Ročenka slovenskej architektúry 2015/16

Ročenka slovenskej architektúry je dlhodobý projekt, na ktorom spolupracuje Oddelenie architektúry ÚSTARCH SAV, Slovenská komora architektov a vydavateľstvo Slovart. Prináša pravidelný pohľad  na slovenskú architektonickú scénu a upozorňuje na najpozoruhodnejšie architektonické diela realizované na Slovensku, respektíve podľa návrhu slovenských architektov kdekoľvek vo svete. Výber diel sprevádza kritická reflexia aktuálnych tém slovenskej architektúry a súhrn najvýznamnejších udalostí, podujatí, ocenení a publikácií z oblasti architektúry.

Prvé vydanie Ročenky slovenskej architektúry vyšlo len pred niekoľkými mesiacmi, v máji 2016. V súčasnosti však už prebieha výber architektonických diel do nasledujúceho vydania 2015/16. Keďže máme snahu preskúmať aktuálnu slovenskú architektonickú tvorbu čo najdôslednejšie, obraciame sa na vás s prosbou o spoluprácu.

Pošlite nám informácie o architektonických dielach, ktoré ste vytvorili alebo o dielach kolegov, ktoré vás zaujali.

Diela musia byť dokončené v rokoch 2015 alebo 2016. Informácia o diele by mala obsahovať základné údaje (názov, miesto, autor, realizácia) ako aj niekoľko charakteristických fotografií, prípadne pôdorysov a rezov. Informácie zasielajte na adresu rocenka.architektury@savba.sk najneskôr do 11. 11. 2016. Druhé vydanie ročenky bude zahŕňať približne dve desiatky diel realizovaných v rokoch 2015 a 2016. Termín vydania je jar 2017.

Chce to viac vzdoru

Naša architektúra neprekvitá. Veľký tvorivý a duchovný potenciál našich architektov nie je zmysluplne využitý... Tak by sa dali v súvislosti so súčasnou situáciou parafrázovať prvé vety legendárneho novoročného prejavu Václava Havla z roku 1990.

Naša architektúra naozaj neprekvitá. Veľký podiel na tom máme my, občania Slovenska, ale aj sami architekti. Dopustili sme, aby sa architektúra stala stavaním, investovaním, developovaním. Dopustili sme, aby sa vytratil jej etický rozmer. Rezignovali sme na profesionálnu česť. Dovolili sme, aby sa architektonická profesia degradovala na úroveň estetizácie výstavby. Nemáme guráž oponovať tlaku kapitálu. Nerozpakujeme sa akceptovať budovy, ktoré devastujú krajinu, mestá, ničia prostredie. Výsledkom tejto degradácie profesie však nie je všeobecná mobilizácia, ale práve naopak rezignácia a vyhováranie sa na „objektívne“ príčiny v podobe stavebníkov, štátnej správy a samosprávy. Slovenská architektúra sa utápa v priemernosti, ktorú hojne živí strata nárokov aj zo strany architektov.

V úvode publikácie, ktorá začína dlhodobý projekt reflexie súčasnej architektúry na Slovensku, by čitateľ oprávnene očakával inú rétoriku. Hovoriť na tomto mieste len o úspešných projektoch a realizáciách by však bolo zavádzaním a mystifikáciou. Naším cieľom totiž nie je budovať mýtus o prekvitajúcej slovenskej architektonickej scéne. Práve naopak. Pokúsime sa túto scénu kriticky reflektovať a tak azda aspoň trochu prispieť k procesu jej pozdvihnutia.

Mimo mapy európskej architektúry

Na sklonku roka 2015 vydalo krakovské kultúrne centrum publikáciu Form folows Freedom. Ide o rozsiahlu monografiu venovanú súčasnej architektúre kultúrnych zariadení v Poľsku. Małgorzata Omilanowska, profesorka architektúry a ministerka kultúry vo vláde Donalda Tuska, v úvodnej štúdii píše, že dlhé roky po páde komunistického režimu Poľsko nevedelo nájsť svoju architektonickú identitu. Konštatuje, že poľskú architektonickú kreativitu sa podarilo naštartovať až po vstupe krajiny do Európskej únie (EÚ) a po systematickom čerpaní financií z jej operačných programov. Dianie, keď sa Poľsko z „prázdneho miesta na svetovej mape architektúry“ zmenilo na „ozajstné parenisko navrhovania“, Omilanowska hodnotí ako „historicky bezprecedentné“. Zdôrazňuje, že každá z  budov prezentovaných v publikácii vznikla na základe víťazného projektu medzinárodnej architektonickej súťaže, pričom „rozhodujúcim faktorom tejto premeny bola štátna podpora“. Práve financie, čo do projektov paralelne so štrukturálnymi fondmi investoval štát a regionálne vlády, umožnili realizovať také rozsiahle a zložité diela. [1]

V tejto súvislosti by sa dalo namietať, že Poľsko je veľká krajina, z eurofondov čerpalo vyššiu podporu, a preto si mohlo dovoliť investovať do architektúry značné prostriedky. Argument však neobstojí, keď si uvedomíme, že rovnakú renesanciu architektúry v ostatných dvoch desaťročiach zažila Česko, Slovinsko, Chorvátsko, ba dokonca aj Maďarsko. Všetky uvedené krajiny mali v roku 1989 približne rovnakú východiskovú situáciu. Napriek tomu dokázali vytvoriť podmienky na vznik architektonických diel, ktoré rezonovali v európskom kontexte minimálne tak, že sa objavili v úzkom výbere kandidátov na európsku cenu za architektúru Mies van der Rohe Award.

Slovensko sa tejto prehliadky zúčastňuje od roku 1996. Doteraz nominovali slovenskí experti na cenu 44 architektonických diel a medzinárodnú porotu doteraz nezaujalo ani jedno z nich. Slovenská architektúra tak stále ako jediná v stredoeurópskom regióne chýba na oficiálnej architektonickej mape Európy. V tejto súvislosti nepochybne zohrala svoju úlohu aj tendencia vyzdvihovať cenou najmä verejné investície, respektíve budovy určené širšej verejnosti, ako sú kultúrne, vzdelávacie či iné spoločenské inštitúcie. A tých je na Slovensku málo.

Situácia je o to znepokojujúcejšia, že sa prakticky vôbec nelíši od tej, čo sme opísali pri hodnotení slovenskej architektúry v roku 2009, a môžeme ju teda pomaly považovať za štandardnú.[2] Pre slovenskú verejnosť je to zlá správa. Znamená totiž, že si na absenciu architektúry začína zvykať. Rovnako zlá je však tá správa aj pre architektov. Znamená totiž, že ich prácu spoločnosť nepotrebuje. Nízky dopyt po architektúre na Slovensku je o to nepochopiteľnejší, že slovenská ekonomika je v porovnaní s ekonomikami spomínaných stredoeurópskych krajín v relatívne dobrom stave. Je teda zrejmé, že na Slovensku sa architektúra a architektonické dedičstvo nedostali medzi priority štátnej či lokálnej politiky ani medzi priority súkromných investorov.

[1] OMILANOWSKA, Małgorzata. Form follows Freedom. In: Form follows Freedom. Architecture for Culture in Poland 2000+. Ed. Jacek Purchla, Janusz Sepioł. Kraków: International Culture Centre 2015, s. 9.
[2] MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Nová slovenská architektúra. Bratislava: Slovart 2009.

Finančná podpora z Európskej únie síce smerovala aj do výstavby, ale podiel architektúry na realizovaných dielach bol minimálny. Dokonca vôbec najmenší v Európe. Štruktúra stavebnej produkcie na Slovensku pritom zodpovedá európskemu štandardu a v percentuálnej skladbe – súkromné investície do bývania, ostatné súkromné investície a verejné investície – kopíruje krajiny ako Veľká Británia či Nemecko.  Veľkosť stavebného trhu na Slovensku prerátaná na počet obyvateľov nás radí v rámci Európy k nižšiemu priemeru. Na úplnom chvoste Európskej únie sa však Slovensko ocitne, keď pri posudzovaní stavebného trhu zohľadníme architektonickú profesiu. Architektonický trh, ktorý predstavuje obrat architektonických kancelárií, tvorí na Slovensku len 0,1 % z celkovej výšky stavebného trhu.[1]  Znamená to, že na Slovensku sa síce stavia dosť, ale buduje sa najmä infraštruktúra a inžinierske stavby nie architektúra, respektíve, architekti sa nepodieľajú na navrhovaní budov v zodpovedajúcej miere a nie sú ani primerane zaplatení.

Táto skutočnosť je logickým dôsledkom dlhodobého podceňovania procesu získania architektonického návrhu a marginalizácie profesie architekta zo strany verejného i súkromného stavebníka. Na ilustráciu stačí spomenúť, že za uplynulých 10 rokov sme s výnimkou diania okolo Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 neboli svedkami jedinej medzinárodnej architektonickej súťaže vypísanej na získanie architektonického návrhu verejnej investície, ktorá by sa nakoniec aj zrealizovala podľa víťazného návrhu.

Mestá či obce síce vypísali niekoľko architektonických, prípadne urbanistických súťaží, ich výsledky sa však do realizácie nepremietli. Všetky investície do námestí, mostov, športových zariadení alebo školských stavieb sa odohrali na základe málo transparentných výberových konaní, kde mala byť rozhodujúca obstarávacia cena. Architekti v procese, prirodzene, ťahali za kratší koniec. V  niekoľkých výnimočných prípadoch, keď došlo k architektonickej súťaži, ako to bolo pri veľvyslanectve Slovenskej republiky v Berlíne (M. Kusý, P. Paňák, M. Kusá, 2003 – 2010) či pri rekonštrukcii a modernizácii Slovenskej národnej galérie (M. Kusý, P. Paňák, 2005), realizácia buď trvala dlhé roky, alebo sa s ňou vyše desaťročie otáľalo.

[1] Architectural profession in Europe, 2014, Mirza & Nacey research – Architects´Council of Europe 2014, s. 25 – 26.

Architektúra, vec verejná?

Absencia verejných objednávok však nie je jediným problémom slovenskej architektonickej scény. Dopad na verejnosť aj na náš spoločný priestor majú všetky architektonické diela. Verejnou môže byť každá architektúra, ktorá sa „usiluje pozitívne ovplyvniť spoločenstvo, pre ktoré ju navrhli“, tvrdia tiež víťazi európskej ceny za architektúru 2015 Fabrizio Barozzi a Alberto Veiga.[1]

Vyše 80 % práce architektonických kancelárií na Slovensku predstavujú súkromné investície, čiže práve tie aj najviac ovplyvňujú naše mestá a krajinu. V európskom prostredí sa za etalón považuje architektúra, ktorá „reaguje nielen na funkčné a ekonomické požiadavky, ale prispieva k zvyšovaniu komfortu, miery spoločenskej interakcie a kultúrneho života budúcich užívateľov... utvára verejný priestor a prispieva k celospoločenskému prospechu“.[2] A to aj vtedy, keď je výsledkom súkromnej objednávky.

Na Slovensku sa však súkromní investori zaujímajú o architektúru len do takej miery, akú im prikazuje legislatíva, alebo vtedy, keď ju môžu využiť ako nástroj propagácie investičného zámeru. V takej situácii spravidla prichádzajú na rad zvučné mená svetovej architektúry a len v malej miere ozajstné premýšľanie o architektonickom riešení.

 Viacerým veľkým súkromným investíciám tak skutočne predchádzali architektonické súťaže, realizované diela však z architektonického hľadiska nepriniesli nič pozoruhodné. Ešte rozpačitejšie vyznieva príspevok týchto investícií k zveľadeniu spoločného priestoru. Zväčša sa opakuje scenár, pri ktorom dochádza k maximálnej exploatácii pozemku s minimálnym ohľadom na jej širší spoločenský dopad. V nemalej miere k tomu prispieva aj pretrvávajúca nepripravenosť miest a obcí v podobe stratégií rozvoja či územnoplánovacej dokumentácie. Verejný priestor je tak na Slovensku formovaný partikulárnymi záujmami jednotlivcov. 

[1] Interview uverejnené v augustovom vydaní časopisu Indian Architect and Builder 2015, dostupné na http://www.archdaily.com/office/estudio-barozzi-veiga
[2] European Union Prize for Contemporary Architecture, Mies van Der Rohe Award. Barcelona: Fundacio Mies van der Rohe 2015. Dostupné aj na http://miesarch.com/portal/site/miesarch/menuitem.fcfcea8d21c1955d605f88f4387409a0/?vgnextoid=63485a1b9062b410VgnVCM1000001947900aRCRD

Názornou ukážkou nekoncepčného prístupu je aj najväčšie stavenisko v republike, ktoré aktuálne zahŕňa juhovýchodnú časť širšieho centra Bratislavy. Investori ani architekti jednotlivých veľkých polyfunkčných komplexov ako je Eurovea 2, Panorama city, Čulenova či Twin City, ale dokonca ani predstavitelia mesta nikdy neskúsili konfrontovať jednotlivé zámery tak, aby overili ich vzájomnú kompatibilitu a celkový dopad na mesto.[1] Nejde pritom o žiadnu výnimku. S podobnou situáciou je verejnosť konfrontovaná na mnohých ďalších miestach v Bratislave i na celom Slovensku.

Ak sa ešte okolo roku 2012 objavovali názory predpokladajúce, že kríza vytvorí priestor na lepšie premyslenie a revíziu niektorých stavebných zámerov, dnes je zrejmé, že pri veľkých investíciách naštartovaných v rokoch stavebného boomu na začiatku 21. storočia došlo akurát k zníženiu prostriedkov investovaných do architektúry a verejného prospechu. Obraz Slovenska tak v ostatných rokoch neformovali predstavy architektov a urbanistov reflektujúce názory odbornej obce a zohľadňujúce potreby spoločnosti, ale finančné záujmy niekoľkých developerov a finančných skupín. Za tento stav však nenesú zodpovednosť len inkriminovaní investori či developeri, ale celá spoločnosť a jej slabá citlivosť ku kolektívnemu záujmu.

V stabilizovaných európskych demokraciách je samozrejmosť, že každý aktér výstavby musí rešpektovať celý rad obmedzení vyplývajúcich práve z kolektívneho záujmu občanov. Pravidlá sú pritom nastavené tak, aby blaho spoločenstva malo prednosť pred partikulárnymi záujmami. Výstavba teda nie je ponechaná na voľný trh, ale riadi ju silná autorita v podobe kancelárie územného plánovania mesta, ktorej zamestnanci sú talentovaní a zodpovední profesionáli s dlhodobým mandátom, ďaleko prevyšujúcim mandát politikov.[2] Práve v tejto oblasti však verejná správa na Slovensku dokonale zlyhala.

[1] O výškových stavbách, regulácii a inom. In: Arch 2013, č. 4, s. 54 – 56.
[2] Zdôrazňoval to napríklad Willem Jan Neutellings na 14. konferencie Forum 2000 v Prahe. Estetika: Hledání harmonie a krásy. In: Česká a slovenská architektura 1971 – 2011. Ed: Jiří Ševčík, Monika Mitášová. Praha: VVP AVU 2013, s. 469 – 470.

Bývanie, problematické ťažisko

V oblasti obytnej architektúry vznikali v uplynulom storočí na Slovensku diela mimoriadne nielen z urbanistického, konštrukčného či materiálového, ale aj z koncepčného a spoločenského hľadiska. Formy zástavby, bytové dispozície, prípadne modely financovania bytovej výstavby, ktoré sa testovali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia, môžu dodnes slúžiť ako vzor nielen pre architektov, ale pre všetkých účastníkov výstavby vrátane dodávateľov a verejnej správy. Veď aj mechanizmus štátnej podpory rozvoja bývania, ktorý sa v podmienkach súčasnej Slovenskej republiky podarilo stabilizovať až v roku 2010, mal svojho funkčného predchodcu v zákone z roku 1930.

Pri bližšom pohľade na tieto dva legislatívne nástroje dokonca vidno, že sa zásadne nezmenili ani plošné limity štátom podporovaných bytov, ani štruktúra finančnej pomoci zo strany štátu.[1] Tak ako v medzivojnovom období, aj dnes sa o takúto podporu môže uchádzať prakticky každý, kto chce stavať nájomné byty.

Štruktúra bytovej výstavby na Slovensku však ukazuje, že záujem o výstavbu nájomných bytov je stále veľmi nízky. Tým sa dnešné Slovensko diametrálne odlišuje od Slovenska tridsiatych rokov minulého storočia aj od dnešných štandardných západoeurópskych krajín. Zatiaľ čo v západnej Európe prevažuje výstavba nájomných bytov, na Slovensku sa väčšina bytov stavia na bezprostredný predaj. Situácia sa nezmenila ani zavedením spomínanej legislatívy a zmenu nenaznačuje ani vývoj v ostatných postsocialistických krajinách. Z nášho hľadiska je však viac než štruktúra trhu s bytmi zaujímavá architektonická diskusia, ktorá bytovú výstavbu sprevádza.

Témou bývania sa v Európe zaoberá 89 % architektonických kancelárií, pričom jej venujú prakticky polovicu svojej pracovnej kapacity. Takmer rovnaká štatistika platí aj na Slovensku.[2] Navrhovanie rodinných a bytových domov je tak prirodzeným ťažiskom práce takmer každého architekta. Dalo by sa preto predpokladať, že práve na poli obytnej architektúry budeme sledovať aj najzaujímavejšiu architektonickú diskusiu. Súčasne je však práve bývanie pomerne konzervatívnym segmentom, keďže musí zohľadňovať celý rad parametrov daných biologickou aj sociálnou podstatou bývania a súčasne doň najvýraznejšie vstupujú individuálne požiadavky klientov či rozličné spoločenské stereotypy.

V uplynulom období sa v oblasti navrhovania bytových domov na Slovensku skloňovalo niekoľko kľúčových tém. Prvou a súčasne najstaršou z nich je práca s urbánnou štruktúrou, či už v zmysle reparácie mestského bloku, v podobe zahusťovania alebo dotvárania modernistických sídlisk, či vo forme definovania štruktúry nových lokalít na periférii miest. Práve v rámci tejto témy boli architekti schopní ponúknuť aj najviac zaujímavých koncepcií a často aj skutočne prispieť k zvýšeniu architektonických a urbanistických hodnôt prostredia.

V súvislosti s prácou s mestským blokom spomeňme aspoň Obytný dom Dunajská Inner City Residence (Roman Halmi, Štefan Polakovič, Peter Jurkovič, Lukáš Kordík, 2010) alebo polyfunkčný komplex Nová Mýtna v Bratislave (Zdeněk Machanec, Rudolf Benček, Jaroslav Tkáč, 2012), ktorým sa podarilo novým spôsobom interpretovať pravidlá kompaktnej uličnej zástavby definované v týchto častiach mesta reguláciou z tridsiatych rokov 20. storočia. Princípy moderného solitérneho urbanizmu jedného z najlepších slovenských sídlisk v zmysle aktuálnych predstáv o obytnom prostredí zase rozvinul napríklad Obytný komplex Vilinki v Bratislave (Peter Moravčík, 2015), ktorý ukázal, že hodnotná výstavby na sídlisku nemusí byť jeho antitézou a že aj súkromný investor môže vytvoriť kultivovaný verejný priestor. Menej tvorivo dokázali architekti a stavebníci uchopiť tému zakladania nových štvrtí na okraji miest, kde zväčša dochádzalo len k mechanickej reprodukcii štandardných urbanistických schém.

Za neúspešné možno označiť aj pôsobenie architektov v oblasti obnovy bytového fondu, ktorá je vzhľadom na množstvo realizácií najvýznamnejšou časťou bytovej výstavby. Podarilo sa im síce realizovať niekoľko zaujímavých nadstavieb pôvodných bytových domov a v Rimavskej Sobote dokonca došlo k pozoruhodnej prestavbe panelového bytového domu (gutgut, 2012), pri ktorej zachovali jeho pôvodnú konštrukčnú aj vizuálnu podstatu, tieto príklady však nedokázali ovplyvniť širšiu diskusiu a ostali bez nasledovníkov.

Veľmi podobná je situácia v oblasti sociálneho bývania, kde sa ročne realizuje len niekoľko  stoviek bytov. Postaveniu na okraji architektonickej diskusie zodpovedajú aj triviálne riešenia, ktoré možno sledovať v rámci súťaže Progresívne cenovo dostupné bývanie organizovanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Spomedzi desiatok prác v tejto celoslovenskej prehliadke stoja za zmienku azda len Bytové domy v Novom meste nad Váhom (Bohumil Kováč, Jan Komrska, 2010). Drobný príspevok k zvýšeniu úrovne architektonickej diskusie o sociálnych, respektíve obecných nájomných bytoch predstavuje aj dvojica nájomných bytových domov na Liptove od architektov Bobáka a Bátika (Palúdzka, 2012 a Vavrišovo, 2015). V kontexte tematizácie architektúry sociálneho bývania nižšieho štandardu nemožno obísť ani pôsobenie Michala Sládeka a ďalších mladých architektov, respektíve  študentov architektúry v Kojaticich neďaleko Prešova, kde od roku 2013 úspešne organizujú svojpomocnú výstavbu obydlí pre rómskych obyvateľov. Výsledky ich práce v podobe participatívnej realizácie kultivovaných malých rodinných domov možno nepochybne považovať za dobrú „správu z frontu“ korešpondujúcu s aktuálnou výzvou Alejandra Aravenu, kurátora 15. bienále architektúry v Benátkach.

Práve výnimočný príspevok čilského architekta Alejandra Aravenu k sociálnemu bývaniu súčasne ukazuje, že nedostatok finančných prostriedkov nemusí nevyhnutne predstavovať i nedostatok architektúry. Na túto skutočnosť upozornila v súvislosti so slovenskou scénou v roku 2011 aj Mária Topolčanská. Jav, keď sú architekti nútení pracovať s minimálnym množstvom prostriedkov ale s o to väčšou vynachádzavosťou, nazvala „architektúrou na diéte“.[3] Diagnózu stanovila na základe presvedčenia, že zaujímavé riešenia prekračujúce komerčnú produkciu vznikajú takmer výlučne pri malých zadaniach, ktorých iniciátormi sú sami architekti, respektíve ich priatelia či príbuzní.

[1] Zákon číslo 45/1930 o stavebnom ruchu definoval podmienky podpory aj plošné rozmery pre malé (do 80 m2) a najmenšie byty (do 40 m2). Maximálna výška krytia úveru štátnou zárukou bola 50 % nákladov. Zákon sa pôvodne chápal ako dočasný nástroj na odstránenie bytovej núdze a preklenutie krízovej nezamestnanosti. Nakoniec platil až do roku 1954, keď ho paradoxne zrušila komunistická vláda. MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Unitas and Nová doba: a forgotten contribution to politically engaged theories of housing. In: Architektúra & urbanizmus 44, 2012, č. 3 – 4, s. 7 – 9. Zákon č. 443/2010 o dotáciách na rozvoja bývania a o sociálnom bývaní schválili v októbri 2010.
[2] Architectural profession in Europe, 2014, Mirza & Nacey research – Architects´Council of Europe 2014, s. 25-26.
[3] TOPOLČANSKÁ, Mária. Architecture on a diet – an architectural guide of Slovakia. In: A10, magazine of European architecture, 2011, č. 40, s. 56.

Trampoty s identitou

To, čo sme ešte začiatkom tohto storočia považovali za výhodu a úspech slovenskej architektúry, že sa dokázala rýchlo prispôsobiť medzinárodným technologickým štandardom a že sa naučila používať formy a prvky svetovej architektonickej produkcie, dnes predstavuje základ jej generickej povahy. Slovenská architektúra tak ostáva pre domáceho i zahraničného pozorovateľa málo čitateľná, a vo všeobecnosti teda aj málo atraktívna. Pravdepodobne je to tiež jeden z dôvodov, prečo stále chýba na tej pomyselnej európskej mape architektúry.

Zdá sa, že architektom na Slovensku sa dlhodobo nedarí hlbšie premyslieť a ucelenejšie reflektovať aktuálne trendy, domácu tradíciu, konkrétne zadanie a lokalitu. Väčšina architektonických diel pritom relatívne spoľahlivo napĺňa základné očakávania vo vzťahu k funkcii, technickému štandardu či estetickému pôsobeniu. Len minimum z nich však ponúka tú pridanú hodnotu, ktorá sa prejavuje práve cez kritickú autentickú interpretáciu miesta a úlohy a vytvára miestnu architektonickú identitu.

Architektúra reagujúca na miesto vzniku či už v primárnom zmysle interpretácie jeho terénnej konfigurácie, klímy a formy okolitej zástavby, alebo v širšom zmysle interpretácie jeho kultúry a posilnení jeho identity bola pritom v ostatnom desaťročí predmetom úvah viacerých architektov aj teoretikov architektúry. Nemožno ju preto považovať za zastaraný koncept. Nevyhnutnosť takého interpretačného prístupu v architektonickej tvorbe nakoniec zdôraznila vo svojom stanovisku aj porota Ceny Mies van der Rohe 2015. Na druhej strane však treba pripomenúť, že tematizácia miesta či identity je skôr menšinovým javom vyvažujúcim univerzálne architektonické trendy. Pražská historička a teoretička architektúry Jana Tichá v jednom zo svojich aktuálnych textov vo vzťahu k českej architektonickej scéne dokonca konštatuje, že lokálna architektúra vlastne neexistuje, respektíve, že môže byť „lokálna len ťažko“, a keď, tak len ak sa „vzťahuje na každého jej obyvateľ a vnímateľa“.[1]

V Španielsku, Portugalsku, v Rakúsku ale aj v Slovinsku či Chorvátsku však v ostatných desaťročiach vyrástli silné, v medzinárodnom kontexte úspešné a viditeľné lokálne scény. Ich exponenti sa odvolávajú práve na miestnu kultúrnu tradíciu, pričom za jej nositeľov považujú  najmä predstaviteľov prvej a druhej generácie moderných architektov minulého storočia. Vasa Perovič z ľubľanského ateliéru Bevk Perovič, ktorý je dnes medzinárodne uznávanou autoritou, napríklad zdôrazňuje, že v práci každého slovinského architekta sa musí objaviť niečo z diela Jože Plečnika, lebo to je „niečo, čo ich ako architektov spoluvytvára“. Súčasne na margo východoeurópskej architektúry vrátane tej slovinskej dodáva, že príliš rýchlo prijala model západnej kultúry.[2]

Vzhľadom na ráz súčasnej slovenskej architektonickej scény a jej postavenie v širšom medzinárodnom kontexte sme aj my presvedčení, že kultúra, tradícia, miesto či identita sú pojmy, ktorých obsahy by sa mali v architektonickej tvorbe tematizovať. Keď už pre nič iné, tak preto, lebo schopnosť reagovať na tieto podmienky je predpokladom vzniku autenticky originálneho diela. Za referenčný bod, na ktorý by mohla dnes odkazovať slovenská architektúra, pritom netreba nevyhnutne považovať práve ľudové staviteľstvo či regionalistickú tvorbu Dušana Jurkoviča. Ako zdroj kultúrnej kontinuity či architektonickej tradície sa na Slovensku ponúka aj moderná architektúra. Kenneth Frampton uvádza vo svojej koncepcii kritického regionalizmu ako jeden z jeho predpokladov „určitú prosperitu, ale aj určitý druh všeobecného anticentralistického povedomia, či prinajmenšom snahu o nejakú formu kultúrnej, ekonomickej a politickej nezávislosti“.[3] Také predpoklady sprevádzali na Slovensku vznik a špecifický ráz architektúry dvadsiatych a tridsiatych, ale aj šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedajšiu tvorbu pritom tiež ovplyvňovali medzinárodné vzory a technologické novinky. V miestnom prostredí sa však uplatňovali menej mechanicky, keďže  architekti s nimi pracovali s väčšími ambíciami aj zodpovednosťou.

Nadväzovanie na túto tradíciu, hlásenie sa k odkazu Emila Belluša, Friedricha Wienwurma, Vladimíra Dedečka, Ivana Matušíka, Ferdinanda Milučkého či Štefana Svetka sa síce objavuje vo vyhláseniach niektorých architektov, ale zreteľnejšia transformácia tejto tradície v súčasnej tvorbe chýba. Určitú výnimku predstavujú azda len Martin Kusý a Pavol Paňák, jedni z mála súčasných architektov dlhodobo tematizujúcich tradíciu a kontinuitu v architektonickej diskusii na Slovensku. Pod kontinuitou pritom rozumejú „stály sortiment vyjadrovacích prvkov architektúry ako stále platnú abecedu vždy nových odpovedí“ a nie „historizujúce návraty, post-štýly či bojazlivé uctievanie predchádzajúceho“.[4] Také chápanie tradície možno sledovať napríklad na transkripcii princípu gánkového domu do priestorovej koncepcie Vily G v Bratislave (2002), ale najmä na ich práci s pôvodnou historickou substanciou od obnovy vidieckeho gánkového domu (Čachtice, P. Paňák, 2006) cez konverziu vodojemu na ateliér (Bratislava, M. Kusý, P. Paňák, 2008) až po prestavbu ruiny starej tehliarskej pece na refúgium architekta (Čachtice, P. Paňák, 2009). Práve refúgium v tehliarskej peci možno považovať za manifest autorského presvedčenia, že pre architektúru je dôležitý poriadok, tradícia a evolúcia. Dielo, ktoré kritici vnímali ako antitézu rýchlej konjunktúry deväťdesiatych rokov 20. storočia a ako poctu tradícii, kontinuite, miestu i materiálu, aj najviac zo všetkých slovenských architektonických činov ostatného desaťročia zarezonovalo v medzinárodnej architektonickej diskusii.[5]

[1] TICHÁ, Jana. Lokální architektura v globalizovaném světě. Architektonická tvorba na území České republiky 1989 – 2014. Dizertační práce. Praha, FA ČVUT 2015, s. 132.
[2] Rozhovor s Vasou Perovičem. In: Architektura mimo centra. Ed. Peter Kratochvíl, Filip Šenk. Liberec: Technická univerzita, Fakulta umění a architektury 2014, s. 232.
[3] FRAMPTON, Kenneth. Moderní architektura. Kritické dějiny. Praha: Academia 2004, s. 366.
[4] KUSÝ, Martin – PAŇÁK, Pavel. Tradícia nezväzuje. In: Projekt 44, 2002, č. 1, s. 56.
[5] Dielo zvíťazilo v medzinárodnej súťaži Brick Award 2012 v kategórii prestavby. MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Pavol Paňák. Conversion of a Ruin. In: Brick Award 2012. Ed. M. Göth. Callwey, München 2012, s. 32 – 35.

Obnova ako nová prax

Napriek rozpačitým výsledkom v oblasti obnovy bytového fondu možno práve riešenia spojené s novým využitím zastaraných štruktúr považovať za tému, ktorou sa slovenskému prostrediu darí vstúpiť do medzinárodnej diskusie. Príčiny tohto javu by sme mohli opäť hľadať v histórii, širších spoločenských súvislostiach, ale aj vnútri architektonickej profesie. Na jednej strane ide o dôsledok posunu vnímania estetiky zániku a ruín, ktorý môžeme sledovať od začiatku tohto storočia a ktorý v medzinárodnom kontexte po prvý raz pomenoval britský kultúrny geograf Time Edensor.[1] Tento trend je spojený s nostalgiou za starým a pôvodným, so záľubou v recyklácii či opravách a s presvedčením, že luxus a estetika nespočívajú len v inováciách alebo v aplikovaní progresívnych riešení a nových materiálov, ale aj v autenticite a materialite historickej stavebnej substancie a v remeselnom spracovaní detailov.

Prebiehajúci obrat vo vnímaní potenciálu architektonického dedičstva  paralelne tematizoval aj Rem Koolhaas. Ten však súčasne upozorňoval aj na úskalia stále sa rozširujúceho zoznamu chránených pamiatok a na nedostatok pozornosti venovanej dedičstvu druhej polovice 20. storočia.[2] Taký názorový vývoj sa premieta do presunu záujmu od exkluzívnej reprezentatívnej vzorky medzinárodnej elitnej kultúry k okrajovým, banálnym javom reprezentovaným zastaranými štruktúrami, opustenými či neobjavenými architektonickými dielami, komplexmi či celými sídlami.

V architektonickej tvorbe sa pritom začali v čoraz väčšej miere uplatňovať aj retro či vintage prístupy, donedávna doména dizajnu a módy. Na Slovensku sa tento trend prejavoval najprv na menších zadaniach, najmä pri úpravách interiérov, v podobe odkrývania pôvodných povrchov a konštrukcií, ako aj uplatňovaním kombinácie zdanlivo nesúrodých historických prvkov stavby a mobiliáru. Koncom prvého desaťročia 21. storočia už bola estetika materiálovej pravdivosti a autenticity pevnou súčasťou autorského vokabuláru niektorých ateliérov, ako napríklad gutgut či vsa, a prenikala čoraz viac celou šírkou hlavného prúdu. 

Neostalo však len pri forme. Na druhej strane dochádzalo paralelne s meniacou sa paradigmou v oblasti obnovy pamiatok, vplyvom hospodárskej krízy a permanentného poklesu verejných či súkromných investícií do oblasti obnovy zastaraných štruktúr, málo atraktívnych pre moc, aj k zmene v správaní subjektov operujúcich v tomto marginalizovanom priestore. Tradičné postupy opierajúce sa o inštitucionálnu podporu zo strany štátu či lokálnej správy sa ukázali ako problematické, a to nielen pre nedostatok verejných finančných  zdrojov, ale aj pre rigidné pravidlá reprezentované práve týmito inštitúciami. Na scénu preto nastúpili alternatívne stratégie, často generované prostredím nezávislých kultúrnych a občianskych iniciatív. Tieto dokázali generovať úspešné stratégie záchrany a premeny historickej substancie hybridne spájajúce aktivizmus, squatterstvo a kurátorstvo. Charakterizuje ich menšia finančná náročnosť podmienená vysokou mierou osobného nasadenia aktérov obnovy. Odborné profesie, architekti či reštaurátori pritom nevstupujú len do procesu plánovania obnovy, ale aj do tvorby stratégie fungovania architektonického diela, do jeho fyzickej realizácie aj do priameho financovania obnovy. Príkladom uplatnenia takých stratégií je Stanica Záriečie a Synagóga neológov v Žiline či košická kultúrna fabrika Tabačka, ktoré sa z marginalizovanej časti architektonického dedičstva postupne menia na miesta nezávislej kultúry.[3] Súčasne treba pripomenúť, že práve v kreatívnom prostredí tvorcov Tabačky sa zrodil aj najoceňovanejší projekt obnovy a revitalizácie uplynulých rokov, Kasárne Kulturpark v Košiciach (Irakli Eristavi, Pavol Šilla, Gabriel Boženík, Marcel Benčík, Milan Vlček, Silvia Šillová, 2013), ktorý sa nakoniec stal jednou z vlajkových lodí veľkého podujatia Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Vďaka nemu realizovali v Košiciach aj ďalšie úspešné projekty, ako boli napríklad SPOTs, premena nefunkčných výmenníkov tepla na spoločenské centrá. Úspech revitalizácie mesta v duchu postindustriálneho obratu od sekundárneho k terciárnemu sektoru potvrdzujú tiež prvé hodnotiace štúdie ekonomického a spoločenského efektu EHMK, ako i ďalšie aktivity realizované aj dva roky po tomto európskom podujatí. [4]

Vyvzdorovaný lepší svet

Spomínané príklady premeny menej významnej časti architektonického dedičstva na miesta nezávislej kultúry a spoločenského vyžitia, autentické obnovy historických štruktúr, diela tematizujúce architektonickú identitu, pozoruhodné architektonické marginálie a rovnako aj všetky ostatné hodnotné príspevky do domácej architektonickej diskusie sú príkladmi silných individuálnych iniciatív idúcich mimo či priam proti celospoločenskému trendu. Aktualizujú takmer päťdesiat rokov starý výrok českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka, ktorý v roku 1969 konštatoval, že „všetko dobré, čo u nás ľudia urobili“, bolo vlastne na predstaviteľoch krajiny „vyvzdorované“. Vaculík a rovnako aj neskôr slovenskí sociológovia pritom predpokladali, že nadpriemerné výsledky dosahované „napriek režimu“ sú systémovou chybou, ktorú sa po zmene spoločenských pomerov podarí rýchlo odstrániť.[5] Ukazuje sa však, že ani demokratické pomery, pluralitná spoločnosť či ekonomická prosperita nie sú zárukou dosahovania spoločenských inovácií, kreatívneho rozvoja či nadpriemerných výsledkov. Je zrejmé, že lepší svet budú aj naďalej vyvzdorúvať  jednotlivci naladení kriticky k väčšinovému normalizovanému či normovanému prostrediu. Pravdepodobne teda nejde o systémovú chybu, ale skôr o štandardný spôsob fungovania ľudskej spoločnosti, ktorá bez prejavov individuálneho vzdoru upadá do priemernosti. V slovenskej architektúre je teda stratégia vyvzdorúvania osobitne žiaduca.

[1] EDENSOR, Tim. Industrial Ruins: Space, Aesthetics and Materiality. London: Bloomsbury 2005.
[2] KOOLHAAS, Rem. Preservation is overtaking us. In: Future anterior 1, 2004 č. 2, s. 1 – 3. Pozri aj OMA: Cronocaos. Expozícia, Bienále architektúry, Benátky 2010.
[3] Na podobné príklady v širšom európskom priestore upozorňuje Design manual for cultural centers. Ed. Peter Lényi. Žilina: Truc sphérique, 2015.
[4] Pozitívny ekonomický dopad EHMK na Košice sa prejavil napríklad nárastom HDP kraja o 1 %, ale aj zmenou vo vnímaní kultúry a verejného života v meste. HUDEC, Oto – DŽUPKA, Peter – ŠEBOVÁ, Miriam. Projekt Košice Európske hlavné mesto kultúry 2013. Evalvačná správa 2012 – 2014. http://www.kosice.sk/docuStore_getById.asp?id=47884
[5] BÚTORA, Martin. Vyvzdorúvanie alebo každodennosť pozitívnych deviantov. In: Lesk a bieda každodennosti. Ed. Michal Ač a Fedor Gál. Bratislava: Smena 1990, s. 87.

Henrieta Moravčíková, Peter Szalay