Umelecká inštitúcia ako miesto vynaliezania budúcnosti

Z času na čas sa jednotlivcom alebo celým spoločnostiam môže prihodiť, že sa ocitnú akosi „na kraji myslenia“ – teda že vyčerpajú možnosti svojho slovníka, narazia na nepostihnuteľné teleso: nejaký vznešený alebo traumatický objekt, pod ktorého váhou ich snahy o porozumenie začínajú kolabovať. Takáto doba pripomína hodinu vlkov, kedy – povedané slovami Antonia Gramsciho – staré umiera a nové sa ešte nemôže zrodiť. Nejde tu však ani tak o vynaliezanie nových slovníkov a spôsobov myslenia, ale v prvom rade o hľadanie nových naratívov, ktoré koordinujú naše kolektívne úsilie o budovanie planetárnej siete ľudských a ne-ľudských aktérov v zložitých medzidruhových záležitostiach geopoetiky. Hľadáme teda príbehy a mytológie podkladajúce možnosti nášho myslenia a politickej intervencie. Jednou z funkcií umeleckých inštitúcií preto môže byť poskytovanie bezpečného priestoru pre kritickú, špekulatívnu a experimentálnu prax, v ktorom sa rodia nové príbehy a perspektívy stávajúce sa vektormi post-kapitalistickej budúcnosti.