Peter Stec - tvorba kvalitnej architektúry je náročná

Dnes vyučuje na Cornel University, pendluje medzi Bratislavou a Prahou a dúfa, že si jedného dňa na Slovensku začneme vážiť hodnotnú architektúru, ktorej nebude štát hádzať polená pod nohy. Rozhovor pre partnerský portál portál Startitup s ním urobila Alexandra Dulaková:

Pochádzaš zo Slovenska a zároveň si doteraz stihol vďaka práci a štúdiu architektúry precestovať veľa zaujímavých častí sveta a prejsť mnohými skvelými školami. Čím ti architektúra učarovala?

Vyberal som si v rôznych momentoch to, čo sa mi zdalo zaujímavejšie. Pri paralelnom štúdiu vo Viedni a v Bratislave ma opantávala sloboda na die Angewandte, kde sa robili divné, no očividne vysoko kontrolované veci. Nemal som poňatia o význame Wolfa Prixa z Coop Himmelblau, keď som tam nastúpil. Takisto pre Asymtote do New Yorku som šiel pracovať preto, že som v ich práci videl budúcnosť virtuálnej architektúry, hoci som ich ani nepoznal po mene. No odkedy som tam stážoval, narástli z piatich na desaťnásobok. Nikdy som teda nemal vidinu architektúry ako definitívneho poslania. Skôr vo svojej šírke dokázala synteticky obsiahnuť veľa mojich zdanlivo s ňou nesúvisiacich záujmov.

Ešte predtým si strednú absolvoval na francúzskom bilingválnom gymnáziu. Aké sú podľa teba výhody tohto druhu štúdia v porovnaní s tým bežným, rýdzo slovenským?

Jazyk pre mňa nebol tak zásadným rozdielom,  skôr prístup k vzdelávaniu. Slovenský systém nie je nastavený veľmi kreatívne. Kde môže študent uplatniť originálne nápady? Podporuje vlastné projekty? Vedie ho k vývoju vlastných postupov, k odhaľovaniu problémov? Dôvod, prečo som skeptický, je čiastočne daný aj náročnosťou hodnotenia originálnych výtvorov – výsledku divergentných postupov, ktoré nemajú jedno správne riešenie.

Samozrejme, krúžkovanie odpovedí sa vyhodnotí lacnejšie a „objektívnejšie“, no neprinesie nič nové. Porovnávam to so sedemhodinovými dizertáciami, ktoré sme písali na francúzštinu, kde bola subjektivita obmedzená vyžadovanou štruktúrovanosťou textu aj jeho hodnotenia. To dopĺňali napríklad semester trvajúce analýzy jedinej knihy, či podpora experimentov a ich interpretácie v prírodných vedách.

Po absolvovaní gymnázia si študoval nielen na Slovensku, ale aj vo Viedni a na americkom Princetone. Dokážeš porovnať spôsoby vzdelávania na týchto miestach? Ktorý systém ti vyhovoval najviac?

Rozdiel medzi americkými Ivy League univerzitami a našim vysokým školstvom je bohužiaľ radikálny. Zásadný rozdiel ale nie je v školách samotných, skôr v americkej spoločenskej podpore kvality, invencie a inovácie, ako súčasti optimistickej, no aj výhodnej tvorby budúcnosti. U nás, ako aj vo väčšej časti Európy, sa stretávame s konzervatívnou, reaktívnou a obrannou polohou. Niekdajšia podpora vzdelania v Amerike od prvých kolónií podľa mňa nemá obdobu a dá sa u nás predstaviť snáď len aktivitami nášho obrodeneckého hnutia. Dala by sa emulovať len nastavením vzdelania ako absolútnej priority.

Špecificky som napríklad veľkým zástancom rôznorodosti predmetov s vyváženým zastúpením vied a humanít, ktoré je na amerických univerzitách štandardom. Nielenže umožňuje študentom porovnať sa medzi sebou a vybrať si špecializáciu podľa vlastných preferencií a kvalít v špičkovej konkurencii a na základe aktuálneho stavu odboru. No takisto ich učí myslieť a poskytuje široký základ postupov, zásad, znalostí – od kritického myslenia cez kreatívne písanie, po vedeckú metódu atď. Tieto oblasti sa neskôr dokázateľne ovplyvňujú a vedú k produktívnejším a tvorivejším výsledkom.

Die Angewandte (Univerzita užitých umení vo Viedni) bola iným typom školy, fungovala systémom majstrovských tried. Ten je zmysluplný vo vzťahu k menej systematizovaným odvetviam, kde sa znalosti nebudujú lineárne. Mnohí špičkoví architekti školu ani nedokončili, alebo sa pohybovali v náročnom, no chaotickom a anarchickom prostredí škôl ako londýnska AA. Die Angewandte bola jej výnimočným kontinentálnym náprotivkom, a to výlučne vďaka jej profesorom. Počas môjho pobytu tam učili Zaha Hadid, Wolf Prix a Greg Lynn. 

Zdá sa až nelogické, že by bol efektívny systém, kde si študenti v podstate nájdu všetky zdroje sami (hoci vo výborne zásobovanej knižnici), kde sa učia hlavne jeden od druhého (všetky ročníky pracujú spolu na tom istom zadaní), a kde sú hlavným výstupom modely (hoci vyrobené v špičkových dielňach vybavených súčasnou CNC technológiou a iterovaných paralelne v pokročilých programoch). A predsa. No efektivitu tohto vzdelania založeného hlavne na zručnostiach, zaručovali pravidelné prezentácie profesorom, ktorí pomohli nasmerovať potenciál vyvíjaného projektu a zadefinovať jeho konceptuálnu kostru.

Aké je to, pracovať v triede niekoho tak známeho a zaujímavého, ako spomínaná Zaha Hadid, prvá žena a moslimka, ktorá vyhrala Pritzkerovú cenu, akýsi ekvivalent Nobelovky v architektúre?

Keď Zaha Hadid vyhrala konkurz na miesto po Hansovi Holleinovi, mala zrealizované dve stavby a pár pavilónov. No bolo neuveriteľné sledovať silu jej impéria, ktoré dokázalo z Londýna celú majstrovskú triedu prepólovať na pre ňu relevantnú dráhu výskumu pri maximálnej motivácii.

Pred prvou kritikou ju málokto osobne stretol. Väčšina z nás pripravovala celú noc prezentácie, potom sa jej príchod posúval tri dni, až kým nakoniec zavítala v sobotu s viachodinovým meškaním. Tie tri dni sme veľmi nespali. Asi nikdy som odvtedy nezažil podobné pôsobenie na diaľku, ktoré všetkých úplne zmagnetizovalo jej výzvou. Pamätám si viaceré prezentácie a kritiky, ktoré sa po víkendoch tiahli kľudne do druhej ráno. V tých diskusiách sa naozaj dôsledne analyzovali predstavené koncepty vo vzťahu k najjasnejším príkladom súčasnej, modernej, no aj tradičnej architektúry.

Okrem nej si sa učil od mnohých iných architektonických prominentov. Ktorá skúsenosť ti toho dala najviac?

Mal som napríklad to šťastie, že som ešte na Princetone zažil ateliér a seminár Petra Eisenmana. Tam som si naplno uvedomil nenahraditeľnosť výkresov a modelov, jedinečnosť architektúry ako jazyka a textu. Viedol nás k jej podrobnému čítaniu, volal to „close reading.“ Preberali sme špecifické vyjadrovacie možnosti, analyzovali kanonické stavby modernej architektúry a zároveň sme všetko testovali na vlastných projektoch. Nápad z jeho ateliéru som rozpracoval v diplomovom projekte. Prišiel na prezentáciu, projekt si obľúbil a navrhol, aby som mu zavolal. Ponúkol mi prvú prácu po škole, tesne pred vypršaním termínu na predĺženie víz. Bola to výnimočná skúsenosť, hoci podobná jeho ateliéru na škole. No bola to prax v New Yorku, v kancelárii, ktorá bola jedným z centier kritickej diskusie o súčasnej architektúre.

Časť tvojho postgraduálneho štúdia si absolvoval aj vďaka Fulbrightovmu štipendiu. Aké si s ním mal skúsenosti? Odporučil by si ho aj ostatným?

Určite. Ja som tú príležitosť využil dvakrát: jednak na postgraduálne štúdium na Princetone, ktoré takisto podporila univerzita, potom aj pri výskume univerzitných campusov, ktorý som robil v Houstone na Rice University. Jednou z jeho výhod je výborná komisia zložená z amerických a slovenských odborníkov, ktorí majú záujem o kvalitu výskumu a zároveň o kultúrnu výmenu medzi oboma krajinami. Je málo štipendií, ktoré vyvážene podporujú aj humanitné témy. Myslím, že toto štipendium je pre súčasnú kultúru, ktorej význam je na Slovensku po desaťročiach úplne zdeformovaný a nedocenený, jednou z najväčších podpôr. A určite podporuje aj architektúru prostredníctvom alumnov ako Imro Vaško, Monika Mitášová, Martin Uhrík či Matúš Vallo.

Architektúra je ťažké štúdium, ktoré nezvládne každý. Ak by nad ním niekto rozmýšľal, čo by si mu poradil?

Na jednej strane je táto profesia založená na materiáloch – organizuje veľké objemy hmoty a vyžaduje si teda vzťah k testovaniu priestorov, materiálov, detailov, osvetlenia a podobne. Na druhej strane cítim výrazný dopad novej ekonomiky na dematerializáciu architektúry, na vyprázdňovanie jej symbolického obsahu v prospech iných médií, na prechod od syntetického projektu k dátami podloženým analýzam, od navrhovania priestoru k navrhovaniu diagramatického riešenia kritérií.

To si zase vyžaduje čoraz výraznejšie zapojenie analytického, systémového a symbolického uvažovania podporeného novými technológiami, ktoré urýchľujú hľadanie inovatívnych riešení. Inými slovami, na jednom stole môžete stále mať papier, lep a nožnice, no na druhom vám počítač z vášho kódu generuje výstup pre 3D tlačiareň.

Počas univerzitných rokov si na spomínaných miestach samozrejme nielen študoval, ale aj žil. Ktoré ti najväčšmi učarovalo a čím?

Mám rád New York. Prvýkrát som tam šiel na internship do Asymptote Architecture. Potom som študoval v Princetone,  no po škole som začal pracovať u Eisenman Architects v Chelsea. To prostredie je zároveň náročné a inšpirujúce. Niektoré architektonické kancelárie ani nezatvárajú, no pri troche voľna je zážitkom pochodiť galérie a výstavy, stále sa deje niečo zaujímavé. Je to jedno z centier umenia a výtvory ako Guggenheim či High Line to potvrdzujú aj pre architektúru. Prednášky aj práce ateliérov na Columbia University zase predstavujú vízie ďalšieho architektonického vývoja.

Urbánna kultúra je kolekciou protikladných, no napriek tomu úspešných priestorových konfigurácií: zelený Central Park a stena Piatej Avenue, neformálny Greenwich Village a plánovaný Stuyvesant Town, elegantný Midtown a zahustený Financial District. K tomu kórejské, indické, čínske či pôvodne talianske štvrte, so zodpovedajúcou kuchyňou a obyvateľmi zdanlivo objektívne samplujú svet.

Popri štúdiu si stíhal ešte aj hrať na bicie. Vedia podľa teba podobné aktivity pri technicko-kreatívnej práci, akou je architektúra, pomôcť?

V prospech štúdia architektúry hovorilo aj to, že sa budem stíhať venovať  hudbe, no na intenzívne cvičenie ostávalo stále menej času. Nakoniec to malo výhodu v tom, že namiesto sledovania hudby kvôli technike som intenzívnejšie začal vnímať jej kompozíciu. V architektúre som hľadal ďalší, štvrtý rozmer: úlohu času pri navrhovaní. Pri tom bola hudba, ako jedno z múzických umení založených na čase, veľmi relevantnou. Mal som totiž pocit, že tradičné zaraďovanie architektúry medzi vizuálne umenia, ktoré zdôrazňujú priestor, je postupne rozmazávané (napr. procesmi navrhovania, ktoré náš obor používa). Preto bola Pärtova Tabula Rasa, s jej postupne miznúcimi tónmi, inšpiráciou pri navrhovaní postupných prechodov. Steve Reich bol zase zaujímavý pri tvorbe interferencií vrstvením konštrukcií s malou rytmickou odchýlkou a Iannis Xenakis pri práci s oblakmi tónov.

Momentálne po absolvovaní všetkých študijných programov pôsobíš na Cornell University v Spojených štátoch. Môžeš nám opísať, čomu sa tam práve venuješ?

Súčasťou Fulbrightu (výmeny na základe Fulbrightovho štipendia, pozn. redaktorky) je dvojročné odovzdávanie skúseností doma. Z Cornellu som sa preto teraz vrátil do Európy, no stále spolupracujeme s kolegami na vývoji interaktívnych architektonických elementov. Práve nám na letnú konferenciu v Los Angeles prijali výskum zlepšenia svetelných podmienok interiéru elektronicky kontrolovaným odrazom svetla. Začiatkom tohto výskumu bol seminár, ktorý som na Cornelli učil. Venoval sa budúcnosti architektonických prvkov ako okná, dvere, fasádne a stropné panely, keď sa prepoja v rámci Internetu vecí. Vyvíjali sme ich správanie a priestorový dopad. Hlavný ateliér rozvíjal víziu stavebných nástrojov, ako žeriavy či lešenia, obohatených o vlastnú inteligenciu. Hľadali sme špecifické prepojenia medzi jednotlivými inteligentnými strojmi a im zodpovedajúcimi priestorovými konfiguráciami. Na všetkých zadaniach študenti popri modeloch priestorov pracovali aj na elektronických prototypoch založených na platforme Arduino.

Keďže pôsobíš na univerzite, predpokladám, že pracuješ aj so študentmi. Akí sú? A ako ich ovplyvňujú smart technológie?

Technológie naozaj nemajú, alebo by nemali mať, vplyv na motiváciu študentov. Tou je skôr zdravá konkurencia v škole a vysoké očakávania na invenčné práce. V poslednom čase kvôli demografickému vývoju a otvoreným hraniciam padá počet prihlásených na slovenské školy, špecificky architektonické, pri stabilnom počte prijatých. To je odrazom aj slabnúcej konkurencieschopnosti nášho vysokého školstva, no v konečnom dôsledku to hlavne znižuje kvalitu školských prác.

Pri porovnaní škôl, kde som pôsobil, je motivácia slovenských študentov nižšia. Dané je to aj tým, že na architektúru berú napríklad na Rice 20 študentov, no do 2. kola sa ich na základe vynikajúcich výsledkov všeobecných testov dostane 500. Tých potom selektujú na základe prác, záujmov a iných aktivít. Slovenské školy by už pomer 1:3 považovali za prijateľný. Samozrejme, dobré technologické zázemie je pre študentov lákadlom a zároveň umožňuje zvýšiť a zatraktívniť profil prác školy, najmä ak sa stanú súčasťou dní otvorených dverí a pod.

Späť k tebe: aká je tvoja ultimátna architektonická méta?

Kombinácia projekcie a akademického výskumu sa mi zdá najinšpiratívnejšia. Mojou métou je využitie nových technologických možností, ktoré majú potenciál fyzický priestor architektúry po rokoch odklonu k virtuálnym prostrediam dostať zase do stredobodu. To by som chcel dosiahnuť vďaka zakomponovaniu inteligentných elementov, reagujúceho priestoru a nových foriem praxe inšpirovaných startupmi. Prečo by napríklad nebolo možné združiť podobné projekty a skupinovo zdieľať ich náklady, prípadne zakomponovať elementy crowdsourcingu?

Ktorého architekta považuješ za svoj vzor?

Rád sledujem vetvenie nápadov a ovplyvňovanie sa jednotlivých architektonických prúdov. Zaujíma ma napríklad kontinuita súčasnej japonskej architektúry (Kiyonori Kikutake – Toyo Ito – Kazuo Sejima – Ryue Nishizawa – Junya Ishigami atď.) Japonskí metabolisti boli napríklad medzi víťazmi súťaže sociálneho bývania Previ v Lime, čo je nepriznaný predchodca úspechu súčasného víťaza Pritzkerovej ceny s postupne dostavovanými domami. Tiež si myslím, že Coop Himmelb(l)au je nedoceneným velikánom strednej Európy. Každopádne, podarilo sa mi pracovať vo firmách, ktorých prácu si stále veľmi vážim (napr. EA a CHBL aj Herzog & de Meuron v Bazileji a Office for Metropolitan Architecture v Rotterdame).

Ktoré mesto na svete sa ti z architektonického hľadiska najviac pozdáva?

Keďže som už spomenul New York, rád by som ako príklad, ktorý dobre poznám, uviedol i Viedeň. Je protikladom neoliberálneho mesta, akým je Houston, prípadne v súčasnosti Bratislava. Rozvoj je tam napríklad precízne plánovaný, so snahou docieliť udržateľnú hustotu, výbornú dopravnú dostupnosť a kvalitnú občiansku vybavenosť, akou sú školy a podobne. Mesto stavia infraštruktúru a plánuje parcely, ktoré potom prenajíma developerom. Tí medzi sebou súťažia.

No napriek ich záujmu nie je možné napríklad zasiahnuť do zeleného prstenca, ktorý okolo Viedne poskytuje ľahko dostupnú rekreáciu. Mesto na svojom území takisto nepovoľuje suburbánne nákupné centrá, keďže nemôžu docieliť mestskú diverzitu a zároveň vysávajú ekonomický potenciál z historického centra. Vlastníctvom veľkého množstva mestských bytov je Viedeň schopná udržať nájom prijateľný aj pre znevýhodnené vrstvy obyvateľstva. Verejným stavbám a verejnému priestoru je venovaná veľká pozornosť, je tým pádom dobre definovaný a zrozumiteľný.

V Bratislave—a zároveň aj na Slovensku—zažívame momentálne akýsi staviteľský boom. Čo si o tomto rozkvete myslíš?

Wolf Prix za architektúru považuje len projekty s myšlienkou. Koľké u nás ju majú? Nemám pravdupovediac veľmi dobrý prehľad. No myslím si, že mesto Bratislava sa vzdalo možnosti tvoriť víziu svojho priestorového usporiadania, či jeho kontroly.

Ktorú z našich známych a nedávno postavených budov považuješ za najvydarenejšiu a ktorú naopak za najmenej vydarenú? Máš v nejakom našom meste napríklad obľúbenú štvrť?

Určite sa chcem v Košiciach pozrieť na kulturpark a iné stavby od zerozero. Zaujímavé sú aj rôzne vily a malé stavby ambicióznych slovenských kancelárií ako KSA, SLLA, n|a, Gut Gut, VSA, zero zero atď.

Najmenej vydareným je celý proces obstarávania urbanizmu a architektúry štátom. Vyhodnocovať územné plány zón len na základe ceny, bez zohľadnenia priestorového konceptu a reputácie je absurdné. Stavať verejné štadióny bez architektonických súťaží je neprípustné a jeho dôsledkom je úplná banalita týchto obrovských investícií. A stačí ísť na výlet do Viedne pre porozumenie ich požiadavke, aby každá infraštruktúra mala aj svojho architekta: možno by sa nestalo, že z lavičky na promenáde neuvidíte Dunaj, alebo že sa novostavba Starého mosta nezmôže na viac, než len na repliku predchádzajúceho.

Odhliadnuc od nových budov—má Slovensko v porovnaní s inými krajinami zaujímavú architektúru?

Jano Studený mi hovoril, že jeho prestavba rodinného domu na bratislavských Palisádach je u pamiatkarov vyznačená výrazne ako jediná v okolí žltou, podobne ako ďalšie podozrivé stavby typu Slovenskej národnej galérie. Takže áno, tieto podozrivé stavby, do ktorých by som rátal aj pyramídu rozhlasu, Múzeum SNP a podobne, sú myslím pre zahraničných architektov lákadlom pre návštevu Bratislavy a Slovenska. Dobrá architektúra vás predsa nemá učičíkať v pohodlnom presvedčení, že jedine barokový štýl je trvalou hodnotou.

Kultúrna úroveň stavieb je dôsledkom vzdelania a otvorenosti v spoločnosti. Fascinujú ma stavby prvej ČSR, kde bola architektúra súčasťou kultúrnej politiky podporenej nastavením súťažných procesov. Napríklad sanatórium Machnáč v Trenčianskych Tepliciach bolo otvorené v tej istej dobe, ako Aaltovo Paimio Sanatorium vo Fínsku. A zatiaľ čo slávne Paimio je dokonale zrekonštruované, Machnáč chátra. Samozrejme, drevené kostoly a urbánne celky, ako Banská Štiavnica sú veľmi hodnotným dedičstvom.

Vieš si predstaviť, že by si sa v budúcnosti na Slovensko natrvalo vrátil? Čo by tomu muselo predchádzať? 

Uvažujeme s rodinou, kde sa usadiť, no nie je to jednoduchý problém. Posledný rok som žil v Houstone, v Ithace, teraz pendlujeme medzi Prahou a Bratislavou. Asi k strednej Európe potrebujem nejakú paralelnú existenciu, či už akademickú napr. v USA alebo praktickú v širšom regióne.

Pre intenzívnejšie väzby k Slovensku by sa naň jednoducho malo naviazať viac profesných aktivít. No z rôznych dôvodov je tvorba kvalitnej architektúry na Slovensku veľmi náročná. Tu nejde len o koncepty, no aj o objektívne a ambiciózne súťaže, network známostí, zanietenie klientov pre inováciu, podporu kreatívnych riešení na rozdiel od archetypov, spoluprácu profesií, kvalitu stavebníctva a fungovanie reputácie. Veď odkiaľ, okrem vyhľadávania na internete, sa slovenskí investori dozvedajú o kvalitných kanceláriách?

Myslím, že sa zhodneme, že toho máš za sebou celkom dosť :) Ako teda z tvojho dnešného pohľadu  vyzerá úspech?

Myslím, že úspech je v prvom rade nepredvídateľný. Vyžaduje si teda rizikovo investovať do inovatívneho nápadu. No zároveň vychádza z plného vnorenia sa do oboru, čo musí byť motivované záujmom hľadať a riešiť odhalené problémy. V podcaste Startup jeho hlavný protagonista v očiach svojho investora osciluje medzi podnikateľom (snažiacim sa maximalizovať zisk) a umelcom (snažiacim sa maximalizovať kvalitu). Úspechom môže byť aj to, že sa na Slovensku človek s tým druhým prístupom, alebo ich kombináciou, nedostane do dlhov a môže sa venovať estetickej kvalite projektov.

Za rozhovor ďakujeme a do budúcnosti prajeme veľa úspechov a vydarených projektov!

cover fotka: Martin Bouda

Zdroj: Startitup, zhovárala sa Alexandra Dulaková