V objatí živlov - Architektúra Vysokých Tatier 1871-1918

V rozmanitosti naposledy vydaných publikácií, fotokníh a populárnych grafických prác, ktorých pestrofarebnosť a autorský rukopis často prekrýva obsahovú sterilitu, za pozornosť stojí ťažko sa rodiace komplexné knižné dielo kunsthistorika Maroša Semančíka: V objatí živlov - Architektúra Vysokých Tatier 1871-1918. 

Vysoké Tatry, ako fenomén stotožňujúci naše najfotogenickejšie prírodné pohorie, sú spájané s obrazom spoločenskej identity Slovenska.

Vo vrcholoch slnkom zaliatych južných svahov pohoria sa zrkadlia historické, kultúrno-spoločenské a športové prepojenia. V prítomnej dobe sa však Tatry stále vysporadúvajú s metelicou z roku 2004. Častými nekonzistentnými a dobrej veci ubližujúcimi legislatívnymi, majetkoprávnymi a stavebnými zásahmi žiaľ Tatry dostávajú fatálne údery aj zásahom ľudskej ruky. Tatry dnes spôsobujú väčší problém ako potešenie, čo v srdciach milovníkov prírody zanecháva hlboko zaryté jazvy a lepšia budúcnosť pri aktuálne nastavenej spoločenskej atmosfére ich nečaká. A pritom by stačilo tak málo - vytvoriť priestor pre duchaplnú a kultivovanú diskusiu oslobodenú od nánosov všakovakých pofidérnych záujmov a individuálnych presahov. Ale na to, by sme potrebovali zmeniť prístup a aj spoločensky dospieť.

Jednou z osvedčených metód úniku z prítomnej letargie a platonickou náplasťou k návratu zašlej slávy našich veľhôr je listovanie medzi zožltnutými stránkami starých fotografií. Pohľady na predchádzajúce historické a vývojové obdobia, obzvlášť z kultúrnej a estetickej perspektívy, zažívajú v dnešnej rýchlej a plytkej dobe mentálnu reinkarnáciu. Na kontinuitu rozvoja potenciálu hôr a horskej architektúry príkladne nadväzujú krajiny severských a alpských oblastí. Svojím novátorským prístupom vzbudzujú nadšenie a odborné uznanie, čím zhodnocujú tak ostro sledovanú prírodnú atraktivitu prostredia, s ktorou sú úzko späté. Pri hľadaní aj malej paralely s našimi veľhorami by sme zakopli už o prvú slalomovú bránku... Tatry ako náš prírodný a kultúrny fenomén je však osvedčenou publikačnou témou a zárukou záujmu už viac ako 100 rokov. O Tatrách sa písalo, píše a písať bude.

Obdobie historizujúcich slohov a secesie na prelome 19. a 20. storočia - La Bella Epoque, s jemným ornamentálnym a rastlinným podtónom kultivovane doprevádzalo spoločenskú klímu v Európe. Dotklo sa všetkých umeleckých foriem a bolo prajné aj k rozvoju stavebného remesla, obzvlášť ak išlo o architektúru určenú pre oddych, rekreáciu a pôžitok.

Architektúra našich veľhôr je v knihe Maroša Semančíka predstavovaná v kontexte dobových a spoločenských pomerov. Popri náznakovom opise obrazu doby predstavuje iniciátorov a investorov architektonických zákaziek, panovníkov, kúpeľníkov-lekárov, bohatých veľkostatkárov, ktorí vytvárali plodné podhubie pre vznik výnimočných stavieb. Bola to doba reprezentatívnych budov hrdo sa hlásiacich k svojím majiteľom a patrónom, čo sa o dnešných zamotaných pomeroch povedať nedá.

Kniha je prirodzene rozdelená do ťažiskových tém a geografických častí slovenskej strany Vysokých Tatier. Potenciál lokality s liečebným, rekreačným a športovým využitím determinoval urbanistický rozvoj tatranských obcí, ktoré v kontexte spoločenskej prajnosti, múdrosti zadávateľov, komplexného prístupu architektov a vysokej stavebnej a remeselnej zručnosti vytvorili jedinečnú a neopakovateľnú stopu vývoja architektonického umenia na Slovensku. Spoločenský záujem o oblasť Vysokých Tatier prispel k rozvoju dopravnej infraštruktúry a niekoľkonásobnému zvýšeniu ubytovacích kapacít, ktoré sa začali využívať aj počas zimného obdobia a práve architektúra so svojou utilitárnou funkciou ochrany pred nástrahami počasia zažívala rozmach.

Prvotný popud vzniku knižného diela sa zrodil ešte počas autorovho štúdia na vysokej škole a v téme diplomovej práce, po ktorej nasledovala výstava „Tatranská architektúra 1871-1918“ v Tatranskej galérii v Poprade. Jedine osobnou zanietenosťou a jasne určeným cieľom autora mohla publikácia vzniknúť. Obsahuje rozpravu o takmer 300 stavbách, ktoré sú s podporou 40 majiteľov archívnych prameňov od vzdialenej Kanady po susednú Ukrajinu podložené cennými údajmi a bohatými grafickými podkladmi.

Knihu je potrebné posudzovať pohľadom dnešnej doby a polohy, v ktorej sa torzo architektúry vyčleneného obdobia v Tatrách dnes nachádza a kam má (ne)plánovaná stavebná produkcia nášho najcennejšieho územia namierené. Dnes je architektúra Vysokých Tatier v objatí iných živlov.

Najjasavejšie obdobie Vysokých Tatier je stratené a takmer všetko prezentované v publikácii je preč!

Nemým svedkom romantickej epochy ostal osamotene secesný palác sanatória doktora Szontágha z roku 1925 od srbského rodáka, architekta Milana Michala Harminca. Najnovšie stavebné prírastky v Tatrách so pseudo-hrazdenými fasádami pôsobia viac ako groteskne.

Mrzí ma, že autor nepridal ďalšiu vrstvu do výpovednej bádateľskej mozaiky a nedozvieme sa aký osud a okolnosti sa podpísali pod zánik jednotlivých stavieb. A možno je to takto dobré.

Publikácia zachová memento na Tatry, ktoré už dnešná generácia nemala možnosť poznať a preto jej hodnotu a osobný vklad autora považujem za veľký medzník odbornej architektonickej literatúry na Slovensku. Autor uskutočnil čo najrozsiahlejší výskum, ktorý sa však nevyhol bielym miestam, čím vytvára potenciál pre ďalších bádateľov túto rýchlo sa topiacu skladačku doplniť a spresniť.

Graficky je publikácia kultivovane spracovaná grafičkou Svetlanou Justinianovou. Textová časť a jednotlivé state sú preplnené bohatou archívnou fotodokumentáciou s množstvom odkazov a nadväzných informácií, ktorým autor venoval 7 rokov. Rozsiahly sólo projekt bol podporený taktiež Fondom na podporu umenia. Bohatá a cenná fotodokumentácia je doplnená originálnymi náhľadmi technickej dokumentácie s nádherne vyobrazenými detailmi silného estetického náboja, ktoré vytvárajú úžas nad majstrovskou remeselnou precíznosťou aj dnes. Jednotlivé diela sú nápadito prezentované v paralele obdobných stavieb v Európe, čo prispieva k širšiemu poznaniu a uvedomeniu si výnimočnosti architektúry, ktorá na Slovensku stála. Za pozornosť určite stoja príkladné adaptácie a príbehy cenných historických budov (chata Libušín na Pustevnách a Sluneční lázně v Luhačovicích) architektonického štúdia Transat moravského architekta Petra Všetečku. Na vysokú kvalitu stavebnej produkcie, ktorej je publikácia venovaná, ale aj na mladšie obdobia výnimočných stavieb funkcionalizmu a moderny, ktorými sa v Tatrách opovrhuje má v súčasnosti snahu nadviazať iniciatíva „Kežmarská chata“, ktorá však po nadšenom záujme a architektonickej súťaži z roku 2014 zostala vo vákuu politickej neprajnosti. Možno, že túto kartu tajného žolíka raz niekto uvedomelý vytiahne a prebije 33 ročné obdobie spoločenskej a architektonickej stagnácie a rozvoja Vysokých Tatier.

Publikácia Maroša Semančíka ma drží v nádeji, že sa tá karta pomaly obracia.

Rastislav Udžan

(Recenzia knihy Maroša Semančíka bola publikovaná v magazíne PROJEKT).

 Ukážky z publikácie:

V objatí živlov - Architektúra Vysokých Tatier 1871-1918

Vydavateľ:  OZ Belianky a Maroš Semančík
Počet strán:  400