Rekonštrukcia domu obradov a časti areálu ortodoxného cintorína v Bratislave

V roku 2013 dokončilo vtedajšíe studio b52 (dnes premenované na LBAA) - Ján Lukáč†, Michal Lang, Ján Rendoš rekonštrukciu domu obradov a časti areálu ortodoxného cintorína v Bratislave. S odstupom času a aktuálnymi fotografiami predstavujeme príkladnú rekonštrukciu významného diela architektov Fridricha Weinwurma a Ignáca Vécseia, ktorú dopĺňa obnova neskoršej infraštruktúry od architekta Josefa Konrada.

Dom smútku je jedinou realizáciou Weinwura a Vécseia, ktorá je zrekonštruovaná do originálnej podoby a zároveň slúži pôvodnému účelu. Pamiatková obnova nechala vyniknúť pôvodné architektonické riešenie, materiály a farebnosť objektu.

Dom smútku na juhovýchodnom rohu cintorína postavili rokoch 1929 – 1930 podľa návrhu ateliéru Weinwurm-Vécsei, ktorý v tom čase patril medzi najvýznamnejšie v Bratislave a pracoval pre ortodoxnú židovskú obec. Realizácia sa dočkala uznania už v dobovej odbornej tlači. “Recenzenti zdôrazňovali, že aj najstaršie zo všetkých náboženstiev sa už oslobodilo od všetkého zlého konvenčného, obrátilo sa na novú vecnosť a nechalo túto budovu postaviť ako účelovú stavbu”, uvádza Register modernej architektúry. Srdcom stavby je obradná sieň s trámovým železobetónovým stropom a šachovnicovou kamennou dlažbou. Hlavný priestor dopĺňa miestnosť ahary (očisty tela), skladové priestory a dva byty na poschodí.   

V roku 1937 bol podľa projektu architekta Josefa Konrada realizovaný prístup do areálu v svahovitom teréne prostredníctvom rampy a schodiska vedúceho na betónovú terasu. Pozdĺž južného okraja vznikol dlhý oporný múr, ktorý preklenuje výškový rozdiel medzi úrovňou cintorína a cestou pod areálom.

Urbanistické a architektonické riešenie 

Areál ortodoxného židovského cintorína sa rozprestiera na južnom svahu, pozdĺž severnej strany Žižkovej ulice, na západnom okraji historického jadra mesta Bratislavy. “Na urbanistických hodnotách areálu sa podieľa najmä oporný múr pozdĺž celého židovského cintorína s riešením objektovej skladby (nástupné schodisko, cesta, terasa). 

Dom obradov patrí k jedinečným reprezentantom sepulkrálneho typologického druhu vzhľadom na avantgardný spôsob architektonického riešenia tradičnej funkcie spojenej so starobylým pohrebným rítom. Jeho dispozícia a priestorové rozvrhnutie sa podriadilo funkčnej náplni – zabezpečiť primerané uskutočnenie kultových požiadaviek a náboženských predpisov, viazaných k činnosti pohrebných bratstiev a zároveň poskytnúť efektívne priestorové zázemie pre ich realizáciu. Okrem toho zabezpečiť samostatné bývanie dvom rodinám. Charakterom parcely, svojou hmotou, dispozíciou, typológiou jednotlivých priestorov, štýlovým charakterom fasád a uplatnením architektonických detailov je vynikajúcou ukážkou modernej medzivojnovej architektúry a jej odnože architektonického purismu. V slovenských, respektíve stredoeurópskych pomeroch predstavuje významný článok vo vývoji sepulkrálnej architektúry medzivojnového obdobia. 

Historický urbanizmus 

Areál cintorína je dokladom vzniku a postupného formovania historického urbanizmu mesta. V susedstve náprotivnej strany so zástavbou voľne stojacich budov pomáhal udržiavať tradičný charakter urbanistickej štruktúry a terasovitej historickej zástavby s citom zasadzovanej do svahovitého prostredia. Z hľadiska typológie a funkčného zamerania objektov v jeho bezprostrednom okolí na protiľahlej strane sa spolu so susednými pozemkami ocitli v osamotenej pozícii v tejto časti mesta na nábreží Dunaja. To však už dnes nie je pravdou. Táto časť mesta ustúpila silným tlakom na jej intenzívne stavebné využitie. Polohou parcely nad cestou a vďaka veľkorysej terase, ktorá ho zasunula hlbšie do svahu sa dom smútku prejavuje až v bezprostrednej blízkosti. Vynikajúci výhľad na oba brehy Dunaja a priľahlú krajinu z terasy a exponovanú polohu s južnou orientáciou začiatkom 21. storočia zatienili novostavby novej protiľahlej rezidenčnej štvrte. Znížil sa tým nielen privátny charakter južnej terasy, kvalita života obyvateľov priľahlého bytu, ale pre návštevníkov cintorína pokoj a dôstojný meditatívny charakter architektonického a prírodného prostredia."1)

Objekt sa javí navonok neprístupne, no vstup do cintorína je cez deň otvorený. Vkročením do areálu sa ocitnete v inom svete. Treba byť vnímavý a zažijete atmosféru tak ako ju majstri tohto pred očami verejnosti skrytého architektonického diela dali na papier. „Strohý a minimalistický architektonický jazyk, absencia akejkoľvek dekorácie, studená farebnosť interiérov umocňuje existenciálne vyznenie architektúry, v ktorej je človek radikálnym spôsobom konfrontovaný s realitou smrti.“1) Nech vás neprekvapia nánosy času v podobe zdanlivo rozhádzaných náhrobných kameňov a vecí. Nájdete pod nimi to pôvodné, neuveriteľne „zachované“ s minimálnymi zásahmi ľudskej ruky. Budete prekvapení. Len ten čas... a River Park.

Sprievodný text Jána Lukáča bol pôvodne publikovaný vo Fóre architektúry 4/2010.
Poznámky: 1) Bratislava, Žižkova ulica č.36, cintorín ŽNO, Architektonickohistorický výskum, PhDr. Magdaléna Kvasnicová, PhD., august 2007

Podklady: LANG BENEDEK ASSOCIATED ARCHITECTS
Foto: WELINNA