Otis Laubert zo zbierky RFG

Začiatkom sedemdesiatych rokov vtedy u nás neznámy, budúci velikán Otis začal svoju víziu
o vlastnom múzeu napĺňať skromne a opatrne v byte svojej sestry v Bratislave. Po rokoch presúvania. a prebývania po rôznych privátoch, konečne našiel azyl a prostredie na pokojnú, systematickú prácu. Tam začali vznikať prvé koláže, asambláže a objekty. Pretože v dobe normalizačných zvráteností vystavovať nemohol, rozvešal ich doma na steny a urobil prvé prezentácie svojej tvorby pre najbližších priateľov. Keď mu neskôr rodičia kúpili polovicu rodinného domu na Železničiarskej ulici v Bratislave, Otis zriadil v jednej miestnosti výstavný priestor, ktorý nazval Filiálkou Guggenheimovho múzea, kde v stiesnených pomeroch vystavil niektoré kľúčové veci svojej tvorby, dnes považované za Otisovu klasiku. A aby toho nebolo málo a nehovorilo sa, že Otis je neskromný a prezentuje len sám seba, vystavoval aj práce svojich priateľov, ktorí boli na čiernej listine vtedajšieho režimu. On sám považuje tieto často rizikové aktivity sedemdesiatych a osemdesiatych rokov za jedno z najpodnetnejších období svojej tvorivosti. Odvážne bytové výstavy a stretnutia u Otisa v sebe niesli nielen silný duchovný odkaz profesnej spolupatričnosti, ale stali sa v dobe nenormálností ostrovmi pozitívneho myslenia, prostredím otvorených a tvorivých diskusných stretnutí. Možno práve tieto bytové galérie so svojou dobovou charizmou a ich nesporným prínosom konfrontačnej otvorenosti, stali sa Otisovi prvým, no iste nie jediným popudom pri uvažovaní o založení vlastného múzea.

Aby sa jeho niekoľkoročný sen stal skutočnosťou, muselo uplynúť ešte veľa času. Všetko
sa začalo lámať pred dvomi rokmi, keď sa Otisovi podarilo predať desať obrazov a všetky financie z tejto transakcie mohol použiť na založenie svojho múzea. Dlho neváhal, prenajal si na Laurinskej ulici jeden staromestský byt, ktorý s trojicou šikovných pomocníkov premenili
na výstavný priestor, kde nainštalovali jeho diela, výber prác od šesťdesiatych rokov po súčasnosť. V tej chvíli sa Otisovi konečne začal plniť jeho dávny sen, mať vlastné múzeum, kde prvý raz mohol dlhodobo vystavovať svoju tvorbu.

Prekvapujúcim objavom v múzeu boli menej prezentované, datovaním najstaršie práce, ktoré podľa starých návrhov boli realizované v posledných rokoch. Nie je na tom nič divné, ani výnimočné, je to prirodzený proces jeho tvorby. Vysvetlenie je jednoduché. Takmer všetky najdôležitejšie inšpiračné zdroje má zaznamenané a uložené v malých zošitoch -- poznámnikoch. 

Sú ich desiatky, ak nie viac, do nich si zakresľuje všetky nápady nepretržite od polovice šesťdesiatych rokov až po súčasnosť a podľa nich postupne realizuje svoje objekty. Oni sa stali Ariadninou niťou jeho tvorivosti. Bez nich, ako sám hovorí, by bol stratený.   

Keď pred polstoročím začal kresbami zapĺňať svoje denníky, sotva tušil, že všetky vonkajšie
a vnútorné tvorivé podnety skúma v tesnej príbuznosti s vizuálnymi výstupmi hnutia Fluxus, amerického pop-artu, akčného a konceptuálneho umenia a s prvými náznakmi premiešavania štýlov, predzvesťou nástupu budúcej postmoderny. Otis vtedy, v sedemdesiatych rokoch mal
v sebe nakumulované také množstvo nápadov a tvorivej energie, že hneď jeho prvé vystúpenia na neoficiálnej výtvarnej scéne sa stali pre okruh zasvätených nevšednou udalosťou. Jeho objekty pútali invenciou, hravosťou a svojským spôsobom vizuálneho zobrazovania. Odvtedy
je rozpätie jeho tvorivosti také široké, že sa vymyká akémukoľvek jednoznačnému zaradeniu. Obsahová sila a poetické vzrušenie nie po vzore dadaistov, ale naplnením ich odkazu novou vitalitou dodávajú jeho prácam nadčasový rozmer.

Múzeum Otisa Lauberta písalo svoju históriu pomerne krátko, jedenásť mesiacov. Niet pochýb že múzeum, ktoré trvalo v dejinách múzejníctva asi najkratšie, malo svoj zmysel. Nielen tým, že sme mohli detailne spoznávať časť Otisovej tvorby, ale aj preto, že počas jeho existencie vytváral inšpiratívne prostredie, pripomínajúce dávnu dobu jeho bytových galérií, kde prevládal duch tvorivého nadšenia a profesnej spolupatričnosti. Múzeum vyvolalo obdivný, priam nadšený ohlas u publika a veľmi kladný aj v médiách. Tatrabanka udelila Múzeu Otisa Lauberta svoju výročnú cenu ako poctu za najvýznamnejší výtvarný počin roka a paradoxne o pár mesiacov po udelení ocenenia múzeum skončilo. Ak by patróni banky mali trochu viac predstavivosti, mohli múzeu okrem ceny pomôcť finančnou injekciou na jeho chod a mohli mať reklamu, ktorú by im každý len závidiel. Čas múzea sa naplnil, ale verme, že Otis ešte nepovedal posledné slovo. Možno budeme opäť príjemne prekvapení…

Marian Meško