Verejná scéna v suburbánnom rezidenčnom priestore Bratislavy „Viac za menej?“

Za ideál bývania, symbol slobody a nezávislosti je v súčasnosti považovaný rodinný dom. Život v nových lokalitách na bratislavskom vidieku predstavuje zhmotnenie predstáv o vysnívanom bývaní. V súčasnosti je na trhu množstvo developerských projektov, ktoré sľubujú kompletnú občiansku vybavenosť, výbornú dopravnú dostupnosť, široké možnosti trávenia voľného času, tiché prostredie v zeleni za nižšie ceny nehnuteľností ako v meste. Ponúkajú nám však aktuálne projekty naozaj kvalitnejšie bývanie za nižší kapitál?

Priestorové rozrastanie sa Bratislavy je reálna skutočnosť. Tento neustupujúci trend má výrazný vplyv na okolité vidiecke štruktúry, ktoré sa v dnešnej situácii nestíhajú prispôsobiť v mnohých ohľadoch: v dopravnej a technickej infraštruktúre, komerčnej a nekomerčnej občianskej vybavenosti a v neposlednom rade aj verejnými priestormi. Ich aktuálny stav a kvalita sú ukazovateľmi celkovej úrovne spoločnosti v nej žijúcej. Téma absencie nových, revitalizácie pôvodných verejných priestorov je čoraz viac spomínaná nielen v odborných kruhoch, no aj medzi bežnými užívateľmi priestoru. Predstavujú však dnešné obce v okolí nášho hlavného mesta kvalitnejší, zdravší život s množstvom benefitov, ako nám sľubujú komerčné projekty z plagátov a bilbordov?

Plytvanie pôdou

Do života na vidieku výrazne vstupujú suburbanizačné procesy predstavujúce sťahovanie ľudí z centier miest na „zdravší“ vidiek. Stovky rodinných domov s miniatúrnymi záhradami spôsobujú masové zaberanie ornej pôdy, viníc, sadov, pasienkov, lúk a trvalých trávnatých porastov. Poľnohospodárska úrodná pôda pritom ešte v nedávnej minulosti predstavovala jeden z najcennejších druhov majetku. Zostala táto hodnota v povedomí ľudí aj dnes? Investori skupujú od miestnych obyvateľov lacnú ornú pôdu a následne sa ju snažia aktualizáciou územných plánov preklasifikovať na stavebné pozemky. Až vtedy si miestni obyvatelia uvedomujú, o čo prišli. Za vysnívané bývanie je stále považovaný rodinný dom s vlastným „kusom pôdy“ i napriek tomu, že pestovanie a chov zvierat je aktuálne skôr výnimkou ako pravidlom. Drobné záhrady a predzáhradky majú už len reprezentačný, okrasný ráz, sú miestom oddychu a stretávania sa s priateľmi či rodinou. Týmto prístupom však spoločnosť sama seba ochudobňuje o priestor, kde sa pestujú plodiny pre obyvateľov samotných. Zníženie rozlohy úrodnej pôdy má za následok zníženie potravinovej sebestačnosti obyvateľstva z lokálnych zdrojov, a tým sa priamoúmerne zvyšuje potravinová závislosť od okolitých krajín. Proces suburbanizácie, fenomén aj v iných krajinách, je teda jedným z faktorov, ktorý spôsobuje úbytok agrárnej krajiny nielen u nás, ale aj v celosvetovom meradle.

Vzdušná blízkosť hlavného mesta

Funkcia práce, procesu získavania materiálnych a kultúrnych potrieb je jednou z dôležitých súčastí každodenného života človeka. Mestskí obyvatelia, sťahujúci sa do svojich novostavieb, si svoje bývanie v rurálnych štruktúrach vyberajú najmä pre pokojné vidiecke prostredie v dostupnosti hlavného mesta. Lenže pri intenzívnej výstavbe rodinných domov dochádza k obrovskému zvýšeniu počtu obyvateľov v obci, v niektorých prípadoch aj o polovicu. Na nárazovú rannú a poobednú migráciu takého veľkého počtu obyvateľov neboli cestné komunikácie dimenzované. Pobyt v aute sa stáva súčasťou životného štýlu dochádzajúcich občanov mestského vidieka. Podľa dopravných inžinierov problémy vyriešia čiastkové projekty, ale termín ich realizácie sa zväčša posúva. Ukážkovým príkladom je riešenie križovatky Triblavina. V čase realizácie bolo prijaté rozhodnutie zastaviť výstavbu s cieľom vypracovať novú, zásadnú zmenu. Táto dokumentácia je od mája minulého roku verejne prístupná, na čo občania reagovali petíciami. Podľa občianskeho združenia, zastupujúceho záujmy obyvateľov vidieka, hrozí trvalé obmedzenie dopravy v tomto smere a dôjde k preťaženiu križovatky schválenými logistickými parkmi. Výsledok boja medzi developermi a miestnymi občanmi je zatiaľ v nedohľadne. 

Alternatívne formy dopravy

Vidiecke satelity ako samostatné zoskupenia nových rodinných domov sú situované stovky metrov za hranicou intravilánu obce. Obyvatelia prímestských štruktúr sú preto závislí len od osobnej automobilovej dopravy, prípadne vzdialenejšej pešej dostupnosti do centra sídla. V prípade nových obyvateľov, najmä mladšej a strednej generácie, ktorí dennodenne migrujú, to už dnes je stresujúce. Ako sa však vyrovnajú s touto situáciou, keď zostarnú? Častým problémom je úplná absencia chodníkov popri komunikáciách, čím dochádza k ohrozeniu všetkých účastníkov cestnej premávky. Autori knihy Cities and Automobile Dependence vo svojej štúdii zistili, že hranica hustoty osídlenia územia pre hromadnú dopravu je 50 obyvateľov/ha. Zavádzanie hromadnej dopravy do území s nižšou hustotou osídlenia je v súvislosti s vyťažením danej linky neefektívne. Okrem áut sa v terajšom období objavili tendencie k rozvíjaniu zelených druhov dopravy. V súčasnosti nie je celkový systém cyklodopravných trás medzi jednotlivými obcami realizovaný komplexne, no prognóza do budúcnosti je priaznivá. Kraje disponujú Národnou stratégiou rozvoja cyklistickej dopravy a cykloturistiky v Slovenskej republike spolu s vypracovanými vlastnými stratégiami, ktoré sú východiskovým podkladom na čiastkové riešenia. Cykloturistické trasy, najmä pozdĺž vodných tokov, v tomto trende nezaostávajú. Jedna z nedávno otvorených je aj cyklotrasa popri Čiernej Vode, spájajúca Bernolákovo s Novou Dedinkou. V konečnom dôsledku nepredstavuje realizácia tohto druhu dopravy značnú finančnú záťaž pre obec. Okrem zdrojov z Európskej únie môžu kraje žiadať aj o financovanie z integrovaného regionálneho operačného programu nazývaného IROP. Okolie Bratislavy je však v tomto prípade v nevýhode. Vzhľadom na podiel HDP na obyvateľa je to podľa kritérií Európskej únie jediný bohatší región na Slovensku, v dôsledku čoho sú možnosti čerpania eurofondov menšie ako v iných regiónoch. Známymi zahraničnými vzormi rozvoja cyklistickej dopravy v obciach sú napríklad Fínsko či Nemecko, ktoré neustále zlepšujú podmienky pre tento druh zelenej dopravy, spojený s jej propagáciou. Vďaka tomu je bicykel obyvateľmi rovnako využívaný aj v zimnom období. Na cyklistov tu myslia pri každej zmene územného plánu aj pri povoľovaní akejkoľvek investície.

Relatívne zdravé prostredie

Začiatkom 20. storočia sa vplyvom spriemyselňovania miest, spojeným s migráciou ľudí za prácou, považoval vidiek za zdravé prostredie pre život. Súčasný trend migrácie takého veľkého počtu obyvateľov späť na vidiek však zapríčiňuje, že obce nemajú dostatočné priestorové kapacity na ponúknutie zdravého prostredia pre život. S realizáciou nových štvrtí nevyhnutne súvisí aj výstavba dopravnej infraštruktúry, keďže auto je v tomto prípade jediným možným dopravným prostriedkom. Urbanista J. Hrúza ich nazýva „pojídači území“. Dobré dopravné napojenie znamená v preklade často hluk a smog z blízkej rýchlostnej komunikácie. Ďalším eventuálnym zdrojom hluku je železnica. Idealistická predstava, že pri rannom otvorení okna obyvatelia vidieka vnímajú krásy okolitej prírody, je v prímestských satelitoch často nereálna. Lokality v extraviláne obce sú taktiež zaťažené tranzitným vedením technickej infraštruktúry, ako je vysoké elektrické napätie a plynovod. Z uvedeného vyplýva, že v minulosti nezastavané územia vidieckych obcí neboli pre obyvateľov atraktívne a neponúkali kvalitné podmienky na život. Dnes tieto územia developeri ponúkajú ako kvalitnejšiu alternatívu bývania v meste. V blízkosti polí sú horšie poveternostné podmienky spojené s rôznymi škodcami a hlodavcami. S veterným počasím súvisí aj prašnosť. Vyskytujú sa dokonca sťažnosti na zápach po intenzívnom hnojení pôdy. Životné podmienky sa taktiež zhoršujú nevybudovanou prístupovou cestou k novej lokalite. Obyvatelia sú obklopení úrodnou pôdou zo všetkých strán a dopravný prístup k ich domovu je problematický, závislý od počasia. Chyba nastala buď na strane developera, nedodržaním zmluvných podmienok, alebo obce, ktorá nemá dostatok finančných prostriedkov na výstavbu nových komunikácií. V praxi je však zväčša touto povinnosťou zaťažený investor.

Dobrá komerčná občianska vybavenosť

Nekomerčná občianska vybavenosť sa náhlemu zvýšeniu dopytu ešte dostatočne neprispôsobila. Samosprávy a obce prijímajú dočasné riešenia rozširovania kapacít aj v podobe kontajnerov. V Bernolákove slávnostne otvorili koncom minulého roka kontajnerovú prístavbu pre deti materskej a základnej školy s kapacitou 250 miest. Už po kolaudácii bolo naplnených 9 z 10 tried žiakmi. V sídlach taktiež vykonávajú svoje odborné praxe desiatky lekárov, ktorí zaznamenávajú dlhšie čakacie lehoty na vyšetrenie a preťaženosť personálu. Komerčná občianska vybavenosť sa v čase prispôsobuje rýchlemu nárastu obyvateľov. V obciach sú postsocialistické prevádzky úspešne nahrádzané novými obchodnými reťazcami. Vo väčších satelitoch sa budujú nákupné centrá, ktoré svojimi vnútornými časťami nahrádzajú verejné priestory v obci. Typickým príkladom je nákupné Centrum Monar v Chorvátskom Grobe, časť Čierna Voda. Jeho okrajová poloha spôsobuje, že centrum je pre miestnych obyvateľov dostupné len autom, bez napojenia peších trás na nové lokality. Chýbajúca prepojenosť je dôsledkom situácie, keď územie pozostáva z niekoľkých obytných zón s viacerými investormi bez potrebnej kooperácie medzi nimi. Samostatné lokality sú bez vzájomnej prepojenosti z hľadiska dopravy, pešej dostupnosti i technickej infraštruktúry. Samospráva sa v tomto prípade nepodieľa na spolupráci medzi individuálnymi projektmi, čím vznikajú prevádzkové problémy.

Územný plán verzus realita

Väčšina sídiel ležiacich v zázemí Bratislavy má platný územný plán obce. Aktuálnosť územnoplánovacej dokumentácie by mala sledovať samospráva, ktorá schvaľuje požiadavky a podnety na zmeny a doplnky územného plánu. Nezávislosť, odbornosť a inovatívnosť obecných samospráv je však v realite veľmi otázna. Nezriedka sú obce v područí investorov, ktorí sú aktívni a sledujú len svoje rozvojové priority. Chýba vzájomná koordinácia jednotlivých investorov a prípadné revidovanie celkovej koncepcie rozvoja obce tak, aby bola kvalita života obyvateľov zachovaná alebo zlepšená. Vznikajú tak monofunkčné satelity rodinných domov bez občianskej vybavenosti, vitálnych verejných priestorov, športových plôch a parkov, s poddimenzovanou dopravnou a technickou infraštruktúrou. investori zabúdajú na reálne aj mentálne vnímanie potrieb a požiadaviek budúcich obyvateľov. Príkladom rozporu medzi urbanistickou štúdiou, schválenou územnoplánovacou dokumentáciou a územným rozhodnutím je nedávno medializovaný prípad v obci Slovenský Grob. Namiesto zóny rodinných domov investor navrhuje bytovú výstavbu v priamom susedstve s nízkopodlažnou zástavbou. Projekt spôsobuje problém nielen estetický, ale nastáva najmä zmena kultúry bývania, pretože súčasní obyvatelia rodinných domov strácajú novou výstavbou svoje súkromie. Bytová výstavba v rurálnom sídle však znamená oproti pôvodným plánom omnoho vyšší počet obyvateľov, na čo sídlo pripravené nie je. Intenzita využitia územia pri územnom plánovaní pôvodne vychádza z vidieckeho prostredia a jej neodborným porušením sa stráca identita rurálnej štruktúry.

Absentujúce verejné priestory

Verejný priestor je nielen estetickým prvkom vo vidieckom sídle, ale aj záležitosťou sociologickou, kultúrno-spoločenskou a komunitnou. V rozvojových lokalitách však väčšinou verejné priestory budované nie sú, absentujú, preto dochádza k „parazitovaniu“ prisťahovalcov na existujúcich priestranstvách. Za verejné priestory v nových lokalitách investori často považujú len chodníky s komunikáciami. Iné druhy plôch sú developermi prezentované ako kvalitatívny ukazovateľ projektu. Pod novo navrhovaným vonkajším otvoreným priestorom sa však najčastejšie skrýva ekonomické vyťaženie pôdy stavebníkom. Investori ich situujú v mieste tranzitných vedení technickej infraštruktúry a ich ochranných pásiem, pretože z ekonomického hľadiska ide o nepredajný priestor. V projekte Nová Bažantnica, Bernolákovo je veľkoryso navrhovaný park práve kvôli vysokotlakovému plynovodu a jeho ochrannému pásmu. Verejný priestor s rozlohou vyše 10-tisíc štvorcových metrov bez väzby na okolité štruktúry je situovaný v extraviláne obce obklopený ornou pôdou. Vynára sa tu taktiež otázka jeho prevádzky a údržby, na čo obec zväčša nemá zdroje. Aktuálne trendy riešia absenciu verejných priestorov novodobým spôsobom. V rozvojových lokalitách investori realizujú umelé vodné nádrže, ktoré nielenže nahrádzajú verejný priestor, ale aj zhodnocujú pozemky v jej okolí. Problém však nastáva, ak sú pozemky pri vodnej ploche výlučne v súkromnom vlastníctve. V takom prípade nemožno priestor považovať za verejný. Trend budovania umelej vodnej plochy v obytnom území má veľké zastúpenie aj v blízkom Rakúsku.

Viac za menej?

V porevolučných rokoch proces suburbanizácie Bratislavy vyvolal únik obyvateľov zo zázemia mesta a výrazne ovplyvnil prostredie okolitých rurálnych štruktúr. Trendom v tvorbe nových obytných štruktúr v zázemí hlavného mesta bolo heslo „viac za menej“, čo predstavovalo väčšiu hustotu a efektivitu monofunkčnej zástavby. Vitalita obytnej štruktúry je však závislá aj od existencie spoločných stretávacích priestorov, s rôznorodým zoskupením funkcií, ktoré vytvárajú identitu a súčasne uchovávajú a podporujú osobitosť daného miesta. Novopostavené typizované domovy ľudí, familiárne nazývané horizontálne králikárne či sídliská, sú len miestom prespatia bez priestorových väzieb na existujúce obce. Bývanie v nových satelitoch prezentované ako „lepšia kvalita života“ v suburbánnych štruktúrach odráža len ekonomické záujmy investorov. Vidiecke prostredie je však potrebné tvoriť koncepčne a neprispôsobovať rozvoj sídla len majetkovoprávnym vzťahom. Toto extenzívne zaberanie poľnohospodárskej pôdy rozsiahlymi rozvojovými zámermi zapríčiňuje nerozumné plytvanie prírodnými zdrojmi a nezriedka zabúda na riedko zastavané intravilány obcí. Práve intenzifikácia zastavaného územia rurálnych štruktúr však otvára investorom väčšie možnosti pre kvalitné projekty s množstvom benefitov, ktoré vidiek ponúka. 

Autor: doc. Ing. arch. Alžbeta Sopirová, PhD., Ing. arch. Ivana Bradová

Tento článok bol uverejnený v časopise Urbanita 2017, 29. ročník