Pamiatkový fond ako nekončiaci boj medzi architektmi a pamiatkarmi

Príbehy búrania starých mestských častí počas minulého režimu sú známe nielen generáciám, ktoré ho sami prežili, ale aj nám mladým, ktorí dnes nemajú ani len možnosť spomínať na malebné uličky starej Bratislavy, Trenčína či iných hornouhorských mestečiek, poznačených komunistickou prestavbou¹. Ako sa ale doba zmenila a ako sa pristupuje k historickým stavbám v súčasnosti?

Pred niekoľkými mesiacmi bola zverejnená na stránkach mesta Trenčín informácia o búraní asi sto rokov starej vilovej stavby na ulici Kniežaťa Pribinu č. 1. Podľa samotného majiteľa stavby, ktorým je mesto Trenčín, bolo dôvodom pre zrovnanie so zemou havarijné poškodenie budovy uvádzajúc až sedemdesiatpercentné čísla.

Nad dnešnými praktikami zverejňovania sa už snáď netreba ani pozastavovať, keďže ako zvyčajne, táto informácia vyšla len necelý týždeň pred samotnou realizáciou. Väčšia časť širokej verejnosti tak nemala možnosť ani len zaregistrovať pripravovaný počin, nie to ešte adekvátne zareagovať. Mesto síce uvádza, že povolenie na búranie má od roku 2016, po tak dlhej dobe sa však zdá byť celkom neadekvátne voliť taký postup, ktorý obchádza verejnosť pri informovanosti ohľadom štátneho, a teda aj ich majetku. Takéto praktiky sú skôr denným poriadkom vo sfére súkromných vlastníkov a pri verejných zákazkách vytvárajú dojem, že štátne orgány (teda mesto) postupujú v prospech potrieb iných, než tých verejných.

Informovanosť ohľadom narábania so starými stavbami však nie je kľúčovým problémom pri tejto asanácii. Oficiálne stránky mesta uvádzajú, že ,,Statický posudok hovorí o tom, že budova z architektonického a historického hľadiska nie je významná.²” K takému názoru sa osobne potom jednoznačne prikláňa aj samotný primátor mesta. ,,Budova mala byť už dávno dolu, už 11 rokov sa v tomto meste hovorí o tom, že tá budova musí ísť dole. Nemá žiadnu hodnotu.³” Podľa, čoho však poverený hodnotiteľ usúdil architektonickú či historickú hodnotu danej stavby? V prvom rade sa dnes, samozrejme, pri starých stavbách zohľadňuje to, či je budova zapísaná v zozname kultúrny pamiatok alebo nie. Ak áno, je potom automaticky braná ako hodnotná architektonická a historická pamiatka, ak nie, v očiach hodnotiteľa sa z nej stáva podradná vec, ktorá sa len málokedy dočká ďalšieho posudku.

Ak by sa však aj napriek tomu tejto stavbe dostalo adekvátneho posudku, i tak by súčasné kunsthistorické znalosti neuspeli voči obhajobe pre jej zbúranie. Jej tvaroslovie je totiž neprebádaným územím architektúry z počiatku dvadsiateho storočia, pri ktorom sa zvláštnym spôsobom stretáva odkaz doznievajúceho historizmu 19. storočia a nové myšlienky modernej architektúry bažiacej po čistých a geometrických formách. Popritom si je autor článku vedomý toho, že táto jednoduchosť vyplývala skôr zo zaostalosti (horno)uhorskej malomeštianskej architektúry tej doby, než z progresívneho zmýšľania lokálneho architekta. I v tomto prípade sa však možno zamýšľať nad možnou inšpiráciou moderných architektov práve takýmito stavbami pri ich progresívnych myšlienkach. Napríklad v prípade Adolfa Loosa, ktorého dobové oko muselo byť bezpodmienečne ovplyvnené malomeštianskym prostredím Brna, Plzne či iných českých, rakúskych a taktiež slovenských miest, ktoré mal možnosť počas svojho života navštíviť. Takéto asynchrónne zmýšľanie nad otázkou umelecko-architektonickej či historickej hodnoty však nie je bežným postupom pri dnešnom posudzovaní a z toho dôvodu by ani dnešná pamiatková ochrana nebola schopná búraniu budovy zabrániť.

Najväčším problémom pri vysporadúvaní sa s historickým stavebným dedičstvom sa tak javí skostnatenosť pamiatkového prístupu k starým stavbám našej súčasnosti, pričom je ešte aj dnes aktuálna základná príručka pamiatkovej ochrany Katechizmus pamiatkovej péče od jedného z jej zakladateľov Maxa Dvořáka z roku 1916. Dnešné skostnatené inštitucionálne názory totižto mnohokrát zabraňujú skutočnému pochopeniu významu slova pamiatka ako predmetu, artefaktu či veci, ktorá je nám historicky odkázaná po našich vlastných predkoch, ako ich vlastná skúsenosť so životom. Ako predmet, na ktorý treba pamätať. Ako pamäť ľudstva. Pamiatkami tak nie sú len stavby zapísané v nejakých zoznamoch, ktoré boli vytvorené na základe subjektívnych hodnôt danej spoločnosti v danom čase. Sú to všetky predmety, ktoré nás obklopujú, pretože všetko vytvorené je práve v tejto prítomnosti zároveň historickým artefaktom. Preto by ochrana pamiatok nemala byť zameraná iba na stavby, ktoré dnes, podľa nás, majú určitú architektonickú alebo historickú hodnotu, ale na všetky artefakty, ktoré výrazne vplývajú na našu spoločnú pamäť. Pretože ich hodnota môže byť zhodnotená omnoho neskôr v inej dobe a pre iné účely. Tento apel sa ale netýka iba pracovníkov pracujúcich na pamiatkových úradoch, ale aj architektov, ktorí by mali sami pri operáciách so starými budovami vždy premýšľať o ich hodnote omnoho komplexnejšie ako doteraz.

Vráťme sa ale spoločne k téme zbúranej budovy v Trenčíne ešte na moment z pohľadu jej vlastnej hodnoty. Mestský posudok odkazuje na fakt, že budova nemá žiadnu historickú ani architektonickú hodnotu. Ak si však toto tvrdenie rozložíme na časti zistíme, že samotný posudok nemá žiadnu platnosť. Historická hodnota je vo všeobecnosti prítomná, ak sa s budovou spájajú hodnotné historické informácie. Tu sa názorovosť na hodnotné historické informácie uberá hneď niekoľkými rôznorodými smermi, pretože je dnes relatívne, z akého uhla pohľadu sa na takéto hodnoty pozeráme. Ak sa na historický význam tejto stavby pozeráme z pohľadu pôvodných historických informácii, nedisponujú dnes úrady so žiadnym objektívnym faktom. Ani len dátum samotnej výstavby. Takýto argument je veľkým lákadlom pre označenie stavby za historicky nehodnotnú - ak sa nič nedochovalo, tak to nemohlo byť predsa vôbec dôležité. Ale čo ak v skutočnosti niečo dôležité bolo? Čo ak sa v historických dejinách tejto stavby stali dôležité udalosti, na ktoré sa časom zabudlo a ešte sa znova nedostali na povrch, ale o niekoľko rokov by bolo možné sa k nim dopátrať? V takomto prípade by stále stojaca budova mohla byť veľkým prínosom pri skutočnej vizualizácii danej udalosti a skutočnosti. Pri nestojacej stavbe to je dnes omnoho náročnejšie. Neznalosť historických súvislostí danej stavby tak v žiadnom prípade nemá vplyv na jej historickú hodnotu. Práve naopak. Otáznik, ktorý nad touto históriou visí, je skôr obhajcom za to, aby budova zostala naďalej stáť. Aby slúžila pre potreby bádateľov a tých, ktorí o jej históriu javia záujem.

V celkovej podstate veci, ale dátum vzniku, meno architekta či objednávateľa nie sú tými najpodstatnejšími informáciami ohľadom historickej hodnoty. Omnoho dôležitejšia je v takomto prípade stavba samotná. I ona sama dokáže skrz svoju vizuálnu a materiálnu stránku sprostredkovať niekoľko historických poznatkov. Už samotné umiestnenie v urbánnom prostredí mesta môže naznačiť, že ešte na začiatku dvadsiateho storočia bolo v blízkosti samotného centra mesta dostatočne veľa priestoru na výstavbu nových obydlí, ktoré sa čoraz častejšie začínajú stavať v záplavových oblastiach alebo na mieste starších sedliackych domov (teda za takých podmienok, ako aj dnes narábame s pamiatkami našich predkov).⁴ Sama dispozícia či výškový rozsah jednotlivých miestností zase môže čo to povedať o tom, ako sa bývalo v Trenčíne na začiatku 20. storočia. A aj materiály použité na jej výstavbu nám môžu poskytnúť niečo o historických súvislostiach. Napríklad o ich dostupnosti v meste či o tom, akým spôsobom mohli byť tieto materiály získavané či dovezené k jej výstavbe. Skutočné tvrdenie, že táto stavba nemala žiadne historické hodnoty, sa tak zdá byť úplne vyvrátiteľná, a to aj s tým ohľadom, že historická hodnota nie je pri žiadnej stavbe podmienená iba na jej pôvodnú históriu, ale aj na neskorší význam. Už samotné informácie o tom, že v nej sídlila pobočka štatistického úradu, cudzineckej polície či dokonca práčovne sú dôkazom o jej historickej hodnote a to dokonca celospoločenského významu.⁵

Vlastným rozborom by malo prejsť taktiež tvrdenie o hodnote architektonickej. Už vyššie sme písali o tom, že štýlová podoba danej budovy je veľmi zložitým stretom rôznorodých názorov o architektúre na začiatku dvadsiateho storočia. I tu sa treba znova zamyslieť nad očakávaniami, ktoré sú dnes všeobecne uznávanými k tomu, aby mohla byť stavba označená za architektonicky hodnotnú. Ešte aj dnes totižto v myšlienkach niektorých ľudí panuje názor, že architektonická hodnota stavby spočíva v jej progresívnom prínose do sveta architektúry, v zlepšovaní samotného odboru. Takýto modernistický pohľad však bol už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vyvrátený príchodom postmoderného zmýšľania, ktoré všetky názory relativizuje a spochybňuje. Progresívne totižto nemusí nutne znamenať moderné. Naopak, ak by sme konečne pripustili pravdu postmoderných teoretikov architektúry, ktorí aj mesto ako Las Vegas uznali za miesto s jedinečnou architektúrou^₆, uznali by sme, že práve také stavby, akou bola vila na ulici Kniežaťa Pribinu, sú v kontexte svetovej architektúry pre mesto Trenčín tým výnimočným. Pretože to, čo sa spojilo práve pri tejto stavbe sa mohlo spojiť iba a jedine v Trenčíne, iba za tých a jediných podmienok, ktoré tu boli. A práve dnes sú takéto stavby o to dôležitejšie, pretože práve teraz si začíname uvedomovať a snažíme sa prísť na možnosti, ako prepojiť moderné dedičstvo s ostatnou históriou.

V tejto súvislosti je preto oprávnené oprašovať aj staré, dnes prehliadané názory o klasických estetických hodnotách architektúry. I dnes sa totižto tieto názory stávajú pod vplyvom vizuálnej kultúry opäť aktuálnymi. Dnešný, vizuálnom ovplyvnený svet, disponuje omnoho akútnejšou potrebou vzdelávať ľudí vo vizuálnej inteligencii, a to predovšetkým z dôvodu ďalšieho progresívnejšieho smerovania ľudstva samotného. Bez vizuálnej inteligencie v dnešnom vizuálnom svete tak pokrok pravdepodobne nie je ani možný. Klasické estetické vzorce využívané predovšetkým na starších stavbách sú v tomto ohľade jedným z podstatných základov pre možnosť vzdelávania vo vizuálnej inteligencii, a to predovšetkým pre ich ukotvenosť v našej spoločnosti. Oprávnenosť týchto stavieb v očiach všetkých tak je nevyvrátiteľná, a to aj s ohľadom na ich rôznorodosť prejavu. Ak sa však určitá skupina takýchto stavieb bude naďalej ničiť (z celosvetového hľadiska predovšetkým tých “menej” hodnotných), nová spoločnosť bude o túto rôznorodosť ochudobnená a o dané prejavy pripravená (len preto, aby ich znova mohla objaviť). A pritom, práve staré stavby, práve kvôli svojej zakotvenosti, sa vo všeobecnom vnímaní verejnosti javia ako prirodzená súčasť ich života v ich vlastnom meste. O to citlivejšia je potom aj z ich strany reakcia na devastovanie, čoho výsledkom je aj ich názor o neoprávnenosti takéhoto činu.

Je preto udivujúce, že sa dnes v praxi stretávame s postupmi, ktoré verejnosť ignorujú a ktoré spočívajú skôr na zabehnutých pravidlách pestovaných počas bývalého režimu. Najväčšou hrozbou pre historické stavby tak v princípe nie je kapitalistické zmýšľanie dnešnej populácie, ale skôr nedostatočná informovanosť kompetentných ohľadom súčasných prístupov k pamiatkovej ochrane. Z povedaného teda jasne vyplýva, že namiesto toho, aby sa dnes pozeralo na samotné stavby v kontexte ich vlastného života vo verejnom priestore, nazerá sa skôr na ich právo o existencii z pohľadu abstraktnej štruktúry nadradenosti jednej stavby nad inou.

Pritom niet pochybností o tom, že ak by sme sa aj do budúcna pozerali takýmto smerom, nezostane nám pravdepodobne v žiadnom zo slovenských miest viac ako 10 hodnotných pamiatok na jedno z nich...

Pretože, ak by sme mali porovnávať trenčiansku architektúru so svetovo najvýznamnejšími stavbami, iba minimum z nich by mohlo konkurovať. Omnoho dôležitejšie sa preto javí prihliadať na každú jednu stavbu ako na samostatnú entitu, ktorá si počas svojho života buduje nezameniteľný status v určitom kontexte. Až tento kontext potom môže rozhodovať o tom, aký vysoký stupeň ochrany si daná budova zaslúži. Problém pri nami rozoberanej stavbe je však ten, že samotný kontext je dnes, čo sa informácii o stavbe týka, veľmi plytký. V takom prípade je ale preto omnoho zložitejšie riešiť otázku jej asanácie.

Zbúranie tejto stavby sa tak zdá byť tým najrýchlejším a snáď aj najprvoplánovejším možným spôsobom, ako sa s jej existenciou vyrovnať. Pre samotného majiteľa by samozrejme bolo predsa omnoho nákladnejšie riešiť detailnejší výskum o jej histórii a skutočnej hodnote. Ak ale mesto, znova upozorňuje na jej momentálny stav ako na 70% zničený objekt a 8% hodnotu z ekonomického hľadiska, dostávame sa znova do zúženého pohľadu na vec.⁷ Takéto hodnoty totižto poukazujú iba na jej existenciu v prítomnosti, tu a teraz. Niet pochýb o tom, že každá stavba časom chradne a stráca svoju materiálnu hodnotu, ale zužovať práve tento jej aspekt na jedinú stránku, ktorá určuje ekonomickú hodnotu, je až príliš zjednodušujúcim záverom. Podiel na ekonomickej hodnote stavby predsa nemá len jej materiálny stav, ale aj jej historický význam a jej potenciál do budúcna. Mesto síce plánuje na prázdnej parcele vybudovať nové verejné priestory⁸, ale aj keby však išlo o tú najúctyhodnejšiu novostavbu v meste, nikdy nemôže hodnota tejto stavby predstihnúť sto rokov existencie práve zbúraného reliktu. Chtiac či nechtiac by historická budova mala mať vždy navrch pred novovybudovanou stavbou, a to predovšetkým vďaka jej historickému hľadisku. Pretože práve čas rozhoduje o množstve informácii a významov, ktoré sa v stavbe uchovávajú. Staršie stavby tak budú (aj do budúcna) potenciálne v sebe skrývať omnoho viac informácii, ako novovzniknuté unikáty v meste. Z celkového hľadiska je potom o to smutnejšie, ak sú tieto historické stavby nahrádzané dnes len priemernou architektúrou, ktorá voči tej starej nemá žiadne šance na úspech. Príkladmi môžu byť nespočetné prestavby práve v samotnom Trenčíne, či už je to prestavba bývalých administratívnych priestorov OZETY na nájomné byty, prestavba OD Prior či novovybudované informačné priestory na Trenčianskom hrade.

Verejnosť si je vo svojom podvedomí vedomá, že princíp hodnoty dnes nemôže byť stavaný na utopických štruktúrach miestnych orgánov, ktoré mohli platiť v minulosti. I ona samotná veľmi citlivo reaguje v dnešnom sociálno-digitálnom priestore na akékoľvek nepatrné zásahy v meste. O to výraznejšie, ak ide o stavby, ktoré stretávajú každodenne a ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť ich životov. Preto by sme sa mali spoločne aj do budúcna zamýšľať nad novým postavením pamiatkovej ochrany v našej spoločnosti. A to nielen z pohľadu problémov, ktoré prinášajú staršie historické pamiatky, ale aj dnes veľmi rezonujúcej problematiky modernej architektúry a jej významu pre dnešnú spoločnosť.

Záverom treba zdôrazniť, že tento článok nebol písaný za účelom oponovať niektorými činiteľom v organizačných štruktúrach mesta Trenčín. Jeho výsledná podoba síce vychádza a reaguje na priebeh posledných udalostí dejúcich sa v tomto meste, a to predovšetkým z dôvodu, že jej autor v meste žije a pobýva, jej obsah však chce v širšom kontexte upozorniť na niektoré výrazné problémy, ktoré by pri zaobchádzaní so starými stavbami nemali byť prehliadané. Všeobecne sa tak tieto problémy netýkajú len mesta Trenčín, ale aj mnohých ďalších, a to nie len na Slovenku, ale aj v zahraničí.

Text: Pavol Múdry

Vysvetlivky:

1. Slovo hornouhorský je v texte použitý pre snahu upozorniť na historickú spojitosť medzi charakterom uhorských miest vo svojej všeobecnosti.
2. https://trencin.sk/aktuality/budovu-vedla-hviezdy-zburaju/
3. https://mytrencin.sme.sk/c/22262394/mestsku-vilu-vedla-hviezdy-zburaju.html?ref=av-center
4. Dnešná spoločnosť však nemôže byť predsa porovnávaná s našimi predkami, pretože chce napredovať a o mnoho rozumnejšie zmýšľať ako oni.
5. Z toho dôvodu, že v nej sídlili štátne a teda verejné úrady. Úrady nás všetkých
6. Robert Venturi, Denise Scott Brown and Steven Izenour (1972). Learning from Las Vegas.
7. https://trencin.sk/aktuality/budovu-vedla-hviezdy-zburaju/
8. https://trencin.sk/aktuality/budovu-vedla-hviezdy-zburaju/

Fotodokumentácia: