Rituál múzea v digitálnom veku

Výborný článok na túto tému priniesla Slovenská národná galéria na Webeumenia. V čase rýchleho rozvoja digitalizácie a rozvoja technológií sa budeme s virtualizáciou obsahu stretávať čoraz častejšie.

V novembri 2015 sa skončil niekoľko rokov trvajúci projekt Digitálna galéria, venujúci sa digitalizácii kultúrneho dedičstva - procesom zaznamenávania, uchovávania a zmysluplnej publikácie výtvarných diel. Jeho výstupy a metodické východiská sa Slovenská národná galéria rozhodla odprezentovať sebareflexívnou výstavou, ktorá si kladie viaceré otázky: Čo je múzeum umenia, aké sú jeho historické a novovznikajúce úlohy? Ktoré činnosti múzeum ritualizuje a ako pri nich môže využiť technické vymoženosti? Ako naložiť s mystikou autenticity v dobe digitálnej reprodukcie? Akého „ducha stroja“ vyvolať, aby splynul s aurou originálu a spolu vytvorili vyvážený zážitok z umeleckého artefaktu?

Slovenská národná galéria je momentálne v rekonštrukcii a výstavné projekty si musia vystačiť s niekoľkými neveľkými miestnosťami toho-ktorého podlažia v Esterházyho paláci. Výstava "Uchovávanie sveta - Rituál múzea v digitálnom veku" pracuje s priestorovými možnosťami a dynamikou jednotlivých miestností veľmi intenzívne. Každá miestnosť je významovo uzavretým celkom so špecifickým dizajnom a súborom muzeálnych symbolov a aktivít. Niektoré miestnosti sú plné predmetov a sústreďujú sa na genius loci, niektoré sú viac konceptuálne a návštevník ich absolvuje rýchlejšie. Keďže samotná výstava je exponátom, návštevník nie je vedený k (niekedy vyčerpávajúcemu) lineárnemu prezeraniu veľkého množstva výtvarných diel - mieru interakcie a ponorenia sa do témy si môže bez výčitiek určiť sám. Interaktívne technológie v jednotlivých miestnostiach ukazujú, že digitalizácia nielen "zálohuje" umenie, ale môže ovplyvniť aj samotné výstavníctvo. 

Pri tematických výstavách bývajú zvykom výpožičky umeleckých predmetov a výskumu od iných zbierkových inštitúcií. Tvorba výstavy Uchovávanie sveta zahŕňala okrem spolupráce s múzeami (Bardejov, Martin, Betliar, Krásna Hôrka, Bratislava) aj tvorivú realizáciu technických riešení a digitálnych prezentačných vrstiev s pomocou externých dodávateľov (Oximoron, DotNet,VisGravis, Plaftik, Studio 727, Ján Šicko, Kvant). Niektoré riešenia navrhla kompletne galéria, iné vznikali ako kompromis vízie a technických limitácií, kde neraz nápady v priebehu realizácie redefinovali celú koncepciu miestnosti. Dôležité však bolo, aby technologické rozšírenia neboli samoúčelné, aby neostali iba v rovine ozvláštnenia, ale naopak prispeli k vyjadreniu intertextuálnych obsahov vystavovaného.

Dotýkajte sa! Skúmajte! Interagujte!

V dobe rapídneho šírenia digitálneho obsahu ostáva lákadlom pre návštevu galérie aura unikátneho fyzického originálu - ten však vyžaduje vynútený odstup, zákaz dotyku, fotenia či vôbec priblíženia sa. Tieto obmedzenia sú v muzeálnej praxi opodstatnené, napriek tomu že podporujú dojem odtrhnutosti umenia od reality. S týmto konceptom pracuje inštalácia "Do touch!", predstavujúca ikonické dielo Matka (Ružová madona) od Mikuláša Galandu (1933) spolu s jeho digitálnym náprotivkom, ktorého sa divák môže dotknúť a vlastným gestom ho komentovať a deštruovať. Všetky gestá (modifikácie diela) sa interne ukladajú a sú osobitým záznamom myšlienkových pochodov, záujmov a humoru návštevníkov výstavy. V miestnosti sa nachádzajú aj prípravné skice, návrhy a iné verzie Ružovej madony, naznačujúce, že pre každé majstrovské dielo na piedestáli môže existovať istá genéza a zástup súvisiacich, ale rovnako originálnych objektov.

Miestnosť "Inštalujeme" sústreďuje veľké množstvo múzejných predmetov v rôznych výstavných vitrinách, ktoré sú samy o sebe exponátmi a majú vlastné príbehy. Obsahujú aj celkom obyčajné predmety, naznačujúc, že múzeum ako pamäťová inštitúcia sa sústredí primárne na výpovednú hodnotu objektu, neposudzuje jeho atraktívnosť a uchováva aj veci, na ktoré by sme možno radi zabudli. Fenomén výstavy je ale taktiež gestom selekcie - priraďuje význam a vzťahy už samotným aktom vystavenia. Muzealizované tak môžu byť aj fiktívne kontexty reálnych objektov, podmienené zberateľstvom, revizionizmom či istou formou fetišu.

Niektoré historické predmety uložené v neskorobarokovej skrini (kunstschrank) z Múzea Betliar si môže návštevník prezerať ako trojrozmerné modely na obrazovke, ovládané pomocou otáčania mnohostennou kockou. Artefakty, ktoré by mohli v prehustenej expozícii zaniknúť, získavajú takto novú dôležitosť a takpovediac súperia so svojou reálnou predlohou ("vyleštenosť" dokonalého modelu kontrastuje s autentickou nenápadnosťou originálu).

Miestnosť "Deponujeme" je simuláciou umeleckého depozitára - pracovného prostredia kurátora, kde sú vedľa seba – demokraticky a bez hierarchie – uskladnené výtvarné diela rôznej kvality a logistika tu víťazí nad estetikou. Návštevník môže pohybovať zásuvnými konštrukciami, držiacimi maľby a pomocou gesta na veľkom dotykovom displeji vyhľadávať umelecké diela podľa geometrických tvarov.

Vyhľadávanie podľa tvaru je popularizačnou metaforou pre prácu s umeleckými zbierkami. Nevystihuje síce presný pracovný postup kurátora či správcu zbierok, ale ukazuje ako môže byť digitálna technológia skratkou k veľkému množstvu výtvarných diel. Jednoduchým ovládaním pripodobňuje výskumné a informáčné nástroje z reálnej praxe, ako napr. Centrálnu evidenciu diel výtvarného umenia (CEDVU) či Web umenia. Nájdené dielo, ktoré návštevníka zaujme, si môže odoslať na mailovú adresu a následne stiahnuť či objednať jeho reprodukciu.

V miestnosti "Objasňujeme" sú hlavnou témou interpretácie a významové roviny umeleckého diela a návštevník tu môže vidieť dve rôzne využitia digitálnej projekcie. Pri diele Svätá Praxedis zo zbierok SNG sa divák dozvie o ikonografickom odhaľovaní pôvodného obsahu obrazu, dobových výtvarných technikách a o zbierke grófa Pálffyho, z ktorej bolo dielo akvizíciou nadobudnuté. Náučná analýza pomocou jednoduchej digitálnej projekcie je tu očakávaným a opodstatneným východiskom.

V druhej časti miestnosti sú inštalované početné grafiky (najmä zo zbierok Galérie mesta Bratislavy) , zaznamenávajúce turecké vojenské výboje počas 17. storočia na území dnešného Slovenska. Plány obrany, obliehania, taktických manévrov a prebiehajúcich bojov ukazujú monochromatický svet plný komplikovaných "dát". Opakujúcim sa motívom sú pravidelné geometrické pôdorysy pevností (Komárno, Nové Zámky, Leopoldov). S týmto motívom pracuje aj interaktívna hra, kde hráči rozmiestňujú drevené hranoly (symbolizujúce opevnenia) tak, aby ich virtuálne turecké nájazdy nedobyli. Hra má podobu minimalistickej zvislej projekcie na stôl, ktorá sníma pohyby rozmiestňovania hranolov ako hráčsky vstup. Ide o ďalšiu metaforu. Schematizované obliehanie pevnosti nesimuluje vojenskú realitu minulosti, evokuje však napr. mieru veliteľského odosobnenia od jednotlivých vojakov pri plánovaní bitiek a spektakulárny chaos po ich vypuknutí. Odlišnosť od skutočnosti nie je a priori prekážkou, keďže všetky druhy historických predmetov sú iba limitovaným záznamom minulosti v rámci konkrétnej dimenzie (luxusné artefakty určitej spoločenskej vrstvy, ideologické umelecké diela zobrazujúce "chcenú" skutočnosť atď). Faktografického médium dobovej grafiky je tak doplnené o interaktívnu vizualizáciu, ktorá ho neprehlušuje, ale naopak motivuje skúmať. Hru aj vďaka faktoru náhody nie je jednoduché "vyhrať" (zdôrazňuje tak naliehavosť dobovej situácie) a pokiaľ sa to aj podarí, môže byť návštevník - nezvyknutý na historické stotožnenie Slovenska s Uhorskou monarchiou - zaskočený tým, že zvíťazia buď Turci, alebo "Maďari".

"Zaznamenávame" je miestnosťou, v ktorej môže návštevník spomaliť, zastaviť sa, sadnúť si a ponoriť sa do najintímnejšej a najautentickejšej fázy tvorivej aktivity umelca, ktorou je skicovanie, ako prvotné zaznamenávanie myšlienky, testovanie vlastnej schopnosti výtvarného zachytenia, priestor, kde sú povolené možnosti i omyly, gumovanie, prekresľovanie, písanie, poznámkovanie – čokoľvek (tak sa niekedy stane, že sa vedľa náčrtu aktu či krajinárskeho výjavu ocitá nákupný zoznam či nedbalo poznačené telefónne číslo). Skicáre slovenských umelcov z obdobia od konca 19. storočia až po súčasných autorov sú inštalované pod sklom tak, aby v nich divák nemohol listovať – sú exkluzívnymi zbierkovými predmetmi, ktoré sa listovaním deštruujú. Listovanie je však povolené na tabletoch, ktoré sú súčasťou inštalácie. Doplnené sú ambientnými zvukovými plochami, vytvorenými na mieru konkrétnemu umelcovi (Július Koller má zvuky ping pongu, Rudolf Sikora zvuky evokujúce jeho kozmické vízie). Pri pozornom sledovaní môže divák objaviť aj skice, ktoré sú verným predobrazom neskoršieho maliarskeho výstupu, zaveseného v miestnosti (alebo naopak nájsť inštalovaný predobraz k prepisu a prekresleniu).

V tejto miestnosti môže návštevník dobrovoľne stráviť asi najviac času, niektoré zápisníky majú stovky strán a množstvo písomných teoretických úvah. Vzťah originál - kópia je tu zreteľný: praktickosť, rýchlosť a "čistota" digitálnej reprodukcie zdieľa priestor s mimoriadne krehkými a zubom času poznamenanými fyzickými objektmi. Digitálna reprodukcia síce ani s pomocou zvukov šuchotu papiera originál nenahradí, umožňuje ho však (inak nedostupnými prostriedkami) lepšie spoznávať bez toho, aby bol týmto procesom ohrozovaný. Inštalácia nabáda k zamysleniu, čo z osobnej písomnej dokumentácie (a za akých podmienok) prežije svojho autora a ktoré ľudské myšlienky sú hodné uchovania. Skicáre a zápisníky patria medzi najťažšie digitalizovateľné predmety, ich skenovanie prináša množstvo technických a bezpečtnostných úskalí, pokiaľ chceme v reprodukcii zachovať dojem fyzickosti a autentickosti. Výstava v tomto prípade pomohla zrevidovať niektoré špecifiká metodiky digitalizácie - pre zachovanie aury originálu je napríklad potrebné digitalizovať aj prázdne a poškodené strany, zachovať nedokonalosti a celkovo vnímať zápisník zároveň ako nosič významov a ako artefakt. Formát prehliadača v tablete je veľmi verzatilný a po výmene obsahu sa dá prispôsobiť novému účelu, či už výstavnému, alebo vzdelávaciemu.

V miestnosti "Vystavujeme" môže divák vidieť spôsoby, akými sa aj „nedeponovateľná“ pamiatka - ikonická Štefánikova mohyla na Bradle navrhnutá architektom Dušanom Jurkovičom - dá uchovávať a vystavovať v galérii. Rôzne podoby návrhu a jeho dokumentácie (plány, pôdorysy, fotografie z výstavby) tu možno sledovať vo fyzickej aj virtuálnej podobe pomocou bodového modelu a 3D okuliarov. Miestnosť je aj zamyslením, nakoľko je výstavný priestor hrou s reprezentáciami a aké množstvo doplnkového materiálu a rôznych dimenzií potrebujeme na vytvorenie čo najkomplexnejšej ilúzie, suplujúcej originál.

"Poznámkujeme" je miestnosťou, v ktorej je na nástenke “vystavený“ celý proces vzniku výstavy – poznámky, prvotné záznamy nápadov, tvorba koncepcie, zápisky z porád, mailová komunikácia a podobne. Výstava na nástenke poukazuje na iný druh uchovávania – uchovávanie procesu vzniku projektu, na rozdiel od zvyšku výstavy bez technologickej roviny, vyložene „analógovo“. Nie je to návod na to, „ako sa robí výstava“, ale dokument, ako vznikala táto. Nenápadným subtextom je aj poukázanie na vyčerpávajúcu "fyzickú stopu" tvorby skupinových projektov - množstvo papierovej a obrazovej dokumentácie, z ktorej sa stáva buď archívny materiál, alebo odpad. Aj výstava má svoj koniec, podlieha časovým obmedzeniam a postupne sa mení na spomienku, záznam svojho konceptu. 

Pomyselnou bodkou za Uchovávaním sveta je monumentálna digitálna inštalácia súčasného umelca Jána Šicka, ktorá myšlienku celej výstavy jemne podvracia aspochybňuje: nie je digitálne uchovávanie umenia na veky vekov vo svete, ktorý je pominuteľný, náhodou iba mýtom? Laserový lúč premieta na fotosenzitívne plátno kresliarske ťahy umelca, ktoré však postupne miznú a laser je neustále v pohybe. Komorný folklórny motív znázorňovaný futuristickým médiom je zrejme najväčším kontrastom výstavy a znepokojujúco naznačuje, že ani tie najpôsobivejšie technológie nemusia byť proti entropii nič platné. Nabáda tiež k zamysleniu, čo ešte v dnešnej informačnej dobe považujeme za hmotné a či vôbec máme dostatočnú snahu hmotné dedičstvo zachovať. Úložiská informácií (disky, pásky, nosiče, cloud) majú tiež základ v hmotnom svete, vyžadujú údržbu, ochranu a starostlivosť. (Poklepaním na nasledujúci obrázok si môžete pozrieť napr. na ukážku prezentácií na Instagrame).

Katalógom k výstave je zborník textov od účastníkov projektu Digitálna galéria, ktorí popisujú jednotlivé procesy, postupy a špecifiká digitalizácie výtvarného umenia. Je ohliadnutím sa za niekoľkoročným procesom, zahŕňajúcim revízie zbierok, screening, reštaurovanie, skenovanie, fotenie, administratívne spracovanie, logistiku, kontrolu kvality, dokumentáciu, tvorbu databáz a napokon aj sprístupňovanie výsledkov verejnosti. Venuje sa aj spôsobom, ako pracovať so zbierkovými predmetmi v súčasnosti a naopak, ako využívať digitalizované zbierky pri vzdelávaní. Zakúpiť si ho môžete v Ex Libris v SNG alebo stiahnuť v digitálnej podobe z Issuu, kde nájdete aj publikácie z predchádzajúcich výstav.

Zdroj: SNG