Spišský hrad ako ho nepoznáte

Zsolt Mihály z Maďarska sa pohral a vytvoril názornú prezentáciu tohto najväčšieho hradu v strednej európe. Pozývame vás na prehliadku.

Základné historické údaje o hrade:

Obdobie od 10. do polovice 13. storočia bolo naplnené bojmi za formovanie raného uhorského štátu. Najmä existujúce slovanské i staršie hradiská poskytli novému štátu potrebné opevnené body. Tak sa v priebehu 11. storočia pomaly vracal na spišský hradný kopec život. Prelom 11. a 12. storočia sa už niesol v znamení intenzívneho osídľovania hradného kopca čo sa odzrkadlilo v rozsiahlej stavebnej činnosti. Postupne tu začal vznikať stavebný komplex nebývalých rozmerov. Priaznivý vývoj narušil v prvej polovici 13. storočia pustošivý mongolský vpád, ktorý vyvolal akútnu potrebu zabezpečenia krajiny pred vonkajším nepriateľom.

Ústredným objektom hradiska bola mohutná kruhová obytná veža na najvyššom bode hradného brala. Veža bola však krátko po svojom vzniku zničená pravdepodobne tektonickou poruchou a nahradená v prvej tretine 13. storočia dnešnou, postavenou v jej tesnom susedstve. V prvej tretine 13. storočia postavili na šiji brala v mohutnom opevnení priestranný poschodový románsky palác, krátko nato vznikla aj hradná kaplnka situovaná v centrálnej polohe, ktorá slúžila županovi, ale pravdepodobne aj prepoštovi, ktorý sa usídlil na úpätí hradu vo vežovej stavbe v priestore dnešného románskeho predhradia.

Do obdobia začiatku 13. storočia spadá i najstaršia písomná zmienka týkajúca sa Spišského hradu. V listine z roku 1209 sa spomína predaj pozemkov na tomto území spišskému prepoštovi Adolfovi. Listina hovorí, že toto územia bolo vyňaté z právomoci spišského župana, čo znamená, že stredisko župy – hrad – tu musel zákonite existovať.

Začiatok 13. storočia bol obdobím mohutnej stavebnej aktivity na hrade. Po celom obvode koruny skalného masívu vzniklo rozľahlé opevnenie s novým vstupom s padacou mrežou. Na najstrmšej časti brala vznikol dvojposchodový palác s hospodárskym prízemím. Ďalšou stavbou bola valcová veža v strede nádvoria, funkčne určená na obranu hradu.

Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému mongolskému vpádu v roku 1241, napriek tomu ešte zosilnili jeho opevnenie. Na stavebných prácach v 13. storočí sa podieľali severotalianski kamenárski majstri, ktorí neskôr pracovali aj na stavbe Spišskej Kapituly a v Spišskom Štvrtku, ako aj na iných stavbách v okolí. Významnou stavbou, pochádzajúcou z tohto obdobia, ktorá však neprežila neskoršie stavebné úpravy, bola románska kaplnka, nachádzajúca sa nad vstupnou bránou.

V druhej polovici 14. storočia vzniklo na hrade prehradením existujúceho priestoru nové veľké predhradie – stredné nádvorie – vymedzujúce plochu 150 x 60 metrov. Dolný hrad – rozmerné dolné predhradie, bolo vymedzené opevňovacím múrom, dvoma obytnými vežami a vstupnou vežou.

Polovica 15. storočia znamenala pre dejiny Spišského hradu z celouhorského hľadiska významné obdobie. V roku 1437 zomrel kráľ Žigmund Luxemburský a kráľovná Alžbeta Luxemburská povolala na ochranu záujmov svojho syna Ladislava bratrícke vojskáJána Jiskru z Brandýsa. Ten po ovládnutí okolitého územia sa zameral na dobytie hradu. Po prvom neúspešnom pokuse sa mu však po dohovore s vtedajším hradným kapitánom podarilo hrad ovládnuť.

Hrad, ktorý sa stal Jiskrovým sídlom, zažil nový stavebný rozmach. Jeho výsledkom bol vznik nových stavieb na hrade a nového opevnenia predovšetkým dolného nádvoria. Prvou stavbou, datovanou do tohto obdobia a na toto miesto, bola kruhová pevnôstka (tzv. Jiskrova) s priemerom sedemnásť metrov.

Po odchode Jiskrovej armády toto nádvorie prakticky stratilo význam. Pre ďalších majiteľov hradu sa obrana nádvoria stala nemysliteľnou a nádvorie sa využívalo iba na hospodárske účely.

Druhá polovica 15. storočia, ktorá v politickom živote na Slovensku znamenala určité uvoľnenie po husitských nepokojoch a boji o trón, priniesla relatívnu hospodársku prosperitu, odrážajúcu sa aj v stavebnej činnosti. Šľachta prestavovala staršie hrady v duchu neskorej gotiky, náročnej na tvarove prečlenenú architektúru a rozmerné nástenné maľby.

K najbohatšej šľachte patrili aj Zápoľskí, majitelia početných panstiev a hradov. Za bojové zásluhy a vernosť panovníkovi daroval v roku 1465 Matej Korvín Zápoľskovcom Spišský hrad do dedičnej držby aj s titulom dedičného grófa. Spolu s hradom dostali i jedenásť slobodných spišských miest. Keď sa Zápoľskovci stali pánmi Spišského hradu, napriek viacerým hradným panstvám, sa stal ich základňou, čo zdôraznili i stavebnou premenou jeho areálu na šľachtické sídlo zodpovedajúce svojmu významu. Po obnove poškodených častí začali s jeho prestavbou. V prvej etape prác bolo ich hlavnou myšlienkou udržať románsky palác ako hlavný objekt. Nasledujúce dve prestavby aj úprava románskeho paláca, znamenali vznik nových budov a gotickej kaplnky so vstupmi od paláca, ktorú postavili na voľnom priestranstve na nádvorí.

Do obdobia panstva Zápoľskovcov spadá ešte jedna významná udalosť. 2. februára 1487 sa tu palatínovi Štefanovi Zápoľskému a jeho manželke Hedvige narodil syn Ján, neskorší uhorský kráľ.

Spišský hrad, ktorý sa v prvej polovici 16. storočia stal predmetom vnútorných sporov, často menil majiteľov. Napokon pripadol natrvalo novému rodu – Turzovcom. Počas ich panstva boli stavebné úpravy ovplyvňované novým výtvarným prejavom – renesanciou, ktorej prílevu napomáhal intenzívny obchodný styk Turzovcov so zahraničím.

Vo vlastníctve Turzovcov však hrad nebol ani jedno storočie. Už v tridsiatych rokoch 17. storočia rod spišskou vetvou vymrel po meči. Hrad sa stal predmetom dedičských sporov. Kráľovským rozhodnutím sa napokon Spišský hrad dostal v roku 1639 do vlastníctva nových a posledných majiteľov – Čákiovcov, v ktorých majetku ostal až do roku 1945. Tí pristúpili k zásadnej prestavbe hradu. Prvým predstaviteľov rodového vlastnítva na hrade bol Štefan.

Čákiovci poznamenali Spišský hrad značnými stavebnými zmenami, prebiehajúcimi od štyridsiatych rokov 17. storočia až do roku 1663. Nádvorie horného hradu bolo scelené do spojených krídiel, pred ktoré predstavali arkády, pričom zmenili aj funkciu starších budov na hospodárske (v románskom paláci umiestnili zbrojnicu). Zmenili vstup a prispôsobili ho na delovú obranu.

Nové, meniace sa spoločenské podmienky, mali podstatný význam na ďalší osud hradu. Obranné nároky sa znižovali a údržba hradu vyžadovala čoraz vyššie náklady. S pribúdajúcim časom sa hradné panstvo postupne odsťahovávalo do novovybudovaných kaštieľov pod hradom, Hodkoviec a neskôr aj Bijacoviec, a hrad začal neúprosne chátrať.

Ešte raz však bolo treba hrad opevniť v súvislosti s udalosťami počas protihabsburských povstaní Imricha Tököli (Thököly) a Františka II. Rákociho (Rákóczi). Nasťahované cisárske vojsko prelomilo vysoké steny v hornom hrade pri paláci tak, aby mohlo delami ohrozovať cestu od Braniska k Levoči. Uprostred nádvoria zriadili ďalšie stanovište diel. Po ich odchode ostala na hrade iba malá posádka, ktorú rodina vydržiavala. Hrad začal pustnúť. Dielo skazy dokončil náhly požiar v roku 1780.

Zdroj: wikipedia