Pandémie menili mestá od nepamäti. Čaká nás nová transformácia.

Pôvodný text bol zverejnený na stránke Metropolitného inštitútu Bratislavy.
Autor článku: Samuel Achberger

Jedným z najviac opakovaných ponaučení je pritom to, že moderné mestá neboli navrhnuté s ohľadom na vysoko prenosné choroby. Takéto zjednodušené tvrdenie však znemožňuje nadviazať na skutočnosť, že mestá boli historicky formované práve pandémiami. Nie je teda nemiestne tvrdiť, že pandémiám vďačíme za naše predstavy o súčasnom meste. Krízy, ktoré choroby vyvolali naprieč históriou, spustili bezprecedentné pozitívne zmeny v mestotvorbe, a je nepravdepodobné, že tentokrát to bude inak.

Najznámejším príkladom vplyvu pandémie na mestá je reakcia lokálnej samosprávy v Londýne počas 19. storočia, kedy rastúce obavy zo znečistenia a nedostatočnej hygieny viedli k zavedeniu moderného systému kanalizácie, k reforme modrej infraštruktúry* a k otvoreniu prvých verejných parkov, ktoré mali poskytovať čerstvý vzduch a zdravé prostredie pre rastúcu industriálnu populáciu mesta[1]. Vôľa samospráv pristupovať k prevencii vysoko prenosných chorôb pritom nie je vecou dávnej minulosti. Tu môže byť príkladom Hong Kong, kde zistenie o prenose vírusu SARS cez prepojené vodovodné potrubia viedlo k nedávnym reformám v správe a sanitácii odpadovej a pitnej vody, čo rapídne zvýšilo jej kvalitu[2]. Vysoko nákazlivé choroby teda ovplyvnili dizajn miest naprieč niekoľkými vrstvami, počnúc verejnými priestormi a končiac napojením domácností na tok a odtok vody.

Pandémia a urbánny proces

Uznanie, že sa nenachádzame v úplne bezprecedentnej situácii, by malo byť prvotným východiskom a motiváciou pri hľadaní efektívnych riešení pre zvyšovanie odolnosti miest. Podstatná je flexibilná schopnosť prispôsobenia rôznym a mnohokrát prepojeným výzvam. Odolnosť, či skôr jej nedostatok, je pritom základnou charakteristikou miest v kontexte súčasnej pandémie, ale aj napríklad klimatickej krízy. Za posledný rok sa potvrdilo to, o čom urbánni experti hovoria už desaťročia: uniformné mestské prostredie je náchylné na rôzne neduhy[3]. Mesto, ktoré neposkytuje rovnomerné rozloženie širokého spektra služieb, kvalitného verejného priestoru a neprioritizuje lokálny život a obyvateľov, skôr či neskôr narazí na problémy, počnúc gentrifikáciou a končiac pri prehrievaní či zlej kvalite ovzdušia.

Práve nízka odolnosť miest sa odzrkadľuje na ich zraniteľnosti voči čomukoľvek, čo sa nedá predpovedať. Toto sa prejavuje napríklad prílišnou koncentráciou na jeden typ dopravy, čoho výsledkom sú úzke chodníky, na ktorých je nemožné držať dvojmetrové rozostupy, či nedostatkom rozmanitej zelene a priepustných plôch schopných zadržiavať návaly vody. Na obdobné problémy reaguje koncept tzv. „livable“ mesta (obývateľného mesta), ktorého dizajn vychádza z ľudskej mierky a prispôsobenia mestského prostredia chodcom a komunitám, skôr než napríklad automobilom. Práve verejný priestor, ako kľúčový komponent miest, je najviditeľnejším indikátorom urbánnej odolnosti. Poučenie zo súčasnej pandémie by malo viesť k uvedomeniu si dôležitosti komplexného prístupu k mestotvorbe v závislosti od lokálneho kontextu, ktorý sa líši v závislosti od geografie. Kroky k zvýšeniu urbánnej odolnosti sa totiž nevyhnutne líšia v miestach vybudovaných pri riekach a s úzkymi uličkami, či pri moderných mestách trpiacich extrémnym suchom a postavených v uniformnom uličnom profile. V tomto zmysle je stratégia zvyšovania odolnosti vždy šitá na mieru.

Ako koronavírus ovplyvnil rôzne mestá?

Súčasná pandémia v mnohých ohľadoch urýchlila transformácie mestského prostredia týmto smerom, keďže potreba trávenia času v kvalitnom verejnom priestore sa za posledné mesiace stala viditeľnou hodnotovou prioritou pre všetky vrstvy obyvateľstva. Presun spoločenského, kultúrneho, politického a ekonomického života do verejného priestoru je jednou z najviac viditeľných zmien a výziev v správe miest a obcí po celom svete. Príkladmi sú iniciatívy, ktoré sprístupnili inak verejnosti neprístupné priestranstvá, alebo prispôsobili verejné priestory pre vyšší užívateľský komfort.

Mesto Vilnius napríklad zakázalo prístup áut do niekoľkých lokalít mesta, aby sa vytvorilo viac priestoru pre chodcov a dodržiavanie predpisových vzdialeností, kým mestá ako Miláno, Atény či Bogota premenili cesty na cyklokoridory a rozšírili chodníky, ako prevenciu preplnenosti vo verejnom priestore[4].

Je však naivné predpokladať, že podobné pozitívne kroky budú automaticky prijaté ako nový štandard po skončení pandémie, keď sa ekonomická a spoločenská aktivita vráti do „normálu“. Reálne nevieme, koľké zo zmien v našich životoch budú trvalé a naopak, v čom sa vrátime do pred-pandemických čias. Zo skúsenosti s pandémiou však už vieme, že naše mestá nie sú dostatočne odolné a pripravené na zvládnutie kríz a ich nepredvídateľných dopadov. Od toho by sa mal odvíjať náš prístup k mestotvorbe.

Od devätnásteho storočia po dvadsiate prvé. Nové zmeny sú nevyhnutné

Skôr než sústredenie sa na izolované spôsoby a typy intervencií v meste je dôležité reagovať na nové poznatky o tom, ako je potrebné adresovať špecifické výzvy a krízy, ktorým čelíme pri vytváraní verejných priestorov, nie len v krátkodobej reakcii, ale aj z dlhodobého hľadiska. Podobne ako v 19. storočí rozmýšľanie o toku vody zmenilo, spôsob akým sa tvorí mesto, sledovanie procesov, ktoré formujú verejný priestor, môže transformovať mestotvornú prax dnes. Mestský priestor je totiž produktom rôznych typov tokov, okrem vody napríklad aj vzduchu, ľudí, peňazí či dát. Táto perspektíva má kľúčový dopad na to, ako mestá adresujú rôzne výzvy, napríklad aj vysoko prenosné choroby.

Kvalitný verejný priestor je privedený v životu práve prúdením kvalitného vzduchu či vody, tokom financií v rámci investícií a rekreácie a predovšetkým tokom ľudí. No rovnako ako priestor a naše obľúbené miesta nadobúdajú život s prítomnosťou ľudí, tak to isté platí aj pre vírusy: koncentrácia ľudí ich udržuje pri živote. Sledovanie toku ľudí, toho ako sa tento tok prejavuje, kde sa koncentruje a kde má potenciál byť naopak rozptýlený, je jednou z kľúčových úloh pri adresovaní nielen tejto pandémie, ale aj iných pandémií, ktoré nás nevyhnutne čakajú aj v budúcnosti. Toto je zároveň nesmierne dôležitá metafora aj pre iné typy procesov v meste, ktoré sa navzájom prekrývajú. Sledovanie toku financií napríklad odkrýva dôležité skutočnosti o nedostatočných investíciách do verejných priestorov v okrajových častiach miest, ktoré sú tým pádom viac zraniteľné pandémiami, napríklad práve nedostatkom možností pre rekreáciu a prílišnou koncentráciou ľudí na poddimenzovaných priestranstvách. Sledovanie toku dát, na druhej strane, umožňuje efektívne sledovanie prenosu vírusov, ako je praxou v niektorých krajinách východnej Ázie.

Táto perspektíva, v ktorej sa venuje blízka pozornosť práve pohybu materiálov, ľudí, či dát v meste je pritom kľúčovým nástrojom urbánnej politickej ekológie, ktorá ako geografický koncept mapuje vplyv ľudskej činnosti na mestské prostredie. V kontexte súčasnej pandémie množstvo expertov v tejto oblasti upozorňuje na zintenzívňovanie už existujúcich spoločenských a environmentálnych kríz, ktoré sužujú mestá. Poddimenzované verejné priestory, nepostačujúca infraštruktúra pre pešiu a cyklistickú prepravu, nedostupnosť zelene v husto osídlených susedstvách, či koncentrácia všetkých služieb v nákupných centrách a následná potreba dopravy autami sú problémami, ktoré sú dlhodobo menované pri témach ako environmentálna (ne)udržateľnosť miest. Súčasná pandémia však tieto problémy spravila aktuálnejšími než kedykoľvek predtým. Hoci riešenia ako dočasné rozšírenie chodníkov, či sledovanie dát nakazených občanov ponúkajú z krátkodobej perspektívy možnosti lepšej kontroly šírenia chorôb, skutočné riešenia musia byť robustné a upustiť od štandardného prístupu, ktorý rieši jednotlivé problematiky v správe miest izolovane.

Musíme sa upriamiť na strednedobé a dlhodobé riešenia

Prispôsobovanie verejných priestorov lokálnym potrebám, pešej a cyklistickej preprave, rozširovanie ich dostupnosti a prepojenia či vytváranie nových priestorov pre verejnosť by mali vychádzať z kritickej perspektívy na procesy, ktoré formujú mesto ako celok. Do roku 2050 takmer 70 percent svetovej populácie bude žiť v mestách, ktoré sa budú naďalej zahusťovať a ich negatívny dopad na klímu, spoločenskú nerovnosť a na zraniteľnosť k pandémiám sa bude naďalej zintenzívňovať[5]. Sledovanie prepojenosti urbánnych procesov ponúka kritickú perspektívu, ktorá umožní viacvrstvové adresovanie týchto problémov. Hoci súčasná pandémia už teraz ukázala mnohé pozitívne prístupy ku skvalitneniu mestského prostredia, naša pozornosť sa musí upriamiť na strednodobé a dlhodobé riešenia.

Ako upozorňuje Svetová banka vychádzajúca z analýzy toku financií a ľudí v rámci mesta New York, základom budovania odolnejších miest je rovnomernejšia distribúcia financií v rámci ich štvrtí, kvalitnejšie bytové politiky, ktoré reflektujú na ekonomický kontext rôznych miest a environmentálna udržateľnosť[6]. Toto začína od jednoducho znejúcich opatrení ako rozširovanie chodníkov tak, aby umožňovali väčšie rozostupy a zvýšili používateľský komfort, alebo poskytovanie verejných hygienických zariadení. Je však kľúčové tiež pristúpiť ku krokom ako je komplexné skvalitnenie a tvorba nových verejných priestorov v subcentrálnych mestských oblastiach, aby sa rozptýlila koncentrácia ľudí v centrách miest a podporila aktivita v rámci susedstiev. Toto sa netýka iba parkov, či sprístupnenia zelene, ale aj investícií do knižníc a inej spoločensko-kultúrnej infraštruktúry, ktorá by svojim flexibilným dizajnom mala ponúknuť možnosti na využitie v čase kríz. Téma pandémie a procesov vo verejnom priestore je však len špičkou ľadovca odborných debát o vplyve chorôb na mesto, ktoré pokrývajú témy ako vplyv bytových kríz na šírenie vírusov, či dátová bezpečnosť.

Súčasná pandémia nepopierateľne zanechá hlbokú stopu na mestách po celom svete. V ideálnom prípade nás však prinúti prehodnotiť rozvoj miest z viacerých, ultimátne prepojených spoločenských, kultúrnych, environmentálnych a ekonomických pohľadov. Prioritou miest by nemalo byť vytvoriť iba mesto pre peších, iba zelené mesto, či iba mesto rezistentné na choroby. Podobne ako v minulosti, aj dnes je preto potrebné reflektovať na neustále meniace sa toky ľudí, zdrojov, financií, či dát za účelom tvorby skutočne odolných miest, v ktorých urbánne plánovanie a rozvoj pripraví mesto na udržateľný rast, adaptáciu a prežitie aj v čase kríz a šokov bez toho, aby trpelo zdravie obyvateľov, či životného prostredia.

*Modrá infraštruktúra referuje k vodným prvkom a systémom ako sú rieky, kanály, rybníky, jazerá, močariská ale aj čističky vôd a pod.

[1] Clark, F. (1973). Nineteenth-Century Public Parks from 1830. Garden History, 1(3), 31-41.

[2] Gevers, M. (2020). Three design lessons for the post pandemic city. ARUP. (https://www.arup.com/perspectives/three-design-lessons-for-the-post-pandemic-city).

[3] Sennett, R. (2018). Building and dwelling : Ethics for the city. UK.

[4] Serhan, Y. (2020). Vilnius Shows How the Pandemic Is Already Remaking Cities. The Atlantic. (https://www.theatlantic.com/international/archive/2020/06/coronavirus-pandemic-urban-suburbs-cities/612760/)

[5] https://www.un.org/development/desa/en/news/population/2018-revision-of-world-urbanization-prospects.html

[6] https://www.worldbank.org/en/news/immersive-story/2020/06/18/no-urban-myth-building-inclusive-and-sustainable-cities-in-the-pandemic-recovery

Ak vás článok zaujal, môžete si vypočuť aj podcast MIB talk, v ktorom sa so Samuelom Achbergerom rozpráva urbanistka Milota Sidorová.