Príbeh Cvernovky

Blízko centra Bratislavy je veľká továreň na umenie. Vznikla zdola, bez zásahu štátu, spontánne. Nemá predpísanú hierarchiu ani organizáciu, napriek tomu v nej sídli takmer tridsať ateliérov. Je presne tým, čo sa inde pokúšajú dosiahnuť úrady za desaťtisíce eur z eurofondov. Je trochu mestom uprostred mesta – s neistou budúcnosťou.

Cvernovka – bývalá továreň na výroby nití – prežila vyše sto rokov, dve svetové vojny a niekoľko politických režimov i bezohľadné búranie. Dnes je v rukách súkromníka. Umelci si ju pomaly pretvárajú na svoj obraz, platia nájom a investujú do obnovy priestoru. Kreatívnou zónou je predovšetkým Pradiareň, ktorá je jediným chráneným objektom. Maľuje sa tu, nahráva hudba, nakrúcajú seriály, konajú prednášky a odovzdávajú umelecké ceny.

No s tým, že by umenie v budúcnosti pokračovalo, zatiaľ na mestskom úrade nerátajú. V Ružinove je práve na stole územný plán zóny Cvernovka. Budova Pradiarne je síce chránená, no unikátne miesto robí z Cvernovky celý komplex s jeho historickým a urbanistickým kontextom.

Nadšenie narazilo na úrady

Opustené továrne a priemyselné areály podobné Cvernovke sú typické pozostatky industriálnej éry. Tieto na Slovensku zanedbané priestory sa stávajú oblasťami, ktoré by mestá mohli využiť, keby lepšie sledovali, prečo sa im to oplatí. Nateraz však atmosféra miesta – genius loci – priťahuje hlavne aktivistov a kreatívcov.

Presne to sa odohralo aj v bývalej továrni na cverny, jednej z najdôležitejších fabrík Prešporku. Po ukončení výroby v roku 2003 predstavovala využiteľný priestor obrovských zachovaných hál. Prišli firmy ako Quelle, Exit Model Management, boli tu skladové plochy pre Mestskú knižnicu Bratislava a investora Sekyra Group.

Prvé vlny kreatívnych prisťahovalcov prišli v rokoch 2006 až 2007 vďaka lacnému podnájmu v dobrých priestoroch. Postupne pretvorili Cvernovku na špecifickú kultúrno-umeleckú identitu v meste. Začali sa združovať a z uzavretej komunity sa stalo centrum pre širokú verejnosť. Nadšenie vrcholilo až do roku 2012 vďaka občianskym združeniam ako Mladý pes, Čerstvé ovocie a vďaka novovytvorenej platforme Galleria Cvernovka. Odovzdávali tu ceny Oskara Čepana, Národnú cenu za dizajn, konali sa tu obhajoby absolventských prác VŠVU, mestské trhy a prvé máje.

Významným umeleckým solitérom v Cvernovke bol Roman Ondák, ktorého diela neskôr vystavovali v newyorskej galérii MoMa alebo britskej Tate Modern.

Spontánnosť narazila na úrady, keď v máji 2012 zakázal Stavebný úrad Ružinov konanie všetkých verejných akcií, pretože priestory boli evidované ako sklad a neboli skolaudované. Musela skončiť Galleria Cvernovka či kníhkupectvo Alexis, ktorého interiér získal architektonickú cenu CE.ZA.AR a mal miesto v zahraničných rebríčkoch „najkrajších kníhkupectiev na svete“.

Prišlo búranie.

Búranie obišlo zákon

Ružinov pristúpil k tomu, aby investor riešil problém so zanedbanou mestskou zónou. Prvým bola skupina Sekyra Group. Jej architektonický plán hovoril o „zachovaní industriálneho charakteru“, ale počítal s búraním budov a ich zmenou bez ohľadu na historické hodnoty. Investičná skupina však vzhľadom na finančné problémy predala všetky svoje aktíva francúzskej spoločnosti Hamilton Group na čele s Jeremym Cristau.

Cristau spočiatku v médiách hovoril, že nie je v jeho záujme objekty búrať, naopak, chcel zachovať industriálnu identitu. Situácia sa zmenila s vizualizáciou novej Cvernovky, ktorá kompletne menila štruktúru miesta masívnou zástavbou.

Zmenila sa aj rétorika investora, ktorý hovoril o dôležitosti zachovania industriálnych pamiatok a jedným dychom dodával, že neexistuje dôvod, prečo by zvyšné budovy, okrem chránenej Pradiarne, mali byť zachované. Naznačoval možnosť vysťahovať kultúrne a umelecké aktivity, aby tam „urobil niečo lepšie“.

Investor sa zároveň začal vyhrážať všetkým, ktorí chceli Cvernovku zachrániť, tým, že požiada o riešenie súdnou cestou v prípade ušlého zisku.

V júni 2012 najprv vypovedali zmluvy viacerým nájomníkom a potom začali búrať. Búranie zastavili ešte v deň, keď s ním začali, no statiku budov narušili natoľko, že objekty napokon strhli úplne, aby neohrozovali verejnosť. Zlikvidovali aj hodnotnú Farbiareň.

Ničenie bolo protizákonné, prednostka stavebného úradu Ružinov a starosta Pekár o búraní vopred oficiálne nevedeli. Spoločnosť Hamilton Group nedodržala podmienky povolenia: búranie nenahlásila 15 dní vopred, nezabezpečila dodržiavanie limitov prašnosti a hluku, nezorganizovala dopravu a hlavne nezabezpečila odstránenie nebezpečného azbestu.

Sporné bolo tiež samotné povolenie, ktoré bývalý starosta Slavomír Drozd predĺžil na požiadanie predošlého investora listom, bez správneho konania. Prokuratúra doručila starostovi rozhodnutie, že predĺženie je nutné vykonať správnym konaním, pričom spôsob predĺženia označila za nezákonný.

Prečo zlyhal celý systém

Rozporuplné búracie povolenie je len vrcholom problémov a zlyhaní vedúcich k ničeniu Cvernovky. Diskusia o pamiatkovej ochrane industriálneho dedičstva na Slovensku sa rozhýbala až v roku 2008, keď pamiatkový úrad začal s komplexnejším mapovaním a analýzou hodnôt industriálnych objektov – desaťročia po iných krajinách. Malo byť ukončené v roku 2010, ale pre viaceré zlyhania a nedostatky sa to podarilo až o dva roky neskôr.

Problémom bola aj neexistujúca koncepcia ochrany pamiatkového dedičstva, ktorú ministerstvo kultúry prijalo až v roku 2011. Identifikovala problém vysokého administratívneho zaťaženia pamiatkového úradu, nízky dôraz na výskum a tvorbu koncepčných dokumentov a absenciu viacerých expertov, napríklad na urbanizmus.

Slabá debata o hodnotách priemyselného dedičstva a neskoré riešenie mali v roku 2008 za následok vyhlásenie len jednej budovy Cvernovky za národnú kultúrnu pamiatku – Pradiarne, kde dnes sídlia umelci.

V dokumente o (ne)vyhlásení objektov za pamiatky boli neidentifikované hodnoty Cvernovky v prospech investora: „Pri porovnaní historickej hodnoty navrhovanej kultúrnej pamiatky, jej schátralého stavu, neekonomickej rentabilnosti jej renovácie a obnovy, jej novodobej neatraktívnosti a nezaujímavosti na jednej strane a aktuálnych spoločenských potrieb obyvateľov Bratislavy jednoznačne prevyšuje potreba spoločnosti na budovaní modernej oblasti, a to aj cestou čiastočného zrúcania stavebne a esteticky nevyhovujúcich objektov.“

Už vtedy to bol dôkaz chýbajúceho kultúrneho a historického povedomia – neznalosť efektívnej premeny podobných pamiatok v zahraničí, kde pod strechou industriálu vzniká silné kultúrne prostredie.

Ďalším zlyhaním verejnej správy bolo odmietnutie občianskych iniciatív konajúcich v prospech zachovania Cvernovky. K podnetu Klubu ochrany technických pamiatok (KOTP) na pamiatkovom úrade z roku 2012 boli vypracované expertné posudky odborníka Vladimíra Husáka  a docentky z Fakulty architektúry STU Jany Gregorovej.

Oba identifikovali nové skutočnosti v podobe historických a symbolických hodnôt, ktoré bolo nevyhnutné nájsť pre otvorenie konania vo vyhlásení budov za pamiatky. Klub ochrany technických pamiatok v tom čase kompetentným úradom písal list za listom a zverejňoval tlačové správy v prospech ochrany Cvernovky.

K tlaku sa pridala aj hlavná architektka mesta Ingrid Konrad, ktorá hovorila o nutnosti chrániť objekty ako celok. Mestský poslanec Ružinova Patrik Guldan zaviazal starostu hlasovať o zapísaní Cvernovky medzi mestské pamätihodnosti a vypracovať územnoplánovaciu dokumentáciu, ktorá určí hranice výstavby v Cvernovke. Spočiatku podporená Guldanova iniciatíva bola nakoniec neúspešná a tlak zo strany občianskej spoločnosti úrady odignorovali, hoci ponúkal konkrétne riešenia.

Zmena prístupu Ružinova prichádza až dnes. Po rokoch (!) od búrania pristúpila mestská časť k vypracovaniu územného plánu zóny Cvernovky v spolupráci s architektom Petrom Žalmanom. Občania mali do konca marca 2015 možnosť návrh pripomienkovať a zúčastniť sa verejnej diskusie.

Problémom návrhu stále ostáva nedostatočne pochopený význam areálu ako súbornej urbanistickej jednotky. Ružinov stále nerozumie dôležitosti kreatívneho inkubátora v mestskom rozvoji – na verejnom stretnutí niektorých účastníkov prekvapilo, že v Cvernovke naozaj funguje takmer tridsať ateliérov.

Výpoveď o živote a o práci

Životu v Cvernovke sa medzitým darí ďalej. Po búracej prestávke ho oživil najmä ateliér Bavlna, ktorý organizuje dni otvorených ateliérov a spravil dôležitú výstavu s názvom Včera predvčerom: Cvernovka a jej príbehy. Vyrozprávala príbeh továrne cez nazbierané dokumenty, fotografie a produkty. Uskutočnili sa diskusie na tému industriálneho dedičstva v Bratislave, i keď zástupcovia úradov sa napriek sľubom nedostavili.

Hmatateľným výsledkom Bavlny je kniha Cvernovka, ktorej krst sa uskutočnil 1. mája 2015, počas každoročného dňa otvorených ateliérov. Kniha ako jediná dokumentuje okrem histórie aj nový, umelecko-kreatívny rozmer areálu. Obsahuje rozhovory s bývalými pracovníkmi továrne aj súčasnými nájomníkmi.

Okrem Bavlny je populárny tiež coworkingový kancelársky priestor Connect, ktorý vytvára podmienky na prácu ľudí na voľnej nohe a malých podnikateľov.

Zo všeobecného pohľadu je súčasná Cvernovka výsledkom premeny starej priemyselnej (fordistickej) ekonomiky na znalostnú (kreatívnu) ekonomiku, ktorej hlavnou silou sú práve inovácie, podpora kreativity a kreatívnych odvetví, konkurencieschopnosť a mobilita kapitálu.

Do bývalých priemyselných priestorov dnes chodia po celej Európe desiatky tisíc ľudí. Viedeň hostí koncerty v bývalom bitúnku a plynojeme, v ktorom sú okrem toho aj obchody a internáty. Areál v Ostrave pojme veľký hudobný festival, organizuje prehliadky a koncertnú sálu sa mu podarilo vybudovať v starom objekte – v prepočte na jedno sedadlo – za menej peňazí, než stáli porovnateľné sály nové. Poľský Lodž má zasa The Art Factory.

Budovanie mestskej kultúrnej identity je kľúčové pre vytváranie vzťahu medzi obyvateľmi a špecifickou mestskou zónou. Kvalitný rozvoj lokality je bez toho len ťažko predstaviteľný.

Cvernovka reprezentuje dôležitú dobovú výpoveď nielen o stavebných a architektonických formách, ale predstavuje aj ucelenú kultúrnu výpoveď o identite mesta. Výpoveď o procesoch industrializácie. Výpoveď o živote a o práci.

Genocída uhorského Manchestru

Investíciám do kultúrnych a mestských špecifík ako nástroju rozvoja sa obsiahlo venuje napríklad britský urbanista Charles Landry.  Vypracoval koncept kreatívneho mesta, ktorého základnou ideou je aj urbánny rozvoj postavený na miestnych kultúrnych identitách. Je potrebné ich identifikovať, využívať a pretvárať.

Jeho prístup jednoznačne požaduje, aby mesto vo svojom rozvoji nenarúšalo kontinuitu, ale aby z nej ťažilo. Neopomína ani dôležitosť investorských a developerských projektov v  rozvoji miest. Často disponujú kapitálom, skúsenosťami, svetovými architektmi a urbanistami. Vo veľkej miere rozvíjajú mestské štruktúry a realizujú projekty, ku ktorým by mesto inak nemohlo pristúpiť. Samozrejme, kvalita realizácie závisí od miery pochopenia urbánneho a kultúrno-historického kontextu, od spolupráce so zadávateľmi projektov a inými relevantnými aktérmi, od kvality územných plánov a existujúcich architektonických regulatívov v meste.

Prešporok bol v dobe Rakúsko-Uhorska dôležitým priemyselným centrom monarchie – takým uhorským Manchestrom. Tento historický rozmer hlavného mesta Slovenska potiera až súčasná genocída industriálneho dedičstva. V Bratislave už z priemyselnej éry zostalo máločo, mnohé objekty zbúrali developeri bez strachu pred úradmi.

Cvernovka stále existuje. Je nepochopeným kultúrnym inkubátorom s veľkým spoločenským potenciálom. Je historickou pamäťou mesta. Je slovenskou identitou na dosah ruky, ktorú prehliadame.

Z histórie Cvernovky

Cvernovku – továreň na cverny a nite – postavili na prelome 19. a 20. storočia rakúski podnikatelia Josef Salcher a Juraj Richter. Pre nedostatok zdrojov spolupracovali so škótskou firmou J. & P. Coats, ktorá bola v tom čase v Európe presláveným podnikom. O architektonický zámer ôsmich budov sa postarala firma Davida Valentina Junka a stavebno-inžinierska firma Pittel & Brausewetter.

Spustenie výroby sa datuje od roku 1902. V tom čase mala Cvernovka približne 640 zamestnancov. Nazývaná ako Uhorská cvernová továreň pretvárala Prešporok na druhé najvýznamnejšie industriálne centrum Uhorska. Mesto prešlo dôležitými urbanizačnými procesmi a prilákalo aj ďalšiu industriálnu výrobu. Vznikli Dynamitka, rafinéria Apollo, Smaltovňa, Danubius – Elektrik a Siemens.

Napredovanie vývoja trvalo po obdobie ekonomickej recesie v 30. a 40. rokoch. Po druhej svetovej vojne podnik znárodnili a premenovali na Závody Medzinárodného dňa žien n.p.

Kým v 60. rokoch dosiahla továreň svoj produkčný vrchol s 2500 zamestnancami (prevažne ženami), o tridsať rokov neskôr postupne krachovala, keď ju odstrihli od dodávok pary. Útlm produkcie a ekonomická transformácia v 90. rokoch viedli k zastaveniu výroby.

Postupne degradujúci priestor sa stal predmetom vlastníctva viacerých investorov, no ani jeden ho nedokázal revitalizovať.

Cvernovka sa nachádza v špecifickom areáli ohraničenom ulicami Páričkova, Košická, Mlynské nivy a Svätoplukova v Ružinove.

Pred búraním v roku 2012 obsahoval areál sedem dôležitých budov, konkrétne: Zošľachtovňa/Farbiareň (1903), Stolárska dielňa (1903), Mechanická dielňa/vodný zdroj (1910), Úpravňa (1910), Zámočnícka dielňa/Kotolňa (1912), Sklad olejov (1930), Pradiareň (1904).

Zostalo ich päť. Farbiareň a Kotolňu asanovali.

Autor článku Róbert Repka. V spolupráci s Čierne diery.