Postrehy z Berlína a Potsdamu.

Minulý rok sa mi podarilo viackrát navštíviť nemeckú metropolu Berlín a taktiež neďaleké mesto Potsdam. Okrem pracovných úloh, ktoré tu na mňa čakali, som si s radosťou a nadšením prezeral vo voľnom čase novovzniknuté stavby a nechal sa vtiahnuť do fungujúceho organizmu tohto svetového mesta. Berlín sa permanentne mení a nie náhodou je to najväčše stavenisko v Európe a s ním aj jeho okolité mestá, ktoré sa nachádzajú na spojnici Berliner Ringu.

Osobne som mal možnosť spoznať jeho „východnú tvár“, už ako študent najmä cez letné prázdniny pred rokom 89, no a samozrejme aj potom, keď spadol povestný berlínsky múr. Je zaujímavé, kam toto mesto za tie roky smeruje a na akú tradíciu nadväzuje. V prvom rade ma vždy fascinovala perfektne navrhnutá sieť rýchlodráhy S Bahn, ktorá bola navrhnutá už v počiatkoch rozvoja moderného mesta a ktorá umožňuje rýchle spojenie centra a jeho satelitov, čo treba datovať niekde na začiatok 20. storočia. Vďaka skvelej koncepcii a vízie rastu sa vtedajším architektom podarilo založiť urbanizmus mesta, ktoré sa môže rozrastať na všetky smery bez obmedzenia. K tomu sa samozrejme pridala neskôr aj podzemná železnica - U Bahn a vybudovanie miestnych komunikácií, neskôr aj diaľničného obchvatu už spomenutého Berliner Ringu. Zrejme aj tieto dannosti umožňujú tomuto urbánnemu priestoru jeho rozkvet a široké možnosti rozvoja s potenciálom ľudských zdrojov. Berlín je multikultúrne mesto a to je tiež jedna z jeho pozitívnych čŕt. Svetovosť sa nemeria v tomto prípade purizmom, či nacionalizmom, ale otvorenosťou a toleranciou ku všetkým kultúram.

Priestor na vymenovanie všetkých nových stavieb, či stvárnení mestského priestoru sa nedá obsiahnuť jedným článkom, preto sa chcem sústrediť na riešenia architektúry, ktoré ma zaujali a ktoré ma nútia uvažovať v paralelách s riešením našich problémov architektúry a urbanizmu napr. v našom hlavnom meste Bratislavy, či na Slovensku vôbec.

V prvom rade treba poznamenať, že povolanie architekta je v Nemecku radené v rebríčku profesií na najdôležitejšie povolania v spoločnosti a Nemci si ako jediní doteraz udržali v rámci EÚ svoj honorárový poriadok architektov a stavebných inžinierov /HOAI./ Riešeniu a realizácii stavieb predchádzajú vo verejných zákazkách vždy architektonické súťaže. Len tak je možné vytvárať kvalitnú architektúru a s ňou spojený životný priestor.

Berlín patrí medzi najväčšie mestá Európy a je zaujímavé, že zároveň patrí doteraz aj medzi mestá s najnižším počtom výškových budov nad 100 m. Plánované mrakodrapy majú vzniknúť až v tomto roku na viacerých vytipovaných miestách, napr. priamo v centre na Alexanderplatz budú budované odrazu tri výškové budovy s výškou 150m. Jedna z nich od svetoznámeho Franka Gehryho. Ďalším príkladom je nová výšková budova v priestore Bahnhof ZOO a ňou je hotel Waldorf, zvaný aj „Zoofenster“. Je však zaujímavé ako magistrát mesta doteraz odolával tlaku developerov a iných záujmových skupín a snažil sa udržať napr. aj verejné priestory bez zásahu ako napr. v prípade predpolia berlínskej veže smerom k rieke Spree s argumentom, že ešte neprišiel správny čas na jednoznačné riešenia tohto priestoru. Mesto samozrejme pustilo niekoľko vytipovaných lokalít pre zapojenie parteru mesta s riekou a to formou mestských pláží ako napr. projekt „Flussbad„. 

Vynikajúcim prehľadom o vývoji mesta bola donedávna aj výstava v Berlinische Galerie, ktorá je galériou architektúry, designu a výtvarného umenia pod jednou strechou, pod názvom Berlin Ost-West. Bolo možné si pozrieť plány, súťaže a modely mesta od roku 1945 až po rozdelenie mesta v roku 1961, a potom na oboch stranách úplne odlišné smerovanie vývoja architektúry až po rok 1989. Zjednotenie mesta má za následok vo veľkej miere ignorovanie, kritiku a často aj asanáciu stavieb, ktoré vznikli počas NDR, čo je často aj zdrojom pohoršenia verejnej mienky obyvateľstva najmä bývalého východného Berlína. Vojnou zničené stavby boli v 60. rokoch minulého storočia asanované a na ich mieste vyrástli moderné budovy povojnovej architektúry a nikomu by nebolo ani len napadlo, že jedného dňa budú aj tieto odstránené a na ich mieste vyrastú repliky pôvodnej zástavby spred vojnových rokov.

Taký osud stihol napr. aj bývalý palác republiky NDR, na mieste ktorého dnes vyrastá replika barokového mestského paláca, projekt ktorého vysúťažil taliansky architekt Franco Stella a ktorý má znovu navodiť historickú vedutu mesta v nadväznosti na Berlínsky dóm a Museumsinsel. Pri lepšom sledovaní tohto veľkolepého aj finančného zámeru udrie každému pozorovateľovi a najmä nám architektom do očí možnosť dnešných technológií, myslím tým rýchle vybudovanie hrubej stavby zo železobetónu s doplnkami fasádnych obkladov, ktoré buď imitujú repliky pôvodných fasád, alebo sa na niektorých miestach objavujú aj zachovalé fragmenty originálov prácne nájdených a reštaurovaných z depozitov, alebo starých skládok stavebného odpadu na ich pôvodnom mieste. Pred gigantickou stavbou stojí moderné infocentrum v tvare pootočenej kocky, kde má návštevník možnosť sa oboznámiť s históriou a priebehom súčasných stavebných prác. Projekt nesie názov Humboldtforum a nová náplň pôvodného sídla Hohenzollernovcov bude slúžiť ako fórum kultúry, vedy a umenia.

Podobný projekt sa podarilo realizovať aj v meste Potsdam, kde už dnes stojí takisto replika bývalého mestského paláca s rokokovou výzdobou a ktorý dnes slúži potrebám vyššieho územného celku Brandenburg /Landtag Brandenburg /Architekti idú ešte ďalej a na pôvodnej parcelácii v historickom centre okolia Mikulášskeho kostola /St. Nikolai Kirche/ sa budujú repliky ďalších zaniknutých, či zničených meštianskych domov. Ide to až tak ďaleko, že sa objavujú hlasy za asanáciu mestského hotela Mercure, vybudovaného počas NDR, na mieste ktorého by mala byť znovu oživená záhrada patriaca k palácu pod názvom Lustgarten. Pri sledovaní takýchto zámerov sa natíska otázka, či takéto postupy nie sú krokom späť a ako na to reaguje kunsthistória, alebo architektonická obec s jej kritikmi?!. Musím sa priznať, že som nenašiel veľké množstvo kritických článkov, alebo nejaké zásadné antihnutie voči takýmto novodobým kulisám historických stavieb, ba práve naopak, zdá sa, že sa tento trend začína udomácňovať aj v ďalších nemeckých mestách. Spomeňme len znovuvybudovanie barokovej drážďanskej Frauenkirche a expost dobudovanie jednej celej štvrte jej predpolia priamo v historickom centre Drážďan.

Experti a odborná verejnosť argumentujú tieto postupy návratom k pôvodnej mierke a štruktúre historického jadra, čo má za účinok väčšiu atraktivitu pre turistov, ale aj samotných obyvateľov mesta, ktorí práve vyhľadávajú výnimočnosť historického jadra a nepociťujú pomyselný návrat spôsobom výstavby replík ako čosi cudzie, alebo umelé. Práve naopak ich to láka sa prechádzať úzkymi uličkami, posedieť v tieni navodených barokových, či secesných fasád, alebo tí starší znovu oživujú spomienky na pôvodnú tvár mesta. Spomenul som už v úvode, že ma napádajú paralely s riešením našich zničených historických miest najmä v Bratislave, kde napríklad bratislavské podhradie čaká už niekoľko rokov na jeho znovuvybudovanie a slovenská architektonická obec nemá jednoznačný názor na tento priestor. Možno by sme mali revidovať našu snahu byť za každú cenu originálni, moderní či svetoví. Snáď by sme mali pozmeniť naše zaužívané postupy pri stvárňovaní takých bielych, či čiernych miest na mapách našich miest systémom manierizmu, akým sa môže stať aj moderná architektúra. Viem si totižto predstaviť spomínané územie v okolí mostu SNP až po Rybársky cech znovu ako jeden harmonický celok s pôvodnou parceláciou a navodením pocitu historického jadra práve vybudovaním spomínaných replík pôvodných budov. Pre lepšiu demonštráciu a porovnanie dokladám aj niekoľko záberov spomínaných riešení z Nemecka.

Igor Faško