Architektúra v osnovách?

Do malej triedy v estónskom múzeu postupne vchádzajú desať až dvanásťročné deti. Prišli na dnešnú lekciu architektúry.

Sebavedomo chystajú farbičky a po anglicky mi vysvetľujú, čo dnes budú robiť. Aj keď by sa mohlo zdať, že architektúra a jej problémy sú na svetelné roky vzdialené od bezstarostného detského čarbania po papieri, tu je tomu inak.  Architektúra, na týchto hodinách podávaná po lyžičkách, prístupnou formou, je zrozumiteľná aj tým najmenším. Ba čo viac, táto mimoškolská aktivita je tak populárna, že niektorým malým záujemcom sa ani neujde miesto. Krúžky architektúry v Tallinne pritom ľudia zo združenia Arhitektuurikool ponúkajú pre vekové kategórie od sedem do osemnásť rokov. Obsadené sú všetky.

Snaha zahrnúť architektonické myslenie do osnov základných škôl a gymnázií má najmä v Škandinávii hlboké korene. Ako vysvetľuje Kadri Klementi, jedna z estónskych architektiek angažovaných vo výučbe architektúry detí, v Estónsku funguje detská škola architektúry zatiaľ len ako mimoškolská aktivita, no napríklad vo Fínsku majú s podobným vyučovaním aj na všeobecných školách už viac ako dvadsaťročnú skúsenosť. Predmet je súčasťou osnov. Vznik projektov na výučbu architektúry u detí podnietilo najmä postupné vytrácanie sa hodín techniky či tréningu manuálnych zručností na školách. Znalosti základných princípov konštrukcií, estetiky a staviteľského umenia sú, aspoň v Estónsku, síce oficiálne obsiahnuté v profiloch absolventov, no je na každom učiteľovi, ako a na akom predmete ich preberie. Obyčajne ich však kvôli neúplnej metodológii vynechá.

Klementi v triede plnej papierov, lepidiel, špajdlí a pasteliek ukazuje práce najmenších detí. Pôvabné modely hýria farbami a nápadmi. Minulotýždňové zadanie – les, dokazuje, že fantázia detí azda nemá hraníc, stromy vyrobili z najneočakávanejších materiálov. Hotové modely potom rôzne nasvecovali a pozorovali meniacu sa atmosféru priestoru v závislosti od svetla a tieňa. Nezvyčajný pohľad na priestor využili aj v trojdimenzionálnom modeli izby, ktorý visí na stene. Deti ho stavali do strany a nie zdola hore, ako je to zaužívané. Práve koncept netradičného premýšľania o svete okolo je podstatou týchto architektonických kurzov. Ich cieľom nie je vychovať mladých architektov, ani ich predčasne pripravovať na vysokú školu či kariéru. Napríklad, z niekoľkých tisícov absolventov architektonického programu pre deti fínskej školy Arkki, nevzišlo ani sto profesionálnych architektov. Miesto memorovania mien architektov a ich diel alebo zdokonaľovania perspektívneho kreslenia, majú projekty výučby architektúry hrou podnecovať tvorivosť a chápanie súvislostí architektúry a urbanizmu. Ako hovorí Klementi: „Mali by sme mladých ľudí vychovávať k tomu, aby si uvedomovali mestotvorné procesy a mohli sa v budúcnosti stať ich súčasťou. Architektúrou nerozumieme iba stavby, snažíme sa deti učiť, že sem patrí mnoho odvetví, ktoré sa stretávajú v jednom priestore.“

Jej slová potvrdzuje aj Alf Howlid, zakladateľ detských programov organizovaných pri Nórskom centre pre dizajn a architektúru. Architektonická gramotnosť je podľa neho pre budúcich dospelých dôležitá preto, že za obraz našich miest prevezmú v budúcnosti zodpovednosť oni samotní alebo nimi zvolení zástupcovia. Nórsky prístup v výučbe architektúry je viac praktický. Deti sa učia o konštrukciách (a statike či fyzike) tak, že sa samé stávajú ich súčasťou. Robia modely v mierke 1:1, podnikajú výlety do terénu. Dôraz sa kladie na zážitok, zábavu a s tým spojenú spoluprácu a rozvoj predstavivosti. Nie je teda nezvyčajné vidieť trojicu detí, ako sa hrajú na oporný pilier gotickej katedrály, zatiaľ čo ich kolegovia svojou váhou zaťažujú nosníky, ktoré spolu s ostanými podopierajú. Žiaci si konštruujú jurtu, skúšajú, ako funguje klenák v románskom oblúku. Takýto prežitok na vlastnej koži sa vryje do pamäti najlepšie. So staršími deťmi sa neskôr preberajú otázky estetiky, urbanizmu či politiky. Dbá sa na vyjadrovanie, schopnosť diskutovať a argumentovať.

Okrem kurzov pre deti usporadúvajú severské architektonické centrá zaoberajúce sa výučbou architektúry pre deti aj metodologické lekcie pre učiteľov základných škôl. Na nich sa pedagógovia dostanú do kontaktu s profesionálnymi architektmi a majú možnosť vymeniť si skúsenosti. Spolu potom vymýšľajú nové cvičenia a koncepcie lekcií architektúry. Ničomu sa pritom medze nekladú. Sám Howlid priznáva, že najmä v začiatkoch mala výučba architektúry na základných školách charakter pokus – omyl. Na rozdiel od iných umení ako hudba, maľba alebo sochárstvo, nemala architektúra v osnovách dovtedy zastúpenie a chýbala i tradícia. Ako teda učiť? Metódy sa stále vyvíjajú, pribúdajú rôzne graficky vypiplané pracovné listy, tipy na výlety, aktivity a nové cvičenia, ktoré hravou formou predstavujú architektúru najmenším. Snahou architektonickej školy v Tallinne je zhromaždiť rôzne zadania pre svojich žiakov v digitálnej forme a dať ich k dispozícii aj iným učiteľom po celom svete.

Inšpirovať by sa takto mohli aj architekti a pedagógovia i v našom regióne. Aj keď tvrdiť, že s podobnými aktivitami sa u nás ešte nezačalo, nie je celkom pravda. V Českej republike napríklad pôsobí platforma Architekti ve škole, ktorá predstavuje databázu všetkých projektov na podporu tématiky architektúry, urbanizmu a priestorového plánovania v systéme všeobecného vzdelania. Organizácie už dokonca spoločne vypracovali memorandum“Architektura ve vzdělávaní!”, kde sa zaväzujú k šíreniu osvety a rozvíjaniu diskusie. Iniciatív zaoberajúcich sa zvyšovaním povedomia o architektúre a urbanizme u detí je aj v ostatných okolitých krajinách niekoľko, spomeňme Slovinsko, Chorvátsko, Poľsko, Maďarsko, ale aj väčšinu krajín západnej Európy.

Slovensko má tiež svoje prvé lastovičky. Na podujatiach či festivaloch sa objavujú rôzne kreatívne zóny, detské workshopy alebo komentované prehliadky architektúry. Najucelenejší, zdanlivo viac akademický, je projekt Deti a architektúra, ktorý sa koná pod záštitou prezidenta Kisku a je podporený EÚ. Anotácia vraví o hravej forme vzdelávania, no praktické znalosti podobné tým škandinávskym ostávajú bokom. Vysokoškolskí pedagógovia skúšali deťom vysvetliť „dobrú a zlú“ architektúru formou prednášok a rozhovorov, v tomto roku bude použitý aj interaktívna e-learningová forma s otázkami na konci každej lekcie. Témy sa dotýkajú predovšetkým histórie, osobností architektov a ich diel. Nesporným prínosom kurzu je oboznámenie školákov o najdôležitejších dielach slovenskej architektúry, ktorým sa v osnovách nevenuje dostatočná pozornosť. Podľa skúseností jednej z autoriek konceptu, architektky Dariny Lalíkovej, majú deti o architektúre minimálne znalosti. Ak ich aj nejaký zo žiakov prekvapí poznatkami, zväčša ide o dieťa z architektonickej rodiny. Do projektu vzdelávania o architektoch, mestách a architektonických pamiatkach pre základné školy sa môžu učitelia jednoducho prihlásiť. Napredovanie projektu je sľubné, o zvyšovanie architektonickej gramotnosti touto formou už prejavili záujem desiatky škôl. Poznanie a spoznanie kvalitnej architektúry tak snáď už nebude len doménou rodín architektov.

Tento príspevok bol publikovaný aj v Denníku N.