Odvážne osobné svedectvo aj zraniteľná výpoveď - pilotný ročník fotograficko-literárnej súťaže pozná ocenených

Fotograficko-literárna súťaž pre stredoškolskú mládež #mojemiesto má za sebou pilotný ročník. Odborná porota zložená z profesionálov z oblasti literatúry, médií, architektúry a fotografie zasadala uprostred letných mesiacov. Vyhlasovateľ súťaže Inštitút Slovenskej komory architektov prináša výsledky a dôležité informácie o súťaži:

Pilotný ročník fotograficko-literárnej súťaže #mojemiesto pozná finalistov aj ocenených.

Do súťaže sa zapojilo 74 mladých ľudí. Organizátorov aj porotu príjemne prekvapila rôznorodosť príspevkov a aj rôznorodá veková štruktúra účastníkov. Do súťaže sa zapojili stredoškoláci zo všetkých kútov Slovenska.

Odborná porota v zložení Ria Gehrerová, Michal Huba, Peter Jurkovič a Dušo Martinčok hodnotila kvalitu príspevkov, originalitu a ocenila najmä autentickú výpoveď súťažných príspevkov.

Do finálového výberu pilotného ročníka fotograficko-literárnej súťaže #mojemiesto postúpilo 22 finalistov. Z nich porota vybrala bez určenia poradia svojich favoritov.

Zadanie:

#mojemiesto
Cítim sa tu bezpečne. Sám/sama sebou. Je mi tu dobre. Stretávam sa tu s ľuďmi, s ktorými mi je dobre. Aj osamote je mi tu dobre. Je to špeciálne puto, spomienky. Pomáhal/pomáhala som ho vytvárať. Som na to hrdá/hrdý. Sem by mohla prísť akákoľvek moja návšteva, priatelia aj úplne cudzí ľudia. Najlepšie ho viem opísať cez fotografiu či cez text: báseň, fejtón... Takto ho vidím ja. Takto ho chcem ukázať ďalším ľudom. Takto sa oň chcem podeliť.

Predstavujeme víťazov súťaže:

ZSÓFIA ESZTERGÁLYOS

1. Nedelné obedy - Priestor, v ktorom sa rodina stretáva a ruky, ktoré ich prácou vytvárajú atmosféru domova.
2. Prababka a deti - Keď vidím tie najmenšie deti z našej rodiny v tejto izbe s mojou prababkou, pripomína mi to moje detstvo, to obdobie keď som ja bola taká malá.
3. Záhrada spomienok - Na prvý pohľad to vyzerá ako obyčajná prázdna záhrada, mojimi očami je to niečo viac. Keď sa na ňu pozerám, vidím tam spomienky môjho detstva a prejde mnou pokoj a nostalgia.

Komentár poroty: 

Príspevok zaujal porotu autorkinou schopnosťou presvedčivo fotograficky zachytiť atmosféru pokoja a bezpečia, ktorú nachádza v priestore domova. V kontexte ostatných súťažných príspevkov zarezonovalo i chápanie miesta nielen takpovediac „topograficky“, ale aj ako priesečníku konkrétnych medziľudských vzťahov.

 
AGÁTA KOMANOVÁ

Otec 

Je architekt, navrhol prístrešok k domu smútku, trpí bolestivým strachom zo smrti, ale takmer celý deň preleží v posteli, akoby sa bál byť nažive. Konštrukciu týchto paradoxných obáv navrhol aj pre nervovú záhradu svojich detí. Navrhol ju ľahšie ako všetky rodinné domy zo zdravých obdĺžnikov, priamok, úsečiek, štvorcov, štvrťkružníc (otvorených dvier) a čísel.

Otec je architekt, má rád funkcionalizmus, hoci v mojom veku sa oddával pohľadu na secesné formy v čiernobielych knihách a uliciach mesta, kde študoval.

Často sme sa chodili pozerať na staroveké hradiská. Odfotil každú sekundu. Rekonštrukcia pôsobila dojmom zachovania a nesmrteľnosti, a nekonečného času, kde sa každá chýba dá opraviť.

V žiadnom dome, ktorý navrhol sa necítim doma. Doma som v bytovke, ktorú postavili dvadsať rokov predtým, než sa narodil. Ale minulé leto vymyslel stoličku a všetci sme si ju obľúbili. Napadá mi v nej, že niektorí ľudia sú odvážnejší ako si myslia. A jeden z nich dokáže vždy vytvoriť prístrešok pre tých, čo smútia. Bez obdĺžnikov, priamok, úsečiek, štvorcov, štvrťkružníc a čísel. Len sa postaví ako dom blízko nás a my vieme, že nám rozumie.

Komentár poroty: 

Porota oceňuje autorkin prirodzene a bezprostredne pôsobiaci, pritom však štylisticky veľmi dobre zvládnutý, textový príspevok, v ktorom dokázala veľmi úspornou formou a bez zbytočného pátosu, variovať motívy miesta, priestoru či obydlia na pozadí osobného prežívania.

 
LUKÁŠ KRÍŽIK

Fotografoval som prostredie Lida, pretože je to miesto, kde chodím rád. Je to malý kúsok prírody v našom hlavnom meste, ktorý sa žiaľ časom zmení na betónovú džunglu.

Komentár poroty: 

Príspevok Lukáša Krížika nás zaujal tým, že ako jeden z mála sa neuspokojil iba s ilustráciou svojho miesta, no využil príležitosť, aby zaznel jeho hlas. Minimalistickou, čiernobielou fotosériou bratislavkého "terrain vague“ v doprovode stručného textu komentuje aktuálny stav diskusie spoločnosti o tom, čo bude s Lidom. Obava, že Lukáš a mnoho iných ľudí, ktorí si toto miesto obľúbili ho navždy stratia, je reálnejšia, ako kedykoľvek predtým. Nehovoriac o environmentálnych dopadoch, o ktorých sa aktivisti bojujúci za zachovanie tohto biotopu snažia edukovať verejnosť.

 
EMA JAROŠOVÁ

Komentár poroty: 

Ema Jarošová nám dovolila nahliadnuť do svojho osobného priestoru a ukázala ako vyzerá izba tínedžerky. Je to miesto, kde môže byť obklopená tým, čo jej je blízke a čo má rada. Môže sa tu uvoľniť, nemusí nič nepredstierať. Pri prezeraní fotografie sa možno budú niektorí cítiť nepríjemne, akoby sliedili po izbe 18-ročnej mladej ženy. Ema Jarošová nám ale fotografiou dáva najavo, že nemusí nič skrývať.

 
KRISTÍNA SOLÁROVÁ

Komentár poroty: 

Fotografie majú storytellingovú kvalitu, akoby sme im dokázali načúvať. V spojení súčasnosti a sveta tých, čo boli pred nami, naznačujú medzigeneračnú kontinuitu. Kontrast teplého mäkkého svetla s prázdnotou a opustenosťou miesta vyvoláva príjemné napätie.

 
HUGO PAVELKA

Ocitol som sa pred hodinami, 12 zvončekov.  
Od otravnej melódie unikám, pozerám okolo.  
Vidím všetko a nerozumiem.  
Prečo sú hodiny na syre? Prečo pred syrom stojí zub s komerčným kazom? Prečo sú všade myši, potkany a krysatá? 
Cítim sa cudzo.  
 
Blížim sa k známemu červenému hadovi. Láka ma hľadať potešenie inde.  
Odmietam, som fascinovaný.  
Syr v inom uhle vyzrel na kozmické plavidlo.  
Ako kanálový Čumil hľadím na mraky, prvý sa driape Rudolf M.  
 
Po naklonenej rovine sa blížim do šesťdesiatych rokov a navrchu nájdem dve storočia. 
Začínam chápať, že som v prieniku.  
Bronzoví hrdinovia 2. svetovej vojny sa stretávajú s bratislavskou kaviarňou.  
Raz miesto nákupov, potom prevratov. Tiež chcem veci meniť. Rozbehnem sa vpred a zakopnem o obrubník uprostred. 
Žila ostala tepnou, chodník cestou. 
Kľačím pred domom kultúry a plačem. 
 
Dunajský bažant zakikiríka. Je tma. 
Počujem staronový akord. Hrá ho nespočet zvončekov.  
Každý má svoju farbu a tón, každý je v inom štádiu hrdzavenia. 
Zvonka disonancia, zvnútra komplexná konštrukcia. 
 
Elegancia je v praxi nádhernou dámou, možno ju vidím rozmazane. 
Nedbám, volím zvoniť. Svoj ľubovoľný tón. 

Komentár poroty: 

V texte kontrastujú veľké dejiny mesta a jeho architektúry s malými dejinami toho, kto ním kráča. Chlad budov sa stretáva s búrlivou dynamikou pocitov autora podčiarknutou živými farbami a rozostrenými postavami na fotografiách. Text je melancholický, no cítiť v ňom nádej, možno dokonca rozhodnutie prevziať za svet okolo seba zodpovednosť.

 
LUJZA LEA LAVRIKOVÁ

Moje miesto
 
Prestávky v prvom ročníku.
Prázdny zošit v lavici.
Kamarát vedľa mňa.
„Poďme si niečo nakresliť“
Kreslíme nový dom.
„Už máme nakreslený celý dom? “
„Nie, ešte chýba moje laboratórium!“
Kreslím, snívam, kladiem na papier.
Veľký stôl uprostred laboratória.
Prístroje rozmiestnené v kruhu.
Sklad nesmie chýbať.
Aj oddýchnuť si musíme.
Gauč v kúpeľni nesmie chýbať.
Prvý labák je hotový.
Prešlo deväť rokov.
Opäť prvý ročník.
Potrebujem miesto na pokusy.
Laboratórium v škole je plné potrebných vecí.
Vyberám si to čo potrebujem k úlohám.
Zdroje, káble, motorčeky, cievky, meracie prístroje.
Skladám zostavy na meranie.
Meriam, zapisujem, prerábam, meriam, zapisujem, fotím, robím videá...
Hodiny nevnímam.
Stmievanie za oknom nevnímam.
Upratovačku naopak vnímam veľmi intenzívne.
„Zamykám školu, na dnes končíme!“
Odchádzam a v hlave mám predstavu o novom labáku.
„Mami, iba na pár dní...“
„Mami, potrebujem stôl v kuchyni...“
„Mami, pár dní...“
„Mami, do budúcej nedele...“
Mamy pre nás urobia aj nemožné.
Labák v škole je chudobnejší o zdroje, káble, motorčeky, cievky, meracie prístroje...
Kuchyňa v našom byte je bohatšia o zdroje, káble, motorčeky, cievky, meracie prístroje...
Neobedujeme pri prestretom stole, obedujeme v obývačke, mamke to vadí.
Kuchynský stôl sa dočasne stal mojim „okrúhlym“ stolom.
Úlohy sú namerané, z kuchyne je opäť priestor, na ktorý bol určený.
Nebolo to pár dní, ani pár týždňov...
Do našej kuchyne neprenikla nikdy upratovačka zo školy.
Prázdniny.
Nový školský rok, nové zadania fyzikálnych problémov, nové merania.
Skúsim to v škole.
História zatvárania školy o piatej, šiestej niekedy aj o siedmej je tu opäť.
Pani upratovačka vyhráva.
„Mami, iba na pár dní...“
„Mami, potrebujem priestor v kuchyni...“
„Mami, pár dní...“
„Mami, do budúcej nedele...“
Stôl je v obývačke.
Prístroje na zemi v kuchyni.
Zostava na meranie si uzurpovala pol kuchyne...
Raz budem kresliť môj labák s Katkou,
Raz budem budovať labák s Jakubom.
Bude to MOJE MIESTO.

Komentár poroty: 

Lujza Lea Lavriková nám ukazuje aké ťažké môže byť pre mladú vedkyňu nájsť si svoje miesto pre sústredenú prácu. Píše o tom výstižne, naliehavo, a zároveň civilne, bez veľkých slov. Som rada, že nám dovolila nazrieť do procesu hľadania si svojho miesta, o ktorom spolu so svojimi blízkymi sníva už roky. Jej súťažný príspevok je zároveň nevyslovenou otázkou, či mladým ľuďom so záujmom o vedu dokážeme vytvoriť také zázemie, aké by pre svoj rozvoj a napredovanie potrebovali.

Zhrnutie súťaže:

Mladí ľudia ukázali, čo pre nich znamená #mojemiesto

Stredoškoláci už nie sú deťmi, vymaňujú sa spod ochrany rodičov, vidia svet svojsky. Jedného dňa sa možno sami stanú architektami / architektkami alebo tvorivými  profesionálmi. Jedného dňa sa veľmi pravdepodobne sami stanú klientmi architektov a architektiek. Celkom určite však sú už teraz užívateľmi prostredia, ktoré vytvorili profesionálni architekti, architektky a ďalší odborníci. Títo mladí ľudia budú svojím názorom ďalej formovať krajinu, svet okolo nás, spoločnosť. Preto je ich názor už teraz dôležitý a my ho chceme poznať. Chceme o ňom diskutovať, pochopiť ho, nechať sa ním inšpirovať, nadchnúť. 

Oľga Miháliková, tajomníčka Inštitútu Slovenskej komory architektov na otázku, prečo je dôležité v kontexte priestoru a architektúry venovať pozornosť práve stredoškolskej mládeži, uviedla: „Napriek významu architektúry a tvorby krajiny alebo miest, nemajú vo vzdelávacom systéme takmer žiadnu oporu. Ak nie sme pripravení mladých ľudí systematicky vzdelávať, chceme sa s nimi o týchto dôležitých vrstvách života v kultúrnej spoločnosti aspoň rozprávať. Lepšie povedané: počúvať. Máme záujem poznať ich názor, prežívanie a dať im príležitosť prezentovať to všetko cez literárno - fotografický filter. Skutočnosť, že sa svoj pohľad na svet rozhodli zdieľať v takom vysokom počte dáva nádej, že tieto témy v mladých ľuďoch rezonujú.“    

Ceny odovzdané siedmim víťazom

Do súťaže sa zapojilo 74 mladých ľudí doslova zo všetkých kútov Slovenska. Organizátorov aj porotu v zložení: Ria Gehrerová, Michal Huba, Peter Jurkovič a Dušo Martinčok, príjemne prekvapila rôznorodosť príspevkov a aj rôznorodá veková štruktúra účastníkov. Na začiatku augusta sa porota stretla, aby vyhodnotila prihlásené príspevky. Dôležitá bola kvalita, originalita a najmä autentická výpoveď. Vo viacerých hodnotiacich kolách napokon porota vybrala 22 finalistov a spomedzi nich 7 ocenených bez ohľadu na poradie.

Ceny udelila porota týmto finalistom a finalistkám:

• Zsófia Esztergályos
• Ema Jarošová
• Agáta Komanová
• Lukáš Krížik
• Lujza Lea Lavriková
• Hugo Pavelka
• Kristína Solárová

Slávnostné vyhlásenie výsledkov prebehlo 4. októbra 2024 o 15:00hod. na nádvorí Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Príspevky všetkých 22 finalistov a finalistiek budú predstavené na samostatnej verejnosti prístupnej výstave v priebehu jesene.

Medzi detským videním a dospelou výpoveďou 

Porota sa podelila aj o svoje dojmy k prihlásených príspevkom. Pre Petra Jurkoviča išlo o skvelú skúsenosť, prihlásené diela sa mu veľmi páčili. „Je zaujímavé sledovať, ako sa z detského videnia sveta stáva to dospelé, aké hodnoty, názory a postoje si chcú ponechať a ku ktorým sú kritickí. Spomedzi všetkých súťažných príspevkom som najvďačnejšia za tie, ktoré sa nám snažili autenticky ukázať istý výsek zo svojho života,“ zhrnula Ria Gehrerová. „Ojedinelo sa objavili i príspevky, ktoré, možno práve vďaka špecifikám pilotného ročníka, už na prvý pohľad vynikli originalitou, postrádajúcou akékoľvek stopy ´pózy“ či afektu,´ zdôraznil Michal Huba a Dušo Martinčok doplnil: „Ocenil som príspevky, ktoré šli za hranicu ľúbivosti a pokúšali sa priniesť osobné svedectvo, pričom sa nebáli preukázať istú zraniteľnosť.“ 

#mojemiesto súčasťou platformy CE ZA AR

Súťažná fotograficko-literárna prehliadka pre stredoškolskú mládež #mojemiesto je v tomto roku zároveň sprievodnou aktivitou Ceny Slovenskej komory architektov CE ZA AR 2024.

„Keď sme komunikovali koncept súťažnej prehliadky #mojemiesto s rôznymi odborníkmi z oblasti architektúry, médií či stredoškolskými pedagógmi, bolo skvelé vnímať, ako téma rezonuje, a že takéto podujatie môže mať potenciál. Som nesmierne vďačná Inštitútu Slovenskej komory architektov a najmä Oľge Mihálikovej a Michaele Fillovej, ale aj ostatným kolegom z ISKA za ústretovosť, nadšenie a ich nasadenie, aby sme pilotný ročník súťaže #mojemiesto mohli spustiť,“ opisuje svoju skúsenosť z priebehu pilotného ročníka Mária Nováková a dodáva: „Zmysel prehliadky je, aby sme zvýšili všímavosť mladých ľudí voči svojmu okoliu a prostrediu, v ktorom žijú. Je dôležité podporovať mladých ľudí, aby sa tvorivo prejavili. A rovnako dôležité je, aby sme zvýšili citlivosť ostatných generácií voči mladým ľudom. Chceme prepojiť rôzne generácie v novej otvorenej platforme.“

Vyhlasovateľ a organizátor súťaže: Inštitút Slovenskej komory architektov (ISKA)
Autorka a koordinátorka projektu: Mária Nováková
Partner: VÚB

Kto stojí za súťažou?

RIA GEHREROVÁ 

Reportérka Denníka N, venuje sa najmä domácim témam, právam žien a situácii LGBTI+ ľudí. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a viackrát bola nominovaná aj na Novinársku cenu.

MICHAL HUBA 

Je fotografom a vysokoškolským pedagógom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pôsobí tu na Katedre fotografie a nových médií, ako odborný asistent v Ateliéri fotografia, realita, konštrukcia. Na VŠVU je taktiež pedagogicky činný na poli teórie a dejín umenia, zameriavajúc sa najmä na dejiny a teóriu fotografie.  Okrem prezentácií vlastnej tvorby na domácej pôde i v zahraničí, sa sporadicky venuje i písaniu či prednášaniu o aktuálnom dianí v oblasti fotografie, prípadne výtvarného umenia.   

PETER JURKOVIČ 

Architekt pôsobiaci v Bratislave. Bol členom ateliérov Raum a GutGut. Od roku 2013 pôsobí pod architektonickou značkou JRKVC. Vo svojej tvorbe sa venuje prevažne rezidenčnej architektúre a dizajnu. Neustále hľadá krehkú rovnováhu medzi formou a obsahom. Je niekoľkonásobným laureátom architektonického ocenenia CE ZA AR a Ceny ARCH. Je obdivovateľom fotografie a tejto činnosti sa amatérsky dlhé roky venuje. 

DUŠAN MARTINČOK

Dušo Martinčok je doma v Košiciach, Luxemburgu a Bratislave. V prvom meste vyrastal a vracia sa tam za rodičmi. V druhom pracuje pre Súdny dvor EÚ ako právnik lingvista. V treťom vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý ho priviedol až k priateľstvám so staršími ľuďmi. S kamarátkami a kamarátmi založil občianske združenie Zrejme a viedol medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava. Je spoluautorom knihy Záhrebská. Za svoj prozaický debut Niekto sa nájde získal Cenu čitateľov a čitateliek Anasoft litera a cenu René.

MÁRIA NOVÁKOVÁ

Študovala na FA STU v Bratislave a KU Leuven v Belgicku. Absolvovala postgraduálne štúdium facility managementu na SvF STU a má certifikát CPE a prekladateľskú štátnicu z anglického jazyka. Pôsobila ako šéfredaktorka odborného časopisu ASB a pracovala v rôznych developerských firmách. Celú svoju pracovnú kariéru sa venuje odborným presahom a súvislostiam medzi architektúrou, stavebníctvom, realitným developmentom s dôrazom na kvalitný dizajn, užívateľský komfort a udržateľnosť. V súčasnosti pracuje ako konzultantka a editorka. Pod pseudonymom Mara Ohman sa venuje výtvarnej tvorbe a písaniu poézie.