Sen × skutočnosť / Umenie & propaganda 1939 – 1945

Výstava Sen × skutočnosť, ktorá sa venuje umeniu a propagande, je prvým zásadným (nielen) múzejným príspevkom k tejto, pre nás stále otvorenej a v mnohom traumatizujúcej, téme. Zámer venovať sa obdobiu 1939 – 1945 sa v našom výstavnom pláne objavoval už niekoľko rokov. Keď sa práce na projekte pred dvoma rokmi začali, ešte nikto z odborných pracovníkov galérie netušil, do akej nálady v spoločnosti nakoniec vstúpi – dnes to vieme. Pripravovaný projekt patrí k najťažším, aké sme v poslednom čase v Slovenskej národnej galérii koncipovali – autorský kolektív musel odborne pristúpiť k obdobiu, ktoré je a priori odsudzované a patrí mu pohŕdanie a znechutenie slušnej spoločnosti. Pred kurátorkami stála komplikovaná úloha, ako na pôdoryse výstavy umenia vysvetliť zložitosti obdobia, ktoré je v našom povedomí zasunuté ako mokvajúca rana. Poučení výstavou venovanou päťdesiatym rokom (Prerušená pieseň, 2012) vieme, že ideme do rizika. Časť publika stále nerozlišuje výstavu umenia od výstavy historických dokumentov, nerozumie (alebo nechce rozumieť) žánru umeleckohistorickej výstavy, jej zákonitostiam a stavbe, často od nej očakáva morálne súdy, návody či aspoň potvrdenie svojich predstáv. My sa namiesto toho snažíme klásť otázky, rozširovať poznanie a previesť návštevníka rozporuplným obdobím, v ktorom vedľa seba koexistovali kvalitné umelecké diela spolu s nenávistnými plagátmi, často bez toho, aby sa vôbec stretli. Veríme, že sa nám to podarilo.

Obdobie existencie slovenského štátu (1939 – 1945) patrí k najkontroverznejším obdobiam našich novodobých dejín. V poslednom čase vyšiel celý rad publikácií, ktoré sa venujú vývoju slovenskej spoločnosti v tomto období z rôznych aspektov; dodnes však nevznikla publikácia, resp. iné odborné výstupy, ktoré by komplexnejšie interpretovali dejiny výtvarnej kultúry tohto obdobia. Výstava so sprievodným katalógom mapuje postavenie a premeny podôb a funkcií umenia, vizuálnej kultúry a propagandy v týchto rokoch. Cieľom je ukázať paradoxy fungovania vizuálneho umenia v sieti doteraz viac či menej tabuizovaných kontextov, ideologických a sociokultúrnych väzieb v rámci vtedajšieho režimu v celej žánrovej šírke (maliarstvo, sochárstvo, kresba, grafika, fotografia, film, úžitkové umenie a dizajn); reflektovať možnú závislosť – ne-závislosť (autonómnosť) umenia od spoločnosti (štátu, moci), špecifiká výtvarnej prevádzky, problematiku propagandy či vizuálnej kultúry každodenného života.

Umenie a kultúra neboli v slovenskom štáte rozseknuté na dva nezmieriteľné svety, na ten oficiálny a ten odbojný. Skôr sa táto sféra ocitla v akejsi delte rozmanitých názorov a stanovísk, ktoré koexistovali vedľa seba a reagovali nielen na politické rozhodnutia, ale aj na skúsenosti a postoje samotných umelcov. Výstava je štruktúrovaná tematicky, zároveň však sleduje istý chronologický rámec. Začína dielami anticipujúcimi vojnovú hrozbu a fašizmus, uzatvára sa Povstaním, resp. dielami, ktoré sa krátko po vojne vysporiadali s režimom. Okruhy výstavy predurčili jednak témy samotného umenia a jeho vývoja, jednak očakávania a strety štátom usmernenej objednávky s prirodzeným zameraním tvorby umelcov. Ale susedstvá jednotlivých diel, kapitol či miestností poukazujú na rôzne napätia, rozdielne intencie jednotlivých protagonistov. Do veľkej miery sa tu osvetľuje funkcia výtvarného umenia a vizuálnej kultúry v službách štátu, ale súčasne sa táto pozícia spochybňuje iným umením, ktoré už kriticky prehodnocuje vtedajšiu skutočnosť.

V popredí bola snaha nájsť odpovede na otázky, aké úlohy výtvarné umenie plnilo – a vôbec mohlo plniť – v spoločenskom organizme slovenského štátu (s malými a nevyhnutnými úkrokmi do roku 1938, prípadne 1946). Aké hodnoty nový režim (ako súbor inštitúcií, ktoré prináležali štátnemu a straníckemu aparátu, spôsob vlády či politického zriadenia) podporoval, alebo naopak, ktoré sa v ňom kritizovali a vytesňovali, akými mechanizmami sa to dialo. Ktorí umelci boli protežovaní, ktorí boli trpení, resp. žili v nemilosti. Aké stratégie tvorby a jej komunikácie, ale aj osobného „bytia“ si umelci volili v nových kultúrno-politických podmienkach, či to bol karierizmus, lojalita, podvojné prežívanie, apolitickosť, vonkajšia či vnútorná emigrácia alebo, jednoducho, rôzne stupne sebarealizácie (v službe verejnosti, verejnému záujmu). Ako sa výtvarníci, viac či menej vedome, dokázali prispôsobiť dobovým funkciám a vzorcom (reprezentácia štátu, požiadavky na národnú a sakrálnu tvorbu, svojráz atď.), ktorí a ako, v dôsledku čoho si zachovali svoju „samostatnosť“ či nezávislosť.

Príprava výstavy takéhoto typu a materiálová rekonštrukcia daného obdobia na úrovni oficiálneho (teda štátom podporovaného a propagovaného) umenia hneď v prvom okamihu naráža na základný problém – deficit zdrojov. To, že dnes sotva niekde dohľadáme Hitlerov portrét, ktorý kedysi dekoroval nejednu kanceláriu, je pochopiteľné. Početné apoteózy Andreja Hlinku, na ktoré narážame v dobovej tlači, busty zvečnených vodcov, rôzne druhy Histórií a Mytológií, venované starým Slovákom či bojom našej armády na východnom fronte. Po vojne z verejného obehu i múzejných depozitárov zmizli, alebo sa v nich hľadajú len veľmi ťažko. Galérie a ich zbierkové fondy, vrátane Slovenskej národnej galérie, vznikli až po februári 1948. Po oslobodení sa história prepisovala, rekonštruoval sa československý naratív: fašistickí „kostlivci“ sa odpratali a zabudnúť bolo treba aj na obdobie samostatnosti Slovákov. Z perspektívy centralistického (čoskoro komunistického) úbežníka sa podchycoval skôr odbojný ako „kolaborantský“ rodokmeň umenia. Krátko po vojne sa začalo „kádrovať“, organizovali sa ľudové súdy, ktoré mali zúčtovať s kolaborantmi režimu. A hoci zďaleka nie všetci avantgardní umelci boli komunisti, modernizmus sa akosi vpísal do proletárskej línie nášho umenia, ktoré s fašizmom akoby nikdy nespolupracovalo. V domácom príbehu dejín umenia sa naopak rekonštruovala a (aj prostredníctvom akvizícií) „podchycovala“ skôr línia protifašistická, z hľadiska dobového výtvarného diskurzu zďaleka nie až taká dominantná, ale umelecky jednoznačne najprogresívnejšia.

Z metodologického hľadiska je našou inšpiráciou diskusia, ktorá v súčasnosti prebieha predovšetkým na pôde historiografických disciplín, kde sa črtajú nové prístupy ohľadom „totalitnohistorických rozprávaní“. V prípade režimu slovenského štátu – v historickom ohľade bolo (približne) päť rokov jeho trvania naozaj príliš krátkym časom, počas ktorého sa postoje jednotlivcov vyvíjali i menili, niekedy dosť radikálne, aby bolo možné povedať, že došlo k jednoduchému dichotomickému rozčleneniu na „zlý ‚režim‘ a nevinnú, ovládnutú „spoločnosť“. „Zlý“ režim tu zaiste bol, ale spoločnosť nebola zďaleka ovládaná a manipulovaná iba vládnym systémom. Aktívne prispievala k jeho podpore aj preto, že vo svojej väčšine akceptovala ideu novej a samostatnej národnej štátnosti – v čom možno tkvie najväčší morálny rozpor či paradox, ktorej formu i obsah režim v konečnom dôsledku zdiskreditoval. Netreba však zabúdať, že časť tejto spoločnosti, vrátane viacerých príslušníkov režimových a mocenských štruktúr, sa nakoniec postavila proti tomuto režimu, aby jasne vyjadrila podporu silám bojujúcim proti fašizmu.

Nie je to typická výstava, na ktorú je divák v Slovenskej národnej galérii zvyknutý. Hoci galéria je primárne miestom vystavovania umenia (a naša inštitúcia miestom vystavovania „majstrovského“ umenia), tentoraz je v centre záujmu okrem výtvarného umenia (maliarstvo, sochárstvo, kresba, fotografia, architektúra, dizajn) aj širšie pole vizuálnej kultúry, čo v prípade slovenského štátu znamená intenzívnejšie vzájomné prenikanie umenia a propagandy. Tomu zodpovedá aj múzejnejší formát výstavy: prezentuje nielen diela „dobré“, ale i tie príznakové (niekedy vyslovene gýče), odhaľujúce povahu i temné stránky ambivalentnej doby. Primárnym zámerom tejto výstavy je (seba)poznanie a až v druhom pláne estetická skúsenosť či „potešenie“ z umenia. Cez reflektovania rôznorodých polôh fungovania umenia a vizuálnej kultúry, ba niekedy až „nekultúry“, je jej cieľom predostrieť objektívnejší a mnohostrannejší obraz, ktorý by čo najviac odkryl rozporuplnosť a komplikovanosť tohto obdobia. Bez dobového materiálu, ktorý reprezentuje temné stránky fašistickej propagandy, to ale nešlo. Ten totiž vytvára náležitý kontext pre diela s iným názorom a postojom.

Katarína Bajcurová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová
kurátorky výstavy

Z hľadiska objemu participujúcich inštitúcií ide v dejinách SNG o rekordný projekt: na výstave sa nachádzajú výpožičky z viac než 40 galérií, múzeí, archívov a zo súkromných zbierok po celom Slovensku.

K výstave pripravuje lab.SNG stránku, ktorá priblíži obdobie slovenského štátu z historického hľadiska. V podobe textov, obrazového a zvukového materiálu budú na senxskutocnost.sng.sk postupne zverejnené štyri kapitoly – prvá z nich s názvom Na polceste k slovenskému štátu bude sprístupnená 31. októbra 2016. Záujemci sa môžu na tejto stránke už teraz prihlásiť na odber e-mailov, ktoré budú oznamovať zverejnenie jednotlivých kapitol.

20. október 2016 — 26. február 2017

Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, 2. a 3. poschodie
Námestie Ľudovíta Štúra 4, Bratislava

Kurátorky: Katarína Bajcurová (SNG), Petra Hanáková (SNG), Bohunka Koklesová (VŠVU)
Kurátorská spolupráca: Miroslav Hrdina, Maroš Schmidt
Odborná spolupráca: Alexandra Kusá, Aurel Hrabušický, Jana Švantnerová
Zvukový dizajn: Michal Lučenič
Technologické riešenia: Peter Gáll, Branislav Horňák, Boris Vitázek
Vizuál katalógu: Boris Meluš
Vizuál výstavy: Boris Meluš × Martin Šichman = oximoron

Zoznam sprievodných podujatí k výstave Sen x skutočnosť nájdete v prílohe nižšie.