Píše ti architektúra? #1

,,Mestá majú schopnosť ponúknuť niečo každému, avšak len vtedy, ak všetci pomohli k ich stvoreniu,, Jane Jacobs, Smrť a život amerických veľkomiest

Občianske združenie Archimera a Spolok architektov Slovenska vyhlásili v septembri 2017 v poradí už 5. ročník súťaže esejí ,,Píše ti architektúra?“. Táto súťaž esejí o architektúre sa udeľuje od roku 2010. Cieľom súťaže je vzbudiť u mladých ľudí záujem o architektúru ako každodennú súčasť ich života vyjadrením ich vlastných názorov v podobe autorských esejí. Súťaž má tak ambíciu vytvárať neprofesionálnu platformu na rozvoj autorského písania ako základu pre rozvoj architektonickej teórie a odbornej participácie. Súťaž kladie dôraz na verejný priestor a úlohu architektúry v ňom.

Pre 5. ročník súťaže zvolili vyhlasovatelia tému: Kde nám bude spolu dobre? Téma voľne nadväzuje na Benátske Bienále architektúry 2016, kde jeho hlavný kurátor architekt Alejandro Aravena posunul do prostred odbornej diskusie otázky sociálnej zodpovednosti architektúry. Súťažiaci, mladí ľudia do 35 rokov bez obmedzení oblasti vzdelania sa tak mohli zapojiť do témy súťaže, ktorá zrkadlí v súčasnosti okrajovú avšak základnú úlohu architektúry.

Anotácia témy:

Každý hľadá dobré miesto pre život. Či už ostáva na rodnom mieste alebo odchádza za niečím: za lepším a bezpečným prostredím, za láskou alebo za prácou. Niekto skúša novú štvrť, nové mesto, ale aj novú krajinu. Na nových miestach však už žijú iní, neznámi a zatiaľ cudzí ľudia. Svet je v neustálom pohybe, kde sa z ľudí dobrovoľne či nútene stávajú nomádi a ich domovy sa menia na nepoznanie. Tí čo prišli, sú v meste noví, a tí čo ostali majú nových susedov. Ako by malo vyzerať miesto, kde bude spolu všetkým dobre? Dokáže architektúra vytvoriť lepšie miesto pre život? Ak áno, aká je potom sociálna úloha architekta v dnešnom svete?

Porota na zasadnutí dňa 13.12.2017 v zložení: Michaela Pašteková, Tomáš Prištiak, Peter Lényi, Zuzana Duchová a Michal Sládek vybrali z 5. prihlásených textov jednu víťaznú prácu. Prvé miesto s odmenou 300€ prináleží textu Architekt sociálnej zmeny: smerom ku sociálne orientovanej tvorbe priestoru autora Ota Nováčka. Porota vybrala ďalšie dva texty bez udania poradia. Autorom Gabriele Smetanovej za prácu Intro a Viktorovi Kasalovi za text Komunity: semená nádeje pre verejné priestory náleží odmena vo výške 100€. 

Víťazná esej:

Architekt sociálnej zmeny: smerom ku sociálne orientovanej tvorbe priestoru 
Oto Nováček

Súčasné mesto

Ľudstvo v 21. storočí vstúpilo do novej éry, ktorá doposiaľ nemá v historickom kontexte obdobu. Urbánna populácia predbieha rurálnu (World Bank 2015) a po prvý krát sa tak stávame prevažne mestským druhom. Vstupujeme do éry „antropocénu“ (Crutzen 2000), ktorá je charakterizovaná priestorom založeným prevažne na ľudských aktivitách a globálnom rozvoji.

Sú to práve inovácie na poli technológií, médií a digitalizácie, ktoré prudko menia zvyky analógovej civilizácie. Systém moci a kontroly sa tak presunul z fyzického do virtuálneho sveta (Townsend 2014), avšak správa a riadenie základných organizačných jednotiek, miest, ostáva lokálna a viazaná na štát. S prudkým ekonomickým, populačným, či informačným rastom však vystupuje otázka nazerania na mesto. Tradičné pochopenie urbanity, ako ohraničeného typu osídlenia je čím ďalej tým viac popierané stratou určitosti, zapríčinenou environmentálnymi zmenami, kybernetickou sieťou, imigračnými vlnami, či novými druhmi prepravy.

Mesto sa tak dostalo do centra rozvoja, zmeny ale i analýzy a výskumu spoločnosti. Vytváranie politiky riadenia, urbanistického plánovania a architektúry sa dostáva na okraj neistej budúcnosti zapríčinenej nepredvídateľnou ekonomikou, a obrazom svojej vlastnej minulosti, skrášľovanej prostredníctvom dedičstva a paranoidnej ochrany.

Vec verejná, priestor verejný

Ak chceme pochopiť tvorbu priestoru musíme v prvom rade pochopiť jeho diferenciáciu od miesta. Priestor je často v slovenskom architektonickom slovníku chápaný ako súbor hmotovo-priestorovej štruktúry. Avšak priestor, a predovšetkým ten verejný, je utváraný kultúrou, politikou a tokmi, ktoré sa kryštalizujú do fyzického miesta (Castells 1996) – hmotovo-priestorovej štruktúry.

Mestské priestory západnej spoločnosti sú tak úmyselne produkované ako odpoveď pre potreby kapitálu. Snahou ľudí s ekonomickou a politickou mocou je tak často snaha o privatizáciu verejného priestoru, ktorý je ale vo svojej podstate demokratický, a následné formovanie spoločnosti skrz hmotné prostredie týchto priestorov (Zukin 1995). Toto formovanie je často spojené s budovami ako generátormi profitu alebo rastu symbolickej hodnoty daného miesta. Tá ma často za následok „Disneyfikáciu“ (Kehoe 1991) súčasných miest, ktorej úlohou je prilákať medzinárodný kapitál (Harvey 2001). Materiálna krajina sa tak stala najdôležitejším reprezentantom súčasného mesta a architekti rukojemníkmi tejto formalizácie.

Cudzinci susedmi

Mestá a ich priestory sú tvorené diverzitou a na druhej strane ju aj produkujú. Avšak diverzita často vytvára strach z tých druhých. Ten býva podčiarknutý normalizáciou mestských priestorov (Zukin 1995) bojujúcim proti nechceným. Spoločnosť sa tak často vizuálne a priestorovo uzatvára a uchyľuje sa k pokusom ochrániť mesto pred hrozbou tých druhých (Low, Iveson 2016), pričom tak podporuje stereotypizáciu marginalizovaných skupín - etnických menšín, slabších socioekonomických skupín, užívateľov drog a dokonca aj dôchodcov, či detí. Súčasný systém plánovania sa tak javí ako neschopný adresovať tieto problémy v štruktúre mesta. S rastúcou globalizáciou a s ňou spojenou urýchlenou výmenou tovaru, informácií ale aj imigráciou je snaha o dosiahnutie čistého, skvele naplánovaného a uzatvoreného mesta fenoménom, ktorý vedie k prehĺbeniu vylúčenia. Ten sa často odráža v prehnanej sekuritizácii a militarizácií verejných a súkromných priestorov, ktorý vyplýva práve z najjednoduchšieho ľudského pocitu – strachu z neznámeho (Low, Iveson 2016). V procese tvorby „globálneho mesta“ (Sassen 1991) je potrebné prekonať bipolárne nahliadanie ako na rozvinutý vs. rozvojový svet (Roy 2009), ktoré napomáha vytváraniu predsudkov a očakávaní. Tie sa často odrážajú v tvorbe zdeformovaných, uzavretých priestorov a raste spoločenského napätia.

Právo na mesto

Politické, ekonomické a kultúrne aktivity v meste majú svoj priamy vplyv na jeho plánovanie a tvorbu. Avšak pod vplyvom privatizácie verejného sektora vyvstáva otázka práva na mesto. Deregulácia cien bývania a ostatných základných sociálnych funkcií ohrozuje mnoho jeho obyvateľov (Bayat 2000), čím ich privádza až na hranicu chudoby. Takýto fenomén v našich podmienkach najčastejšie postihuje marginalizované skupiny. Spoločným znakom takýchto skupín je taktiež problém s ich zamestnaním a vstupom na formálny trh práce ako taký. Neschopnosť adresovať krízu bývania skrz inovatívne legálne prístupy a dizajn, či jeho prepojenosť so sociálnym podnikaním a rozvojom sa javí ako kľúčový problém tvorby univerzálneho priestoru. Prehlbovanie nerovností a strata základných práv je odrazom širšieho spoločenského zlyhania. Rola architekta hrá kľúčovú úlohu v prekonávaní strachu z neznámeho a obhajoby práva na mesto, a to skrz univerzálny a prístupný dizajn, ktorý v sebe zhmotňuje kombináciu sociálnej zmeny a technologického pokroku.

Mesto a inovácie

Tak ako je v súčasnosti nevyhnutné uvažovať nad stavom ciest, funkcií, verejných priestorov, či budov, tak je potrebné uvažovať nad stavom informácií. V otázke rozvoja súčasného mesta, plánovania, architektúry, ale i samotnej spoločnosti čoraz viac vystupuje otázka technologických inovácií a vôbec ohraničenie fenoménu Smart City. Industrializácia vedomostí, technológie a komunikácie mení náš priestor a upevňuje hierarchické štruktúry moci a kontroly (Castells 1996). Takýto proces produkuje nový pracovný materiál, vedomosti, a novú pracovnú silu, vysoko kvalifikovaných pracovníkov. Zdá sa tak, že rovnako ako pri aplikácii teórie „kreatívnych tried“ (Florida 2014), fenomén vedie ku gentrifikácii a nútenému vysídľovaniu. To vedie k zmene identity prostredia a podporuje marginalizáciu. V súčasnosti sa teda stalo dôležitejšie vyzerať Smart ako v skutočnosti byť Smart s cieľom zvýšiť symbolickú hodnotu miesta. Avšak technológie, a najmä internet, fungujú ako dvojsečná zbraň, ktorá okrem koncentrácie urýchlila aj proces demokratizácie (Townsend 2014) a otvorila možnosti pre organizáciu civilných aktérov a urbánne bottom-up hackovanie. To sa často transformuje aj do inovatívnej lokálnej a neskôr aj národnej politiky, kedy sa snaha o premiešavanie komunít, priestorov a reakcia na funkčnú fluktuáciu odráža aj v legislatíve, plánovaní a dizajne (Bunger 2017).

Architekt zmeny

Architektúra a urbanizmus patria medzi historicky späté interdisciplinárne vedy, ktoré sa v súčasných podmienkach stali rukojemníkmi formalizovaného divadla rozvoja mesta. V dnešnom zrýchlenom a pomerne neregulovanom diktáte peňazí sme ako keby zabudli na svoju sociálnu úlohu a stratili sme víziu a ideál. Spoločenskou zmenou, vzdelaním, ale aj naším samotným postojom k spoločnosti sme devalvovali svoju pozíciu na stavbárov, schopných dať budovám krajší vzhľad a ergonomické rozmery. Tá je často charakterizovaná snahou o vytváranie ikonických stavieb, ktoré však už zväčša nenesú známky kultúrneho základu danej spoločnosti, ale odzrkadľujú dobu „priestoru tokov“ (Castells 1996) a nakoniec zanikajú v procese urýchlenej recyklácie. Nestala sa zo snahy o dosiahnutie jedinečnosti iba ďalšia obyčajnosť, pričom sme zabudli na transformačnú silu našich výtvorov a zodpovednosť voči spoločnosti?

Buduj priestor, tvor spoločnosť

Otázkou ostáva ako môžu architekti reagovať na prudko meniaci sa svet, ktorý je charakterizovaný postupnou zmenou symbolickej hodnoty, praktík a pohľadu, na transformáciu klasického (často príliš striktného) formálneho plánovania, a tak ho nastaviť bližšie k samotným užívateľom?

Dôležitým bodom je pochopiť silu komunít, ktoré svojím každodenným životom idú často až za tradičný formálny rámec (Sandercock 2000), čím vytvárajú novú štruktúru plánovania a implementácie. Takéto aktivity nemusia byť vždy úplne legálne, avšak často sú výsledkom kultúrnych daností, ktoré nie sú implementované v legálnom systéme. Formálne plánovanie a architektúra tak často môžu byť chápané ako zbrane proti takýmto praktikám tým, že zneužívajú svoju symbolickú silu k tomu, aby vytvorili určitý súbor aktivít. Dôležitým bodom v plánovaní sa tak javí pochopenie sily a zodpovednosti architekta voči spoločnosti, ale taktiež snaha o vymanenie sa z príliš formálneho chápania architektúry. Ďalším dôležitým bodom je snaha o tvorenie otvoreného, neukončeného mesta, v ktorom ostáva priestor na dotvorenie životom; reinvenciu, serendepitu a spontánnosť (Jacobs 1961). Architekti by sa tak mali primárne zamerať na formovanie spoločnosti skrz mediáciu jej kryštalizácie do hmotného priestoru. Koniec koncov, sociálna dimenzia je čisto hypotetická záležitosť, teda iba pokým sa z nej nestane priestor (Lefebvre 1974).

Esej prikladáme aj v originálnej podobe: