Rozhovor s Michalom Križom: O vesmíre, mycéliu a zdravom bývaní

Michal Križo v rozhovore so Zuzanou Uličianskou: 

Doktorand FAD Michal Križo získal v lete v rámci medzinárodnej súťaže Moon Station 2050 odmenu v sekcii Lunar Architecture. Tvrdí, že jeho cesta k vesmírnym témam bola zvláštne náhodná, ale aj to, že od jeho doktorandského výskumu v oblasti prírodných stavebných materiálov nie je k vesmírnym štruktúram až tak ďaleko.

Ako ste sa o súťaži na návrh Moon Station vôbec dozvedeli?

Už niečo viac ako rok cielene sledujem súťaže s touto tematikou. A vlastne nie som sám – na základe „vesmírnych aktivít“ architekta Augustína Ugróczyho sme sformovali niečo ako voľné združenie architektov pod názvom Space ARCHA, v rámci ktorého sa prioritne zaoberáme návrhmi pre vesmírny sektor. V praxi to znamená zapájanie sa do súťaží, pričom nie sme ďaleko ani od reálnych „vesmírnych zákaziek“. Za pomerne krátky čas od nášho vzniku sme dostali hneď niekoľko ocenení. Boli sme finalisti súťaže Moon Station v roku 2023 a finalisti ideových súťaží Villa on the Moon a Marsception v tomto roku. Súťaž Moon Station 2050 bola však špeciálna v tom, že bola zameraná viac vedecky a komplexne na realizovateľnosť „trvalého“ osídlenia Mesiaca.

Predmetom výziev tejto súťaže teda nebola len architektúra.

Nie, boli tam aj ďalšie tematické okruhy: Lunárna Energia, Lunárne roboty, Lunárna Mobilita, Zdravie astronautov či „life support“ systémy. Súťaž zameraná na mladých architektov do 35 rokov, ktorí sú zároveň študentmi univerzít. Jej štatút povoľoval osobu „advisora“, akéhosi poradcu, takže súťažný návrh som vypracovával a konzultoval s kolegom Ugróczym. Ten je zároveň zakladateľom edukačného projektu Astrovisum, ktorý je tematicky zameraný na odbory súvisiace s osídľovaním vesmíru. Do súťaže sa predkladali nielen ideové hmotové riešenia, ale aj návrh detailu či skladby konštrukcie obvodového plášťa vesmírnej stanice. Moje profesijné zameranie na univerzite aj mimo nej sa zaoberá témami udržateľnosti a prírodne orientovanej architektúry, takže sme aj v rámci high-tech stanice navrhovali obvodové steny na báze mycélia a pobytový skleník na pestovanie plodín s výhľadom ponad mesačnú pustatinu na domovskú planétu Zem. Mycélium, paradoxne, nie je žiadny „výstrel z motyky“, vo vesmírnom sektore sa momentálne z rôznych dôvodov veľmi intenzívne rieši.

Ako vyzerá zadanie podobnej „mesačnej“ súťaže, aké podklady ste vlastne mali k dispozícii?

Každý tematický okruh mal vlastné zadanie a mierne odlišný charakter výslednej prezentácie. Zadanie k časti Lunárnej architektúry malo formu typického libreta, definujúceho potrebné priestorové a prevádzkové nároky na objekt v extrémnom prostredí. Nie všetky okrajové podmienky a technologické možnosti boli explicitne definované – vopred sa očakávala istá miera poznatkov o problematike. Zdroje však sú dostupné a myšlienky o extraterestriálnej kolonizácii vesmíru nie sú vôbec nové, pri troche záujmu je možné dočítať sa veľa zaujímavého.

Bola nejako vopred zadefinovaná lokalita, na ktorej ste mali sídlo umiestniť?

Pomerne voľne, podstatné bolo trafiť to na Mesiac :). Ale aj v tomto smere už máme samozrejme podrobné analýzy povrchu Mesiaca. Vo všeobecnosti boli odporučené dve lokality, obe blízko mesačného južného pólu. Ten sa zdá byť momentálne najvhodnejším miestom na založenie stanice kvôli potenciálnej dostupnosti zmrazenej vody a iných minerálov, dostatku slnečnej energie, a tiež pravidelným výhľadom na Zem, ktorý umožňuje komunikáciu so základňou. Podstatné bolo svoju voľbu zdôvodniť. To vlastne platilo o celom návrhu – na rozdiel od iných medzinárodných súťaží, kde po odovzdaní nasleduje vyhlásenie výsledkov, som v tomto prípade musel absolvovať online kolo obhajob pred komisiou.

Aký je váš osobný vzťah k dobývaniu vesmíru?

Moja cesta k vesmírnym témam bola zvláštne náhodná. Nejaký vesmírčan by možno použil slovo „predurčená“. Vnútorne ma veľmi oslovuje, aj keď som ju nikdy predtým neriešil a bola inšpirovaná ľuďmi, ktorých som nečakal, že stretnem. Uvažovanie nad vesmírom navodzuje dojem náhľadu na samého seba a svoj život akoby zvonku. Pri riešení prvej vesmírnej súťaže som v podkladoch náhodou natrafil na jednu z najikonickejších fotografií z povrchu Mesiaca. Nesie názov „Earthrise“ a je na nej zachytený „východ Zeme“ – z temnoty sa vynárajúca zemeguľa tak, ako ju vidno z povrchu Mesiaca. Bol k nej aj popis hovoriaci o tom, že Mesiac má veľmi riedku atmosféru, správnejšie skôr exosféru, v ktorej sa nedokážu šíriť zvukové vlny, a preto je na ňom absolútne ticho. Táto fotografia vo mne vzbudila pocit podobný zážitku, ktorý astronauti popisujú ako „overview effect“. Môj náhľad na svet za zmenil. Bola to obohacujúca skúsenosť.

Na International Moon Day Event v čínskom meste Charbin, na ktorom sa udeľovali aj ceny súťaže Moon Station 2050, ste sa nemohli osobne zúčastniť. Neľutujete?

Pozvánku do Číny som obdržal pomerne neskoro a nedokázal som si včas zariadiť všetko potrebné. Ale zrealizoval som náhradný plán – zúčastnil som sa na 75. Medzinárodnom astronautickom kongrese (IAC 2024) v Miláne, po ktorom sa odohralo aj medzinárodné stretnutie vesmírnych architektov (Space architecture symposium 2024). Hlavnou témou oboch podujatí bola udržateľnosť vo vzťahu k ľudskej činnosti vo vesmíre (Responsible Space for Sustainability). Bol som šokovaný mierkou a účasťou ľudí na IAC, bol to najväčší B2B kongres, na akom som dosiaľ bol. Celková účasť sa blížila ku 15 000 návštevníkom, bolo to naozaj impozantné. Mal som možnosť hovoriť s množstvom výskumníkov, s tímami študentov, s ľuďmi zo začínajúcich firiem, ale aj z dlhodobo etablovaných spoločností. Vypočul som si viacero prednášok či diskusií a nazbieral nielen kvalitné informácie, ale hlavne cenné kontakty a vybudoval nové priateľstvá, aj z oblasti vesmírnej architektúry.

Myslíte, že by ste sa podobným témam chceli venovať aj v budúcnosti?

Určite áno. Vesmírna architektúra je stále mladý odbor a ešte zďaleka nenaplnila svoj potenciál. Platforma Space ARCHY je toho dôkazom. Nedokážem momentálne povedať kam presne, ale určite letíme ďalej a necháme sa prekvapiť, čo nás za horizontom udalostí čaká.

Nechytá vás niekedy skepsa voči priveľmi ambicióznym vesmírnym plánom v čase, kedy sa na zemi boríme s množstvom iných problémov?

Skepticizmus je určite na mieste, obzvlášť ohľadom presnosti prezentovaných dátumov dosiahnutia dôležitých míľnikov vesmírnej kolonizácie. Realita je veľmi komplikovaná, a skôr by som predpokladal, že väčšina plánov sa trochu pozdrží. Ale skepticizmus voči tomu, či sa vôbec o vesmírny výskum budeme ako ľudstvo snažiť alebo nie, ten určite nemám. Na Slovensku je, žiaľ, veľká informačná medzera ohľadne týchto tém. Už len keby sme si v priebehu posledných mesiacov vyšli na výstavu „Space Mission“, nehovoriac o IAC 2024, tak by sme zistili, že sa na svete deje oveľa viac „vesmírnych“ vecí, ako si možno uvedomujeme. Sme navzájom v kontakte cez satelitný signál, používame satelitné snímky pri prehliadaní máp nášho mesta, sledujeme satelitnú televíziu, niektorí možno aj cez satelitný internet. Zjednodušene, vesmír nám je oveľa bližšie, než sa na prvý pohľad zdá. Ak by sme vesmírny priestor vymazali z našej mentálnej rovnice o fungovaní sveta, zrazu by už nefungoval. Nie tak, ako sme dnes zvyknutí. Nevieme tomu ujsť, ale môžeme čerpať zo všetkých dosiahnutých úspechov a znalostí o vesmíre a potom ich vrátiť späť – k úžitku našej planéty, nášho mesta, dediny, domova.

Skúste nám priblížiť aj ďalšie projekty DOME a MyCellVillum, s ktorými ste sa zúčastnili v medzinárodných súťažiach Marsception a Moon Villa. Oba koncepty využívajú prírodné materiály v nezvyklých súvislostiach.

MyCellVillum v súťaži Moon Villa je ideová architektonická štúdia mesačnej vily, ktorá spája pokročilú technológiu s odolnou krásou prírody. Vila funguje ako uzavretý a vyvážený biotop, ktorého centrum je fotobioreaktor na báze spirulíny. Ten poskytuje teplo, potraviny, radiačný štít a aj zachytávanie emisií uhlíka. Je kľúčovým prvkom pre udržanie života na povrchu Mesiaca. Návrh fotobioreaktoru vychádza z poznatkov nadobudnutých zo spolupráce na astrobiologických projektoch firmy BioX Technologies.

Druhá hlavná súčasť nášho návrhu sú stenové konštrukcie z mycélia, ktoré okrem iného ponúkajú jedinečné vlastnosti absorpcie radiácie z vesmíru. Oba tieto biologické prvky sú kľúčom k odolnosti a udržateľnosti biotopu mesačnej vily.

DOME v súťaži Marsception je tiež architektonická štúdia, avšak viac komplexne a technicky zameraná na realizovateľnosť vybudovania základnej stanice dlhodobej misie na planéte Mars v lokalite Gale Crater, neďaleko pristávacieho miesta roveru Curiosity.

DOME je akronym anglického „Dawn of Martian Eon“, v preklade „Úsvit marťanskej doby“. Názov nie je náhodný, výrazne v ňom pracujeme s kultúrnym aj praktickým významom kupoly (angl. dome), ktorá vytvára ochranný štít nad samotným habitatom.

Náš dizajn spája starodávne techniky stavby tehál s energeticky efektívnou robotizáciou výstavby. Tradične sa pri výstavbe vo vesmíre uvažuje o aditívnej výrobe stavebných prvkov (poznáme pod pojmom 3D tlač) spôsobom „ISRU“ (In situ resource utilisation), čo znamená lokálne využitie dostupného materiálu – mesačného alebo marťanského prachu – regolitu. 3D tlač je ale extrémne energetický náročná a my preto navrhujeme odlišný spôsob – výrobu do seba zapadajúcich stavebných blokov lisovaním. Navrhované bloky sú vďaka svojej geometrii súdržné aj bez použitia malty alebo iného spojiva. Takto vyrobené „tehly“ si na produkciu vyžadujú o 30% menej energie ako ich 3D tlačené náprotivky.

Týmto krokom sme získali ešte jednu výhodu, a to zjednodušenie nárokov na robotickú vybavenosť pri budovaní základne. Náš návrh nepotrebuje vysoko špecializované roboty na 3D tlač, čo znižuje náklady na transport, údržbu a prevádzku celej misie, pričom zvyšuje jej životaschopnosť a odolnosť voči nečakaným situáciám.

Samotná kupola je aj kultúrnym symbolom. Stojí ako triumfálny oblúk novej éry – symbol Zeme a ľudského pôvodu v rozsiahlej „marťanskej“ pustine. Po rokoch služby sa možno zmení na historický monument a miesto pre kultúrne stretnutia osadníckych komunít. Klenba kupoly naplno využíva danosti planéty – obzvlášť nižšej gravitácie, ktorá umožňuje aj bez dramatického prevýšenia klenby prekonať veľké rozpätie. Toto umožňuje ničím nerušené výhľady obyvateľov stanice do voľnej krajiny, pri zachovaní bezpečnosti posádky pred mikrometeormi alebo vplyvom priamej radiácie.

DOME je určený pre rast – poskytuje dostatok priestoru na postupné a nevyhnutné rozširovanie základne. Samotné objekty základne pod kupolou sú ľahkej a flexibilnej modulárnej konštrukcie, ktorá im umožňuje podľa potreby meniť svoj vnútorný priestorový objem.

V čom vidíte význam účasti študentov na podobných medzinárodných súťažiach?

Myslím si, že každá nová skúsenosť približuje človeka bližšie k spomínanému obohacujúcemu „overview“ efektu. A len vnútorne obohatený človek môže bohatstvo rozdávať ďalej. Som zároveň presvedčený, že každý máme svoju veľkú úlohu a veľmi špecifický okruh jedinečných situácií, vzťahov a príležitostí. Sú úlohy, v ktorých nás nikto nenahradí. Úlohy, v ktorých nás je možné ľahko nahradiť, sú pravdepodobne veľmi málo podstatné. Účasť na výzvach, ako sú napríklad súťaže, zbavuje strachu. Čím menej nás limituje strach, tým viac sme sami sebou a dokážeme sa autenticky rozhodovať pre robenie podstatných vecí. To považujem za všeobecne najdôležitejší cieľ – dokázať autenticky robiť veľmi podstatné veci.

Je na FAD vhodný študijný priestor aj pre architektúru do extrémnych podmienok?

Úlohou architektúry je, vo všeobecnosti, vysporiadať sa s fyzikálnymi vplyvmi prostredia na naše dielo. Zoberme si naše stavebné normy – všetky smerujú k tomu, aby sme dokázali dobre stavať v prostredí našej planéty, ktorá má špecifickú gravitáciu, prejavy počasia a pod.. Vychádzajú z dlhoročných odborných skúseností a stavebnej tradície. Architektonické vzdelanie, ktoré dostávajú študenti na FAD, ich správne vedie ku snahe nielen dodržiavať predpisy, ale aj podrobne pochopiť prostredie, do ktorého návrh stavby osádzajú. Potom už nezáleží na tom, či pracujú na návrhu pre Bratislavu, Dubaj, Severný pól alebo Mesiac. Je to len o prispôsobení návrhu fyzikálnym podmienkam, ktoré budú na dielo vplývať.

Pri takomto type navrhovania musíte zrejme využívať oveľa viac fyziky.

Áno a akákoľvek práca pre vesmírny sektor je výrazne tímového charakteru, architekti sú v nej len malá súčasť veľkého stroja. Slovenská realita môže trochu skresľovať pohľad, u nás je architekt často sám sebe stavebným inžinierom i dozorom. Skoordinuje niekoľko profesií, podá projekt na stavebné povolenie a dom sa môže stavať. Vo vesmírnych podmienkach toto nie je možné, tam musia navzájom komunikovať celé tímy odborníkov a nikdy nie je istota, či sa ich návrh vôbec niekedy zrealizuje.

Je akademická obec na Slovensku dostatočne pripravená na takúto rozsiahlu medzinárodnú spoluprácu?

Potenciál tu je. Sme súčasťou európskeho priestoru a to otvára veľa dverí. Už teraz sú aj akademici z našej fakulty zapojení do veľkých medzinárodných projektov. Schopnosti určite máme, častokrát nás brzdí len naša neskúsenosť v téme alebo nedostatočné informácie. Ak nevieme, čo všetko môžeme robiť, tak nevieme ani, ako sa k danej práci dostať. Alebo ešte inak – limitom nášho myslenia sme len my sami. V tomto má veľký význam zvedavosť. Čím zvedavejší človek je, tým skôr sa dostane k nečakaným a originálnym témam.

Ktorí ľudia zohrali vo vašom profesionálnym vývoji najväčšiu úlohu?

Všetci ľudia, ktorých som stretol, každý inou mierou. Každý je totiž originálny a vie niečo, čo sa od neho môžeme naučiť. Na začiatku štúdia som mal sklon myslieť si, že na každý problém musím sám nájsť riešenie. Pritom ďaleko väčší posun zaznamenávam, keď prídem ku kolegom s otázkou, či len so zmienkou o tom, aký problém aktuálne riešim. Väčšinou mi niekto z nich okamžite odpovie a ešte aj odporučí, kde sa dozviem viac. Postupne sa tak učím prijímať množstvo spätnej väzby, pozitívnej či negatívnej, a odraziť sa od nej ďalej. Odkedy na tomto pracujem, viem si lepšie stanoviť, ktorý ďalší krok je ten najefektívnejší. Ako ľudia sa navzájom potrebujeme, ale dlhodobo spolupracovať dokážeme iba vtedy, keď toho druhého začneme skutočne počúvať.

Na akej úlohe ako doktorand konkrétne pracujete? Spomínali ste udržateľnú architektúru, mycélium...

Pôsobím na Ústave ekologickej a experimentálnej architektúry pod vedením docenta Henricha Pifka. Spolu riešime budúcnosť použitia prírodných materiálov pri progresívnych spôsoboch aplikácie, napríklad pri 3D tlači, dúfam, že výskum ukončím aspoň malou realizáciou. Robiť niečo pre konkrétneho klienta je ale pomerne náročný proces spojený s množstvom rokovaní a výsledok vždy formuje finančná otázka. V súvislosti s výskumom rozbiehame rôzne spolupráce, hovorili sme napr. s Drž hubu o. z., ktoré pestuje jedlé huby, ale napríklad aj mycéliové tvárnice pre stavebné účely.

Využitie mycélia v stavebníctve vyzerá ako dobrý hipsterský nápad. Bude sa však dať v budúcnosti využiť aj v masovejšom meradle?  

Aplikovateľnosť vždy súvisí s popularizáciou. Ak si my na univerzite dobre urobíme svoju robotu, ak dokážeme demonštrovať, na čo je to dobré, ak vieme dať nové materiály ľudom do rúk, šanca tu bude. Zároveň musí byť nejaká organizácia, ktorá dokáže huby vo väčšej mierke produkovať. V spomínanom občianskom združení nám ukázali mycéliové tvárnice, ale aj iné prvky v rôznych formách i tvaroch s rôznou mäkkosťou či tvrdosťou, ktoré z huby produkujú. Zaujala ma rozmanitosť výsledných akostí: od ľahučkého bloku belavej farby, ktorý sa možno dá použiť ako akustický materiál či materiál na reguláciu vlhkosti, až po plstenú tkaninu, ktorá bola kultivovaná do formy vode-odolnej kože, z ktorej sa dala ušiť peňaženka. Sú to úžasné veci, ktoré môžu byť masovo používané za pár rokov. Každý dobrý praktický nápad bol niekedy dávno na niekoho stole v piatich exemplároch.

Ako sa vlastne mycélium pestuje?

Jedna z možností je jemne nasekané konopné pazderie naplnené do sterilizovaného vrecka z konkrétneho typu plastu, do ktorého je zaočkovaná huba. Po pár dňoch je drť stále sypká, ale už s rastúcou hubou, ktorú ešte vieme natlačiť do nejakej formy, v ktorej ďalej dorastie.  Forma môže byť aj dizajnová stolička, ktorú takto vyrobíme na čisto prírodnej báze. Prirovnať  by sa to dalo k akémusi prírodnému cementu: huba prerastie a spevní to, čo bolo sypké. Keď sa to následne stabilizuje ozónom či slnkom, huba prestane rásť. Akonáhle by totiž vyhnala plod a výtrusnice, hrozí rozpad podhubia – jej cieľom je rozmnožiť sa a podhubie už nepotrebuje. Najinšpiratívnejšou vlastnosťou mycélia je, že tvárnice z neho vyrobené sa vedia aj zrásť, ak ich zrežeme a priložíme k sebe. Nesie to názov „bio-welding“. Teoreticky by sme niekedy mali vedieť stavať recyklovateľné monolitické konštrukcie z prefabrikovaných tvárnic na úplne prírodnej báze. To je pre mňa momentálne najväčší posun v uvažovaní. To je predsa to, čo chceme! Budeme potrebovať len niekoľko plastových foriem na obrovské množstvo tvárnic mycélia, a zrazu tu máme obrovskú aplikovateľnosť.

Nebudú mať alergici problémy bývať v dome postavenom z hubových tvárnic?

V prvom rade sa z mycélia nedá postaviť celý dom, ešte to totiž nie je nosný materiál, respektíve, zatiaľ na to nemáme testy a nemáme ani certifikovanú produkciu, bez ktorej sa ťažko niečo hodnotí. Stále sa to robí na malej linke s malým počtom balíkov. Zatiaľ vieme vytvoriť z mycélia len izolácie či nenosné priečky. Veľkou časťou hmoty ale zostáva konopné pazderie, čo je úžasný materiál. Prepúšťa vlhkosť, dokáže vlhký múr neudusiť, naopak prevetrávať. S konopnými izoláciami by ste si mohli zatepliť byt aj zvnútra, robia totiž vynikajúcu vnútornú klímu. Kvalita vnútorného komfortu interiéru z prírodných materiálov sa nedá len tak popísať, treba ju zažiť.

A dá sa to už niekde aj zažiť?

V minulom roku som bol na konferencii Zdravé domy v Hrubom Šúri neďaleko mesta Senec, kde sídli občianske združenie ArTUR venujúce sa trvalo udržateľnej architektúre. Tradičnými metódami zrekonštruovali obecnú školu s hrubou vrstvou hlinených omietok aj na konopnej izolácii. Keď tam prídete, nemáte odtiaľ chuť odísť, tak sa vám tam dobre dýcha. Čím viac ľudí zakúsi na vlastnej koži takéto materiály, tým viac ich budú chcieť.

Majú dnešní študenti šancu sa dostatočne efektívne dozvedieť aj informácie o inovatívnych materiáloch?

Myslím si, že na FAD majú až nadštandardnú šancu. Študenti majú na výber niekoľko voliteľných predmetov, kde sa môžu dostať do kontaktu s prírodnými materiálmi. Okrem iných tu máme aj Letnú školu udržateľnej architektúry, ktorú organizuje docent Henrich Pifko, a práve do podobných aktivít chcem aj ja vniesť svoj výskum. Na to je určený aj Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry. Každý z nás má svoje zorné pole a nosné témy, pričom spoločne pokrývame širokú škálu prístupov k udržateľnej architektúre.

Na akej úrovni je dnes na Slovensku dopyt po zdravších domoch?

Dopyt rozhodne rastie. Pôsobím s docentom Henrichom Pifkom, s prodekankou Klárou Macháčovou a architektom Lorantom Krajcsovicsom v Ateliéri zelenej architektúry (A:ZA).  Zároveň som členom Ateliéru ARCHA, ktorý sa dlhodobo venuje prírodným stavbám. ARCHA začala pôsobiť v čase, kedy popularita prírodných stavebných materiálov na Slovensku nebola až taká výrazná. Kolegovia však hovoria, že po desiatich rokoch naozaj cítiť boom týchto materiálov a cítiť hlavne zmenu mentality. Ľudia chcú žiť zdravý život v zdravom prostredí. Zdravšie domy sú tá správna cesta.

Rozhovor pôvodne pripravila Zuzana Uličianska pre portál FAD STU. Východiskový text je rozšírený o aktuálne informácie.