Píše ti architektúra? #3

"Mestá majú schopnosť ponúknuť niečo každému, avšak len vtedy, ak všetci pomohli k ich stvoreniu," Jane Jacobs, Smrť a život amerických veľkomiest

Občianske združenie Archimera a Spolok architektov Slovenska vyhlásili v septembri 2017 v poradí už 5. ročník súťaže esejí ,,Píše ti architektúra?“. Táto súťaž esejí o architektúre sa udeľuje od roku 2010. Cieľom súťaže je vzbudiť u mladých ľudí záujem o architektúru ako každodennú súčasť ich života vyjadrením ich vlastných názorov v podobe autorských esejí. Súťaž má tak ambíciu vytvárať neprofesionálnu platformu na rozvoj autorského písania ako základu pre rozvoj architektonickej teórie a odbornej participácie. Súťaž kladie dôraz na verejný priestor a úlohu architektúry v ňom.

Pre 5. ročník súťaže zvolili vyhlasovatelia tému: Kde nám bude spolu dobre? Téma voľne nadväzuje na Benátske Bienále architektúry 2016, kde jeho hlavný kurátor architekt Alejandro Aravena posunul do prostred odbornej diskusie otázky sociálnej zodpovednosti architektúry. Súťažiaci, mladí ľudia do 35 rokov bez obmedzení oblasti vzdelania sa tak mohli zapojiť do témy súťaže, ktorá zrkadlí v súčasnosti okrajovú avšak základnú úlohu architektúry.

Anotácia témy:

Každý hľadá dobré miesto pre život. Či už ostáva na rodnom mieste alebo odchádza za niečím: za lepším a bezpečným prostredím, za láskou alebo za prácou. Niekto skúša novú štvrť, nové mesto, ale aj novú krajinu. Na nových miestach však už žijú iní, neznámi a zatiaľ cudzí ľudia. Svet je v neustálom pohybe, kde sa z ľudí dobrovoľne či nútene stávajú nomádi a ich domovy sa menia na nepoznanie. Tí čo prišli, sú v meste noví, a tí čo ostali majú nových susedov. Ako by malo vyzerať miesto, kde bude spolu všetkým dobre? Dokáže architektúra vytvoriť lepšie miesto pre život? Ak áno, aká je potom sociálna úloha architekta v dnešnom svete?

Porota na zasadnutí dňa 13.12.2017 v zložení: Michaela Pašteková, Tomáš Prištiak, Peter Lényi, Zuzana Duchová a Michal Sládek vybrali z 5. prihlásených textov jednu víťaznú prácu. Prvé miesto s odmenou 300€ prináleží textu Architekt sociálnej zmeny: smerom ku sociálne orientovanej tvorbe priestoru autora Ota Nováčka. Porota vybrala ďalšie dva texty bez udania poradia. Autorom Gabriele Smetanovej za prácu Intro a Viktorovi Kasalovi za text Komunity: semená nádeje pre verejné priestory náleží odmena vo výške 100€. 

Ocenená esej:

Komunity - semená nádeje pre verejné priestory 
Viktor Kasala

Odjakživa sme žili v spoločenstvách. Som presvedčený, že jedine v spoločenstvách nám bude dobre. Tieto spoločenstvá môžu mať rôznu formu. Niekde vo svete sú rozvinuté viac a niekde menej. Vo svojej eseji sa budem venovať práve potenciálu týchto spoločenstiev a ich úlohe pri tvorbe verejného priestoru.

Jane Jacobs (novinárka, spisovateľka a mestská aktivistka) vravela: Čulé, rozmanité a silné mestá obsahujú semená vlastnej regenerácie s množstvom energie na prekonanie problémov a potrieb mimo seba samých.

Čo tým Jane myslela? Ja v tom čítam jej obrovskú dôveru v mestské komunity. Vidí ich ako semená nabité energiou, ktoré sa pri klíčení samé rozvíjajú, no vplývajú tým aj na svoje okolie. Každý z nás, čo sme čítali knihy Jane Jacobs vieme, akú silu pevná komunita má. Mal som možnosť minulý mesiac rozprávať na medzinárodnej konferencii Placemaking Week 2017 v Amsterdame s viacerými profesionálmi v oblasti mestského rozvoja od Hon Kongu až po San Francisco. Slovo komunita bolo spomenuté v každom z týchto rozhovorov. Ale čo to tá komunita vlastne je? Ako ju máme chápať? A ako vytvoriť fungujúcu komunitu v našich zemepisných šírkach? A existujú vôbec komunity u nás?

Čo je to vlastne tá komunita?

Poznáme hneď niekoľko definícii komunity. Od komunity viazanej k miestu, cez pracovnú komunitu až ku komunitám na sociálnych sieťach. Všetky majú niečo spoločné. Sú tvorené ľuďmi. Títo ľudia sú odlišní, každý má svoj život, každý má svoju rodinu, pochádza z rôzneho sociálneho prostredia, má odlišnú osobnosť. Čo spája komunitu je cieľ, téma, práca, prostredie. Všetky definície jednoducho nájdete na internete.

Môj pohľad na komunitu rozoberiem na príklade z vlastného života. Od siedmych rokov do svojich dvadsiatich piatich som spieval v zbore. Počas svojho aktívneho pôsobenia som ho vnímal jednoducho ako zbor, čiže spevákov, dirigentov, pianistku, sólistky. Viac menej to sú všetci, ktorých som vnímal ako jeho členov. Stretávali sme sa počas skúšok a našimi cieľmi boli úspešné koncerty a zájazdy. Pravidelné aktivity, ktoré nám zaručovali vzájomný kontakt a priestor na komunikáciu. Dnes už nie som súčasťou zboru a vec vidím trochu inak. Už pre mňa nie je “iba“ zborom. Neskladá sa len z dirigentov, spevákov a ostatných vyššie spomenutých. Má oveľa širší rozmer. Patria sem aj rodičia, súrodenci, diváci, sponzori a kopec iných ľudí, ktorí sú tiež so zborom prepojení a spolupracujú na jeho vnútorných procesoch, rozširujú dobrú zvesť a reprezentujú ho. Je to spoločenstvo – komunita. Cieľ takejto komunity ale už nie sú iba koncerty a zájazdy. Je to viac, je to šírenie kultúry a reprezentácia našej krajiny v zahraničí. Z toho mi vyplýva, že s mierkou komunity priamo úmerne stúpa aj mierka vplyvu a ciele ktoré komunita má. Každý z nej je pre ňu ohromne dôležitý. Zbor bez spevákov nemôže spievať, tým pádom nemôže byť koncert. Bez sponzorov by zas zbor nemohol vycestovať, čiže by nemohol reprezentovať Slovensko v zahraničí. Osobné ciele každého člena však môžu byť iné. Speváci chcú cestovať, dirigenti koncertovať, rodičia tlieskať svojím deťom, sponzori chcú investovať do reklamy. Z toho mi vyplýva, že cieľ komunity je dosiahnutý naplnením osobných cieľov jeho členov.

Susedský zbor

Čo to znamená v urbanizme? Ako funguje komunita vo verejnom priestore? Západné mestá sú členené do “neighbourhood-ov“ (ďalej susedstiev). Každý zo susedstiev pozostáva z rôznych komunít. Môžu to byť, susedia na ulici, ľudia bývajúci okolo námestia, škola a jej priatelia, možno veriaci z kostola. Každá z týchto komunít má svoj záujem. Veriaci sa starajú o kostol a jeho okolie, škola zas o to svoje, obyvatelia ulice zas dozerajú na svoju ulicu. V analógii so zborom by sme mohli kostolnú komunitu prirovnať napríklad k rodičom, školskú k spevákom, obyvateľov ulice k divákom... každá skupina má svoj cieľ, no pri správnej koordinácii dirigentom, tieto špecifické záujmy dokážu vytvoriť krásne susedstvo, ktoré teší ľudí, ktorí v ňom bývajú a priťahuje ľudí z okolia. Potom pôsobí ako inšpiratívny príklad pre ostatné susedstvá, či mestá. Ale v princípe to celé stojí na tom, že si každý dohliada, na svoj cieľ.

Kto je však v prípade susedstva dirigent? Kto dozerá na to, aby tieto čiastkové ciele dokázali vytvoriť kvalitný zbor, ktorý bude schopný reprezentovať? Odpovede by sa mohli líšiť. Najčastejšie by sme asi povedali magistrát, mestská časť. Áno, bola by to dobrá odpoveď, vieme, že bottom-up prístup má svoje limity a pre koordináciu týchto drobných projektov je spolupráca s magistrátom veľmi dôležitá. No história nám ukázala, že líder môže byť aj obyčajný obyvateľ. V 60-tich rokoch to bola práve obyvateľka Greenwich Village v New Yorku, ktorá spojila komunity v susedstve a spolu zastavili demoláciu Washingtonovho parku. Bola to Jane Jacobs, autorka môjho úvodného citátu.

Project for Public Spaces (Americká nezisková organizácia) má pre ľudí, ktorí pomáhajú tvoriť komunity, spájať ich alebo sú celkovo aktívny v tvorbe svojho prostredia prezývku. Volá ich “Zealous Nuts“1 (horlivé orechy). Popisuje ich ako ľudí s chabo vyvinutým zmyslom pre pochopenie, že je niečo nemožné. Sú to ľudia, ktorí sa nepýtajú prečo nie, ale dávajú dôvody, prečo áno. Sú to ľudia, ktorí keď sa zapália pre vec sú nezastaviteľní a dokážu na svoju stranu stiahnuť susedov, kolegov, úrady... Nie je dané, že takýto “horlivý orech“ musí byť iba obyvateľ. Sú príklady, kde to bol práve zamestnanec developera, či magistrátu.

ZOHO ako produkt “Horlivých orechov“

V Rotterdame je zóna s názvom ZOHO.2 Pozostáva prevažne z opustených administratívnych a výrobných budov. Zavreté fasády prízemného podlažia a opustené priestory budov z nej spravili “no go area“. Zónu v roku 2013 kúpil developer s plánom všetko zbúrať a postaviť výškové budovy s množstvom nových bytov. Firma STIPO (poradenská agentúra pre mestský rozvoj) však dohodla s developerom desať ročný odklad tohto projektu. Verila, že s malými investíciami, spoluprácou s mestom a kreatívnymi ľuďmi, dokáže vytvoriť rôznorodé susedstvo, ktoré vo finále pomôže všetkým, aj developerovi. V projekte sa stretli hneď dvaja tak zapálení ľudia pre tento proces, že ich bez pochýb môžeme nazvať “horlivými orechmi“. Bol to zástupca magistrátu Jacco a Jeroen z firmy STIPO. Spoločnými silami každý na svojom bojisku podporovali proces revitalizácie a dokázali prilákať kreatívnych nájomníkov, prispôsobiť im priestory, vybaviť povolenia a urobiť zónu so širokou funkčnou náplňou. Dnes sú prízemia otvorené. Sú v nich kaviarne, bary, obchody, tržnica, zdieľané kancelárie, hostel. Podarilo sa im vytvoriť komunitu nájomníkov aj obyvateľov. Fungujú tu združenia ľudí, ktorí spolu rozhodujú o každom zásadnom kroku, no stretávajú sa aj neformálne. Vďaka tomu, že tu sú pevné väzby a ľudia sa tu navzájom poznajú, rozvoj lokality je ďaleko jednoduchší a dnes už určite nemôžme hovoriť o “no go area“.

Úspech a stav verejného priestoru priamo odzrkadluje vzťahy v komunite.. Reštaurácia “Gare du Nord“ je toho výborným príkladom. Je to vegánska reštaurácia, ktorú prevádzkujú v ZOHO v starom reštauračnom vagóne na okraji malého parčíku. Prvý majiteľ, ktorý reštauráciu otvoril a viedol, dával prácu mladým ľuďom z okolia. Na znak vďačnosti sa títo zamestnanci spolu s rodinou starali o verejný priestor okolo reštaurácie. Fungovala tam komunitná záhrada, pestovali kvety, zeleninu, organizovali vystúpenia a rôzne komunitné akcie. Pôvodný majiteľ však reštauráciu predal. Nový majiteľ nemal také silné komunitné cítenie a tak nezamestnal cielene ľudí z okolia. Parčík začal chátrať. Ľudia sa oň nestarajú, pretože stratili dôveru. Dnes je to prakticky len zarastená trávnatá plocha.

Komunita je odborník

Fred Kent, študent Williama Holy Whyte-a založil v roku 1975 neziskovú organizáciu Project for Public Spaces (PPS) v New Yorku. Placemaking používajú na podporu bottom-up projektov, spolupracujú s komunitami a s mestskými inštitúciami. Takto znie ich charakteristika:

Placemaking inšpiruje ľudí kolektívne znovu objavovať verejné priestory ako srdcia každej komunity. Posilňuje spojenia medzi ľuďmi a miestami, ktoré zdieľajú. Placemaking ako tvorba miest (kvalitných priestorov) je proces spolupráce, pomocou ktorého môžeme formovať našu verejnosť s cieľom maximalizovať spoločné hodnoty. Viac ako len propagovanie dobrého urbanistického dizajnu, placemaking podporuje tvorivé myslenie, s osobitným dôrazom na fyzické, kultúrne a sociálne stránky, ktoré definujú miesto a podporujú jeho ďalší vývoj.3

Z uvedeného vyplýva, že placemaking sa nedá robiť bez vôle obyvateľov. Zapojenie verejnosti do procesu rozvoja nie je žiadna veda. Tucty nástrojov a variant participácie nájdeme v knihách, či na internete. Okrem jednoduchých rozhovorov s ľuďmi a používania dotazníkov, sú tu aj sofistikovanejšie nástroje ako napríklad “Placegame“4 od PPS, kde obyvatelia sami hodnotia svoj verejný priestor a navrhujú krátkodobé, strednodobé a dlhodobé zlepšenia, “The City at Eye Level Game“5, vyvinutá holandským STIPOm, alebo “Spaceshaper“6, viac analytická pomôcka z Veľkej Británie. Určite by sme našli veľa ďalších. Mnohé mestá majú postup participácie priamo vo svojich verejných strategických dokumentoch.

Už sa to začalo...

Placemaking má zmysel, iba keď smeruje zdola. Ľudia musia chcieť zmenu, oni musia prevziať zodpovednosť za svoj verejný priestor. Tou zodpovednosťou nemyslím, že musia sami urobiť fyzickú zmenu. Hovorím o záujme o jeho funkčnosť a kvalitu. Ako teda budovať komunity? Odpovede nájdeme už aj u nás doma. “Horlivé orechy“ sú všade okolo nás a je ich vidno. Iniciatívy, ktoré sú vedené zväčša mladými ľuďmi, ktorí v zahraničí objavili silu komunity už prinášajú tento trend domov. Vypichnem iniciatívu o.z. Mobilné záhrady, aktivity aliancie Stará Tržnica, či naša bratislavská Cyklokoalícia. Všetky tieto organizácie sa snažia o tvorbu komunít, spájajú ľudí rôznych sociálnych vrstiev, rôznych názorov a rôzneho veku, ale so spoločnými ideálmi. Spolu ovplyvňujú dizajn, funkčnú náplň a využívanie týchto priestorov, čím ich menia na miesta. A práve to je hlavný ciel placemakingu - “zmena priestoru na miesto“ (turning space into place).

A odpoveď na otázku kde nám bude dobre? Komunita je spoločenstvo založené na báze dobrovoľnosti. Nejde o príkazy a zákazy. Je to koalícia ľudí pracujúcich na spoločnom cieli pod hlavičkou vzájomného rešpektu, priateľstva a nádeje. Kde inde sa môžeme cítiť lepšie? 

Esej prikladáme aj v originálnej podobe: