Panamský prieplav

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Na tieto slová som si spomenul pri našej nedávnej ceste do Mexika. Po dlhom prelete cez Atlantik sme sa tešili na cieľ našej cesty letisko v Mexico City. No ten sa nám dočasne prestal približovať z dôvodu šesťhodinového medzipristátia v Paname.

Vediac o tejto skutočnosti sme si už doma naplánovali racionálne využitie tejto pomerne dlhej pauzy. Náš taxikár dostal jasné pokyny - historické jadro, prieplav, moderná architektúra.

Plní očakávania odchádzame z letiska v Panama City asi tridsať kilometrov ku stavidlám panamského prieplavu v Miraflores na pobreží Pacifiku - svetoznámeho skvostu inžinierskeho staviteľstva. Veď toto veľkolepé staviteľské dielo je zaradené medzi novodobé divy sveta.

Malú exkurziu uvediem krátkym pohľadom do histórie budovania prieplavu. Panamská úžina je najužší pás pevniny amerického kontinentu. Má šírku okolo 80 km. Tento fakt už dávno provokoval obyvateľov Ameriky i moreplavcov práve tu prepojiť vody Atlantiku a Pacifiku.

V dávnych časoch na týchto miestach Indiáni prevážali tovar obchodníkom na svojich muliciach od pobrežia k pobrežiu, v krutých podmienkach džungle a pralesov. V XIX. storočí tu Američania postavili železnicu. Krátko nato prišli Francúzi s odvážnym nápadom vybudovať ako spojnicu dvoch oceánov vodnú cestu. Ambiciózny projekt začali realizovať, avšak finančné problémy, sila prírody a nezvládnuté technológie výstavby ho pomerne rýchlo priviedli ku krachu. Okrem materiálnych škôd to stálo aj životy tisícok robotníkov z okolitých štátov i zo zámoria, umierajúcich na tropické a infekčné choroby v krutých prírodných podmienkach.

Všetko zlé je na niečo dobré platí aj v tomto prípade. Američania hnaní túžbou výrazne skrátiť svoje obchodné cesty medzi severným a južným kontinentom začali vyjednávať o podmienkach s Panamou, ktorá krátko predtým získala nezávislosť od Nikaraguy. Zaplatili jednorazovo 100 miliónov USD so záväzkom platiť každoročne 250 tisíc USD. V tom čase to boli veľké peniaze, ale ukázalo sa, že boli veľmi dobre investované.

Na prelome XIX. a XX. storočia boli zahájené projektové práce prieplavu. Zaujímavosťou je, že sa na nich výrazne podieľal aj košický rodák, absolvent viedenskej univerzity Vojtech (Béla) Gerster. Projektoval aj známy Korintský prieplav v Grécku.

V ťažkých prírodných a geologických podmienkach trópov s nasadením až 42 000 robotníkov boli v roku 1904 práce zahájené a úspešne postupovali. V auguste roku 1914 prieplavom preplávala prvá loď. Američania spravovali prieplav v zmysle komerčnej zmluvy do 31. decembra 1999.

Technické riešenie celého projektu je zdanlivo jednoduché. V princípe bolo treba prepojiť vodné hladiny dvoch oceánov s rozdielnym odlivom a prílivom. Hornatým vnútrozemím preteká rieka Charges, ktorej prehradenie vytvorilo obrovské umelé jazero. Tým vznikla veľká časť budúcej plavebnej cesty. Problém bol v tom, že jeho hladina bola o takmer 27 m vyššie, ako hladiny oboch oceánov.

Riešením tohto problému bolo vybudovanie prívodných plavebných kanálov so systémom vyrovnávacích vzdúvadliel na oboch pobrežiach. Pri obrovských zemných prácach bolo potrebné premiestniť 180 miliónov kubických metrov horniny, vo väčšine odstrelenej výbušninami. Je to objem 63 egyptských pyramíd...

Práve pri jednom zo vzdúvadiel v Miraflores Locks na brehu Pacifiku sme obdivovali na vybudovaných tribúnach spolu s množstvom turistov mechanizmus prekonávania výškových rozdielov pri plavbe obrovských nákladných lodí.

Úzkym plavebným kanálom, s odstupom niekedy len meter od oboch brehov, riadia plavidlá len skúsení lodivodi. Pohon zabezpečujú silné elektromobily pohybujúce sa po koľajniciach paralelných s kanálom. Mohutné výkonné čerpadlá prečerpávajú vodu zo systému plavebných komôr so stavidlami, čím sa postupne zmení výška hladiny až o 27 metrov, na úroveň hladiny mora.

Prieplavom prepláva každodenne v nonstop prevádzke približne 40 lodí, rekordný počet je 65 lodí za deň. Plavba trvá 6 až 9 hodín v závislosti od veľkosti plavidla. Na vstup do plavebnej komory sa čaká dva až tri dni. Za príplatok je možné túto dobu skrátiť.

Veľká frekvencia plavidiel a tlak lodných dopravcov spôsobili, že bol vybudovaný a v roku 2016 otvorený nový plavebný koridor, čiastočne paralelný s existujúcim. Videli sme ním plávať obrovské kontajnerové lode niektoré s dĺžkou okolo 300 m. Prieplav využíva 160 krajín a spája 1700 prístavov sveta.

Opodstatnenosť a užitočnosť tohto výnimočného inžinierskeho diela vyjadruje príklad, že lodnú cestu zo San Franciska do New Yorku skrátil z 22 500 km na 9500 km. Podobne sa dá hovoriť o väčšine svetových morských trás križujúcich americký kontinent.

Nezanedbatený je aj ekologický dopad na našu planétu pri týchto veľmi frekventovaných presunoch obrovských nákladov rôzneho druhu vodnými cestami po svete. A ten je snáď najdôležitejší...

Text a fotografie: Jozef Frtús