vyhral, pretože  sa najlepšie stretol s dobovými predstavami, čo sa má stavať v centre mesta. Vtedy sa ukázalo, ako záležalo verejným investorom na podobe a kvalite výstavby na tomto mieste. Návrh odrážal celosvetové trendy a predstavu, ako sa majú európske mestá prestavovať, ako im priniesť vzduch a zbaviť sa stiesnenosti. Keď si pozrieme aj ostatné návrhy z tejto súťaže, 80 % návrhov išlo týmto smerom a len zopár reagovalo aj na tamojšiu blokovú zástavbu. Vyhrala predstava modernistického voľného priestoru, kde budú prírodné prvky vzduchu, slnka a stromov. 

Rátali v ňom teda s riešením zelene v okolí. 

Paradoxne rátali, aj v prípade Istropolisu rátali s obrovským mestským parkom, ktorý sa nikdy nezrealizoval. Ľudia, ktorí vyvíjali tieto koncepcie si nepredstavovali, že to ostane v takých torzách ako ostalo Kamenné námestie či Trnavské mýto. Čo však na druhú stranu ponúka možnosť dotvoriť ich teraz. 

Víťazný návrh Živého námestia obsahuje zelené ostrovy a novotvary v okolí pamätníka SNP a priestoroch Kamenného námestia. Ako vnímate tieto riešenia? 

Najprv som mala pocit, že pôjde o samú výsadbu, ale po prezretí ostatných návrhov som si uvedomila, že práve toto by mala byť naša dnešná misia vo vzťahu k mestu. Pred desiatimi rokmi by sme mali tendenciu tam dostavovať ďalšie budovy, lebo vtedy bolo presvedčenie, že treba všetko zahustiť. Dnes si už uvedomujeme, že to nie je udržateľné a v takom meste by sme sa zadusili. V konečnom dôsledku takéto riešenia zelene pomôžu aj vo vnímaní a vyniknutí okolitých budov.  Jednoducho zvíťazil mäkký prístup, ktorý akceptuje prvky na Živom námestí ako je napríklad pamätník SNP bez zámeru premiestňovať ich.  

Keď  spomíname pamätník SNP, hovorí sa, že jeho výstavbou sa snažil bývalý režim znemožňovať väčšie združovanie ľudí.  

Ide skôr o mýtus, pretože mnohé oslavy minulého režimu boli práve na Námestí SNP a naopak pozývali ľudí na združovanie. Konštantný tok a pohyb ľudí je pozostatok premýšľania o tomto priestore nie ako o námestí, ale ako o súčasti vnútorného okruhu, preto sa tu diali všetky tie sprievody a krížom viedol tranzit. Idea pohybu je v novom návrhu Živého námestia druhoradá, sústreďuje sa na pobytové kvality a  tranzit najmä peších. 

Koncom 20.storočia došlo k istej odmlke stavebných aktivít a úprav v centre mesta. Prečo sa to stalo?  

Súviselo to so zmenami paradigiem v urbanistickom premýšľaní. V 70. rokoch vrcholila modernizácia, naplno sa uplatňoval moderný urbanizmus a predstava prestavby historických sídiel na moderné. Hovorilo sa, že Bratislava urbanisticky explodovala a celá je jedným veľkým staveniskom. 80. roky priniesli iné rozmýšľanie o meste, začali sa objavovať úvahy o peších zónach a rozšírení centra. Dôležitú rolu zohrávalo ekonomické oslabenie režimu. Investície smerovali skôr do bytovej výstavby, pretože tá mohla udržať masy “na uzde”, preto k stavebným aktivitám v centre prestalo dochádzať. Neskôr po revolúcii v 90. rokoch nebola ešte Bratislava vystavená tak silnému investičnému tlaku, čo sa zmenilo až začiatkom 21. storočia. 

Po revolúcii investori stratili záujem o centrum mesta. Prečo? 

Strata záujmu o tento priestor bol dočasný jav, pretože vznikli prevádzky, obchody či nákupné centrá s lepším vybavením, sortimentom a parkovaním. Preto obchodný dom v centre mesta prestal byť atraktívny. Avšak išlo o dočasný jav aj preto, lebo keď sa pozrieme na európske metropoly ako Viedeň, Praha alebo Frankfurt, tak zažívajú veľký boom vnútromestských obchodných centier, pretože vedia ponúkať vnútromestskú kultúru, ktorú na periférii nikdy nezažijete. Kamenné námestie je veľmi vzácny mestský priestor tým, že je ešte stále v rukách obyvateľov mesta a nie je to sprivatizované a silne kapitalizované územie. To ho robí veľmi vzácnym, pretože v iných západných metropolách je takýchto území málo a častokrát na periférii, pričom my ho máme priamo v strede mesta.  

Čo urýchľuje rozvoj mesta? 

Vždy to boli ekonomické dôvody, ktoré viedli k radikálnejším krokom v rozvoji mesta a inak to nebolo ani v prípade Bratislavy. Počas prvej republiky vznikala potreba dostať dopravu von z historického jadra a tiež pribudli  centrálne funkcie, akými boli napríklad obchodná či reprezentatívna funkcia. Na tento účel bolo vytypované práve Námestie SNP a Kamenné námestie (v tom čase kríženie ulíc Špitalská a Štúrová), pretože boli v bezprostrednom kontakte s historickým jadrom a súčasne tam bol potenciál, keďže v tom období sa jednopodlažná zástavba z 19. storočia považovala za nehodnotnú, čiže tam bol potenciál ďalšej výstavby. Regulácia v Bratislave neprichádzala nikdy dopredu, vždy sa ňou skôr zachraňovala situácia a to isté bolo aj v tomto prípade. Až potom, čo vznikla prvá výstavba počnúc Mestskou sporiteľňou, Tatra bankou či Hlavnou poštou, sa stanovili nové línie ulíc a uličné čiary, ktoré mali za úlohu zástavbu ukotviť. 

Dialo sa to koncepčne zo strany mesta a mestských architektov alebo  sa na tom samostatne podieľali aj súkromníci? 

Išlo to ruku v ruke. Ambícia držať reguláciu pevne v rukách mesta tam bola a Eugen Bárta ako hlavný architekt sa usiloval byť veľkou autoritou. Ale na druhej strane to v Bratislave boli stále len začiatky. V tom čase ešte nebol platný územný plán, išlo tak len o dielčie regulačné činy, ktoré reagovali na aktuálne problémy. Možno preto povedať, že regulácia vznikla ako reakcia na developerský tlak. 

Keď sa teda presunieme na Námestie SNP, na ktorom sa postupne budovala mestská infraštruktúra, využívali v minulosti ľudia tento priestor aj na trávenie voľného času? 

Nestretla som sa s tým, že by vtedy niekto riešil rekreačnú funkciu, mestskú zeleň alebo niečo podobné, pretože regulačné úpravy sa vzťahovali len k  výške zástavby a novým uličným spojniciam. Predstavu o tom, ako by mal vyzerať mestský priestor vieme nájsť najčitateľnejšiu v pôvodnom pláne regulácie a rozvoja Bratislavy od Antala Palócziho, ktorý nikdy nebol síce schválený, ale predznamenal procesy v meste.  Veľmi jasne hovoril o tom, ako mali vyzerať spomínané radiály. Mali to byť bulváre so stromoradiami, ktoré  nemali zacláňať architektonické objekty, pretože tým strácajú mestský charakter. Zeleň bola žiadanejšia na periférii ako v centre mesta.  Napríklad nové štvrte, ako bol aj Grossling, mali charakter záhradných miest, kde sa rátalo s predzáhradkami a výsadbou vysokej zelene. Dodnes to možno pozorovať na Jakubovom námestí. Zaujímavosťou inak je, že sme nenarazili na výkres k Námestiu SNP, ktorý by s jeho plochou robil niečo viac. Vždy to malo charakter trhového miesta či dopravno-obchodnej križovatky a nie pobytového miesta. 

Vo víťaznom návrhu Živého námestia nemeckí architekti taktiež umiestňujú zeleň tak, aby neskrývali ale zvýraznili budovy a architektúru po obvode námestia, čo je zaujímavý prienik s predstavami Antala Palócziho. 

Áno, v Bratislave sa často stáva, že objavíme už dávno objavené, ale to je vlastne dobré, pretože to ukazuje na  nezámernú kontinuitu – čiže na niečo, čo  mesto má vo svojom genetickom fonde a ono sa to prejaví, keď človek citlivo načúva. 

Autor článku: Metropolitný inštitút Bratislavy