Climate of innovation
Ivanská cesta 30/A
Bratislava
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
Začiatok | 23.2.2018 19:00 |
Koniec | 23.2.2018 21:00 |
Miesto | Slovenská výtvarná únia - Galéria Umelka |
Adresa | Dostojevského rad 2, Bratislava, Slovensko |
Druh podujatia | Výstava |
Kontakt | Galéria Umelka 02/529 624 02 kozarova@svu.sk |
Kompozícia pre dvanásť objektov a jedno prázdne miesto (Gesamtkunstwerk)
Autori:
Martin Dzurek (sochy), Patrik Lančarič (koncept, réžia), Peter Pavlac (dramatický text), Vladislav Šarišský (hudba), Andrej Balco (fotografie)
Účinkujú: Kristína Greppelová a Kamil Mikulčík
Počet miest je limitovaný.
Výstavný projekt Do Teraz z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
„Kompozícia pre dvanásť objektov a jedno prázdne miesto“ je projekt, ktorý v súčasných estetických mantineloch len ťažko formálne a žánrovo ukotviť v známych definíciách, hoci stále ostávame v divadle. Aj preto autori projektu siahli k teoretickej báze vychádzajúcej z definície „Gesamtkunstwerku“ Richarda Wagnera. Termín autorom poslúžil najmä pre formulovanie svojbytností niekoľkých umeleckých foriem, ktoré projekt uvádza do života: výtvarné umenie (sochy Martina Dzureka), hudba (kompozícia Vladislava Šarišského), fotografia (Andrej Balco), literatúra (dramatický text Petra Pavlaca) a divadlo (réžia Patrik Lančarič). Svojbytnosť, ktorá nesmeruje k štandardnej režijnej syntéze, ale s plným rešpektom vytvára novú kvalitu, kde jednotlivé zložky komunikujú v kontrastoch i harmóniách. Autori pracovali samostatne a pri tvorbe svojej zložky postupovali autonómne, bez priameho vplyvu ostatných spoluautorov. Dielo teda vznikalo postupne, v evolučných vlnách. Dvanásť sôch Martina Dzureka poslúžilo ako východiskový zdroj „nastavenia“ podstaty projektu:
1. Martin Dzurek vytvoril sériu sôch.
2. Patrik Lančarič naformuloval základný východiskový koncept -‐ rozmiestnenie sôch, špecifický výklad ich rozostavenia a významov, ktoré prinášajú jednotlivé sochy samé osebe a zároveň vo vzájomných vzťahoch.
3. Na základe tohto konceptu napísal Peter Pavlac dramatický text pre dvoch hercov, muža a ženu, vnorený do priestoru medzi inštaláciou sôch.
4. Hudobná kompozícia Vladislava Šarišského vznikla ako tretia autonómna rovina inšpirovaná výtvarným konceptom i dramatickým textom.
5. Fotografie Andreja Balca vznikali paralelne.
6. Realizácia spojeného umeleckého diela, kde sa všetky zložky prekryjú a spoja do jedného celku.
Ambíciou projektu bolo vytvoriť špecifické výtvarno-‐divadelno-‐hudobné dielo s jasnými znakmi inscenácie s východiskom v „Gesamtkunstwerku“ Richarda Wagnera. Avšak v celej miere ide o pôvodný autorský projekt sochára, hudobného skladateľa, dramatika, fotografa a režiséra so snahou povýšiť biblické metafory mužsko‐ženských archetypov do podoby inscenácie so silným emocionálnym a výpovedným nábojom. Koncept vybratých sôch má hlboký transcendentálny presah, avšak založený na čomsi možno až príliš ľudskom, akoby mohol povedať veľký obdivovateľ Wagnera, Nietzsche. Tým ľudským máme na mysli dualitu muž/žena a ich príbeh v biblických intenciách (raj, vyhnanie z neho, objavenie seba, túžby, vzťahu, spojenie a nová kvalita – rodina). Sochy sa stávajú zdrojom situácií medzi nimi, zdrojom archetypálnych spojení, inšpirujú k príbehom známym a konkrétnym na ceste od princípov až k hmatateľností presahu, ktorým sa stáva rodina. Vtedy, keď k mužovi a žene pribudne ten tretí. Dieťa. Cyklus, ktorý sa mení, pretože ho ovplyvňuje konkrétnosť súčasnosť. Kríza otvorenosť, kríza schopnosť napĺňať dlhodobejšie a hlbšie zväzky, nedôvera k dôvere, povrchnosť a krátkodobosť, ako kľúč k predstave o naplnení. A z toho sa odvíjajúca stupňujúca sa frustrácia z nenaplnenia. To všetko a ešte viac, sú aspekty súčasných a hmatateľných podôb spomínaných vzťahov.
Samotná inštalácia, ktorá bez interpretov existuje ako výtvarný artefakt, teda výstava (podporená a definovaná samostatným kurátorským výkladom) sa v istom momente stáva scénickou výpravou dramatického diela, avšak nie len ako pozadie, ale ako už spomínaný svojbytný výpovedný artefakt. Bezprostredne potom, čo sa dramatické dielo rozplynie, zostáva opäť „len“ inštalácia, ale je už iná. Poznačená živým zážitkom uchováva v sebe jeho vibráciu, rezonuje ním.
Peter Pavlac a Patrik Lančarič