Climate of innovation
Ivanská cesta 30/A
Bratislava
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
Začiatok | 27.10.2017 18:00 |
Koniec | 24.11.2017 18:00 |
Miesto | Galéria Plusmínusnula |
Adresa | J. M. Hurbana 220/11, Žilina, Slovensko |
Druh podujatia | Výstava |
Kontakt | Galéria Plusmínusnula +421 905 365 149 plusminusnula@gmail.com |
Vernisáž v piatok 27. 10. 2017 o 18.00, výstava potrvá do ± 24. 11. 2017.
Vo svojej knihe The Human Condition sa nemecká filozofka Hannah Arendt zaoberá otázkou „čo robíme“, a v nej rozlišuje medzi troma rôznymi kategóriami aktívneho života: „prácou“, tým, čo pokrýva naše základné potreby a vytvára produkty na spotrebu; „zhotovovaním“, ktorá na svet privádza umelé, človekom vytvorené veci a „nemateriálnou interakciou s množstvom ľudí, ktorí žijú na našej planéte“. Arendt je presvedčená, že v modernej dobe došlo ku glorifikácii práce, ktorá je dnes zásadnou činnosťou, ktorá stojí v strede záujmu spoločnosti. V nemeckej verzii knihy z roku 1958 Arendt tvrdí, že básnici a myslitelia sú jedinou skupinou ľudí, ktorí sa naďalej venujú filozofickým a duchovným činnostiam bez toho, aby ich nazývali svojou prácou tak, ako to robia politici a duševní pracovníci. Ako to však môžeme vztiahnuť na dnešnú dobu, kedy sú umelci profesionálmi ľudského ja, značná časť práce, ktorú vykonávame, je nemateriálna a každé kreatívne gesto si okamžite prisvojí kapitál?
Aká je potom, pýtame sa, naša motivácia venovať svoj život umeniu? Je to možnosť kritickej aktivity, ktorá nám pomáha vyrovnať sa s chaosom okolitého sveta, premeniť ho na niečo, čo má zmysel, možno len pre nás, možno len na sekundu? Alebo je to životný štýl? Celkom iný súbor hodnôt, lákavý sľub, že jedného dňa môžeme stáť v popredí kapitalistickej spoločnosti, pričom neustále pretvárame samých seba, sme extrémne flexibilní a kreatívni, stále meníme vlastnú podobu – to, čo je v móde dnes, nemusí byť v móde zajtra. A kto napokon vlastne sme „my“?
Prebúdzanie sa na Ódu na radosť
A – Čo je slovo?
B – Slovo je to, čo je nevypovedané.
A – A ty?
B – Ja?
A – Obe strany jedna proti druhej.
B – Ja?
A – Nie, ty, ktoré sa snaží skrotiť to nezabudnuteľné, čo by nás mohlo prekvapiť.
B – Moje ja teraz?
A – Ty tvojich výhovoriek a odmietnutí.
B – A my teraz?
A a B – Sme diskurz iných.
Hrá Godardova hudba (- z Godardovho filmu La Chinoise, 1967)
Arendtová kategorizuje umeleckú tvorbu ako “kreatívnu prácu”, niečo umelé, privedené na svet bez toho, aby to bolo primárne určené na spotrebu. “Kreatívna práca” je aktivita, ktorá (v ideálnom prípade) spôsobuje, že sa človek na svete cíti ako doma. Čo znamená cítiť sa na svete ako doma? Usadiť sa? Pokračovať v pohybe? Zmieriť sa s realitou? Pochopiť? Rakúsky sochár Franz West pre výstavu „Austria im Rosennetz“/„wunderkammer österreich“ v roku 1996 v múzeu MAK vo Viedni skonštruoval gauče s železnými konštrukciami a penovými matracmi voľne pokrytými orientálnymi či africkými látkami. Kritikom tieto objekty pripadali “ontologicky voľné, novátorské” a ako pozvánka pre diváka, aby vošiel do kontaktu s objektom a stal sa aktívnou súčasťou inštalácie. My sa teraz môžeme pýtať, prečo bolo potrebné to iné, to pestré z diaľok, aby sa mohli v bielej galérii cítiť ako doma. Po predaji na trhu s umením sa tieto gauče stali drahými povinnými objektami túžby, ktoré nájdete v štýlových bytoch, galériách alebo ateliéroch bohatej západnej intelektuálnej triedy. A umenie znova slúži ako životný štýl.
V galérii Plusmínusnula Nora-Swantje Almes a Elena Strempek spojili variáciu na gauče Franza Westa a audio inštaláciu, ktorá skúma otázky súčasnej práce, umeleckej tvorby a áno, lásky. „Zásadná aktivita“ otvára dialóg, ktorý nie je len rozhovorom dvoch ľudí, ale skôr v gréckom zmysle slova διάλογος, diá-logos, tokom slov.