OBJEKTívne / OBJECTive

Vystavujúci autori a autorky: Jiří Černický (CZ), Viktor Frešo (SK), Krištof Kintera (CZ), Dominik Lang (CZ), Marek Kvetan (SK), Denisa Lehocká (SK), Roman Ondak (SK), Pavla Sceranková (SK), Tomáš Vaněk (CZ)

Hostia: Peter Rónai (SK), Jiří Kovanda (CZ)

Krátka správa o stretnutí objektov

Výstavný projekt s názvom „OBJEKTívne / OBJECTive“, ktorý premiérovo predstavuje Kunsthalle Bratislava, sa koncentruje na mapovanie stavu súčasného 3D myslenia na českej a slovenskej výtvarnej scéne. Hlavným zámerom je konfrontovať  a podporiť súčasnú podobu objektu (vrátane inštalácií) ako osobitého spôsobu myslenia v priestore a nefiguratívneho jazyka foriem, tvarov a ich významových kontextov. Výstava sa pritom sústreďuje na generácie umelcov, ktorí nastúpili na výtvarnú scénu po zmene režimu (po  roku 1989) a dnes figurujú aj v širšom stredoeurópskom kontexte. Ide o umelcov/-kyne, narodených  najmä v 60. a 70. rokoch minulého storočia – konkrétne od  roku 1966  (Černický, Ondak, Vaněk)  až po rok 1980 (Lang, Sceranková).

Charakteristické je preferovanie postkonceptuálnych prístupov,  kritické aj ironické , či humorné reflektovanie súčasného sveta – jeho hybridnej a fragmentárnej  podoby;  ukazuje roztrasený, rozochvený  a „nervózny“ obraz dnešných dní. Výstava tak prináša používanie neklasických sochárskych materiálov, nájdených a odhodených predmetov a estetiku „post socíkovskej“ recyklácie a pamäte  (obstarožný nábytok, elektroinštalácie, drevotriesky, sadra, polystyrén a polyuretán, estetika kutilstva a DIY a pod.).

Výstava sa venuje poetike absurdných stretnutí materiálov a bastardných prostredí. Inštalácia pripomína neusporiadaný systém zberného dvora, opusteného bazáru, či podivnej zbierky minulosti, každodenné nájdené predmety kladie do nových vzťahov a súvislostí.  Ide o kombinované a hybridné predmety a stavy: asfaltovo-káblové kvety mestských „post-naturálií“  (Cerbrum Asphaltum, 2017) od Krištofa Kinteru; čudné priestorové šablóny Tomáša Vaňka z vyrezávaných plastových hračiek a gumových lôpt (Particip č. 17, 2001); bizarný  objekt Viktora Freša v zložení: zeleninová plastová prepravka, stará TV obrazovka, maľba hlavy, upínacie popruhy a razantné gesto čiernou farbou priamo na stenu  (Objekt O1 zo série Overheads, 2017).  K tomu sa pridávajú drobné momentky – Scerankovej prerezanie ruky strieborným prsteňom  (Happinnes, 2018); čakanie sadrového psíka pri vintage nákupnej taške od Langa (Dog, 2015); Kvetanove  biele topánky, vykladané vo vnútri blýskajúcou sa bižutériou (Relikviár, 2014), či introvertný obrazový denník Denisy Lehockej s krehkou sieťou efemérnych situácií. Tieto drobné príbehy a posuny s elementárnymi materiálmi často menia celkový význam nastolenej kultúrnej  situácie aj možnosti jej čítania.  Zároveň, ide aj o istý druh rezistencie voči bombastickým a spektakulárnym inštaláciám. Register súčasných podôb objektov zahŕňa aj intervencie, obsadzovanie, či zabývanie celého priestoru od agresívnych elektrických vedení, parazitujúcich na reálnom elektrovedení (Väzby, 2004/18) od Jiřího Černického cez Scerankovej rozľahlé tancujúce kancelárske stoličky na lešenárskych oceľových rúrach (Súhvezdia, 2013/18) až po zahustené intímne príbehy predmetov Denisy Lehockej.

Osobitú kapitolu predstavujú objekty a inštalácie, vykresľujúce domácu izbovú atmosféru, interiér, poskladaný nábytok, či „idiotskú“ estetiku domácich majstrov a kutilov v štýle „urob si sám“. Ide o príznačnú hobby inštaláciu Mareka Kvetana z polystyrénu, drevotriesky a „vypaľovaných“ ornamentov s motívom dečiek, jeleňov, víl a hrdinského Ramba do všetkých materiálov (Hobby III, 2010); Kinterove „van goghovské“ baganče, zapustené v betóne (Me Waiting In Another Room, 2009), Frešove čelo postele po starej mame v prítmí svietidla, polystyrénu a vlastnej mongoloidnej hlavy (Recykle Me, 2017); či Scerankovej tonetovská stolička , ktorej nohy sú „naložené“ v zaváraninových pohároch  (Research, 2015). Zvukovú stopu starých čias zapĺňa Černického interaktívny objekt staručkého rádia, čo prelaďuje staré správy z minulosti vplyvom súčasného pohybu diváka (Anachronistické rádio, 2014/16). Nakoniec symbolické spojenie globálneho a obývačkového sveta prináša Kvetanova nedbanlivá inštalácia (Na tom našom... II, 2010/18). Ide o počítačové zmiešanie farieb národných trikolór Slovenska a Maďarska, pričom maďarskou mix-farbou je natretá stena a na ňu je nanesený nemoderný kvetinový valček zo slovenskej zmiešanej farby. Pritom je tu ponechané náradie aj nádoby s farbou akoby maliar natierač len momentálne odbehol...

Ďalej sledujeme  otvorené výskumné pole s preferovaním estetiky lacných materiálov v bývalom Československu, panelákovú kultúru umakartu a hliníkových líšt a istú dávku „ost-algie“, prenesenú do dnešných dní. Výstava tak prostredníctvom série objektov prináša vlastný objektív nastavenia a snímania sveta. Teda nielen osobitú „zrážku materiálov“ vysokej a nízkej kultúry, ale aj „zrážku kultúr a galaxií“ v nedeľnej obývačke. Sledujeme mikropríbehy v „sentimentol“ zlepených architektúrach Jiřího Černického (Slumhouse, Kioskhouse , 2015), Kinterove drobné plastické a nákupné košíky s pretekaním polyuretánovej hmoty cez ich objem (Inside in Outside, 2017); až po Frešove staré vyradené výťahy na kolieskach (Elevator, 2015) a podivné zložené objekty z vinylových rúrok, drevotriesky a stavebnej peny (Bez názvu, 2014/18). Ďalej nasledujú tancujúce laboratórne nádoby s odbitou hlavou na kladine v štýle pokus omyl (Trial and Error, 2018) od Romana Ondaka, či komplexnejšiu inštaláciu Dominika Langa. V nej, na metaforickej šachovnici, prebieha intenzívny rozhovor starých stolíkov, kvetináčov, odložených rukavíc, sadrových odliatkov rúk, či zakríknutej učupenej dievčiny pod stolom. Tu sa len na chvíľu zableskne ľudská figúra, aby ju znovu pohltilo jej zostatkové prostredie úzkosti (Difficulties of the Chess Composer, 2015). Do Scerankovej veľkej vyvalenej drevotrieskovej skrine sa premieta čiernobiele video, kde do autorky narážajú ping-pongové loptičky ako nepríjemné otázky, či nárazy dnešných informácií (Measuring, 2015).

Toto laboratórne prostredie jednotlivých a roztrúsených objektov dokáže celkovo reflektovať  aj súčasný globálny svet, „ kríženie“ kultúr  v politicko-sociálnom systéme, či vo verejnom (mediálnom) priestore.  Príkladom môže byť Kvetanov zvukovo-svetelný objekt nerozbaleného, o stenu opretého koberca (Koberec II, 2015). Ide o tuctový perzský IKEA koberec, z ktorého sa ozýva arab-pop tureckého speváka Tarkana z Nemecka.  Kinterov raj objektov prináša mobilné oceľové zábrany, ktoré majú vymedzovať a oddeľovať  pouličný priestor, dostávajú hravé parôžky a vytvárajú „valnú hromadu“ bez zábran – rajské stretnutie a vzájomné potešenie (Paradise Now, 2009). Ondakove drobné „vírusy“, rozosiate po celej výstave predstavujú intervenciu takmer dvadsiatky pokrkvaných zbytkov medených striech, pomaľovaných dvoj, troj, či štvorkolórou autonómnych a separatistických oblastí v Európe od Katalánska až po Donbas (Autonomous Colours, 2018 ). Ešteže Kintera k staršej práci s vlajúcim čiernym plastovým vreckom (Black Flag, 2011) pridáva vďaka ventilátoru rozochveté farebnejšie vlajky – vízie lepšej budúcnosti (Flags of Better Future, 2017).

Na začiatok a na koniec výstavy sú pozvaní špeciálni hostia – dvaja renomovaní umelci, o generáciu starší a skúsenejší – Jiří Kovanda a Peter Rónai. Neboli však vpustení do výstavnej „siene slávy“, ale zostávajú  ante portas  – pred bránami tohto sveta, vo vstupnej hale, pod schodami Kunsthalle. Podobne ako nás prijímajú v západnej umeleckej prevádzke. Zvyčajne nás vybavia v predsieni a po obligátnej káve sa nás pýtajú kedy nám ide najbližší vlak domov... Český intermediálny umelec Jiří Kovanda predovšetkým recykluje predmety a veci zo zázemia a skladu galérie. Malými gestami, či intervenciami ich vracia do umeleckého krvného obehu. Multimediálny umelec Peter Rónai recykluje svoje staršie práce a ready mades aj s aktívnym vstupom diváka a modeluje svoje „de-inštalácie“. Nie je to teda ten silný umelecký akt, zostupujúci  zo schodov, ale podivné intímne stretnutie objektov pod schodami v dotyku s priestorom a zázemím galérie.

Výstava tak metaforicky podáva krátku (ne)objektívnu správu o nefiguratívnom 3D myslení v priestore, mapuje ich kultúrnu situáciu pri spoločnom česko-slovenskom zhromaždení objektov a ich subjektívnych príbehov. Projekt má ambície ukázať príbuzné sochárske myslenie a spoločné kultúrne dedičstvo silnej umeleckej generácie v symbolickom roku 2018. Pri príležitosti 100. výročia vzniku 1. Československej republiky tak oslavujeme aj vyše storočnú tradíciu objektového umenia ako nového média. Ukazuje sa, že prúd z Duchampovej fontány preteká a prebíja dodnes ako zle zaizolovaný drôt a sedadlo z Picassovej bicyklovej býčej hlavy neveriacky krúti hlavou a čuduje sa, že predsa sa krúti to koleso sveta na kuchynskej stoličke....

Vladimír Beskid
kurátor výstavy

Dr. Vladimír Beskid (*1962, Semiduby) je slovenský historik umenia, kurátor a kultúrny manažér. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (1985). Venuje sa výskumu a prezentácií moderného a súčasného umenia 20. a 21. storočia v širšom stredoeurópskom kontexte. O tejto problematike publikuje odborné štúdie a state (napr. The Situation of Visual Culture in Post-War Slovakia, In: IRWIN (edit.): EAST ART MAP – Contemporary Art and Eastern Europe; Afterall Books and The MIT Press Cambridge 2006). Je spoluzakladateľom Katedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pedagogicky pôsobil (1998 – 2002). Spoluorganizuje medzinárodný festival Sound City Days/Mesto zvuku v Košiciach (od 2012). Kurátorsky pripravil takmer 80 výstav súčasného umenia na Slovensku aj v zahraničí. V poslednom období sa venuje vývoju slovenského (post)konceptuálneho umenia (z výstav: Mäkké kódy, Múzeum súčasnosti Wroclaw, 2015; Reversed, Múzeum súčasného umenia Nový Sad, 2016; Sonda 1,  GHMP Praha, 2018). Žije a pôsobí v Trnave, v Bratislave a v Košiciach.