Prof. Ing. arch. Dušan Kuzma

Jeden z najvýznamnejších slovenských architektov 20. storočia. Tvorca ikonických objektov i pedagóg - zakladateľ Katedry architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Dušan Kuzma sa narodil Michalovi Kuzmovi, riaditeľovi školy a Elene Kuzmovej. Architektúru začal študovať na FA SVŠT v Bratislave kde bol postupne pod pedagogickým dohľadom Eugena Kramára, Emila Belluša a Vladimíra Karfíka. Počas štúdia bol na prázdninovej praxi u Augusta Perreta kde sa venoval predovšetkým téme - programové tvorivé smerovanie k organickej architektúre a jej syntéza s výtvarným umením.

Vysokoškolské štúdium úspešne ukončil v roku 1952. Ďalšie dva roky pôsobil na FA SVŠT ako asistent prof. Emila Belluša. V rokoch 1954-1960 racoval v štátnej správe ako vedúci odboru architektúry a výstavby. Od roku 1960 bol vedúci katedry architektúry na VŠVU v Bratislave ktorú aj sám založil.

Počas svojej tvorby a pedagogickej kariéry na VŠVU programovo sledoval spojenie architektúry s výtvarným umením. Vo vlastnej sochárskej tvorbe sa sochársky tvarovanými objemami usiloval, ako sám hovoril, „dať architektúre určitú zdielnosť“. Nevyhýbal sa však ani spolupráci s výtvarníkmi. Najvýraznejšie sa jeho vzťah ku skulpturálnym formám a túžba po expresívnejšej reči architektúry prejavili práve na jeho najvýznamnejšom diele, na Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. Toto jedinečné brutalistické dielo vytvoril spolu so sochárom Jozefom Jankovičom. Okrem Jankoviča spolupracoval s Antonom Cimmermannom, s Jánom Kulichom a mnohými ďalšími architektmi a umelcami. Patrí k slovenským architektom, ktorí sa významne pričinili k formovaniu kvalitnej slovenskej architektúry .

Počas svojej tvorby a pedagogickej kariéry programovo sledoval spojenie architektúry s výtvarným umením. Okrem Pamätníka SNP v Banskej Bystric je tiež autorom (v spolupráci s mnohými významnými architektmi a inými umelcami, napríklad Antonom Cimmermanom, Jánom Kulichom atď.) budov Matice slovenskej v Martine (19641975), Výskumného ústavu zváračského v Bratislave (19531956) a budov VŠVU na Drotárskej ulici. Vytvoril alebo bol spoluautorom veľkého množstva pamätníkov, medzi ktorými dominuje Pamätník SNP na Námestí SNP v Bratislave (19731974), Andreja Sládkoviča (1957) v Krupine, Ferdiša Kostku (1957) v Stupave, profesora Frica Kafendu v Slávičom údolí (1967) a mnohé ďalšie.

Medzi veľmi významné patria aj viaceré jeho súťažné návrhy, najmä prvá cena v súťaži na Konzervatórium pod Hradom (1963), alebo viaceré zahraničné súťaže, napríklad na radnicu v Toronte (1956) a Amsterdame (1967), Kultúrne centrum v Paríži (1972) či Národnú operu v Sofii (1975). Na VŠVU pôsobil do odchodu do dôchodku v roku 1989.

Diela:

1954: Náhrobok Jána Levoslava Bellu, Bratislava, (s Ladislavom Majerským)
1953 - 1956: Výskumný úrad zváračský, Bratislava
1957: Náhrobok Ferdiša Kostku, Stupava
1957: Pomník Andreja Sládkoviča, Krupina, (so Fraňom Štefunkom)
1963: Konzervatórium, Bratislava, ( s Antonom Cimmermannom), súťaž – 1. cena
1967: Náhrobok Frica Kafendu, Bratislava
1964 - 1969: Pamätník SNP v Banskej Bystrici, (s Jozefom Jankovičom)
1973 - 1974: Pamätník SNP, Bratislava, (s Jánom Kulichom)
1962 - 1975: Nová budova Matice slovenskej, Martin, (s Antonom Cimmermannom)
1982: Torzo areálu VŠVU, Bratislava

Ocenenia:

1964: Za zásluhy o výstavbu
1970: Cena Dušana Jurkoviča
1975: Národná cena SR
1984: Zaslúžilý umelec
2000: Cena Emila Belluša za celoživotné dielo

Zdroj: Wikipédia, Sme...

Pamätník SNP:

Architekt: Dušan Kuzma, spolupráca Jozej Jankovič, statika Róbert Lamprecht. Projekt 1963 -1965, realizácia 1965-1969.

Pamätník sa rodil ako návrh do súťaže, ktorá sa uskutočnila v roku 1959. Architekt vtedy siahol k charakteristickej dobovej forme: na podnoži sa vznášala nízka hmota prostého štvorcového pôdorysu. V jej elementárnom tvare sa zračilo prekonanie vtedajšieho historizmu lapidárnym geometrickým tvarom. Z politických dôvodov mohol autor pokračovať na projekte až v roku 1963. Jeho naturelu však bolo bližšie skulpturálne poňatie, a preto sa pri koncipovaní definitívnej podoby diela spojil s mladým sochárom Jozefom Jankovičom. Jankovičova sugestívna plastika Obete varujú sa stala centrálnym akcentom celej stavby (po roku 1968 ju však premiestnili do Kališťa, do pamätníka sa vrátila až roku 2004 pri príležitosti 60. výročia SNP.) Objekt je založený na pôsobení holého betónu, z ktorého sú sformované dva škrupinové segmenty ležiace na horizontálnej podnoži. V nich sú hlavné priestory múzea slovenského protifašistického povstania z roku 1944. Pamätník SNP sa skladá z horizontálnej podnože a tvarovanej hmoty, v strede preseknutej. Steny štrbiny sú zasklené, stropné dosky podlaží sú v oboch objemoch voľne zavesené. Centrom kompozície je Pietna vstupná sieň na prízemí, s drevenou dlažbou. V prízemnej hmote sú vedecké pracoviská, prednášková sieň, hygienické príslušenstvo, sklady a depozitár. Pamätník je národnou kultúrnou pamiatkou. Zdroj: Register modernej architektúry Slovenska, ÚSTARCH SAV.