Architektonické a spoločenské hodnoty strediska cestovného ruchu na Pezinskej Babe

Článok Andreja Bistáka, Zuzany Šiškovej a Ota Makýša, pôsobiacich na SvF STU, pútavým spôsobom mapuje historický vývoj a architektonické hodnoty lyžiarskeho strediska Pezinská Baba v Malých Karpatoch, so zameraním na jeho rozvoj v 60. rokoch 20. storočia.

Kontextualizuje túto výstavbu v rámci širšieho rozvoja cestovného ruchu v socialistickom Československu, pričom poukazuje na problémy s ubytovacími kapacitami, ekonomické obmedzenia a úlohu dobrovoľníkov pri budovaní strediska. Záver sa venuje súčasnému stavu a možnostiam ďalšieho rozvoja. Článok pôvodne vyšiel v decembrovom čísle časopisu Historika, ročník 2024.

Andrej Bisták – Zuzana Šišková – Oto Makýš

Stanice lyžiarskych vlekov, zjazdovky, chaty a horský hotel, ktorý bol pôvodne tiež chatou - možno s výnimkou posledného - typické javy, naznačujúce prítomnosť horského strediska cestovného ruchu. Malé Karpaty a šesťdesiate roky 20. storočia - také sú okrajové podmienky, ktoré určujú obraz najväčšieho lyžiarskeho strediska v malokarpatskom regióne.

Baba, nazývaná aj Pezinská Baba, je vlastne horské sedlo, ktorým prechádza frekventovaná cesta II. triedy spájajúca okresné mestá Pezinok a Malacky. Je jednou z dvoch významných cestných spojníc prekonávajúcich hrebeň Malých Karpát, prvou a súčasne najbližšou na východ od Bratislavy, ktorej obchvat v širšom zmysle tvorí. Neobyčajné prevýšenie v horskom úseku Pezinok – Pernek cesta prekonáva sústavou serpentín, preto sa na nej zvyknú organizovať i preteky automobilov v jazde do vrchu.

Dobré cestné spojenie, vedúce až do sedla v nadmorskej výške 527 m, nepochybne prispelo k rozvoju lokality ako strediska cestovného ruchu. Ideálna poloha v listnatých lesoch Malých Karpát, ktorých najvyššie polohy inak nepresahujú 767 m n. m. (Záruby), a severovýchodne orientované členité svahy umožnili výstavbu lyžiarskych zjazdoviek rôznej náročnosti.

Šesťdesiate roky 20. storočia, ktorým sa v našom článku venujeme, sa niesli v znamení politického odmäku, nazývaného predjarie (1963 – 1967) [1]. V podmienkach vlády komunistickej strany nastalo krátke, no intenzívne obdobie všeobecného a na svoju dobu pomerne slobodného rozvoja kultúry, vedy, služieb a možností trávenia voľného času. Okrem znakových architektúr, čo boli obyčajne mestské a dnes vcelku ikonické stavby, ako napríklad bratislavská televízna veža na Kamzíku či Pamätník a múzeum SNP v Banskej Bystrici, vtedajšie socialistické Československo potrebovalo aj stavby menších mierok pre terciárnu sféru hospodárstva. Malým realizáciám sa však pozornosť v dobovej literatúre dostávala iba zriedkavo. Širšia verejnosť preto hodnotu týchto stavieb nepoznala, paradoxne, napriek častej účasti špičky vtedajšej architektonickej a inžinierskej scény v procese ich tvorby.

Ak sa tieto stavby nachádzajú v horských strediskách cestovného ruchu, obklopené dolinami, lesmi a potokmi, ich pomyselná neexistencia, ohraničená vnímaním lokálnej komunity, sa javí nakoniec ako prirodzená. Zdá sa, že v našich podmienkach existuje z tohto pravidla len málo výnimiek. Nie je ňou ani stredisko cestovného ruchu Pezinská Baba, vzdialené len 30 kilometrov od hlavného mesta Bratislavy. Práve tu vznikol v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia pôsobivý súbor modernistických horských solitérov, ktoré s väčšími či menšími úpravami dodnes slúžia návštevníkom a tvoria základnú infraštruktúru strediska.

Cestovný ruch v Československu na začiatku 60. rokov 20. storočia

Nelichotivý stav, v akom sa toto odvetvie československého hospodárstva nachádzalo na začiatku 60. rokov, charakterizoval nestor moderného slovenského cestovného ruchu Ivan Sutóris (1926 – 2023) v roku 1965: „Zásadnými opatreniami najvyšších straníckych a vládnych orgánov na prelome rokov 1963 a 1964 zaradilo sa po dlhšom časovom odstupe aj Československo medzi štáty rozvíjajúce cestovný ruch. V porovnaní s rokom 1948 zvýšila sa návštevnosť ubytovacích a stravovacích zariadení o 123 % a na Slovensku o 164 %, avšak počet lôžok sa celoštátne znížil až o 31 %. Pokles počtu lôžok oproti povojnovým rokom sám o sebe poukazuje na nedostatok ubytovacej kapacity. (...) Nedostatok ubytovacích kapacít vynikne ešte viac, ak si porovnáme kapacitu ČSSR s kapacitou iných štátov. (...) Situácia v stravovacích zariadeniach je zhruba totožná, keďže prevažná časť kapacít je spojená s ubytovacími zariadeniami. (...) Značná časť oblastí cestovného ruchu v ČSSR a najmä na Slovensku má funkciu letnej aj zimnej turistiky a v zime aj zimných športov. Vybavenosť stredísk horskými dopravnými zariadeniami (lanovky, lyžiarske vleky) je však minimálna. Zatiaľ čo Slovensko malo koncom roku 1964 iba 48 horských dopravných zariadení, malo ich Francúzsko vyše 600, Taliansko 823 a Rakúsko dokonca až 1020.“ [2]

V tom istom roku vyslovuje jednoznačný záver aj Gustáv Sládek (1928 – 2007) z vtedajšej Vysokej školy ekonomickej v Bratislave: „V porovnaní so štátmi s vyspelým cestovným ruchom Československo značne zaostáva aj napriek priaznivým prírodným podmienkam.“ [3]

Na túto situáciu, ktorej príčiny tkveli v jednostrannom preferovaní rozvoja ťažkého priemyslu (tzv. oceľová koncepcia čs. ekonomiky) vládnucou komunistickou stranou po roku 1948 [1], sa socialistické Československo snažilo reagovať systémovými opatreniami. V období predjaria vytvorilo orgány cestovného ruchu na úrovni československej vlády (Vládny výbor pre cestovný ruch), pri vtedajšej Slovenskej národnej rade (Výbor SNR pre cestovný ruch) a pri miestnej štátnej správe – vtedy národných výboroch, v rámci ktorej zriadili krajské, okresné a mestské komisie cestovného ruchu.

Správa Západoslovenského krajského národného výboru (Zs KNV) z roku 1966 uvádza, že vo vtedajšom Západoslovenskom kraji zriadili okresné komisie v každom okrese a vo významnejších mestách, teda v Bratislave, Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Modre, Pezinku, Skalici či Starej Turej ich doplnili mestskými komisiami [4].

Riešenie dlhoročnej stagnácie v sektore služieb nemohlo mať podobu magického všelieku, čo si uvedomovali aj autori konceptov. Ivan Sutóris poznamenal, že „návrh plánu investícií z limitu cestovného ruchu (...) počíta s financovaním ubytovacích a stravovacích kapacít, autokempingov, horských dopravných zariadení, komplexnej vybavenosti stredísk a sprístupňovaním jaskýň. (...) Pre voľný cestovný ruch počíta sa na Slovensku v období rokov 1966 – 1970 s objemom 580,3 mil. Kčs“, no zároveň varoval pred nerealistickými očakávaniami: „Treba otvorene povedať, že objem investícií do roku 1970 (...) neumožní, najmä s ohľadom na zastaranosť, a tým aj prirodzené vyraďovanie zariadení, dostať sa na úroveň štátov s vyspelým cestovným ruchom.“ [2]

Správa Zs KNV z roku 1966 ďalej naznačuje metodiku, ktorú vtedajšie štátne orgány používali pri tvorbe rekreačných stredísk, explicitne uvádzajúc Pezinskú Babu ako miesto plánovaného rozvoja: „Územnícku (územnú, pozn.) prípravu organizujeme z komisie tak, aby každé okresné či väčšie mesto malo čo najskôr vybudované svoje rekreačné zázemie. Pre okres Bratislava sa okrem blízkeho okolia budú rozširovať možnosti rekreácie v Senci, na Babe pri Pezinku, Zochovej chate, Kamennom Mlyne, Hrušove, Rusovciach a hlavne pri vodných dielach na Dunaji (...).“ [4]

Podpora domáceho cestovného ruchu súvisela s obmedzenou dostupnosťou zahraničnej dovolenky v podmienkach socialistického štátu, ktorú čiastočne kompenzoval aj fenomén chalupárskych a záhradkárskych aktivít. V šesťdesiatych rokoch začali pôsobiť nové celospoločenské trendy, ktoré boli ďalším z dôvodov obratu v postoji k cestovnému ruchu. Bolo to napríklad zavedenie voľných sobôt či dostupnejšia ponuka osobných automobilov [5].

Sľubne pripravené koncepcie začali už v tom čase narážať na možnosti direktívnej ekonomiky, na čo poukazuje aj správa Zs KNV: „Ukazuje sa, že spoločenský záujem na budovaní najmä ubytovacích a stravovacích kapacít a siete služieb dostane sa do rozporu so snahou podnikov realizovať iba to, čo je pre nich ekonomicky príťažlivé. (...) Trvalým problémom sú inžinierske siete, bez ktorých nemožno pokračovať vo výstavbe stredísk.“

Správa odkrýva aj ďalšie sprievodné, z dnešného pohľadu až bizarné výjavy socialistického hospodárstva, pôsobiace naďalej ako účinná brzda rozvoja terciárnej sféry. Aj napriek najväčšiemu rozmachu, ktorý vtedy socialistické Československo prežívalo od februára 1948, sa v správe mohlo len konštatovať, že „(...) rozhodujúcim činiteľom zostáva naďalej kapacita stavebných organizácií, ktoré zatiaľ ani akciám cestovného ruchu nič neodpustia, ani o ne nemajú záujem, ak sú pre nich iné práce ekonomicky zaujímavejšie.“ [4]

Plná optimizmu, poučení, koncepcií a inovácií, neustále obmedzovaná rigidným hospodárstvom so zastarávajúcimi výrobnými prostriedkami a všetko ovládajúcimi ekonomickými ukazovateľmi – taká bola atmosféra doby, ktorá napriek všetkým objektívnym komplikáciám zanechala výraznú materiálnu a duchovnú stopu v dejinách povojnového Československa. V našom rozprávaní sa teraz vrátime naspäť na Pezinskú Babu. Rozprávať však začneme v čase, keď sa tu začala formovať tradícia modernej architektúry – v epoche prvej Československej republiky.

Országhova chata na Babe a horský hotel Baba

V roku 1936 postavilo mesto Pezinok nad sedlom Baba murovanú chatu s plochou strechou. Jej výstavba stála 427 000 korún a financoval ju vtedajší krajinský výbor spolu s mestom Bratislava.

Chata dostala meno podľa krajinského prezidenta Jozefa Országha, ktorý sa zúčastnil na jej slávnostnom otvorení 17. októbra 1936. Autor stavby, architekt Ferdinand Kříž, dal chate moderný funkcionalistický výraz s dvomi hmotami rôznej výšky. Netypickú chatu opísali noviny Slovenský denník v júli 1938 prorockými slovami: „Nie je to vlastne chata v pravom slova zmysle, ale pekný hotel, majetok mesta Pezinka, s elektrickým osvetlením, vodovodom a dobrou kuchyňou.“ [6] Po druhej svetovej vojne chatu prestavali a jej vyššia časť dostala sedlovú strechu [7].

Najvýraznejšou zmenou však objekt, vtedy známy už len ako Chata na Babe, prešiel práve v šesťdesiatych rokoch. V tom čase bol jeho prevádzkovateľom podnik Reštaurácie a jedálne v Malackách.

Podľa projektu architektky Dany Krůškovej z organizácie Údržba obchodu Bratislava pôvodnú chatu prestavali na veľkorysý horský hotel. Stavebné práce sa začali v decembri 1966. Pôvodnú jednoposchodovú časť výškovo zjednotili so susednou časťou prostredníctvom výstavby druhého poschodia a k takto vzniknutej hmote pristavali novú časť s približne rovnakým objemom, no rozdielnym lokalitným programom. Výslednú hmotu, vzniknutú nadstavbou a dostavbou pôvodnej chaty, zastrešili šikmou strechou a fasády výrazovo zjednotili architektonickými prostriedkami neskorej moderny. Po tejto prestavbe dostala budova, z exteriéru aj v interiéri pôsobiaca ako novostavba zo šesťdesiatych rokov, názov Horský hotel Baba [4, 8]. Do prevádzky ju uviedli 9. júla 1969 [9].

Podstatou projektu bolo doplnenie hotelových prevádzok – recepcie, kaviarne s vonkajším posedením, vinárne a reštaurácie spolu s vytvorením dvojlôžkových izieb v štandarde horského hotela.

Z dispozičného hľadiska išlo o štandardný trojtraktový systém so strednou chodbou, z ktorej boli na dvoch podlažiach prístupné hotelové izby. Tie boli vybavené len umývadlami, sociálne zariadenia boli spoločné na chodbe pre celé podlažie. Niektoré izby v pristavanej časti mali lodžie s výhľadom do parku. V hmote starej chaty zostali aj po prestavbe prevažne pôvodné drevené trámové stropy, v prístavbe použili zväčša stropy z prefabrikátov. Napriek rozsiahlym adaptačným prácam je hmota pôvodnej Országhovej chaty z exteriéru dodnes čitateľná.

Horský hotel Baba bol v prevádzke približne do polovice 90. rokov minulého storočia. Schátrané torzo stavby s ťažko poškodenými drevenými stropmi vplyvom zatekania čaká v súčasnosti na ďalší osud.

Zaujímavosťou, hoci nepriamo súvisiacou, je pamätný kameň s textovou tabuľou, umiestnený v dnes neudržiavanom parku pred nástupom do hotela. Pamätný kameň pripomína slávnostné otvorenie Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, ktoré sa uskutočnilo na Babe 20. októbra 1977. Autorom tabule, vyhotovenej z epoxidu s povrchovou úpravou bronzom, je akad. sochár Juraj Hrbáček [10]. V súčasnosti pamätný kameň zarastá zeleňou.

Stanice dvoch lyžiarskych vlekov – VL 500 a VL 1000

Osobné horské dopravné zariadenia, teda lanovky a vleky, tvoria spolu s lyžiarskymi zjazdovkami základnú infraštruktúru každého zimného strediska. Systematická výstavba Pezinskej Baby ako strediska zimných športov sa začala v roku 1959.

Lyžiarske stredisko dosiahlo v hrubých rysoch dnešnú podobu už v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Jeho rozvoj a výstavbu pritom zabezpečovali prevažne dobrovoľníci vo svojom voľnom čase.

Hlavným organizátorom výstavby strediska bol Ivan Skovajsa (1931 – 1977), rodák z Pezinka, povolaním stavebný rozpočtár. Ako zamestnanec vtedajšieho Vojenského projektového ústavu (VPÚ) v Bratislave sa významne podieľal aj na vypracovaní a koordinácii projektov všetkých stavieb lyžiarskeho strediska. Stredisko budoval so skupinou nadšencov pod hlavičkou lyžiarskeho oddielu Telovýchovnej jednoty (TJ) Lokomotíva Pezinok, ktorý po jeho predčasnej smrti priamo na Pezinskej Babe pokračoval v začatom diele [11].

Ako v mnohých iných československých zimných strediskách, prvými horskými dopravnými zariadeniami boli aj na Babe vlastnoručne konštruované lyžiarske vleky. Najprv sa tu chodilo lyžovať „za motorkou“, keď jeden z členov TJ prerobil terénnu motorku tak, že jej zadné koleso slúžilo ako navijak s upevneným dopravným lanom. Druhý svojpomocne postavený vlek bol vlastne upravený stavebný výťah [12].

Takto sa improvizovalo až do 8. januára 1967, keď do prevádzky odovzdali moderný lyžiarsky vlek typu VL 500, výrobok československého podniku Transporta Chrudim. V tej súvislosti pamätníci uvádzajú, že šesťdesiate roky boli nádejnou érou aj pre chrudimské strojárenstvo [13]. Moderné zariadenie vyvinuté konštruktérmi Transporty, ktorého sériová výroba sa začala len niekoľko rokov predtým, obsluhovalo zjazdovku pri Chate na Babe. Poháňacia stanica vleku, situovaná v blízkosti chaty, si vyžadovala umiestnenie v murovanej budove, a tak sa tu okrem strojných a stavebných inžinierov dostali k slovu aj inžinieri architekti.

Projekt budovy poháňacej stanice ako súčasť kompletnej projektovej dokumentácie lyžiarskeho vleku vypracovali v bratislavskej pobočke VPÚ.

Vlastnú staničnú budovu navrhol v roku 1965 architekt Zdeněk Doležal (1931 – 2008). Primárnym účelom budovy bolo zastrešiť strojovňu vleku, ktorú tvorila oceľová nosná konštrukcia pohonu a napínania dopravného lana závažím. Súčasťou budovy boli, podobne ako pri staniciach lanových dráh, no v menšom rozsahu, priestory na údržbu a obsluhu vleku [14]. Architekt tieto požiadavky skĺbil do návrhu jednoduchej stavby s obdĺžnikovým pôdorysom a sedlovou strechou s prístavkom v prednej časti.

Krov niesli oceľové priehradové väzníky s rozponom 6,3 m. Fasádu členenú typovými oknami stvárnil z dreva a kameňa, medziokenné pilieriky z neomietaných tehál. Prírodným kameňom obložená zadná fasáda, členená štvoricou okien, plynule prechádzala do pätiny dĺžky bočných fasád, kde pokračovala v soklových partiách po celom obvode. Portál stanice bol z praktických dôvodov vybavený uzatvárateľnými vrátami.

Stavba pôsobí ako technické dielo obaľujúce strojovňu bez možnosti hlbšieho autorského vyjadrenia, nemožno jej však uprieť snahu o nadpriemernosť detailov a dobový zmysel pre citlivé začlenenie objektu do prírodného prostredia.

Zo všetkých stavieb v stredisku však najviac pozornosti púta tá najmenej nápadná. V hlbokom údolí, pár stoviek metrov od centrálneho parkoviska, stojí dolná stanica vleku typu VL 1000. Nečakane expresívna a v širších kruhoch takmer neznáma – taká je stavba, ktorá sprístupňuje najlepšiu zjazdovku v Malých Karpatoch. Architekt Jozef Kaliský (1945) z bratislavského VPÚ budovu navrhol v roku 1972. Podobne ako pri prvom vleku, aj vlek typu VL 1000 bol sériovo vyrábaný, v tej dobe moderný výrobok Transporty, n.p. Chrudim [15], ktorý požadoval zastrešenie poháňacej stanice na ochranu zariadenia pred nepriazňou počasia.

Na rozdiel od prvého vleku VL 500 tu bol pohon s napínacím zariadením umiestnený v dolnej stanici. Technicky išlo o výkonnejší variant vleku VL 500, ktorý výrobca konštruoval ako tzv. „ťažký vlek“, určený pre terény zodpovedajúce dĺžkovým a sklonovým pomerom zjazdovky na svahoch Korenného vrchu (599 m n. m.). Jeho výstavbu vyvolal veľký záujem o lyžovačku na Babe aj spomedzi vtedajších bratislavských telovýchovných jednôt [16]. Na stavbe vleku a priľahlej zjazdovky odpracovali dobrovoľníci 25 tisíc brigádnických hodín, čím vytvorili dielo v hodnote 2 milióny korún československých [17].

Staničná budova je založená nad upraveným korytom bezmenného potoka. Tento motív, daný nedostatkom miesta v priestore dojazdu zjazdovky, nie je v horskom prostredí ojedinelý. Jeho súdobou paralelou u nás bola napríklad dolná stanica bývalej sedačkovej lanovky Podstráne – Martinské hole od architekta Antona Stolárika (1931 – 1992) s kolektívom Stavoprojektu Žilina, pomyselne prehradzujúca Malý potok. Na rozdiel od lanových dráh bývali strojovne lyžiarskych vlekov obvykle málo výpravné. V tomto prípade však stanicu do roviny architektúry povýšilo celkové riešenie spodnej aj vrchnej stavby.

Jednopodlažný objekt s pôdorysom skoseného obdĺžnika je zastrešený krídlovou strechou, ktorá naznačuje možnú inšpiráciu autora neskorým bruselským štýlom.

Previsnutá časť strechy je nad potokom podopretá konzolovým nosníkom a tvorí chrlič, ktorý odvádza dažďovú vodu zo strechy priamo do potoka. Pre architekta Jozefa Kaliského išlo o jednu z prvých realizácií. V súvislosti s projektom stanice hovorí o malej stavbe, ktorá si žiadala reakciu na jej špecifické osadenie [18].

Fasády sú stvárnené v kombinácii brizolitovej omietky (navrhovaná zelená farba sa nerealizovala) a obkladu z červeného smreka. Sokel je z hrubého riadkového muriva. Výtvarne zvládnuté, technicky dômyselné a inžiniersky vtipné riešenie stanice zaraďuje túto stavbu medzi najlepšie horské solitéry svojej doby s nadčasovou myšlienkou a príznačnou eleganciou, jednoznačne citujúc neskoromoderný architektonický rukopis. Lyžiarsky vlek je v prevádzke od januára 1974, teda presne päťdesiat rokov [19].

Bývalé podnikové chaty – Cesty, n.p. Bratislava a Vinárske závody Bratislava

Portfólio stavieb zo šesťdesiatych rokov dotvárajú dve veľké horské chaty od architekta Oldřicha Černého st. (1924 – 2018), autora predovšetkým zdravotníckych a školských stavieb.

Základné črty, hmotové a čiastočne aj objemové riešenie oboch stavieb je čitateľné už v nerealizovaných návrhoch chát pre Sološnicu (horáreň Žliabok) a Jahodník z roku 1961 [20]. Tieto projekty, vypracované v podrobnosti štúdie (Sološnica), resp. úvodného projektu (Jahodník), sa pravdepodobne pretavili do návrhu chaty pre vtedajší podnik Cesty Bratislava z roku 1966. Ich charakteristické detaily možno na Babe nájsť i v takmer súbežne projektovanej chate bývalých Vinárskych závodov Bratislava (projekt 1967), ktorá sa nachádza v bezprostrednom susedstve prvej chaty. Obe chaty mali kapacitu po 22 lôžok. O. Černý bol aj autorom štúdie podrobného územného plánu celej rekreačnej oblasti Baba, spracovanej v roku 1967 v mierke 1:1000 [20]. Návrh sa realizoval iba čiastočne.

Príbeh staršej z chát, určenej pre podnik Cesty, má s najväčšou pravdepodobnosťou korene v projekte generálnej opravy vtedajšej štátnej cesty Pezinok – Pernek. Súvisí teda s komplexnou prestavbou hlavnej dopravnej tepny strediska, ktorú sme spomínali v úvode článku. Pod názvom „Sociálne zariadenie generálnej opravy cesty Pezinok – Pernek“ chatu navrhli ako zázemie pre zamestnancov, ktorí v závere šesťdesiatych rokov pracovali na tejto stavbe – ďalšom z projektov zlepšujúcich infraštruktúru aj pre turistiku a cestovný ruch.

Čiastočne podpivničená chata má dve nadzemné podlažia. Architektonický výraz v štýle neskorej moderny jej okrem hladkých fasád dodávala krídlová konzolovo vysunutá strecha so stredným žľabom, podopretá na nástupnej fasáde vzperami z guľatiny. Nosnú konštrukciu strechy tvoril drevený trámový strop v spáde. Po dokončení stropu však koncept zastrešenia zmenili na sedlovú strechu s pomerne malým sklonom. Šikmý trámový strop v spoločenskej miestnosti, zaberajúcej výšku dvoch podlaží, dodnes naznačuje pôvodný autorský zámer.

Z dispozičného hľadiska je chata trojtraktová stavba so strednou chodbou. Na prízemí sa nachádzala vstupná časť, spoločenská miestnosť, chodba, sociálne zariadenia a izby s lodžiami. Na druhom podlaží, prístupnom zo spoločenskej miestnosti schodiskom, ktoré tu tvorí čiastočne galériu, bola umiestnená chodba, sociálne zariadenie a izby s lodžiami. Na nástupnej fasáde boli v nepravidelnom rastri umiestnené okná technických miestností a príslušenstva v zošikmených osteniach, pripomínajúcich strieľne, ktoré boli typické skôr pre brutalistickú architektúru. Fasády boli navrhnuté z lomového kameňa a borových dosák, okenné ostenia mali bielu vápennú omietku.

V priestore nástupu, pôdorysne aj výškovo korešpondujúceho so spoločenskou miestnosťou, tvorila fasádu len zrubová stena na výšku oboch nadzemných podlaží. Previsnutý strešný žľab mal mať olejový náter modro-čiernej farby.

Projekt chaty podniku Vinárske závody Bratislava je inovovanou obdobou projektu chaty podniku Cesty.

Stavba bola zastrešená sedlovou strechou na rovnom strope a namiesto zošikmených ostení okien sa na nástupnej fasáde objavujú bežné v pravidelnom rytme.

Druhé nadzemné podlažie bolo prístupné z predsiene po rebríkových schodoch. Spoločenská miestnosť bola úmerne k tomu zmenšená, no prechádzala rovnako cez obe podlažia a mala dvojstranné presvetlenie štvoricou klasických a trojicou francúzskych okien. Vo vlastnom priestore nástupu sa opäť objavuje zrubová stena.

Suterén bol pôdorysne rozsiahlejší, okrem garáže tu bola situovaná vináreň s príslušenstvom, čo vyplývalo z predmetu činnosti investora, štátnych Vinárskych závodov. Na oboch podlažiach sa nachádzala kuchynka.

Chata bývalého podniku Cesty slúži po zmene majiteľa a modernizácii aj dnes turistom a návštevníkom strediska. Chata niekdajších Vinárskych závodov prechádza v súčasnosti obnovou a modernizáciou.

Záver

Stavebný fond neskoromodernej architektúry zo šesťdesiatych rokov sa nachádza na Pezinskej Babe dodnes. S menšími či väčšími stavebnými zásahmi s výnimkou horského hotela naďalej slúži návštevníkom, ktorí prichádzajú nielen z mestečiek a obcí krajinársky pôsobivého malokarpatského regiónu, ale, ako bolo vždy zvykom, aj z nášho hlavného mesta.

Pre Bratislavu mala Pezinská Baba vždy veľký význam vyplývajúci z jej statusu najväčšieho a v podstate jediného lyžiarskeho strediska v Malých Karpatoch.

Rozvoj lyžiarskeho strediska pokračoval aj v neskoršom období. V osemdesiatych rokoch postavila TJ Lokomotíva Pezinok ďalšie dva lyžiarske vleky. V roku 2010 Lyžiarsky klub Baba vymenil za nový značne opotrebovaný najstarší vlek VL 500. V tomto období realizovali aj technické zasnežovanie zjazdoviek a modernizovali ich večerné osvetlenie. Novo ponímaná horská technika sa zaobišla už bez tradičných budov, prípadne sa adaptovali jestvujúce stavby (horná stanica vleku VL 500). Pezinská Baba si tak po architektonickej stránke zachovala jednotný vizuálny štýl. Otvorenou otázkou zostáva osud horského hotela, ktorého koncept sa v súčasných podmienkach ukazuje ako nerentabilný.

Zariadenia lyžiarskeho strediska sú primárnym elementom, na ktorý nadväzujú stravovacie a ubytovacie prevádzky súkromných majiteľov. Ako kľúčové sa preto javí udržanie a zachovanie pôvodnej lyžiarskej infraštruktúry. V súčasných zimných podmienkach, charakterizovaných nedostatkom nielen snehu, ale často aj mrazu, je riešením celoročná prevádzka strediska. V tomto roku po prvýkrát pravidelne mimo zimnej sezóny premáva najväčší vlek VL 1000, ktorý dopravuje – už nie lyžiarov, ale cyklistov – na štart novovybudovaných Babských trailov. Kolektív Lyžiarskeho klubu Baba, stále prevažne voľnočasovou formou, kontinuálne pokračuje v odkaze svojich predchodcov. Pripravené má ďalšie rozvojové plány, ktoré nenechajú ležať ladom desiatky rokov vynaloženého úsilia o tvorbu diela trvalej hodnoty. Spolu s modernizačnými snahami ďalších aktérov pôsobiacich v priestore Baby tak vzniká pekný prísľub ďalšej budúcnosti známeho strediska cestovného ruchu.

Poďakovanie

Autori ďakujú za spoluprácu Ing. Pavlovi Skovajsovi, predsedovi Lyžiarskeho klubu Baba – Pezinok, PhDr. Márii Borikovej z Archívu STU v Bratislave, Miroslavovi Minárikovi, súčasnému majiteľovi niekdajších podnikových chát a doc. Ing. arch. Eve Boreckej, PhD. z Katedry architektúry SvF STU v Bratislave. Poďakovanie patrí aj ústretovému kolektívu Štátneho archívu v Bratislave a jeho pracovisku v Modre.

Literatúra a pramene:

1. LONDÁK, M. Príbeh povojnového Slovenska a jeho hospodárstva. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2022. ISBN 978-80-224-1972-7.
2. SUTÓRIS, I. Materiálno-technická základňa cestovného ruchu v ČSSR. Technická práca, 1965, č. 12, s. 971-974.
3. SLÁDEK, G. Význam cestovného ruchu pre národné hospodárstvo v turisticky vyspelých krajinách. Technická práca, 1965, č. 12, s. 962-966.
4. MV SR, Štátny archív v Bratislave, Západoslovenský krajský národný výbor v Bratislave I., odbor obchodu, 1960 – 1969, šk. 64.
5. VANÍČEK, M. Rekreácia a cestovný ruch vo vidieckych sídlach. Projekt, 1988, č. 4, s. 29-32.
6. Letujte v Bratislave! Slovenský denník, 1938, č. 173, s. 4.
7. RUSNÁK, E. a kol. Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku. Poprad: Region Poprad, 2014. ISBN 978-80-970183-4-4.
8. MV SR, Štátny archív v Bratislave, pracovisko Archív Modra, Okresný národný výbor Bratislava-vidiek v Bratislave, odbor výstavby, 1960 – 1990, šk. 125-126.
9. MV SR, Štátny archív v Bratislave, pracovisko Archív Modra, Mestský národný výbor v Pezinku, 1950 – 1990, šk. 53-57.
10. MV SR, Slovenský národný archív, Fond výtvarných umení, 1949 – 2005, šk. 982.
11. Ivan Skovajsa. In Pezinčan, 1996, č. 4, s. 5. ISSN 1338-1857.
12. Z histórie a súčasnosti lyžovania v Pezinku. In Pezinčan, 2016, č. 4, s. 10. ISSN 1338-1857.
13. SMUTNÝ, V. Z historie chrudimského strojírenství. In Vlastivědné listy Pardubického kraje, 2005, č. 1, s. 7-9. ISSN 1214-9721.
14. BISTÁK, A. Staničné budovy lanových dráh. In Eurostav, 2021, č. 5, s. 68-70. ISSN 1335-1249.
15. THOMA, O. Blízka perspektíva – nové lanovky a lyžiarske vleky na horách. In Technické noviny, 1961, č. 5, s. 7.
16. Odmenou im bude vlek. In Večerník, 1972, č. 75, s. 3.
17. Šanca pre Bratislavu. In Šport, 1974, č. 15, s. 5.
18. Telefonický rozhovor s Ing. arch. Jozefom Kaliským dňa 30.7.2024.
19. Na Babe nový vlek. In Večerník, 1974, č. 7, s. 8.
20. Archív STU v Bratislave, osobný fond Oldřich Černý st.

Originál článku v decembrovom čísle časopisu Historika, ročník 2024: