Od Eurovei po Riverpark: O polo-privatizácii verejného priestoru

O tomto hovorí príspevok Martina Dubéciho v nasledujúcich riadkoch:

V Bratislave je dopyt po kvalitnom verejnom priestore. Populárne je ho riešiť prostredníctvom súkromných developerov. Kľúčové lokality na hlavnom brehu Dunaja - Eurovea a Zukermandel/Riverpark sme dali do rúk súkromnému investorovi. Popri lukratívnom komerčnom využití sa nabalí dobre udržiavaný verejný priestor. Tak sme prišli k stavu, kedy nábrežie Eurovei patrí k najpopulárnejším v meste. Podobný osud čaká projekt Lido na druhom brehu Dunaja. Verejným teda ostane od rieky oddelené nábrežie Starého mesta a Sad Janka Krála.

Kvázi-verejný

Znie to ako výhodná symbióza. Skúsme to kúsok sproblematizovať. Nedostatkom verejného kapitálu a záujmu o odvážne riešenie témy verejného priestoru zo strany samosprávy sa dostávame do stavu, kedy kľúčové rozvojové lokality mesta budú v súkromných rukách. Samozrejme prístup verejnosti bude vždy ošetrený, už len z obchodných dôvodov. Dobrý priestor je lákadlo. Nie je to však priestor verejný, volajme ho kvázi-verejný. Prečo?

Nábrežie vedľa Eurovei funguje ako lákadlo a doplnok ku hlavnej funkcii celého komplexu - súkromným komerčným aktivitám. Dôvod, prečo investor chce, aby si ľudia na to nábrežie sadli je, aby si išli neskôr nakúpiť. Tento vzťah bude vždy definujúci v správe priestoru, jeho usporiadaniu či mobiliáru. (Lavičky na domáci obed či verejný gril pred reštauráciou s najdrahším nájmom v meste asi nečakajme.) Rovnako, ak nie viac podstatné je, že týmto vzťahom sa rovnako obmedzuje okruh ľudí, ktorých takýto priestor láka. Vedľa luxusných obchodov sa nemusíme cítiť všetci vítaní. Rovnaký princíp môžeme v rôznych intenzitách aplikovať aj na iné už spomínané lokality.

Nejde však len o vylúčenie. Kvázi-verejný priestor nikdy nedokáže reálne suplovať ten verejný. Nábrežie Eurovei je pekný doplnok k nákupom, ale nik asi nestrávi 5 hodín na káve, alebo sediac v tráve pred obchodným centrom. Možnosti tohto priestoru nedokážu saturovať potreby človeka na dlhšom časovom úseku, ktoré sa s oddychom spájajú. Nebudem si tam opekať, nebudem tam športovať, neprídem si tam s desiatimi kamarátmi sadnúť na víno. Neumožňuje mi to vybavenie priestoru. Neumožňuje mi to ani jeho relatívne malá mierka, ktorá vedie k implicitnému pocitu sociálneho dohľadu. Na Železnej, alebo v Sade sa ľudia bavia a robia si celý deň čo chcú, lebo majú pocit, že môžu a “nik nezazerá”.

Priestor ako komerčné lákadlo

Kvázi-verejný priestor je kontinuálna reklama, lákadlo na spotrebu z podstaty veci zamerané na komerciu. Existuje v ňom len malý priestor na inovácie a experiment, keďže každý jeden meter štvorcový sa prepočítava do návratnosti obrích investícii. Musí sa ísť po tom, čo funguje. Samo o sebe by to nevadilo. Problém je, že tento mód rozvoja kľúčového priestoru v Bratislave dominuje.

Čo by bol opak? Verejný otvorený priestor s dominantne nekomerčnou funkciou. Súkromné funkcie sú prítomné, ale len ako doplnok. Ich využívanie nepodmieňuje pobyt v priestore. Jeho usporiadanie víta pobyt rôznej dĺžky a ľudí rôznych sociálnych či vekových skupín. Priestor je využívaný na program určený rôznorodým užívateľom. Existuje priestor na experiment, inovácie, nové nápady, ktoré nemusia mať komerčnú koncovku. Dôvody, prečo ten priestor kvalitne udržiavame sú širšie než komerčný zisk skrz návštevnosť.
Problémom je, že alternatíva - ne-súkromný priestor - má, na pár výnimiek, pochybnú kvalitu. Medická záhrada a Železná studienka fungujú dobre. Sad Janka Kráľa zas hlboko pod svoje možnosti.

Na Staromestskej časti nábrežia bol výborným projektom Letný pavilón SNG a bude zaujímavé sledovať ako na neho nadviaže galéria po rekonštrukcii. Plánovaná pasáž prepojí nábrežie areál galérie a Hviezdoslavovo námestie. Stane sa tak asi najväčším ne-súkromným zásahom do usporiadania mesta. Diskutuje sa o Fajnorovom nábreží a Šafárikovom námestí, ktoré by malo využiť priestor po Šafku, ktoré nemalo ani poriadne šancu ukázať, čo sa dokáže s námestím spraviť. Rozsah, odvaha a investície práve do Šafarikovho nám. v porovnaní s inými “súkromnými” lokalitami ukazuje o akých rozdielnych úrovniach sa bavíme. Peniaze valcujú a ostáva malý priestor na iné módy fungovania. Stačí sa pozrieť do Cvernovky a porovnať to už len s Brnom a Prahou. Ochudobňujeme si mesto a jeho prežívanie.

Stratená rovnováha

V porovnaní so zahraničnými mestami sa bavíme o drobnostiach. Z ktorého mesta si človek odnesie spomienku na nákupné stredisko? Kde predstavujú také projekty gro rozvoja? Možno v Dohe a Hong Kongu. No naša predstava o kvalitnom meste pre život je asi iná. Stačí zájsť do Museumquartier vo Viedni, Central Parku v New Yorku, navštíviť Southbank či Hyde Park, Tiergarten či Tempelhof v Berlíne alebo vnútorné jazerá v Kodani.

Je chvályhodné, že súkromní investori chápu svoj vplyv na mesto a pristupujú k tvorbe kvalitného verejného priestoru zodpovedne. Aj pri najväčšej snahe to však bude jeden sloh, jedna monokultúra moderného, generického polyfunkčného objektu s bývaním a nákupmi určeným vyššej strednej triede tohto mesta. Vlastnená a riadená majiteľom, nie komunitou. Dnes sa narodia deti, ktoré možno v najkrajších lokalitách Bratislavy nebudú poznať nič iné. A najudržiavanejší priestor bude práve takýto. Deti, ktoré nebudú mať veľmi inú predstavu o usporiadaní priestoru. O inom trávení času, ako naviazanom na spotrebu. (Potom sa bavme o udržateľnom rozvoji.) Pre ktoré verejné bude druhotriedne, ušmudlané. Aký vzťah si potom vybudujú k verejnému a spoločnému vo všeobecnosti?

Nie, nechcem nariekať, že nás kapitalizmus ničí a deti vyrastú v obchoďákoch. Vadí mi, a už dlho mám silný pocit, že sme v Bratislave stratili vo vzťahu verejné a súkromné rovnováhu. Keďže sa bavíme o projektoch v hodnote desiatok až stoviek miliónov eur a priestore, ktorý zastaviame na dekády, bude sa nám tieto rozhodnutia naprávať len veľmi ťažko.

Autor článku: Martin Dubéci